JÁN SMREK
Básnik a ~ena
Obsah:
K A P I T O L A P R V Á
V zasne~enom parku
K A P I T O L A D R U H Á
Pokra%0Ĺ„ovanie jarné
K A P I T O L A T R E T I A
Letná noc na vode
K A P I T O L A ` T V R T Á
PadajĹ› listy
K A P I T O L A P I A T A
Po desiatich rokoch
KA P ITO LA PR VÁ
V zasne~enom parku
2
Pozerám na vás, sprevádzam vás stále:
dovo>te aspoH slovo, krásna pani!
Ach, nie...
Nu~ nesmiem vypovedae ani,
jak prelestné sĹ› tieto januáre?
Ve nepoznám vás!
i to komu vadí?
H>a, ste tak sama! da~ko sa vám vníma,
jak majestátna, krásna je tá zima,
tie hebkĹĽm perím zaaatené sady!
Skuto%0Ĺ„ne...
A ja pri tom vaetkom badám,
i tu ~e na %0Ĺ„loveka príde nuda,
ke osamotenose je prília krutá.
i nezdie>ate moju mienku?
Hádam...!
3
H>a, vaetko pokrżva sneh rśakom zimy;
~eny a panny svie~e, rudolíce
sa vyrojili hlu%0Ĺ„né na ulice;
ja h>adám jednu medzi tisícimi...
Závidím tĹĽm dvom tam, %0Ĺ„o snehom spejĹ›
tak ruka v ruke, k sebe pritĹ›lení;
lepaie jak aata, zhrieva ramä ~eny;
%0Ĺ„asto i samé o%0Ĺ„i ~eny hrejĹ›...
Ste skśsili u~?
Bohu~ia>, len letkom;
osud mi nechcel ~i%0Ĺ„ie dokonale.
Premnohí >udia nektár pijĹ› stále,
k mnohżm zas ~ivot skśpy je vo vaetkom...
Vy hovoríte ani básnik, pane...
Mám trochu právo... Tie~ som písal verae,
ke esprit sálal zo mHa vĹĽbojnejaie.
Le~ hrivny tie sĹ› mi dnes zahrabané.
Ako to?
Svet náa iné si dnes praje,
chce hmotu, hmotu! Básnikom sa smeje,
najradaej by ich poslal na galeje.
Dnes Parnas nemá vĹĽaky Himaláje!
4
Myslíte?
Cele ur%0Ĺ„ite to vravím!
Kto ~ie chce dnes, nech nechytá sa pera,
le~ dláta, pluhu, lebo revolvera.
V tom bĹĽva aeastie menej kolísavĹĽm...
Tak mladĹĽ, a u~ takĹĽ pesimista?
Hej Le~ o vás sa mi ni neprisnilo.
Sná trochu lásky by ma premenilo.
Ve>mi mô~ vplĹĽvae ~eny duaa %0Ĺ„istá!
A vaae meno?
Smrek.
Ach, a to vy ste?
Kto by si myslel! Od istého %0Ĺ„asu
len na vaae sa verae vaade tá~u.
SĹ› také smutné, le~ i zápalisté.
A vy ~e by ste viacej nepísali?
To nie je mo~né!
Ver tak, moja pani.
Musím to nechae. Nemám chuti ani;
svet nevie ocenie dnes duae dary.
5
Cítim, ~e v dneanom svete nie je hodné
kvet duae stlae len ako pśhu slamu
pred kone, rezae z neho se%0Ĺ„ku samĹ›
pre duae hlinené a negramotné,
alebo do%0Ĺ„ahovae k lemu neba,
dobĹĽvae odtia> perly, diadémy
a potom siae ich po blatistej zemi.
Pod nohy perly hádzae sotva treba.
Ach, %0ńo ea nadchne dnes, %0ńo puto rścha
strhne ti z ramien, bys sa mocou citu
povzniesol nad fádnu zem ku blankytu,
%0Ĺ„o nadaením ti operutí ducha?
A povedzte, %0Ĺ„o po%0Ĺ„ae bez nadaenia?
Básnika jednak musí nie%0Ĺ„o vzruaie,
on v jednom vzdychu musí drámu tuaie,
v jedinom bozku priepase opojenia!
Ja som dnes jaksi pre celĹĽ svet hluchĹĽ.
Lásky tej nemám, iba reflex márny,
bô> sa mi zbridil, ~e bol jednotvárny.
Eh, ~ivot chutí mi sea popol suchĹĽ...
Ă“, viem, vy básnici ste divná chasa!
Raz s ohHom a zas s flegmou hovoríte.
Váa hlas vaak nezdá sa bye skĹ›pym v cite.
Bô> eate nechal stopy u vás, zdá sa...
Ah, akoda tĹĽch chví> naj~ravejaej tiesne!
Bo básnik tu za ka~dĹ› svoju ranu
6
odmenu hojnĹ› máva prichystanĹ›,
ve vtedy tvorí najcennejaie piesne.
Len vaednose, tá je zradnĹĽm hoseom lĹĽry.
Preto ma zvábilo dnes sne~né perie.
Tak lahodí to, ke sa vaetko belie.
A krásky hem~ia sa tu ako víly.
Vy jednou z nich ste. Vravím to tak priamo.
Len tak som pristĹ›pil k vám, posmelenĹĽ,
~e z o%0Ĺ„Ĺ› ~iarila vám neha ~eny.
`eastie sa málokedy nĹ›ka samo...
Vidíte, ~e sa eate nadchnĹ›e viete!
H>a, náhodné len postretnutie naae
%0Ĺ„oskoro privedie vás do extáze.
Eate i báseH o tom napíaete!
Ver báseH, báseH... V~dy som o tom sníval,
nájse nie%0Ĺ„o nádherného, krá>ovského,
i vzneaeného, ve%0Ĺ„ne posvätného,
%0Ĺ„o vzbĹ›rilo by spiacich citov príval
a vynieslo ho navrch z śtrob hrudi;
by duaa soptila jak Fud~ijama,
by kypela z nej stále láva samá,
ktorá by stvrdla potom v kriatá> tvrdĹĽ.
Oj, aspoH ~enu, dokonalĹ› krásu,
%0Ĺ„o fantáziu mysle rozpa>uje,
lásku, %0Ĺ„o ku ve>dielu inapiruje,
%0Ĺ„o na krídlach vznesie ma ku Parnasu.
7
H>a, takĹ› ~enu, o takejto snívam.
`iel by som pre Hu vo svet, do neznáma.
Dnes? H>adám; %0Ĺ„akám, %0Ĺ„i sná príde sama.
Ă“, pani, jak rád toto hovorím vám!
Mne? Práve mne? Ach, cele ste ma zmiatli.
H>adíte s takĹĽm ohHom, a~ to páli.
Ja neviem... Bo~e... o ste povedali?
Tak sugestívne ste tie slová spriadli,
~e i mnou prebehol prśd sladkej triaaky.
Ozaj, dose rozmarne som naladená.
Dumám: %0Ĺ„o poskytnĹ›e vie jedna ~ena
tĹĽm, ktorí pochopili kĹ›zlo lásky...
o poskytnĹ›e vie ~ena? Ve to práve!
Po%0Ĺ„ul som o tom, a i sám to cítim,
~e láska najistejaie vedie ~itím,
cez more Rudé, ale predsa k sláve!
A lásku máme v ~enách stelesnenĹ›.
Preto sa koria im i >udia hmoty,
nie iba básnici a idioti.
CelĹĽ svet miluje a vzĹĽva ~enu.
Le~ básnik nadovaetko. Dante bo~skĹĽ
i v pekle Beatricu svoju h>adal,
o Sandovej zas Musset verae skladal
a Verlaine ospevoval ~enské bozky...
No, h>ame, vy u~ k bozkom veslujete!
8
Nie, pani; to tak prialo samo sebou.
A i tak: bozk je vecou ve>kolepou!
Pre%0Ĺ„o mu vyhĹĽbae v tom chladnom svete?
Rty vaae, pani... Le~, ach odpustite!
Nálada táto zimná rozmar tvorí.
Len akoda, ~e ten ve%0Ĺ„er je tak skorĹĽ...
Le~ pre%0Ĺ„o h>adíte tak rozpa%0Ĺ„ite?
RozmĹĽa>am práve, %0Ĺ„i by prijali ste,
keby vás povolala aspoH k %0Ĺ„aju.
Ve sa u~ vaetci z parku rozchádzajĹ›.
KontĹ›ry mesta sĹ› u~ ve>mi hmlisté.
Vidíte, i tak by aiel mo~no s vami
a ne%0Ĺ„akal by ani na pozvanie.
Darmo, z vás ~ien v~dy príea~livose vanie.
ja vzb:knem pri ~enách jak otep slamy.
Vravím, vy básnici ste divná chasa!
Raz s flegmou, zas vaak s ohHom hovoríte.
Le~ sluaí vám to, ke sa rozohníte.
AspoH sa vzkriesi fantázia vaaa.
AspoH. Hoc na moment. I ten je drahĹĽ...
Ve ~ivot z momentov sa skladá vlastne.
SĹ› trpké momenty a sĹ› i aeastné.
Ja vyznám: dneanĹĽ deH len pocit blahĹĽ
v mysli mi zanechá. A preto, pani,
9
prosím, by priali ste i nabudĹ›ce;
nech zajtra vyvábia vás znova skvĹ›ce
aleje parku, sneh a cvengot saní!
Dobre. Le~ i dnes ve%0Ĺ„er u nás hore
pri %0Ĺ„aji, chartreusi a cigarete,
trochu i pri piane, ak tak chcete,
mô~eme pokra%0Ĺ„ovae v rozhovore.
10
KA P ITO LA DRU HÁ
Pokra%0Ĺ„ovanie jarné
11
Pokra%0Ĺ„ujeme, pani, v rozhovore
a nebadáme ani, jak %0Ĺ„as letí.
H>a, z okien >adové u~ zmizli kvety
a ~ivé sne~ienky nám rastĹ› v hore.
Mne zima nikdy nezdala sa takou
krásnou a milou, ako %0Ĺ„o vás poznám.
i pôjdeme i k horskĹĽm spolu sosnám,
ke slnko uká~e sa spod oblakov?
Ă“, bute mi zas drahou sprievodkyHou!
Ve spolo%0Ĺ„ne nás zve ten signál zvu%0Ĺ„nĹĽ,
%0Ĺ„o hvízda z horskĹĽch riav a bystrín lĹ›%0Ĺ„nych.
Na%0Ĺ„ by sme iali ka~dĹĽ cestou inou?
Mne, pani krásna, tĹ›~bou sa u~ stalo
vás nepostrádae pri tĹĽch okam~eniach,
mUtve ke veci na ~ivé sa menia.
Bo ~e i moje srdce z hrobu vstalo
a vyvesilo slávnostnĹĽ svoj prápor,
to stalo sa len kĹ›zla váaho vplyvom.
Skrze vás mi je ~ivot novĹĽm divom,
len skrze vás a krásy vaaej plápol.
Vy odpĹ›aeali ste, ~e moje ramä
%0Ĺ„asto sa chvelo neobvyklĹĽm chvením,
chodníkom ke vás viedlo zasne~enĹĽm
pod stromy parku priate>ské a známe.
12
Len pozor aepli ste a zrak váa mĹ›dry
bez vĹĽ%0Ĺ„itky sa sk:zol po mne jemne.
Ja znova som vám ruku objal pevne
a v dotykoch tżch struny aeastia hśdli.
Vieru v %0Ĺ„os krásne spolo%0Ĺ„nĹ› sme mali.
Myalienky naae spájali sa v stuhu,
a~ sme sa naali v jednom snivom kruhu.
Tak prosím, by ste mi u~ povedali:
%0Ĺ„o je to medzi nami?
To som znala,
~e básnik v mene svojej poézie
desaenásobne netrpezlivĹĽ je.
A jak by mohol práve u dvier jara
bez lásky tuaenia sa blí~ie k ~ene?
Môj bo~e, pred slovom tĹĽm tak sa chvejem!
Viem, rieknuc ho, na oheH olej lejem,
%0Ĺ„o potom vzb:knue mô~e neskrotne.
Ach, dajte pozor, jaro prília mámi,
z jedinej iskry ve>kĹĽ po~iar vzniká.
Kto mô~e zverie srdce na básnika?
Ă“, nechajte ma ~ie len predtuchami!
DlaH vaaa teplá, ktorou hladíte ma
potajme, ke ma prikrĹĽvate pláaeom,
a vôbec v dotyku tom plachom ka~dom,
ke pohyb riekne to, %0Ĺ„o jazyk nemá,
ten hovor o%0Ĺ„Ĺ›, diskrétny a vá~ny,
13
%0ńo smśtkom a zas veseloseou planie,
celé to mladĹĽch nervov vibrovanie,
ke jeden na druhého %0Ĺ„aká v bázni,
to, ke sa srdcia obapolne mu%0Ĺ„ia,
vaetko to krajaie je, je viac v tom krásy,
jak povedzte, %0Ĺ„o by som riekla asi?
Jak v prvĹĽ deH si padnĹ›e do náru%0Ĺ„ia!
Vidíte, ~enou som a bez ostychu
na dĹ›aok som vám skoro vaetko riekla.
A ja sa dívam, ako krásne zmäkla
re%0Ĺ„ vaaich o%0Ĺ„Ĺ›. A aj z váaho dychu
pál%0Ĺ„ivose sála to>ká, ~e a~ volá,
aby som náhle, ako bez rozvahy
na rty vám prilo~il bozk jeden vlahĹĽ.
Ach, aká aeastná chví>a by to bola...
Vidiac vás, Ĺ›ctu mám pred vaaou krásou,
le~ bojím sa, ~e neviem nebye prudkĹĽ,
ke vô>a bude sa chciee menie v skutky
pod opojnoseou vône vaaich vlasov.
da~ko mi bude pśhy dotyk dlane
nechae si pre vás, dotyky ke moje
za~nĹ› vám v o%0Ĺ„iach ne~né ohHostroje.
Ach, mladé srdcia sĹ› jak kone vrané,
na%0Ĺ„o ich zadr~ovae v krásnom cvale?
14
Nie rozvaha, le~ zápal nami vládne
a ja som pri vás ako v:%0Ĺ„a hladné
a vy ste krásna. Krásna neskonale.
i mô~em sputnae ruky, zavriee o%0Ĺ„i,
ke vy vo svojom ~enskom majestáte
predo mHa stanete si v jarnom aate
jak pru~ná mladá breza na Ĺ›bo%0Ĺ„í?
i mô~em ml%0Ĺ„ae, ke sa kameH ea~kĹĽ
prázdnoty ~itia odvalí mi z hrudi
a krásne slovo na rtoch sa mi zrodí,
aby vás pozdravilo re%0Ĺ„ou lásky?
Nie, nebojte sa, prosím, toho slova.
Mladose je iba vtedy nie%0Ĺ„o hodná,
ke vyprázdnime pohár jej a~ do dna.
Láska ten pohár naplní v~dy znova.
%7Ĺ„e ea~ko zverie srdce básnikovi?
Ă“, pani, prisahám, ~e vaaa krása
v poh>adoch inĹĽch >udí rozpadá sa,
le~ básnik vytvorí z nej zázrak novĹĽ.
Pred vami hrdĹĽ som a bez skromnosti.
Pred svetom, vĹĽsmeane %0Ĺ„o rád sa smeje,
tak vzplanĹ›e zbyto%0Ĺ„né a nevkusné je.
K vám hovorím vaak plnĹĽ Ĺ›primnosti.
Som smieany azda? Nie. Vy nemyslíte.
MĹ›dre a vá~ne poh>ad váa sa díva.
A ruka vaaa do mojej sa skrĹĽva.
I hlávku svoju ku mne pritĹ›lite?
15
Vidíte, áno... Vy ju pritiahli ste,
ke ste ma zrazu privinuli blízko.
Teraz u~ ml%0Ĺ„te. Sete pekne tíako.
Bozkali ste ma? Neakodí. U~ iste
ni%0Ĺ„ neakodí... Môj bo~e, tak to jaro
u~ prichádza. Ja cítim ako vniká
k samému srdcu zlatá jeho dĹĽka.
Ach, %0Ĺ„o sa to len so mnou zrazu stalo?
I vaaa tvár je ako purpurová.
Ste vzruaenĹĽ a pery sa vám trasĹ›.
Ni%0Ĺ„ nevravíte. Zam:kli ste zrazu.
i teraz sĹ› len bozky vaae slová?
Sná. Bo ke som vás zajal do náru%0Ĺ„ia
a Ĺ›stami rty vaae drahé h>adám,
romancu bez slov najslávnejaiu skladám.
Le~ pome k oknu. Jarné vody hu%0Ĺ„ia...
16
KA P ITO LA TRE TIA
Letná noc na vode
17
Kam veslujete?
Nezále~í na tom.
Cie> náa je sen a deH náa ve>kĹĽ sviatok.
Myslite, ~e vás veziem do Benátok.
Som bohá%0Ĺ„. Bo váa hlas mi zvoní zlatom.
Za%0Ĺ„ieram tíako. Lebo tu sa pasĹ›
hviezdy, %0Ĺ„o sadli na hladinu vodnĹ›.
Uzriem sná medzi nimi svoju rodnĹ›,
ktorá má vaau tvár a vaau krásu.
Tuaíte vládu noci svätojánskej?
Ja, pozrite, na aiji vaaej sne~nej
vy%0Ĺ„arím z bozkov svojich ru~e ne~né
a ohHom za~nem Ĺ›sta vaae panské.
Za~nem ich ohHom, Ĺ›sta vaae rudé,
aby sa bozkami ich, moja drahá,
zahriala nav~dy duaa moja nahá,
by neboli Hou nikdy zabudnuté.
Bozk oheH je a transfśzia krvi
a aká slastiplná, aká jemná!
Ach, Ĺ›sta vaae %0Ĺ„ím sa stali pre mHa!
Pe%0Ĺ„aeou ~itia môjho novej zmluvy.
18
Povedzte, majĹ› také, jak vy, zvyky
básnici vaetci? Ve vy ve%0Ĺ„ne vari
nedbali by ste sediee pri pohári
a opájae sa vínom erotiky!
i vaetci majĹ› také zvyky? Veru,
pri ktorom sedí ~ena váaho zrna,
blázon je, ak doH neza%0Ĺ„iera splna,
lebo tak vlastnému si akodí peru.
A vo mne o~il v stonásobnej miere
ten mĹ›dry zmysel pre vnímanie krásy,
preto bych celoval vás ve%0Ĺ„né %0Ĺ„asy
a objímal kolená vaae biele.
Nechcem sa lepaím zdae, len jak som vskutku,
le~ nijakĹĽ %0Ĺ„in nebude mi ea~kĹĽ,
aby ste boli aeastná z mojej lásky
a o%0ńi vaae nepoznali smśtku.
Vaak dose u~ slov. Alebo aspoH menej.
Topole na brehu sa rozspievali,
vetry ich ako husle do rśk vzali,
sná k pocte tĹ›~by naaej okrídlenej.
i sa vám nezdá, ~e to hu%0Ĺ„í more,
ke prebíjam sa veslom cez prĹ›d vody?
Pozrite, v dia>ke planĹ› svetlé body.
Sná je to Campanilla na obzore...
o hovoríte?
19
NeskĹ›majte, prosím.
V~ite sa v pravdu naaej skuto%0Ĺ„nosti.
Zo mHa dnes stal sa gondolier prostĹĽ
a vlastnĹ› lásku na gondole vozím.
Privrite o%0Ĺ„i. Privrite ich, drahá,
a dívajte sa snenia svojho zrakom.
Ke bozkávam vás, ka~dĹĽ bozk je znakom,
~e stojím pri vás, strá~ca sna a blaha.
Vidíte most, %0Ĺ„o nad nami sa klenie?
To je most vzdychov. Dáke signoriny
po%0Ĺ„Ĺ›vajĹ› tam zvuky mandolíny
a náru~ivĹĽch piesní lichotenie.
Juh je zem rytierov a hudobníkov.
Krv klokoce tu v ustavi%0Ĺ„nom vare,
básnici plnia si Hou kalamáre.
A láska vybojĹ›va sa tu dĹĽkou.
Po%0Ĺ„Ĺ›vate ma? Ach, vy, moja zlatá,
ste cele otvorili svoje o%0Ĺ„i.
A ja vám chcem dae ilĹ›ziu noci,
ktorá je váaHou juhu rozohriata!
Zato ni%0Ĺ„, drahĹĽ. Ve my zo severa
na mráz a na zimu sme privyknutí.
Ke padne sneh, to striebro z bo~skĹĽch hutí,
jak kĹ›zelne nás víta hora biela!
Vy sám tak stáli ste v tom parku sne~nom
minulej zimy. A ja neuala som,
ke ste ma vyruaili mäkkĹĽm hlasom
20
a vraviee za%0Ĺ„ali o %0Ĺ„omsi ne~nom.
O %0Ĺ„omsi nevĹĽslovnom! Mne sa zdalo,
~e ste mi v prvej chvíli po%0Ĺ„arili.
Hne ste mi boli príjemnĹĽ a milĹĽ.
To stalo sa. Sná nebo tak to dalo.
Vy >utujete azda?
Posia> eate
som nedopriala miesta ~iadnej skepsi.
Ste tvoriaci, nu~ iste %0Ĺ„lovek lepaí,
jak inĹĽch sto, %0Ĺ„o boli mi u~ v ceste.
Sná egoizmu trochu máte v sebe,
bo lásky ~iadate si ve>mi ve>a.
Le~ nudnĹĽm bye, to som vás nevidela.
Kde iní tuaia peklo, tam vy nebe.
A myslím, nieto vo vás ~iadnej pĂłzy.
Keby som cítila, ~e hlas váa mámi,
u~ bych sa bola rozlĹ›%0Ĺ„ila s vami.
Le~ cit váa %0Ĺ„istĹĽ je jak kvapka rosy.
Preto vás rada mám. Vy vedeli ste
tak jemne celé moje srdce zvla~ie,
~e rozzelenieva sa ako pa~ie.
Pozrite, lásky tejto krehké lístie
celĹ› ma pokrĹĽva. Som vari stromom,
korene ktorého z vás vychádzajĹ›.
Oj, ke sa v srdci ~eny rozohrajĹ›
21
strieborné struny lásky, potom tĂłnom
najvyaaím znejĹ›! Ja i v tejto chvíli,
hoc vidím, ako vaae oko sála,
viem, ~e len mne sa láska naaa stala
jedinĹĽm zmyslom. Lebo vy, môj milĹĽ,
vy mu~om ste. Vy musíte sa delie.
TakĹĽ je mu~ a zákon ~itia jeho:
vy budujete svet i rścate ho.
A básnik? Do toho sa rá%0Ĺ„il vtelie
sám tvorca krásy. Le~ to ma k vám pĹ›ta
tĹĽm vä%0Ĺ„ami. %7Ĺ„ene imponuje sila.
Ja chápem vás, ke aepkáte mi milá
a myse> vaaa pritom inde hśta.
Myslím, ~e vlastnĹ› tĹ›hu vo vás atepím,
dychtiac, by vaetko, %0Ĺ„o len napíaete,
najkrajaím bolo azda v celom svete,
i obdivovanĹĽm a ve>kolepĹĽm.
Milujem %0Ĺ„in a ducha svetlé dary,
inak sa na svet dívam, inak vidím,
odkedy spojená som s vaaím ~itím.
Vy ste mi ~ivot v kráse ukázali.
Ach, ~ivot krásny je, je plnĹĽ divov.
Len náru%0Ĺ„ pripravie a k>aknĹ›e k lĹ›ke
a kmásae vaetky kvety v sladkej muke
s myalienkou pál%0Ĺ„ivou a náru~ivou.
Riekla som nie%0Ĺ„o divné? Vaae prsty
tak stisli moje, a~ to zabolelo.
22
Nie, drahá moja. To sa mi len chcelo
vyjadrie radose stiskom miesto śsty.
Neveslujete?
Na%0Ĺ„o hĹĽbae veslom?
Musím mae teraz pri vás ruky svoje.
A %0Ĺ„ln sa nesie sám, jak srdce moje,
%0Ĺ„o pláva, akoby ho aeastie nieslo,
hlboké, airoké, jak táto voda.
Mô~e nás zaniese hoci do ve%0Ĺ„nosti,
kde zmeníme sa na oblá%0Ĺ„ik prostĹĽ.
i radaej nie? Ver bolo by to akoda.
Nás %0Ĺ„aká breh. Ja, h>ate, hotovĹĽ som
íse objae zem, tĹ› hlinu drahocennĹ›,
z nej povstal Mu~, by mohol poznae %7Ĺ„enu
i lásku jej. Ă“ dolce Paradiso!
oslovím tĹ› zem sladkou re%0Ĺ„ou Toscy.
Vy, moja krásna, vy ste mojou Toscou,
vás obsypae chcem lupeHami bozkov
tam na tom brehu. Tam váa pôvab bo~skĹĽ
oviniem stuhou zamatovej trávy
a ulo~ím ho ne~ne ved>a seba
pri jagote hviezd vysokého neba.
Za%0Ĺ„ieram veslom, drahá. Breh nás zdraví...
23
A teraz aeptom. `eptom aepotavĹĽm.
Nech neodplaaím svätojánske muaky,
%0ńo z voHajścej materinej dśaky
priniesli spánok o%0Ĺ„iam tvojim tmavĹĽm.
Spi, moja sladká. S me%0Ĺ„om archanjela,
s plamennĹĽm me%0Ĺ„om bdiem nad tvojím snením.
Bo v krvi tvojej moja sa u~ pení
a plam môj vlastnĹĽ sála z tvojho tela.
Ú~asu môjho vlajka aarlátová
nad nehou tvojou lona strepotala,
ke veliká a svätá obee splála,
tá obee odveká a ve%0Ĺ„ne nová.
Spi, sladká. Holubice tvojej hrudi
symbolizujĹ› nesmrte>nĹ› tĹ›~bu.
Pohansky krásnu svoju modloslu~bu
nad nimi slĹ›~im. PokornĹĽ a hrdĹĽ.
24
KA P ITO LA ` TV RT Á
PadajĹ› listy
25
PadajĹ› listy. Krásavica moja,
%0Ĺ„i po%0Ĺ„ujete, ako zvonia, cvend~ia?
elá nám ako Olympanom ven%0Ĺ„ia,
jak zlatí vtáci nad nami sa roja.
Kam h>adíte? Ste taká zamyslená.
Len nemo ku mne pritískate ramä.
%7Ĺ„e jeseH je, my smutnĹĽmi bye máme?
Nezmysel veru. Nech si hora stená
a meluzína kvíli haluzami.
Priali sme síce v tieto h:bky lesné
po%0Ĺ„Ĺ›vae vetra flautovanie teskné,
zdravá vaak mladose naaa priala s nami.
My smelo mô~me vystavovae %0Ĺ„elá
melanchĂłlii tohto uvädania,
nás ~iadne aípy smrti neporania,
ke ranila nás Kupidova strela!
Hovorte, prosím. Rozprávajte eate.
Váa hlas je bezpe%0Ĺ„nĹĽ a lahodí mi.
Bo do mHa vniklo s dHami jesennĹĽmi
%0Ĺ„osi, %0Ĺ„o srdce zviera mi jak klieate.
Rada bych vykśzlila na rty svoje
Ĺ›smev ten letnĹĽ, ktorĹĽ dobre znáte.
26
Myse> vaak moja je dnes v tmavom aate
a od nej ustrnuli śsta moje.
Slne%0Ĺ„ne jasná bezstarostnose vaaa
potokom horskżm prśdi k mojej duai.
Vaetko vaak darmo. SmĹ›tok z halĹ›z praí
na srdce moje. Naplnená %0Ĺ„aaa.
Blí~i sa zima. Lásky aureolou
vy ste i dnes ma korunovali tu.
Ale sĹ› márne vaetky prosby citu,
%0Ĺ„as kradne nám, %0Ĺ„o také krásne bolo...
Kam, drahá, myslíte? Na%0Ĺ„ pripomínae,
k %0Ĺ„omu niet prí%0Ĺ„in a %0Ĺ„o iba desí?
Na lodi aeastia pevne sedíme si
a vôbec netreba nám plachty zvíHae.
Jesenná táto tklivá melodráma
nás mĹĽlie nesmie. Sme len posluchá%0Ĺ„i.
Mô~me i tlieskae, jestli sa nám pá%0Ĺ„i.
Hovorme: je to melĂłdia známa,
%0Ĺ„o ka~dĹĽ rok sa v >udské srdcia derie.
My pokojne sa jeden v druhom teame.
Netreba vĹĽskae. Zbo~ne, ticho nesme
ratolese lásky naaej. Vietor berie
lístie, %0Ĺ„o zo~ltlo a dodĹĽchalo,
le~ naaa haluz stále zelená sa,
bo ona zo sUdc naaich napája sa.
Tak %0Ĺ„o by nás tu, drahá, kruaie malo?
27
Nie, v naaich srdciach nemá miesta lkanie,
ve kto nás vidí, na Ĺ›stach nám pozná,
~e trhali sme ea~ké strapce hrozna
a pre~ívame svoje vinobranie.
H>a, naae aeastie dozrelo jak réva.
Ja, aby nad ním nemal moci vietor,
okolo vás som ruky svoje splietol.
Tak %0Ĺ„i sa vaae srdce neusmieva?
Ve usmieva sa...
Vidím. Ale slzy
svietia vám v o%0Ĺ„iach ako drahokamy.
Nemô~em za ne, drahĹĽ. Dnes som s vami
u~ poslednĹĽ raz. Áno... U~ sa musí
rozlĹ›%0Ĺ„ie zrak môj s oka váaho jasom.
Ach, odpusete mi náhlu bolese tĹ›to.
Pozrite, také ea~ké slová sĹ› to,
~e vyslovie ich dlho nemohla som.
o riekli ste? Tie slová sotva vnímam.
i priali z vaaich śst? i z h:bky lesa?
Vy, drahá, ~e dnes so mnou lĹ›%0Ĺ„ite sa?
A azda nav~dy? Ach, aká to zima
z tej hory zrazu do tváre mi dĹĽchla...
Môj bo~e váa hlas, ako sa len láme!
Sme to my dvaja, %0Ĺ„o sa zhovárame?
28
Re%0Ĺ„ zrazu zamdlela a pieseH stíchla.
Vidíte, drahĹĽ, jak sa vaetko mení!
Zo stromov po%0Ĺ„ue tklivé vyzváHania.
Spadnuté listy oboch nás u~ rania.
Sedíme tu jak vrabci uzimení.
A kde je vinník, ktorĹĽ a>ahol bi%0Ĺ„om
tak nemilosrdne po naaich tvárach?
Vo víchre niet ho, ani v sivĹĽch chmárach.
Tu okolo nás, drahĹĽ, niet ho v ni%0Ĺ„om.
Ten zlodej radosti sa inde skrĹĽva.
akáva na mHa on tam dole, v meste.
A chladno sa ma spĹĽta: dokia> eate?
ke prídem ve%0Ĺ„er domov, ml%0Ĺ„anlivá,
s Ĺ›stami láskou zape%0Ĺ„atenĹĽmi.
Lebo ke srdce naae najviac plesá,
tvár ~itia aedivého pritiahne sa
a vĹĽsmechmi nás mrazí >adovĹĽmi.
Áno, u~ od tej noci pod hviezdami,
u~ od tej najslastnejaej naaej chvíle,
ke lásky náru~ivose v celej sile
zachvátila nás, medzi mnou a vami
vyrastae za%0Ĺ„al rovno z kôry zeme
ker síce ru~ovĹĽ, le~ plnĹĽ tUnia.
Najkrajaie sny sa málokedy splnia
a my, ke najkrajaie sa milujeme,
tie~ iba sníme. Ja som sa, môj drahĹĽ,
Ĺ›plne ponorila v tento mámor.
29
Pod vaaím dychom tela môjho mramor
o~íval prudko. Stromom, plnĹĽm vlahy,
jabloHou kvitnĹ›cou sná som sa stala.
A dnes viem, ~e ke Ĺ›sta naae smädné
od seba odtrhnĹ› sa, bozk môj zvädne
jak ratolese, ktorá sa polámala.
Le~ darmo, drahĹĽ, ruaeH z dia>ky hvízda.
To hvízda na mHa, z dia>ky na mHa volá
skuto%0Ĺ„nose ~itia studená a holá.
Vlak, pre mHa ur%0Ĺ„enĹĽ, sa po mHa chystá.
Zdá sa mi, ~e u~ rachot kolies %0Ĺ„ujem.
Nebute smutnĹĽ. Beriem vaau hlavu
do svojich rĹ›k a lásku naau ~havĹ›
bozkami poslednĹĽmi posväcujem.
Vlhké sĹ› tieto bozky, drahá moja.
Za slzou slza z o%0Ĺ„Ĺ› vaaich kanie.
Ach, bolestné je toto celovanie.
A letí %0Ĺ„as. Hodiny nepostoja.
Dr~ím vás v náru%0Ĺ„í, le~ cítim iste,
ako mi z neho náhle unikáte.
Na oblak akĹĽsi sa premieHate,
by ste sa rozplynuli v dia>ke hmlistej.
A ja vás zadr~ovae nemám práva.
Som iba básnik, %0Ĺ„lovek nepraktickĹĽ,
parazit sUdc, %0Ĺ„o aeastie loví v~dycky,
ale sám záruk aeastia sotva dáva.
Viem, donkichotovské sĹ› moje zbrane.
30
Za krásy predstáv ke raz tasím piku,
víeazstvo porá~kou je v okam~iku,
bo z cie>a môjho klamnĹĽ sen sa stane.
Nesmiem vás zdU~ae. Zajtra budem zase
chodie len sám a h>adiee so záviseou,
jak iní idĹ› aeastia cestou istou
a kochajĹ› sa ve%0Ĺ„ne v lásky hlase.
Pozrite, jak to lístie vietor ~enie!
Vaetko je márnose po%0Ĺ„ue dookola.
MonotĂłnnose tu kreslí svoje kolá.
i nie je márnose vaetko zápolenie?
Nie, drahĹĽ. Vy ste sa len v tejto chvíli
podlomie dali dychu beznádeje.
Le~ nie ste to vy. Osud váa to nie je.
Vy pre inakaí ste sa narodili.
Môj odchod len dnes nechápete asi,
pochopíte vaak neskôr, ~e ja, ~ena,
so srdcom básnikovĹĽm spríbuznená,
rozlĹ›atie vedela som rébus krásy.
V láske naaej ja vidím to>kĹ› krásu,
~e vaednosti tieH nesmie padnśe na Hu.
Chcem, nech nám bozky v rozpomienkach planĹ›
jak ru~e, ktoré vzdorujĹ› i mrazu.
Kam sa ja vraciam, tam sĹ› >udské slová
tak jednotvárne ako tikot hodín,
deH zo dHa rovnakĹĽ v~dy sa tam rodí,
%0Ĺ„as nad pecou tam dumá ako sova.
31
Le~ vaae dni, tie inakaie bye musia.
Musia sa rodie z ve%0Ĺ„nĹĽch prekvapení.
Vás nesmie sputnae náru%0Ĺ„ jednej ~eny,
nech z vaaich rtov v~dy nové iskry sraia.
Viem, ve>a lásky, ale viacej eate
vo>nosti potrebuje vaae srdce,
by bolo hrdé v~dy a na boj sĹ›ce.
Teraz %0Ĺ„o hovorím vám, drahĹĽ, vedzte,
to vaaa vlastná duaa zo mHa vraví.
Oj, áno, viem. Le~ z hrejivosti hlasu
cítim ja zas len vlastnĹ› ~enskose vaau.
Ach, drahé trudy krásnej vaaej hlavy!
Viem, lĹ›%0Ĺ„enie mi smĹ›tok vo tvár stelie,
skrotím ho vaak, nech drieme vo mne, tichĹĽ,
bo h>adím na vás zrakom plnĹĽm pĹĽchy.
Vo vĹĽaku rastie a jak sneh sa belie
predo mnou zjav váa. Obdiv môj vás halí
a kam len a>ahnĹ›e lĹ›%0Ĺ„e jeho vládzu,
ta sprevádza vás, krásne odchodiacu.
Za vaetky ru~e śst, %0ńo mne ste dali,
%0Ĺ„erstvé nech vykvitnĹ› vám v po%0Ĺ„te mnohom.
Za vaetko aeastie, za dar krásy ka~dĹĽ
osud nech ne~nĹĽm ostane k vám nav~dy.
Posledné slovo, láska moja: Zbohom!
32
KA P ITO LA PI A TA
Po desiatich rokoch
33
Sneh vyzváHa mi, ne~ne, ne%0Ĺ„ute>ne.
SĹĽtim a opájam sa jeho piesHou.
Samota duae mojej nie je desnou,
ke aspoH poézia krá%0Ĺ„a verne
predo mnou ako milá ve%0Ĺ„ne sladká.
Osud, ty jedinĹĽ môj, krása %0Ĺ„istá,
povedz, %0Ĺ„o za trĹĽzeH mi nadnes chystá
pravica tvoja bo~ská?
Chví>a krátka
a v sluch mi hlas sa vrezal, takĹĽ zvláatny...
Je prelud postava, %0Ĺ„o kol sa mihla?
Zrak, citlivĹĽ jak kompasová ihla,
obraciam za Hou. Teraz stojím aeastnĹĽ,
jej, dávnej svojej láske, zo%0Ĺ„i-vo%0Ĺ„i.
%7Ĺ„ivota pĹ›ae mi kvitne náhodami!
i bych bol veril, ~e sa stretnem s vami
tak odrazu, po celom desaero%0Ĺ„í?
Objímam prsty vaae v svojej dlani,
dojatĹĽ, ~e ste to vy, jedna ~ena,
%0Ĺ„o v predstavách mi svieti nezmenená.
Oj, dovo>te, nech ruku vaau, pani,
ke zahrabané sny sa v ~ivot budia,
34
jak ru~u umrazenś k śstam zdvihnem
a o~ivujści bozk do nej vdżchnem...
Ach, dose u~. H>ate, dívajĹ› sa >udia
Ni%0Ĺ„ nerobí. Tie nevolané zraky
ja teraz práve vítam ako svedkov
radosti mojej, ktorá silou vaetkou
chce zo mHa vytrysknśe a~ po oblaky.
AkĹĽ ste bĹ›rlivĹĽ. Le~ je to krásne,
takéto stretnutie. Ste ve>mi milĹĽ,
~e ste sa vlastne ani nezmenili.
TakĹĽ ste, ako poznám vaae básne.
Nezabudli ste?
Ă“, mám vaae kni~ky.
A poviem vám i to, ak vediee chcete,
~e vaetko sledujem, %0Ĺ„o napíaete.
%7Ĺ„e pre%0Ĺ„o? Sná ~e boli ste mi blízky...
Tak h>ate tragi%0Ĺ„nose tĹ› osudovĹ›!
Dnes blízkose vaaa srdce moje zviera,
a predsa ~ijem ~ivot Ahasvera,
od dverí k dverám klopem v~dycky znovu
na pśti nekone%0ńnej. Zrakom dravżm
dívam sa do dia>ok, na obzor skvĹ›ci,
35
jak jastrab, korise svoju h>adajści,
le~ zdá sa mi, do smrti neuzdravím
samotu srdca svojho rozmarného.
Náru%0Ĺ„ie moje zakliate je iste,
sná odkedy vy z neho vypadli ste.
Mno~stvo ~ien vyslyaalo zvanie jeho,
le~ %0Ĺ„o máa z objatia, ke nie je sväté?
Ja objímal som, a~ som cítil muky,
priskoro mi vaak zdreveneli ruky,
ke myse> blśdila mi niekde v svete.
Zdá sa mi, jakĹĽs neporiadok vládne
vo vaaom srdci. Ani neviem veru,
komu mám vlastne verie: váamu peru,
%0Ĺ„i váamu hlasu?
V~dy mi dobre padne
po%0Ĺ„ue, ~e pero mám na závidenie,
ke ka~dĹĽ hovorí, ~e moje básne
sĹ› plné ohHa, ktorĹĽ nevyhasne.
Ale kto myslí si, ~e víeazenie
nad vaetkou chmśrnoseou, nad ka~dżm trudom
u~ mojím privilégiom sa stáva,
tomu môj hlas, h>a, na vedomie dáva,
~e celkom podobnĹĽ som inĹĽm >uom.
A tak i vy ste, drahá, zachytili
tĹ› spodnejaiu dnes hlasu môjho strunu.
Oj, áno, tie~ mám duau strastí plnĹ›,
36
sná viac, ne~ druhovia tí moji milí,
o ktorĹĽch známe je, ~e chcĹ› bye prví
na %0Ĺ„ele zĹ›falcov, a hoci tu%0Ĺ„né
sĹ› líca ich, pochody revolu%0Ĺ„né
skladajĹ›, namá%0Ĺ„ajĹ›c pero v krvi.
NiektorĹĽ básnik, verte, celkom schválne
vynáaa navrch samé hrĹ›zy pekla,
by ako olovo re%0Ĺ„ jeho tiekla,
a aj ke dobrotivé vánky jarné
prudko sa dotĹĽkajĹ› jeho %0Ĺ„ela,
on umUtvi svoj zrak i svoje %0Ĺ„uvy,
a aby zachránil si chmĹ›rnose mluvy,
privolá %0Ĺ„erta do vlastného tela.
Takéto zvláatne ste vy teda plemä,
vy básnici. Ten trĹ›chli, ten zas plesá
a vaetci svorne pretvarujete sa.
Áno, my %0Ĺ„asto mystifikujeme.
%7Ĺ„ivot náa inĹĽ je ne~ verae naae.
Bo %0Ĺ„o je skuto%0Ĺ„né, je ka~dodenné
a pre inapiráciu menej cenné.
Básnik vaak pije z mystéria %0Ĺ„aae.
Obrazotvornose v kontrastoch sa rodí:
sladké kto víno chlípe ~ivot celĹĽ,
iste má potom k blenu pomer vrelĹĽ
a práve k nemu pre tému si chodí.
37
A zas kto nikdy nepocítil ~ízne,
nepíae Ăłdu ku cti prostej vode
a hymnus nezaspieva o slobode,
kto nikdy rabstva nepocítil trĹĽzne.
I lásky kto má, ko>ko sa mu rá%0Ĺ„i,
ten na kolená pred Hou sotva padne,
on zázraky v nej neobjaví ~iadne,
sláva jej nikdy ho tak neomrá%0Ĺ„i,
aby z śst jeho plynśe mohli vety,
%0Ĺ„o majĹ› silu neoby%0Ĺ„ajnosti.
A alej? Problém je i alej prostĹĽ:
kto osteH v srdci nosí, vzĹĽva kvety
a s kĹĽm zas oslík ~itia kluae mierne,
ten sa chce pribie na krí~ za osudy
alekĹĽch mu a >ahostajnĹĽch >udí.
Tak, h>a, i básnik mnohĹĽ slĹ›~i verne
celému >udstvu. Priznám. Moja chyba,
~e netla%0Ĺ„ím sa medzi apoatolov.
Pozrite, ja len kypím dobrou vô>ou
a moja poézia, to je iba
pieseH a pieseH, o zdraví a aeastí.
Oj, áno, o tom aeastí ve>a spievam,
bo na tom slove srdce svoje zhrievam
a vôHu jeho aírim, aby ka~dĹĽ,
kto smutnĹĽ je a verae moje %0Ĺ„íta,
cítil sa pri nich ako na slávnosti.
Vidíte ho, ten problém, jak je prostĹĽ?
38
Skuto%0Ĺ„ne. Ach, a~ Ĺ›zkose sa ma chytá,
tak nejak smutne ste to vysvetlili.
I sám sa divím... Som to ja, %0Ĺ„i nie ja?
Nie je to obraz Doriana Graya?
Bo~e, sná by ste nepripodobnili
k obrazu tomu seba? Znám tĹ› knihu,
%0Ĺ„ítala som ju. TakĹĽ zvláatny námet.
Pre%0Ĺ„o vám práve ona priala v pamäe
tak znenazdania, v tomto okamihu?
Priaiel mi na um ten Gray. Moje %0Ĺ„elo
tie~ nevädne, ba slne%0Ĺ„né a jasné
sa stále zdajĹ› bye i moje básne.
Le~ komu by sa za záclonu chcelo,
uzrie tam duau moju v ea~kom ráme.
Pribśda na nej jarkov hore-dole.
Bude raz ako rozbrázdené pole.
Jej tvár u~ podobná je staraej dáme,
%0Ĺ„o nav~dy stratila svoj email pleti.
Blahoslavení, ktorĹĽch duch je prostĹĽ.
Môjho vaak deformujĹ› skĹ›senosti
a mĹ›drose prekliata. H>a, tak %0Ĺ„as letí...
Od tĹĽchto vaaich slov mi je a~ bô>ne.
Namiesto radosti, ~e ste ma naali,
ste v jakśs chmśrnu analżzu zaali.
39
Odpusete mi, ak ja, hoc mimovo>ne,
tie~ som vás k tomu vyprovokovala.
Viem, nectil by vás dáky hovor prázdny.
Le~ radaej po%0Ĺ„ula bych, ~e ste aeastnĹĽ.
Vám teda moja re%0Ĺ„ sa takou zdala,
~e neaeastnĹĽ som? Oj, to nehovorím.
S tĹĽm slovom zachádzae chcem opatrne.
Jak vari nejestvuje aeastie plné,
tak ani neaeastie. Ke píaem, tvorím,
vtedy sa vyznae mô~em aeastnĹĽm cítim.
Lebo to aeastie nik mi neukradne...
A v láske? V nej u~ pre vás aeastie ~iadne?
Po%0Ĺ„kajte, tu hne za slovo vás chytím.
o ste mi povedali pred rokami?
%7Ĺ„e básnik, ten sa nesmie jednej ~eny
pridU~ae nav~dy? %7Ĺ„e mu treba zmeny?
A ~e je krajaie ~ie len predtuchami?
Doslovne takého dnes ma tu máte.
Vy, uznávam, ste mĹ›dro urobili,
~e ste mi zmizli. AspoH v tejto chvíli
zas celĹĽm kĹ›zlom pred mnou plápoláte.
Le~ kde je potom aeastie, povedzte mi?
Ja musím ostae v~dy sám, jak prst holĹĽ.
40
ím vä%0Ĺ„ami milujem, tĹĽm viac ma bolí
vedomie, ~e na tejto aírej zemi
nieto ni%0Ĺ„ krásneho, %0Ĺ„o ve%0Ĺ„ne trvá.
Ke nájdem lásku, hne i tUpnem pred Hou,
~e jedného dHa stane sa sná vaednou
a bude bolese vä%0Ĺ„aia ako prvá.
A preds sĹ› samá láska vaae kni~ky.
Áno. Bo preto, ~e Hou neoplĹĽvam,
v~dy sa jak na zjavenie na Hu dívam
a ratolese jej do velikej vĹĽaky
zabl%0Ĺ„í vo mne, ke ten oheH svätĹĽ
zapália v srdci mojom ruky ~eny,
pred ktorou skameniee viem v o%0Ĺ„arení.
A śsta moje zachvejś sa vtedy
melĂłdiou, %0Ĺ„o prĹĽati z podvedomia.
So slovom slovo spája sa mi v kráse,
~e vo vlastnom sa nepoznávam hlase
a v mojom poh>ade sa lĹ›%0Ĺ„e lomia.
NenĹ›tim pero vtedy píae samé,
z vôle imperátorky poézie,
%0ńo v myse> vstśpi mi a vo mne ~ije.
Sám vtedy plávam v blahom sebaklame,
~e vaetko aeastie, ktoré hĹĽbe zemou,
práve mne nad hlavou sa rozprestiera.
Len akoda, ~e dní takĹĽchto niet ve>a...
41
A ke ich niet, je lĹĽra vaaa nemou?
Sná... Alebo sa dáva na ml%0Ĺ„anie.
Ke osud chce nás trestae prostrednoseou,
dobre je ml%0Ĺ„ae. Ml%0Ĺ„anie je cnoseou.
Bo okolo hláv básnikov v~dy vanie
uragán Zmaru, aby rozmetával
v pśae zabudnutia ako biednu trosku
vaetko, %0Ĺ„o nemá v sebe iskru bo~skĹ›.
Preto bych márne hradbu zo slov staval,
márne z ich rytmu kresal st:poradia,
márne bych preea~kĹ› noc prebdel s nimi;
ak nie sĹ› z dychu krvi rodenĹĽmi,
prv ako kohśt zaspieva, ma zradia.
U~ vidím, nie je to tak jednoduché
napísae vera, %0Ĺ„o nazĹĽva sa aeastnĹĽm
Bo za tĹĽm musí sa stáe ~itím vlastnĹĽm.
Preto tak %0Ĺ„asto prídu roky suché,
ke písae nemo~no. A~ srdce bolí...
A %0Ĺ„i vy o bolesti nepíaete?
Ach, bolesti je to>ko na tom svete
a to>ko kníh sa iba o nej tvorí,
~e ja u~ nechcem eate nové slzy
prilievae v oceán ten nekone%0Ĺ„nĹĽ.
42
Zármutok >udskĹĽ, ten je vari ve%0Ĺ„nĹĽ
a ka~dĹĽ %0Ĺ„lovek ochutnae ho musí.
Pod bi%0Ĺ„om zrád a klamov neustálych
sa srdce >udské i tak stále zvíja,
na%0Ĺ„ teda má eate i poézia
prikladae >uom k śstam tento kalich?
Bolese je krásna po%0Ĺ„ue kedyko>vek
z Ĺ›st básnikov, %0Ĺ„o peknĹĽ ~ivot majĹ›
a bô> len v teĂłrii pre~ívajĹ›.
Le~ ja, %0Ĺ„o v podstate som smutnĹĽ %0Ĺ„lovek,
ja hlásam smiech a rozmar, hlásam zdravie,
bo nimi víeazie mô~ nad zármutkom,
ke on nie fikciou je, ale skutkom.
Na slnko idem, nech mi %0Ĺ„elo stmavie
bronzovĹĽm leskom, lebo nemá zmyslu
pre~ie svoj ~ivot ako eremita.
Oj, v ~ivote je to>ká krása skrytá,
~e vlastne hlĹ›pe je tvár robie kyslĹ›
pred hĹ›fmi >udí verne zápasiacich.
Zápasie treba. Neujse nikdy z boja.
Nebáe sa rán, ~e sa sná nezahoja.
Nepatrie nikdy medzi neveriacich.
A milovae
Tu dose... Tu, prosím, drahĹĽ,
zastavte na chví>u prĹ›d svojej re%0Ĺ„i.
Lebo tĂłn, ktorĹĽ najviacej vám sved%0Ĺ„í,
43
ste práve naali. Pravé vaae eahy,
jak ja ich poznám, roky nezotreli.
`>ahol ten pravĹĽ oheH z váaho zraku,
zas ste sa naali hore na oblaku,
i slovom milovae vám zrudli pery.
Ja mu~a mám, le~ ak sĹ› moje Ĺ›sta
eate i dnes pre vás dose príea~livé,
rá%0Ĺ„te sa teda sklonie milostive
a bozkae ma. Tak... Ulica je pustá,
nik nevidel ten bozk, len oko bo~ie.
Ste nádherná. A ja tu, hlupák, re%0Ĺ„ním,
hoc mal som zacítie ten víchor ve%0Ĺ„nĹĽ,
%0Ĺ„o zvlnil vaae rty jak bujné zbo~ie.
Jak jeleH hôr sa zrak môj po vás pasie.
Ve dávno, dávno nepoláskal ~enu,
ktorá by znala nehy jeho cenu,
a~ priali ste zas vy po dlhom %0Ĺ„ase.
istota vaaa mi je ob%0Ĺ„erstvením
a dlho ostane mi svietie v temne...
Ach, slová vaae vá~ne sĹ› a jemné.
Pohládzate ma hlasu svojho chvením,
jak ma u~ dávno nikto nepohladil.
Tak mi je %0Ĺ„udne, %0Ĺ„o tu pri vás stojím.
Vy odídete. A za srdcom mojím
zas vystrie ruky ~ivot, by ho vsadil
do Ĺ›zkej klietky ako krotké vtá%0Ĺ„a.
44
Áno, môj drahĹĽ, taká zlatá klietka
%0Ĺ„aká zas na mHa. Stratím sa v nej vaetka,
tak ako sa i láska moja stráca.
Komu ju dávam, ten ju nemá celĹ›.
Ach, mnoho omylov je v naaom ~ití.
Môj omyl... Le~ nie, nech je radaej skrytĹĽ.
Ve kone%0Ĺ„ne, h>a, u~ i k môjmu %0Ĺ„elu
blí~i sa orá%0Ĺ„. To je naae fátum.
o mám viac vraviee? I tak rozumiete.
Niet ~eny, %0Ĺ„o by bola ve%0Ĺ„ne v kvete...
Nezabudnem vaak nikdy dneané dátum,
ktoré u~ na perách mám vypálené.
A teraz pekne zbohom povedzte mi.
Treba sa lĹ›%0Ĺ„ie... o ste takĹĽ nemĹĽ?
Nemám u~ slov. Vaetky sĹ› vyslovené.
Alebo prília mnoho mám ich eate.
Nikdy ich, nikdy vaetky nedorieknem.
Len ka~dĹĽ deH z nich zopár ostro streknem
v prach, le~iaci na mojej pustej ceste.
MonolĂłg bez konca a smutnĹĽ ve>mi
%0Ĺ„aká u~ predo mnou. Jak blázon tichĹĽ
so sebou povediem svoj diakurz lichĹĽ...
Tak skon%0Ĺ„il som. A tieH sa rozostrel mi
pred o%0Ĺ„ami, ba vlhkĹĽ sadol na ne.
A ona odiala. Pri bráne holej,
ke ruky vystrel som, u~ nebolo jej.
45
Len miesto, nohami jej vyaliapané
na mäkkom snehu, eate ostalo mi.
Pri Hom som stál a díval sa naH ne~ne.
Na vie%0Ĺ„ka sadali mi vlo%0Ĺ„ky sne~né
a spánok vysielali na mHa domy.
o vravía, srdce? Tiché je jak pena.
Len pery, tie sa eate pohybujĹ›.
Hovoria %0Ĺ„osi, %0Ĺ„osi vyslovujĹ›.
To najslastnejaie >udské slovo: ~ena.
46
Wyszukiwarka
Podobne podstrony:
Jan Brzechwa Czerwony kapturekJan Brzechwa StryjekJan Brzechwa ŻabaNiznikiewicz Jan Tajemnice starozytnej medycyny cz IJan Brzechwa A głupiemu radośćJan Brzechwa Astma53 Blaszany świat utracił dwie ikony Brass world loses two icons Jan 4 14więcej podobnych podstron