basne2




Štefan Vantroba



#miesto_oblast_28#
Básne  Guillaume Apollinaire (1880 - 1918)
(gijĂłm apolinér)

Most Mirabeau

Pod mostom Mirabeau plynie Seina
A naše lásky
Ak spomienka mi na ne dovolená
Rados bĹźvala vśdy bôžom vykśpená

Príď noc Łas odbi nám
Dni odchádzajś ja zostávam

Zostaňte tvárou v tvár v dlaniach dlane
PokĹźm dolu
Pod mostom Ło z našich rśk sa stane
Plynś pohžadov veŁnĹźch vlny odovzdané

Príď noc Łas odbi nám
Dni odchádzajś ja zostávam

Láska odchádza jak táto voda teŁie
Láska odchádza
Jak śivot Ło sa vleŁie
Tak ako nádej prudká nekoneŁne

Príď noc Łas odbi nám
Dni odchádzajś ja zostávam

Plynś dni a plynie tżśdňov smena
Ani Łas zašlĹź
A ani lásky nevrátia sa z tieňa
Pod mostom Mirabeau plynie Seina

Príď noc Łas odbi nám
Dni odchádzajś ja zostávam
  Charles Baudelaire
(Łárls bodlér)
Mrcina


Rozpamätajte sa, Ło videli ste, milá,
v to sladké ráno leta raz:
Mrcina príšerná v zákrute hnila
na márach štrku, mraziac nás.

S nohami vo vzduchu jak śena nehanebná,
pálená vášňou, potiac jed,
nedbalo, cynicky rozŁapovala stehná
a zduté brucho uprostred.

A slnce praśilo do tejto prašiviny,
sa rozpad zrĹźchli chcelo by
a vráti prírode pôvodné prvky hliny
z demontovanej podoby.

A nebo videlo trs kostí v pyšnej kráse
ako kvet v plnom rozpuku.
Zápach tak desnĹź bol, śe prehli se sa v páse,
hotová omdlie na lśku.

A muchy bzuŁali v hnilobnom puchu brucha.
BataliĂłny Łiernych lárv
dali sa na pochod a tiekli husto zdnuka
z śtroby, ktorou hżbal zmar.

To všetko klesalo a stśpalo jak vlna,
šumelo žahko vĹźsmech tmám,
akoby mrcina, tajomnĹźm dychom plná,
znásobovala śivot sám.

Čudesnś muziku zahrali tieto deje:
jak prśdna voda, vetra van,
jak zrnko v rieŁici, keď Łlovek preoseje
a presypáva na vahan.

Tvary sa strácali ako sen rozplĹźvavĹź,
jak skica, podklad pod obraz
na plátne zájdenom, a ktoré uś len z hlavy
dokonŁí maliar mośno raz.

Tam spoza skaliska Łíhala suka zhora,
blĹźskajśc zlostnĹźm okom k nám,
dychtivá vnori sa zdochline do bachora,
vylíza z śtrob všetok šliam.

- Ach, takou budete i vy raz celkom iste
jak puchu plná mrcina,
hviezdiŁka mojich snov, slnieŁko moje Łisté,
anjel môj, moja jediná.

Krážovná krásoty, budete takou i vy,
śniku z tejto hrôzy niet,
keď pod rov zídete, Ło slizké kvety śiví,
v zmä starĹźch kostí plesnivie.


No predsa, žĹ›bezná, ŁervaŁi recte dolu,
keď zbozkáva vás do kostí,
śe vylśpol som tvar, podstatu, pravdu holś
z rozpadu svojich žĹ›bostí.
  Jean Arthur Rimbaud (1854-1891)
(śán artür rembĂł)

Paríś sa zasa zažudňuje


Hžaďte, Ăł, podliaci! Hrňte sa plnou parou!
Uś slnko zaŁlo śirivś lamapdu
a suší bulváre, Ło hnili pod barbarom.
Hžaďte, zas mesto miest kražuje západu!

Sem sa, nech vás vlna ohňa nedochytí!
Hža, tu je ulica, pasáś, bulvár, haly,
žahkĹź azśr svetla bloky domov sĹźti,
ktoré zas podveŁer bomby ošarpali.

Strhnite paláce, z ktorĹźch sa malta rśti!
Deň opä rozkvitá - ten poviazanĹź väzeň,
hža, kądež ryšavcov div kĺby nevykrśti.
Bláznite, ste smiešni, keď predstierate bázeň!

Zhluk rozrujnenĹźch sśk náplaste z košov hlce,
uś zlatś korunu dvíha strom stíhanĹź.
Kradnite a jedzte! Krik śenie noci srdce
a vchádza do ulíc. Zśfalí pijani,

pite! Keď lampáše naplno svetlo strasś,
pri vašich kolenách zaiskrí nádhera,
śdiv slín prskenete do skleníc hodokvasu
so zrakom prepadlĹźm sivého veŁera.

Hlcte pre Krážovnś, jej boky vodopády!
NiŁ to, Łká sa vám, śalśdok nevládze.
Čujte, dnes noc vzala chrchlśnov do parády
a drepŁia lokaji, starci a pajáce.

Ó, srdcia špinavé, śsta, Ło páchnu vojcom,
vymete lakotnĹźm jazykom všetky kśty!
Nośe, len mok na stôl sem tĹźmto ochltancom!
Víazi, vᚠpupok je hanbou napuchnutĹź!

Nozdrami dokorán vdĹźchnite ostré pachy,
tie kropy pretiahle nasiaknu jedom vína,
mžandravĹźm ruŁiŁkám bez práce spadnś prachy,
bláznite, zbabelci! Básnik vás napomína.

Pretośe párate predajné śenské brucho,
strach desí, śe kąŁov v poslednom nápore
zlosou sa zachveje, nahryzne vaše ucho
a zhodí vás z tela v strašlivom odpore.

Kráž, blázon, luetik, šašo i bruchoreŁník,
Ło vy znamenáte pre Paríś prostitśtku?
Vaša reŁ, duša, jed šumia sa prázdny mlieŁnik,
nikdy neprehlušia jej veŁnś vášeň prudkś.

Zhodení z pežasti, na boku trśná rana,
ston z śtrob vytryskne, vlośíte na dlaň fuky;
prsník si naddvihne ohnivá kurtizána,

bitkami kalená, pohrozí päsou ruky!...,

Keď tvoje podošvy tak besne tanec zodral,
Paríś, keď si zniesla tožko jaziev nośom,
keď leĹ›íš pred nami, v zornici záblesk modra,
keď a jar svrbí po zvrásnenou kośou,

Ăł, mesto božavé, ty mesto prizabité,
hlava hor', prsia von, drĹ›íš krok s dejinami,
do miliard tvojich brán ešte raz sláva vníde,
brśsená po veky prudkĹźmi lavínami.

I po tožkĹźch skśškach tvoj magnet mocne vábi
znova vnáraš sosák do kalicha sladu,
hoc' sa v śilách mrvia Łervíky lebo šváby,
hoci lásku hyzdí odpornĹź prst chladu.

To sa žahko znesie. Veď cudzopasné hnidy
nebudś vśdy päti dych tvojho vĹźvinu,
márne vztiahli strigy pazśr na kariatídy
a hviezdne ich slzy raz stvrdnś v śivinu.

Hoci je to hrozné vidie a bordi v špine,
hoci a vpred šklbe a zmenu cítí v hlase,
príroda a zhşŁka jak śiadne mesto iné
a básnik ti vraví: Ty stále vedieš v kráse!

Bśrka ti urŁila vznešenos poézie,
kde rozkvet bujnosti sa s neresami snśbi;
śivot vrie, smr šomre. Ty mesto alchĹźmie,
vyfśkni škrekoty zo srdca hluchej trśby!

Básnik si podmaní ten hurhaj pomĹźlenĹź,
s prekliatym pokrytcom si bude sily mera,
lśŁ jeho prelásky vyšžahá bujné śeny
a verš sa mu vzopne: Hej, potmehśdska Łežaď!

Všetko sa prebśdza, śiari sa prstene,
zas kvília orgie v storakej podobe
a lampᚠplynovĹź, Ło škamre na stene,
plápolá zlovestne k šedivej oblohe.
  Johann Wolfgang Goethe

Priaznivcom

Básnik nerád veru Łuší,
davu ukáza sa tśśi,
chvála a hanou musí by!
Na spoveď je naniŁ prĂłza,
v tichom háji Mśz sub rosa
chce sa žuďom zdôveri.

Čo som zblśdil, po Łom tśśil,
Łom som trpel, Ło som uśil,
do kytíc som pozbieral:
tie mi cnos i chyby spoja,
staroba i mlados moja
v piesňach dobre vyzná.
  Johann Wolfgang Goethe

Prvá strata

Ach, kto krásne Łasy vráti,
oné Łasy prvej lásky,
ach, kto vráti Ło len chvížu
onĹźch šastnĹźch dní mi zas.

Sám si śivím ranu milś,
obnovujśc śiaž a straty,
smśtim pre stratenż jas.

Ach, kto krásne Łasy vráti,
onĹźch šastnĹźch dní mi zas!
  Romantizmus Realizmus

- básnici romantizmu opisujś ab- - ide o obraz Łloveka a pros-
straktnż svet tredia, kde śije Łlovek v
- osobná kritika vyśsuje aś do zhode i v konfliktoch
individuálnej vzbury 1. konkrétny všednĹź śivot
- prejavuje sa subjektivizmus 2. objektívny obraz Łloveka
básnika a spoloŁnosti

- hrdina sa od spoloŁnosti izo- - hrdinom bşva obyŁanş Łlovek
luje so všetkĹźmi kaśdodennĹźmi
starosami, je v sślade i
nesślade so svojim śivotnżm
prostredím
- pociuje titanskś vzburu, má - bĹźva skutoŁnĹź a nachádza sa
pocit tragickej osamelosti bśri skutoŁnom prostredí
sa proti spoloŁnosti - hrdina je sociálno-typickĹź
- autor dáva do popredia idea- nastáva typizácia
lizovanś osobu

- obrat od romantického subje- - k objektívnej spoloŁnosti
ktivizmu vedie k novĹźm témam a lite-
rárnym śánrom v prĂłze
- spisovatelia zastavujś a dej
spoloŁnosti racionalizovanş
postoj, majś zmysel pre sku-
toŁnos, ośivujś vlastné
skutoŁnosti


Ĺşudovít Kubáni (16. 10. 1830 - 30. 11. 1869)

V jeho básňach prevládajś pocity vnśtorného nepokoja a dezilśzie,
dráśajśce sa v spomienkach na rodnĹź kraj, na rodiŁov, priatežov,
na roky mladosti.

Deň 6. a 7. jśna roku 1861

- oslávil memorandové zhromaśdenie
v Martine

Radziwilovna, krážovná požská

- na pozadí požskĹźch dejín v 16.
storoŁí naŁrel do problematiky
rozbrojov v Slovanstve


JonᚠZáborskĹź (3. 2. 1812 - 23. 1. 1876)

Písal v intenciách klasicistickej poézie.

Žehry

- písaná v staroslovienŁine, podža
princípov klasicizmu
  KĂłrejské koledy - Milan Rśfus

Do záhrad tvojich ja nevstśpil som, báseň.
Ja len tak u vrát pískaval.
Keď smśtok rukou trestajścou za sen
mi v plachĹźch oŁiach vyhrával.

Ja nikdy nezvrel, nerachotil slovom,
nesvietil bleskom vĹźkriku.
Len niesol, niesol v pekle Łlovekovom
chlp trpkĹźch citov v uzlíku.

A kriŁí dnes, kriŁ, pieseň nehostinná.
Ó, svie nám hviezda spanilá !
V masažke śena porodila syna
a plienkami ho povila.

Pastieri, poďme. Len noc uś nie je tichá.
Do ticha vĹźbuch zahuŁí.
Ma śltá nesie ku ďalekĹźm hviezdam
zabité diea v náruŁí.

Sláva na vĹźsostiach Bohu.

Povedz mi, kde si bol, keď śivĹźch zabíjali.
Kde v prítmie veŁnosti si noril mśdru tvár?
MlŁanie svietnikov, prach padá na misály.
Majáles chudobnĹź. NarkĂłza. Prelud. Snár.

V śtrobách oltárov sa plodia plaché myši.
Patina pokrĹźva velebu sśsoší.
A boles rśhavś tresk śalmov neutíši.
A boles rśhavá mi prsia pustoší.

Rozprávaj, preboha, keď krv sa leskne v ranách
jak voda v šžapajach, kde byvol prešiel hlinou,
Ło mlŁí tvoja tvár? Pravica pośehnaná
Łím sĹźti zśfalś i krutś śízeň synov?

Dosnené, dośité, nevedia ďalej proroci.
U chladnĹźch oltárov tak mlŁia bez rozvahy.
SuchĹźmi śstami modlitby pradś do nocí.
Zo slávy zvleŁení tu leśia polonahí.

Dosnené, dośité, noc prázdna tiahne pohorím.
A ostrou kopijou nám žĹ›tos do slov bodá.
Ideme domov, pastieri. Ideme domov, hovorím.
A z tichşch, horkşch viet mi teŁie krv a voda.

 
 


Wyszukiwarka