#miesto_oblast_28# Básne Guillaume Apollinaire (1880 - 1918) (gijĂłm apolinér)
Most Mirabeau
Pod mostom Mirabeau plynie Seina A nae lásky Ak spomienka mi na ne dovolená Rados bĹźvala vĹdy bôžom vykĹpená
Príď noc Ĺas odbi nám Dni odchádzajĹ ja zostávam
Zostaňte tvárou v tvár v dlaniach dlane PokĹźm dolu Pod mostom Ĺo z naich rĹk sa stane PlynĹ pohžadov veĹnĹźch vlny odovzdané
Príď noc Ĺas odbi nám Dni odchádzajĹ ja zostávam
Láska odchádza jak táto voda teĹie Láska odchádza Jak Ĺivot Ĺo sa vleĹie Tak ako nádej prudká nekoneĹne
Príď noc Ĺas odbi nám Dni odchádzajĹ ja zostávam
PlynĹ dni a plynie tĹźĹdňov smena Ani Ĺas zalĹź A ani lásky nevrátia sa z tieňa Pod mostom Mirabeau plynie Seina
Príď noc Ĺas odbi nám Dni odchádzajĹ ja zostávam Charles Baudelaire (Ĺárls bodlér) Mrcina
Rozpamätajte sa, Ĺo videli ste, milá, v to sladké ráno leta raz: Mrcina príerná v zákrute hnila na márach trku, mraziac nás.
S nohami vo vzduchu jak Ĺena nehanebná, pálená váňou, potiac jed, nedbalo, cynicky rozĹapovala stehná a zduté brucho uprostred.
A slnce praĹilo do tejto praiviny, sa rozpad zrĹźchli chcelo by a vráti prírode pôvodné prvky hliny z demontovanej podoby.
A nebo videlo trs kostí v pynej kráse ako kvet v plnom rozpuku. Zápach tak desnĹź bol, Ĺe prehli se sa v páse, hotová omdlie na lĹku.
A muchy bzuĹali v hnilobnom puchu brucha. BataliĂłny Ĺiernych lárv dali sa na pochod a tiekli husto zdnuka z Ĺtroby, ktorou hĹźbal zmar.
To vetko klesalo a stĹpalo jak vlna, umelo žahko vĹźsmech tmám, akoby mrcina, tajomnĹźm dychom plná, znásobovala Ĺivot sám.
ČudesnĹ muziku zahrali tieto deje: jak prĹdna voda, vetra van, jak zrnko v rieĹici, keď Ĺlovek preoseje a presypáva na vahan.
Tvary sa strácali ako sen rozplĹźvavĹź, jak skica, podklad pod obraz na plátne zájdenom, a ktoré uĹ len z hlavy dokonĹí maliar moĹno raz.
Tam spoza skaliska Ĺíhala suka zhora, blĹźskajĹc zlostnĹźm okom k nám, dychtivá vnori sa zdochline do bachora, vylíza z Ĺtrob vetok liam.
- Ach, takou budete i vy raz celkom iste jak puchu plná mrcina, hviezdiĹka mojich snov, slnieĹko moje Ĺisté, anjel môj, moja jediná.
Krážovná krásoty, budete takou i vy, Ĺniku z tejto hrôzy niet, keď pod rov zídete, Ĺo slizké kvety Ĺiví, v zmä starĹźch kostí plesnivie.
No predsa, žĹbezná, ĹervaĹi recte dolu, keď zbozkáva vás do kostí, Ĺe vylĹpol som tvar, podstatu, pravdu holĹ z rozpadu svojich žĹbostí. Jean Arthur Rimbaud (1854-1891) (Ĺán artür rembĂł)
ParíĹ sa zasa zažudňuje
Hžaďte, Ăł, podliaci! Hrňte sa plnou parou! UĹ slnko zaĹlo ĹirivĹ lamapdu a suí bulváre, Ĺo hnili pod barbarom. Hžaďte, zas mesto miest kražuje západu!
Sem sa, nech vás vlna ohňa nedochytí! Hža, tu je ulica, pasáĹ, bulvár, haly, žahkĹź azĹr svetla bloky domov sĹźti, ktoré zas podveĹer bomby oarpali.
Strhnite paláce, z ktorĹźch sa malta rĹti! Deň opä rozkvitá - ten poviazanĹź väzeň, hža, kÄ dež ryavcov div kĺby nevykrĹti. Bláznite, ste smieni, keď predstierate bázeň!
Zhluk rozrujnenĹźch sĹk náplaste z koov hlce, uĹ zlatĹ korunu dvíha strom stíhanĹź. Kradnite a jedzte! Krik Ĺenie noci srdce a vchádza do ulíc. ZĹfalí pijani,
pite! Keď lampáe naplno svetlo strasĹ, pri vaich kolenách zaiskrí nádhera, Ĺdiv slín prskenete do skleníc hodokvasu so zrakom prepadlĹźm sivého veĹera.
Hlcte pre KrážovnĹ, jej boky vodopády! NiĹ to, Ĺká sa vám, ĹalĹdok nevládze. Čujte, dnes noc vzala chrchlĹnov do parády a drepĹia lokaji, starci a pajáce.
Ă, srdcia pinavé, Ĺsta, Ĺo páchnu vojcom, vymete lakotnĹźm jazykom vetky kĹty! NoĹe, len mok na stôl sem tĹźmto ochltancom! Víazi, vá pupok je hanbou napuchnutĹź!
Nozdrami dokorán vdĹźchnite ostré pachy, tie kropy pretiahle nasiaknu jedom vína, mžandravĹźm ruĹiĹkám bez práce spadnĹ prachy, bláznite, zbabelci! Básnik vás napomína.
PretoĹe párate predajné Ĺenské brucho, strach desí, Ĺe kÄ Ĺov v poslednom nápore zlosou sa zachveje, nahryzne vae ucho a zhodí vás z tela v stralivom odpore.
Kráž, blázon, luetik, ao i bruchoreĹník, Ĺo vy znamenáte pre ParíĹ prostitĹtku? Vaa reĹ, dua, jed umia sa prázdny mlieĹnik, nikdy neprehluia jej veĹnĹ váeň prudkĹ.
Zhodení z pežasti, na boku trĹná rana, ston z Ĺtrob vytryskne, vloĹíte na dlaň fuky; prsník si naddvihne ohnivá kurtizána,
bitkami kalená, pohrozí päsou ruky!...,
Keď tvoje podovy tak besne tanec zodral, ParíĹ, keď si zniesla tožko jaziev noĹom, keď leĹí pred nami, v zornici záblesk modra, keď a jar svrbí po zvrásnenou koĹou,
Ăł, mesto božavé, ty mesto prizabité, hlava hor', prsia von, drĹí krok s dejinami, do miliard tvojich brán ete raz sláva vníde, brĹsená po veky prudkĹźmi lavínami.
I po tožkĹźch skĹkach tvoj magnet mocne vábi znova vnára sosák do kalicha sladu, hoc' sa v Ĺilách mrvia Ĺervíky lebo váby, hoci lásku hyzdí odpornĹź prst chladu.
To sa žahko znesie. Veď cudzopasné hnidy nebudĹ vĹdy päti dych tvojho vĹźvinu, márne vztiahli strigy pazĹr na kariatídy a hviezdne ich slzy raz stvrdnĹ v Ĺivinu.
Hoci je to hrozné vidie a bordi v pine, hoci a vpred klbe a zmenu cítí v hlase, príroda a zhĹźĹka jak Ĺiadne mesto iné a básnik ti vraví: Ty stále vedie v kráse!
BĹrka ti urĹila vzneenos poézie, kde rozkvet bujnosti sa s neresami snĹbi; Ĺivot vrie, smr omre. Ty mesto alchĹźmie, vyfĹkni krekoty zo srdca hluchej trĹby!
Básnik si podmaní ten hurhaj pomĹźlenĹź, s prekliatym pokrytcom si bude sily mera, lĹĹ jeho prelásky vyžahá bujné Ĺeny a ver sa mu vzopne: Hej, potmehĹdska Ĺežaď!
Vetko sa prebĹdza, Ĺiari sa prstene, zas kvília orgie v storakej podobe a lampá plynovĹź, Ĺo kamre na stene, plápolá zlovestne k edivej oblohe. Johann Wolfgang Goethe
Priaznivcom
Básnik nerád veru Ĺuí, davu ukáza sa tĹĹi, chvála a hanou musí by! Na spoveď je naniĹ prĂłza, v tichom háji MĹz sub rosa chce sa žuďom zdôveri.
Čo som zblĹdil, po Ĺom tĹĹil, Ĺom som trpel, Ĺo som uĹil, do kytíc som pozbieral: tie mi cnos i chyby spoja, staroba i mlados moja v piesňach dobre vyzná. Johann Wolfgang Goethe
Prvá strata
Ach, kto krásne Ĺasy vráti, oné Ĺasy prvej lásky, ach, kto vráti Ĺo len chvížu onĹźch astnĹźch dní mi zas.
Sám si Ĺivím ranu milĹ, obnovujĹc Ĺiaž a straty, smĹtim pre stratenĹź jas.
Ach, kto krásne Ĺasy vráti, onĹźch astnĹźch dní mi zas! Romantizmus Realizmus
- básnici romantizmu opisujĹ ab- - ide o obraz Ĺloveka a pros- straktnĹź svet tredia, kde Ĺije Ĺlovek v - osobná kritika vyĹsuje aĹ do zhode i v konfliktoch individuálnej vzbury 1. konkrétny vednĹź Ĺivot - prejavuje sa subjektivizmus 2. objektívny obraz Ĺloveka básnika a spoloĹnosti
- hrdina sa od spoloĹnosti izo- - hrdinom bĹźva obyĹanĹź Ĺlovek luje so vetkĹźmi kaĹdodennĹźmi starosami, je v sĹlade i nesĹlade so svojim ĹivotnĹźm prostredím - pociuje titanskĹ vzburu, má - bĹźva skutoĹnĹź a nachádza sa pocit tragickej osamelosti bĹri skutoĹnom prostredí sa proti spoloĹnosti - hrdina je sociálno-typickĹź - autor dáva do popredia idea- nastáva typizácia lizovanĹ osobu
- obrat od romantického subje- - k objektívnej spoloĹnosti ktivizmu vedie k novĹźm témam a lite- rárnym Ĺánrom v prĂłze - spisovatelia zastavujĹ a dej spoloĹnosti racionalizovanĹź postoj, majĹ zmysel pre sku- toĹnos, oĹivujĹ vlastné skutoĹnosti
Ĺşudovít Kubáni (16. 10. 1830 - 30. 11. 1869)
V jeho básňach prevládajĹ pocity vnĹtorného nepokoja a dezilĹzie, dráĹajĹce sa v spomienkach na rodnĹź kraj, na rodiĹov, priatežov, na roky mladosti.
Deň 6. a 7. jĹna roku 1861
- oslávil memorandové zhromaĹdenie v Martine
Radziwilovna, krážovná požská
- na pozadí požskĹźch dejín v 16. storoĹí naĹrel do problematiky rozbrojov v Slovanstve
Joná ZáborskĹź (3. 2. 1812 - 23. 1. 1876)
Písal v intenciách klasicistickej poézie.
ehry
- písaná v staroslovienĹine, podža princípov klasicizmu KĂłrejské koledy - Milan RĹfus
Do záhrad tvojich ja nevstĹpil som, báseň. Ja len tak u vrát pískaval. Keď smĹtok rukou trestajĹcou za sen mi v plachĹźch oĹiach vyhrával.
Ja nikdy nezvrel, nerachotil slovom, nesvietil bleskom vĹźkriku. Len niesol, niesol v pekle Ĺlovekovom chlp trpkĹźch citov v uzlíku.
A kriĹí dnes, kriĹ, pieseň nehostinná. Ă, svie nám hviezda spanilá ! V masažke Ĺena porodila syna a plienkami ho povila.
Pastieri, poďme. Len noc uĹ nie je tichá. Do ticha vĹźbuch zahuĹí. Ma Ĺltá nesie ku ďalekĹźm hviezdam zabité diea v náruĹí.
Sláva na vĹźsostiach Bohu.
Povedz mi, kde si bol, keď ĹivĹźch zabíjali. Kde v prítmie veĹnosti si noril mĹdru tvár? MlĹanie svietnikov, prach padá na misály. Majáles chudobnĹź. NarkĂłza. Prelud. Snár.
V Ĺtrobách oltárov sa plodia plaché myi. Patina pokrĹźva velebu sĹsoí. A boles rĹhavĹ tresk Ĺalmov neutíi. A boles rĹhavá mi prsia pustoí.
Rozprávaj, preboha, keď krv sa leskne v ranách jak voda v žapajach, kde byvol preiel hlinou, Ĺo mlĹí tvoja tvár? Pravica poĹehnaná Ĺím sĹźti zĹfalĹ i krutĹ Ĺízeň synov?
Dosnené, doĹité, nevedia ďalej proroci. U chladnĹźch oltárov tak mlĹia bez rozvahy. SuchĹźmi Ĺstami modlitby pradĹ do nocí. Zo slávy zvleĹení tu leĹia polonahí.
Dosnené, doĹité, noc prázdna tiahne pohorím. A ostrou kopijou nám žĹtos do slov bodá. Ideme domov, pastieri. Ideme domov, hovorím. A z tichĹźch, horkĹźch viet mi teĹie krv a voda.