Dobre známa zvučka televíznych novín ma mierne prebrala. Práve skončili. Opäť sa tam hovorilo 
o samovražedných atentátoch, vcelku zaujímavá téma, človek sa nad tým zamyslí, ale v ten večer ma 
akosi nič nezaujímalo. Čakal som skôr na športové správy, ktoré nasledovali hneď potom. Ale ani im 
som  nevenoval  veľkú  pozornosť.  Myšlienkami  som  bol  kdesi  celkom  inde,  v  Barcelone.  Dokonca 
ani mamine vábenie na večeru ma nezaujalo. To sa teda nestáva často. " Nech je už ráno " , povedal 
som si. Napodiv, večeru som šikovne zjedol. Vlastne, nahádzal do seba. Bol som dosť vyčerpaný , 
veď  celý  deň som  robil  prípravy  na  veľkú  cestu.  Stará  známa cestovná  horúčka  sa  opäť  prejavila  -
nevedel som zaspať! Posledný pohľad na hodinky, ktorý si pamätám, mi prezradil, že bolo pár minút 
po polnoci.  
     Ranné  vstávanie  -  starý  známy  problém,  no  tentokrát  som  ho  premohol  hneď.  To  bolo  asi  tou 
cestovnou horúčkou. Raňajky som ešte ani neprehltol a už som bol oblečený. Tracey, Holly a Mary 
na  mňa  už  čakali  pred  autom.  Otec  nás  odviezol  na  letisko.  Po  krátkom  lúčení  sme  nasadli  do 
lietadla.  Obzeral  som  si  interiér  ako  malý  školák.  Aj  som  si  ho  načrtol  do  poznámkového  bloku. 
Ulička v strede delila palubu na dva bloky, každý po štyri sedadlá. " Akurát pre nás " , s úsmevom na 
tvári  okomentovala  Mary  situáciu.  Sadadlá  boli  z  pravej  kože  béžovej  farby.  K  tomu,  aby  boli 
pohodlné  dopomohli  hlavne  dômyselne  navrhnuté  opierky  hlavy  a  lakťov.  Po  bokoch  boli  typické 
okrúhle okienka. Mary sa spýtala, či sa dajú otvoriť, za čo si vyslúžila patričný výsmech. Ešte asi pol 
hodiny sme si ju doberali.  
     Čas v lietadle plynul asi trikrát rýchlejšie než vonku. Ani sme sa nenazdali a let bol za nami.  
     Na  letisku  v  Barcelone  bolo  ako  v  úli.  Ľudia  sa  hemžili,  strkali  do  seba  a  sem-tam  padla  aj 
výmena  názorov.  Našou  úlohou  bolo  zohnať  taxík.  Pred  letiskom  ich  bolo  ako  mravcov!  Či  ste 
chceli starší cadillac alebo najnovšie BMW, tam ste ho našli. Pristúpil som k elegantnému bavoráku 
a  oslovil  som  šoféra  :  "  Porfavor  seňor,  vamos  a  la  hotel  Turistico!  "  Určite  sa  pobavil  na  mojich 
chabých znalostiach jazyka španielskeho, ale pochopil, čo som chcel. Pred obedom bola katalánska 
metropola plná ľudí a áut. Šofér bol tichý chlapík, vlastne, možno ani nebol, len sa s nami nemal ako 
zhovárať.  Malý,  štýlové  fúziky,  jemná  briadka  a  krátke  vlasy.  Možno  mal  aj  plešinku,  ja  neviem, 
hlavu  mu  zakrývala  typická  šoférska  čiapka.  Zastal  priamo  pred  hotelom  a  vypýtal  si  tri  euro.  " 
Gracias" , povedal som, keď som mu podával peniaze.  
     Tracey šomral, že cesta výťahom sa mu zdá dlhá, ale ja som podotkol, že čím vyššie bývame, tým 
lepší máme pohľad na mesto! Hneď po vkročení do izby som si to nasmeroval na balkón a s úžasom 
som pozoroval to hektické mesto. Architektonicky z mesta vyčnievala krásna budova, chrám, ktorý 
dávno  staval  Antonio  Gaudi.  Žiaľ,  nestihol  ho  dokončiť.  Je  to  celosvetovo  známa  budova,  Chrám 
svätej rodiny, po španielsky La Sagrada Familia.  
     Kým  som  ja  s otvorenými  ústami  pozoroval  krásy  mesta, tí  traja  sa  už  prichystali  na  kúpanie.  " 
Počkajte, veď sme ešte ani neprišli!" Musel som sa však prispôsobiť väčšine, a tak sme sa vybrali na 
najbližšiu pláž . Rukami - nohami sme sa museli dohodnúť s chlapíkom v požičovni áut , ale dohodli 
sme sa !  
     Vybrali  sme  si  taký  slušný  cabriolet.  Bol  predsa  teplý  júlový  deň,  slniečko  nás  celý  čas  hladilo 
svojimi prštekmi  a pomaly  sa na nás  začal lepiť  bronz.  Na  mňa ani  nie, ja  som hnedý po celý rok. 
Tracey  vymyslel  bláznivý  nápad  :  "  Hej,  ľudia,  vymyslel  som  bláznivý  nápad  !  Čo  keby  sme  " 
vymietli " všetky pláže naokolo? Hm? Okúpeme sa všade chvíľu a pôjdeme ďalej!" Všetci boli za , 
nikto  proti,  tak  teda  "vymietli"  sme  sedem  či  osem  pláží.  Nijako  sa  od  seba  nelíšili.  Všetky  boli 
neplatené, boli na nich len zahraniční turisti, plavčík chýbal. Jediné, čo tam stálo za to boli bufety s 
občerstvením,  s  nízkymi  cenami.  Piesok  pod  nohami  bol  jemný,  no  od  lúčov  slnka  horúci.  Šantili 
sme vo vode ako malé deti. Hrali sme sa s vlnami, ktoré miestami siahali až do výšky dvoch metrov. 
Bol príliv. Niekoľkokrát som sa aj napil. Voda nebola trikrát dobrá, slaná ako čert ! Po ôsmej pláži 
nás  to  prestalo  baviť  a  išli  sme  do hotela. Slávnostná  večera nás  nielen  nasýtila,  ale aj  unavila,  tak 
sme zaspali ako bábätká.  
     Ráno som vstal ako prvý, bol to proste môj deň. Čakala nás prehliadka mesta, na ňu som sa tešil 
už týždne! Slniečko ešte len jemne šteklilo telá ľudí na ulici a ja som už bol hotový s raňajkami pre 

Najkrajší kút v šírom svete je ...

  

( Rozprávanie s prvkami reportáže ) 

Kristián FARKAŠ 

Škol.rok 2002/2003

Strona 1 z 2

Porubský

2008-04-21

http://www.sgymlc.sk/slovina/prace/farkas.html

všetkých.  Pripravil  som  vajíčka  natvrdo,  šunku,  maslo,  syr  a  nemohla  chýbať  ani  zdravá  črstvá 
zelenina.  Káva?  Rozhodne  nie!  Ovocná  šťava  sa  hodí  k  tomu  lepšie.  Bol  čas  zobudiť  bandu,  ktorá 
moju  snahu  príslušne  okomentovala:"Si  normálny?  Tak  skoro?  Veď  slnko  ešte  nevyšlo  nad 
Tibidabo!" Tibidabo je kopec nad Barcelonou, a ak si mysleli, že tým na mňa zapôsobia, mýlili sa. 
Šikovne som ich vyhnal z postele, spapali raňajky a hor´ sa do mesta!  
     Ako správni  turisti  s  mapou v  rukách  vykračovali sme  ulicami Barcelony.  Je  to ozaj  metropola, 
stačilo  otvoriť  mapu  a  človek  bol  hneď  stratený!  Našim  prvým  cieľom  bol  už  spomínaný  chrám  . 
Fascinujúca  stavba.  Naozaj  som  sa  nezmohol  ani  na  slovo,  keď  som  ju  pozoroval.  Obišiel  som  ju 
celú dookola a až vtedy som si uvedomil, že z nej niečo chýba. Laik si snáď ani nevšimne, že nie je 
dokončená. Znudené tváre mojich priateľov naznačovali, že máme ísť ďalej.  
     La Rambola . Tak sa volá najslávnejšia ulica Barcelony. Široká a dlhá. Autá cez ňu nejazdia, je 
len  pre  chodcov.  Po  oboch  stranách  sú  obchodíky,  butiky,  stánky  s  občerstvením.  Najväčšiu 
pozornosť  však  pútajú  asi  pouliční  umelci.  Prezliekajú  sa  do  rozličných  kostýmov.  Sú  to  rytieri, 
princezné, strašidlá. Ich dokonalý make-up vás z väčšej vzdialenosti pomýli, poskytne dojem, že je 
to socha z cementu. Až keď podídete bližšie a zbadáte na zemi škatuľu s mincami ( sem-tam sa nájde 
aj  bankovka  ),  je  vám  všetko  jasné!  Za  každý  vhodený  peniaz  urobia  nejaký  pohyb  a  opäť  ostanú 
nehybne  stáť.  Nájdete  ich  po  celej  dĺžke  ulice  a  na  jej  konci  je  posledná  socha,  socha  reálna  . 
Zobrazuje Krištofa Kolumba. Má predpaženú ruku a prstom vraj ukazuje na Ameriku . Ako správní 
turisti, aj my sme sa s ním odfotili.  
     Konečne  prišla  dlhoočakávaná  chvíľa!  Presunuli  sme  sa  na  štadión  "  Nou  Camp",  domáci 
"chrám" futbalistov FC Barcelona. Veľkolepý gigant zaplní  asi stotisíc fanúšikov. Celý komplex je 
farebne ladený do modro-červena. Žiaľ, na trávnik sme prístup nemali. Ak som ostal pred chrámom 
Svätej  rodiny  bez  slov,  tak  teraz  som  ostal  aj  bez  dychu.  Zažiť  tak  atmosféru  plného  burácajúceho 
štadióna,  to  by  bolo!  Nasledovala  prehliadka  múzea  ,  kde  boli  vystavené  všetky  trofeje  klubu, 
fotografie z archívu, podpisy a dokumentácia od roku 1899 , keď bol klub založený. Bola to zdĺhavá 
a náročná obhliadka, stmievalo sa, keď skončila. Bol som prekvapený, keď moji priatelia priznali, že 
tento deň bol krajší než ten predchádzajúci. Pobrali sme sa späť do nášho hotela, aby sme nabrali sily 
na nadchádzajúci deň.  
     Moja túžba stráviť jeden deň v najkrajšom kúte sveta sa teda splnila. Paradoxom ostáva, že toto 
miesto  som  považoval  za  krásne  ešte  predtým,  než  som  ho  navštívil.  Futbal  a  láska  k  nemu  ma 
priviedla i k láske k mestu. Keby som mal príležitosť, hneď by som sa tam vrátil!  
     Žiaľ, ráno sme sa museli pobrať ďalej, autobusom sa dopraviť do iných kútov Španielska. Čakalo 
nás  ešte  veľa  zaujímavého,  či  už  hlavné  mesto  Madrid  alebo  Sevilla.  Hovorí  sa,  že  to  najlepšie  je 
vždy nakoniec. V mojom prípade bolo to najlepšie na začiatku, to však neznamenalo, že si nechám 
pokaziť výlet.  
     Keď som po dvoch týždňoch dorazil domov, bol som trošku smutný. Bolo mi ľúto za španielskou 
krajinou. Ale nevadí. Dal som si jeden záväzok: " Do ŠPANIELSKA sa musím ešte raz vrátiť !"  

Strona 2 z 2

Porubský

2008-04-21

http://www.sgymlc.sk/slovina/prace/farkas.html