Tichomír Milkin:

Literárne štúdie a kritiky

Tichomír Milkin

Literárne štúdie a kritiky

Tichomír Milkin

Digitalizátor: Petra Pohrebovičová, Viera Studeničová, Michal Garaj, Zuzana Babjaková, Ivana Bezecná, Silvia

Harcsová, Nina Dvorská, Ľubica Hricová, Dušan Trnovský

Copyright © 2008 Zlatý fond denníka SME

Tento súbor podlieha licencii \'Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivs 2.5 License\'. Viac in-

formácii na http://zlatyfond.sme.sk/dokument/autorske-prava/

Tichomír Milkin: Literárne štúdie a

kritiky

Zlatý fond denníka SME

iv

Pôvodná publikácia ................................................................................................................. 1

Literárne štúdie a kritiky ....................................................................................................... 10

Ján Hollý ............................................................................................................................... 11

Sládkovičova poézia .............................................................................................................. 15

Ežo Vlkolinský, báseň od Hviezdoslava .............................................................................. 19

O Hviezdoslavovej lyrike — Zobrané spisy básnické Hviezdoslava .................................... 25

Spod jarma — Básne Svätozára Hurbana Vajanského ......................................................... 28

Kotlín ..................................................................................................................................... 35

Verše Janka Jesenského ......................................................................................................... 40

O nástupe mladých. ............................................................................................................... 45

O cirkevnom básnictve. ........................................................................................................ 47

Literárne listy pre „Literárne listy“ ...................................................................................... 50

O používaní cudzích slov ..................................................................................................... 52

Tichomír Milkin: Literárne štúdie a

kritiky

Zlatý fond denníka SME

1

Pôvodná publikácia

Tichomír Milkin. Sny a nádeje. Tatran. Bratislava. 1985. 408.

Prvé vydanie

. Ján. Sedlák. zostavil, textologicky upravil, predslov, poznámky a vysvetlivky napísal.

. Daniel. Šulc. rediguje. . Daniela. Lehutová. rediguje. . Alica. Wursterová. zodpovedná

redaktorka. . Helena. Chudíková. korigovala. . Zlatica. Magalová. technická redaktorka.

.

Bibliografické poznámky

Poznámky a vysvetlivky

Pri zostavovaní výberu z diela Tichomíra Milkina nám slúžili za podklad rukopisné texty, naj-

mä materiál rukopisných básní, a texty uverejnené v rozličných súdobých časopisoch a alma-

nachoch. Kým podstatou básnického oddielu okrem básnických epištol je rukopisná pozosta-

losť, všetky texty obsahujúce básnické listy a ukážky z literárnej teórie a kritiky boli uverejnené

v časopisoch: Literárne listy, Slovenské pohľady, Tovaryšstvo a Katolícke noviny. Časť ruko-

pisného materiálu sme získali z archívu Spolku sv. Vojtecha, ale hlavná rukopisná pozostalosť

básnika bola uložená u básnikovej príbuznej, pani M. Donovalovej v Banskej Štiavnici, ktorej

patrí vďaka za súhlas k vydaniu dosiaľ nikde nepublikovanej poézie.

V rukopisnom materiáli sa nachádzajú básne lyrické i epické, ľúbostné, náboženské i vlaste-

necké. Sú napísané na jednotlivých hárkoch zažltnutého, miestami už dosť zničeného papiera

formátu 21 × 17 cm. Súbor je číslovaný podľa osemstránkových celkov od č. 13 až po 80.

Okrem tohto neúplného súboru našiel som básne písané na rozličných nečíslovaných kúskoch

papiera väčšieho i menšieho formátu. Zrod básní sa z veľkej časti dal ustáliť, lebo ich autor

poväčšine datoval, a to od r. 1884 až po rok 1918. Chronológia však nie je súvislá; nájdu sa

na jednej strane básne z rozličných rokov, z čoho možno usúdiť, že ich básnik datoval až do-

datočne. Materiál nie je usporiadaný žánrovo. Vedľa seba sú básne čisto intímneho charakteru,

popevky, improvizácie, ale i vlastenecké a náboženské verše a básne epické. Kvôli prehľadnos-

ti sme usporiadali výber tak, aby tvoril istý ucelený systém, smerujúci od osobnej lyriky cez

úvahovú a vlasteneckú poéziu až po epické básne. Takto je pohľad na dielo jasnejší a vnútor-

ne logickejší. Prirodzene, nepublikujeme celý súbor, ale z každej žánrovej formy iba vybrané

ukážky. Niektoré básne sú bez štylistických opráv, v iných je opráv mnoho, ba podaktoré sú

v rukopise celkom prepracované, niekde celé slohy vyškrtané, poprečiarkované, iné na margu

zmenené. Niekedy sú zmeny dvojaké: atramentom pôvodné a ceruzou dodatočné. Nazdávame

sa, že dodatočné úpravy textu boli určené pre tlač. V niektorých básňach sa okrem dátumu uvá-

dza aj miesto, kde boli napísané (Dojč, Šaštín, Brodské, Koválov, Búry, Piešťany, Korytnica,

Mistríky, Donovaly).

Vo viacerých básňach je niekoľko náčrtov, ktoré dávajú nazrieť do alchýmie básnikovej tvorby.

Tak v básni, ktorá sa začína veršom: Čo ma viaže k mistríkovskej dedine… iba prvý verš ostáva

nezmenený, v druhej slohe tretí a štvrtý verš je zmenený takto: Pôvodne: Poďže vonka, nech

ťa zbozkám na líčka, / nech ťa stisnem, duša moja, trošička. V prepracovanom znení: Poďže

vonka, duša moja, trošička, / nech ťa zboskám na červené na líčka. V tretej slohe ostávajú

nedotknuté prvé dva verše, ostatné dva sa menia. Pôvodne: Pusť ma milá, švárne dievča, pusť

Zlatý fond denníka SME

2

ma dnu, / veď som ja tu ver’ už nôcku ostatnú. V prepracovanom znení: Poďže, milá, duša

moja, poďže von, / dávno ťa už čaká milý pod oknom. Preškrtnutá je posledná sloha, ktorá znie

takto: Nepustím ťa do komôrky, veru nie, / vy ste spurní, my sme devy poctivé, / ale pyšťok na

rozlúčku ti ja dám, / ak neprídeš, mladý pán, už nikdy k nám.

Na hárku 34 sa začína cyklus nazvaný Znelky ľúbosti s podtitulom Piesne, venovaný značke J.

M., ktorú sa nepodarilo rozšifrovať. Prvá báseň je datovaná 1. XII. 1890, posledná iba rokom

napísania 1891. Číslované sú od 1. do 49. Nie sú písané súvisle, medzi nimi nachádzame mnohé

iné básne národného či náboženského obsahu. Z toho vidieť, že ich Milkin písal vo chvíľach

„oddychu“ od „vážnej“ poézie alebo od kritickej činnosti. Vyberáme z nich 23 básní, prihlia-

dajúc jednak na rozsah našej publikácie, jednak na to, že mnohé piesne sa svojím obsahom

opakujú.

V prípade, keď sme našli v rukopise báseň, ktorá bola potom i uverejnená v niektorom časopi-

se, pridržali sme sa znenia uverejneného autorizovaného textu. Nejde o podstatné zmeny, iba

o jazykovú úpravu v zmysle vtedajšieho jazykového úzu a o niektoré lexikálne zmeny. Tak

napríklad v básni Radosti moje… vo verši: s sebou aj teplo odviedli v Tovaryšstve II. str. 273

slovo odviedli je zmenené na odniesli. V básni Staval som… verš: a keď vše lkanie slávika

znelo je zmenený v Tovaryšstve II., str. 271 na: keď klokotanie slávika znelo. V básni Pieseň

verš: zaváňal vône vej zmenený (tamtiež) na: zaváňal vonný vej.

Vo vlasteneckých básňach, ktoré zaraďujeme do oddielu V úzkosti o národ, vychádzali sme z

faktu, že väčšina básní s výrazne progresívnou, ba bojovnou tematikou nemohla byť za básni-

kovho života publikovaná a aj z tých, čo boli uverejnené v Slovenských ľudových novinách,

boli niektoré cenzurované, preto pri výbere z nich rozhodoval ako smerodajný rukopis, upra-

vovali sme iba pravopis podľa dnešného úzu.

Niektoré nadpisy básní v rukopise majú inakšie znenie ako uverejnené. Tak napríklad báseň

označená v rukopise názvom Pieseň, v Tovaryšstve má názov Sen. Báseň Marginovi (KN 1901,

č. 12) má v rukopise názov Je pravda… Balada Východná poviedka je uverejnená v SĽN 1913

pod názvom Neskúsené dievča — Túžba za blahom (turecká povesť) a i. Väčšina lyrických

básní nemá zvláštny názov, ale preberá začiatok prvého verša za názov básne. Názvy nikde

nemeníme, iba ich jazykovo upravujeme podľa zásad, ktoré vysvetlíme v Edičnej poznámke.

Literárne štúdie a kritiky

Ján Hollý. Tovaryšstvo I, 1893, s. 79 — 84.

Pôvodný titul: Joannes Holly Parochus Maduniensis — faximile Hollého rukopisu. Vo vnútri

štúdie je umiestená stránka rukopisu zo Selaniek — Polislav s poznámkou, že rukopis je vlast-

nosťou „usporiadateľa tejto knihy“, čiže Fr. R. Osvalda. Štúdia je celkovým pohľadom na život

i dielo Hollého. Vzhľadom na rozsah vyberáme z nej podstatné fragmenty.

Po úvodnej časti preberáme celkové hodnotenie Hollého tvorby: Značenie Hollého atď. až po

vetu: Hollý by nás bol úplne ukolísal do ilúzie, že sme v dávnych storočiach, a celý text o

Svätoplukovi, vynechávame iba 17-riadkovú vyslovene teologickú digresiu.

Milkin v časti o Slávovi opravuje náhľad Jaroslava Vlčka, že Sláv je najlepším dielom Hollého.

Vyvracia tento názor tak, že teoreticky uvažuje o pojme epos a hľadá prvky eposu v diele Sláv.

Zlatý fond denníka SME

3

Zisťuje, že Sláv nemá tie typické znaky, ktoré opravdivý epos musí mať: celistvý obraz epochy,

veľký, ucelený dramatický dej a samostatného hrdinu. „V Slávovi mimo ,krvavých bojov‘ a

trochu slavianskej mytológie sotva nájdeme niečo iného; on ani zďaleka nie je obrazom svojej

doby, ale len obrazom jednej vojny, alebo lepšie vojenskej výpravy. A preto Sláv je hrdinskou

rozprávkou, len epizódou alebo čiastkou, keď aj najhlavnejšou, jedného eposu.“ Tento názor

prevzal potom v Slovenských pohľadoch r. X., č. 10 Jaroslav Vlček, keď napísal: „Pripriaznivý

súd o tejto básni, povedaný v Dejinách literatúry slovenskej, na pravú mieru uviedol Tichomír

Milkin v Kat. novinách XX., 158. Po novom skúmaní prikrývam na jeho mienku celkom.“

Pokiaľ ide o nedostatok ženských postáv v Hollého diele, Milkinov postreh dopĺňajú niektorí

súčasní literárni historici poukazom na postavu Krasky v Selankách. Niektorí v nej vidia iba

symbol, iní reálnu ženskú postavu. V knihe Hollý vo výbere a interpretácii Viliama Turčány-

ho (1976) čítame: No Hollý okrem najväčšej lásky k prírode, zdá sa, poznal i lásku k žene. I

keď ľúbostný cit nesprevádza jeho hrdinov v hrdinskej epike, v Selankách máme predsa jeden

skvost, ktorý vzbudzuje podozrenie (s. 76). Otázka však ostáva otvorená. Turčány ponecháva

čitateľovi právo na vlastný výklad básne.

Sládkovičova poézia. Z knihy Spisy básnické Andreja Sládkoviča. Zväzok I., Turčiansky sv.

Martin 1920, Matica slovenská, s. 255 — 275. Uvádzame prvú časť, v ktorej Milkin (podpí-

saný iba ako Tichomír) hodnotí najprv všeobecne tvorbu Sládkoviča, porovnáva ju s dielom

J. Hollého, potom rozoberá Marínu (s. 256 — 260), ďalej analyzuje Detvana, menšie básne a

hodnotí Sládkovičov veršový systém.

Ežo Vlkolinský, báseň od Hviezdoslava. LL 1892, č. 1, s. 3 — 5, č. 2, s. 20 — 23, č. 3, s. 37 —

39, č. 4, s. 56 — 58. Rozsiahla recenzia, charakteristická pre postupy Milkinovho kritického

hodnotenia. Vzhľadom na jej veľký rozsah vyberáme z nej podstatné časti. Po úvodných infor-

máciách nasleduje dlhší rozpis deja, ktorý vynechávame od vety: Na Vlkolíne je smutno… až

po: toto je Ežov obsah. Vyberáme stať, v ktorej Milkin uvažuje o charaktere postáv, vynechá-

vame podrobné vyzdvihovanie epizód, ktorými kritik dokumentuje psychologickú i umeleckú

hodnotu textu a cituje dlhé pasáže z diela. Sám si uvedomoval, že mu možno vyčítať tento

spôsob citovania a bráni sa takto: „Ale dosť, lebo poviete, že ja namiesto kritiky robím výpisky

z Hviezdoslavovej básne, a z jednej strany máte i pravdu, omnoho viac vypisujem, než som

si bol umienil, no ,nemožno nám mlčať o tom, čo sme videli a počuli‘“ (Skutky apošt.). Táto

metóda rozboru textu mala svoju nevýhodu v zdĺhavosti recenzií, výhodu, že podávala čitate-

ľovi, ktorý dielo nepoznal, podrobnú informáciu o ňom. V ďalšom vyberáme stať o umeleckej

stránke diela až do konca.

Fichte, Johann Gottlieb (1762 — 1814), predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie, stúpenec

Kantovej „filozofie činu“.

Spinoza Baruch (1632 — 1677), filozof holandského pôvodu, stúpenec panteizmu, determiniz-

mu a racionalizmu. Z diel: Etika.

Leibnitz, Gottfried Wilhelm (1646 — 1716), nemecký filozof a matematik, tvorca filozofie

„teórie monád“.

Kant Immanuel (1724 — 1804), zakladateľ nemeckej klasickej filozofie. Hlavné dielo: Kritika

čistého rozumu, obsahuje Kantovu teóriu poznania.

Zlatý fond denníka SME

4

Chateaubriand, Francois René (1768 — 1848), francúzsky romantický spisovateľ a politik (Du-

ch kresťanstva, René, Atala).

Lichard, Daniel Gabriel (1812 — 1882), novinár, profesor, vydavateľ, popularizátor hospodár-

skych poznatkov, ľudovýchovný pracovník.

O Hviezdoslavovej lyrike (názov náš). Pôvodný titul: Zobrané spisy Hviezdoslava. Zväzok II,

oddiel lyrický. Turč. Sv. Martin. Vydanie Kníhkupecko-nakladateľského spolku 1896. LL 1897,

č. 1, s. 1 — 6, č. 2 — 3, s. 21 — 22. Vyberáme prvú časť recenzie. Rovnakým spôsobom rozoberá

autor ďalšie cykly, podrobne sa rozpisuje o jazyku Hviezdoslavovej poézie, vyzdvihuje jeho

bohatstvo, ale vyčíta mu množstvo neznámych cudzích slov a novotvarov. V závere recenzie

píše o rytme a rýme vo Hviezdoslavovej poézii.

Nihil nimis (lat.) — ničoho priveľa

exegi monumentum aere perrenius — vystaval som si pamätník trvalejší ako kov

Spod jarma. Básne Svetozára Hurbana Vajanského. II. rozmnožené vydanie. Turčiansky Sv.

Martin, tlačou a nákladom J. Gašparíka, kníhkupca a tlačiara, 1906, cena 1 kor., strán 109. LL

1906, č. 1 — 3, s. 1 — 5.

multa licent poetis (lat.) — básnikom je dovolené mnoho

Theilung der Erde (nem.) — rozdelenie zeme

slaviansky ťah — slovanská črta (charakteru)

populárnosť — v Milkinovom ponímaní ľudovosť

Ossianova hmla — narážka na tajuplnosť a pochmúrnosť epických spevov Jamesa Macpher-

sona (1736 — 1796)

Hojič — Martin H., jazykovedec, písal do Literárnych listov články o jazykových otázkach a

pre osvaldovcov bol v tejto oblasti významnou autoritou.

Kotlín. Román v troch častiach. Napísal Svetozár Hurban Vajanský. Turčiansky Sv. Martin.

Vydanie Kníhkupecko-nakladateľského spolku. Strán 580 + 4. Cena 5 korún. — LL 1902, č.

2, s. 24.

Recenziu uverejňujeme celú ako ukážku Milkinových literárno-kritických postupov pri analý-

ze literárneho diela. Na jednej strane stať prináša mnoho cenných postrehov a správnych hod-

notiacich súdov, na druhej strane do nej vsunul úvahy rýdzo teologického charakteru, ktoré s

románom súvisia iba na základe vzdialených asociácií a sú len dokumentom o autorovej filo-

zofickej rozhľadenosti. Rovnako sú diskutabilné aj niektoré polemické ostré výpady proti mla-

dým intelektuálom (hlasistom), z ktorých viaceré sú iba svedectvom Milkinovho publicistické-

ho temperamentu.

hazafík — vlastenec, posmešne o maďarskom šovinistovi

Zlatý fond denníka SME

5

zámerné romány — v dnešnej terminológii tézovitý román (román a la these)

iurant in verba magistri (lat.) — prisahajú na učiteľove slová

haut gout (fr.) — vybraný vkus

risum teneatis amici (lat.) — zasmejte sa, priatelia

umen (lat.) — svetlo, tu žiarivý vzor

Verše Janka Jesenského. Liptovský Sv. Mikuláš, tlačou a nákladom Klimeša a Pivku, 1905.

Cena 1 kor. 50 hal., strán 152. LL 1905, č. 9, s. 37 — 41.

V texte o Jesenského verši Pri rozlúčke sa Milkin dopúšťa prozaickej parafrázy, keď ironicky

prepisuje básnický text do banálnej prózy, Jesenského veršík zneje:

Ako smutno! Tebe nie je, / moja Bella, duša snivá… / Bella kolmuje si vlasy / a do zrkadla sa

díva. // Duša! Zle si kolmovaná! / Tento rukáv zle je, Bella! / Táto ihla!… Ľúba, ľúba, / pre

slzy si nevidela. / Zídeme sa ešte. Utri. / Bo i z mojich očú prisne. / Bella šepce: Čoby, čoby, /

ľavá črievička ma tisne.

zatelúziť — zakríknuť, zahanbiť

poslediteľná myšlienka — jasná, zrozumiteľná

O nástupe mladých LL, r. 8., č. 5.

Hlas. Mesačník pre literatúru, politiku a otázku sociálnu. Dr. Pavol Blaho, zodpovedný redaktor,

majiteľ, vydavateľ a nakladateľ. V Uh. Skalici. Tlačou Tešlika a Neumanna (Škarniclovská

tlačiareň) 1898. Lex. 8. Vychádza v Skalici v zošitoch dvojhárkových. Predplatok na celý rok

3 zl.

Salvove Slovenské listy. Salva (1849 — 1913), kníhtlačiar, osvetový pracovník. V jeho tlačiarni

vychádzali časopisy ako Dennica, Kazateľňa a Literárne listy, Slovenské listy, Obzor a iné.

Milkin sa ešte raz vyslovil k Hlasu, tentoraz inak, oveľa kritickejšie. V LL 1899, č. 4 napísal

dlhú stať. V úvode sa odvoláva na svoj predchádzajúci článok, ktorý tu uverejňujeme. Píše:

Hlas sa ešte bude pamätať, že sme ho my vítali, a to ozaj priateľsky; že sme my uznali jeho

oprávnenosť a najmä potrebu obrodenia jak duševného, tak i mravného a národného. My sme

boli asnáď prví, ktorí sme vyslovili svoju nespokojnosť nad rozhodujúcimi kruhmi slovenský-

mi, a či lepšie, nad ich pokleskami a chybami, a to častejšie. A Hlasu bude známo, že my ne-

patríme ani k takzvanej „martinskej klike“, a ani k jej miláčikom: a tak nás nevedie žiadna iná

pohnútka, ako pravda a dobro samo v sebe a dobro nášho národa.“ Potom sa však kriticky sta-

via k obsahu Hlasu, najmä k článkom vyjadrujúcim sa k náboženským otázkam a k morálnej

tvári časti duchovenstva. Naopak, vyčíta Hlasu, že sa neúctivo vyjadruje o práci starých, že je

neskromný a nespravodlivý vo svojich súdoch. K tomu problému sa Milkin vracia aj neskoršie

v recenzii Vajanského Kotlína (LL 1902, č. 2, s. 19).

O cirkevnom básnictve.

Zlatý fond denníka SME

6

Dlhá štúdia uverejňovaná v Literárnych listoch na pokračovanie. Začiatok v LL 1896, č. 2. V

prvých častiach uvažuje Milkin o zmysle básnictva všeobecne a cirkevného zvlášť, jednak pre

zušľachtenie človeka, jednak pre prehĺbenie kresťanského učenia. (Cirkevné básnictvo vyvinu-

je, alebo aspoň by malo vyvinovať krasocit v ľude, a preto ho vzdeláva nielen ako kresťanov,

ale ako ľud, z čoho tiež vidno, že je ono veľmi dôležité.) V ďalších častiach podáva historický

prehľad cirkevnej piesne, zdôrazňuje poetickosť piesní v Starom zákone. Táto stať je u nás pr-

vou analýzou časti Starého zákona nie zo stanoviska náboženského, ale estetického. Uvažuje o

pôvodcoch žalmov (Dávid, Šalamún) a vyzdvihuje ich básnickú pôsobivosť. Rovnako hodnotí

cirkevný spev na úsvite kresťanstva. Nasledujú dejiny gréckej a latinskej cirkevnej piesne, a

napokon slovanskej a slovenskej. V stati o českej cirkevnej piesni Milkin spomenul aj postavu

a význam Jána Husa a na rozdiel od stanoviska cirkvi sa vyslovil o jeho účinkovaní priaznivo.

Zato boli Literárne listy cenzurované a Osvald musel číslo, v ktorom sa o Husovi písalo, vydať

v opravenom vydaní. (Bližšie o tom v knihe: Viliam Ries, Fr. Richard Osvald, Trnava 1939, s.

85 — 88.) Z rozsiahlej štúdie uverejňujeme kapitolu, ktorá podáva dejiny slovenskej cirkevnej

piesne v skratke (LL 1898, č. 1). Poslednú časť zaberá poetika cirkevnej piesne. Vyberáme z

nej stať o slohu, pretože sa týka nielen cirkevnej piesne, ale poézie vôbec.

natura horei vacuum (lat.) — príroda sa ľaká prázdnoty.

Literárne listy pre „Literárne listy“ (LL 1895, č. 5, s. 60 — 64).

Už sme boli písali o slovníku,… — narážka na články, v ktorých T. M. uvažoval o potrebe

slovensko-maďarského a etymologického slovníka (LL 1892, č. 1, 2).

V závere článku uvádza Milkin podľa abecedy 126 slov, ktoré používal „ľud v bystrickej do-

line…“ Sú medzi nimi napr. takéto slová: badzgovať, bakať, bahriť, cafart, cárach, čiapkať,

frňadiť, džugať atď.

Milkinove názory na obohacovanie slovenského jazyka slovami prevzatými z iných slovanský-

ch jazykov sa zhoduje s náhľadmi Sv. H. Vajanského: „Každé dobré inoslavianske slovo prijaté

do slovenčiny (jestli ona také alebo také určité a jemné nemá), je výhra, každé ukuté slovo je

hriech proti slavizmu“ (Národné noviny 1889, č. 41).

O používaní cudzích slov. V originále je o užívaní, prispôsobujeme dnešnému úzu.

Dlhšia štúdia uverejňovaná v LL od č. 6 r. 1906.

V úvode Milkin uvažuje o tom, ako vznikol jazyk (Jako povstala reč). Originálne spája nábo-

ženský náhľad s vývinovou teóriou. Hovorí o „hraniciach drobenia a začiatku zjednocovania

rečí“ a sústreďuje sa na otázku, prečo jednotlivé národy prijímajú prvky cudzích rečí, čiže prečo

„od jedného národa k druhému vandrujú nové pochopy (pojmy), nové prúdy, nové smery, nové

predstavy, a s týmto hneď aj nové slová“. Po podkapitole, v ktorej sa zamýšľa nad otázkou

vzťahu myslenia k jazyku („myslenie nie je nič inšie, ako porovnávanie víd pomocou slov“)

pristupuje k úvahe o cudzích slovách v slovenčine.

V Česku do krajnej hlúposti hnaný realizmus — Milkin pod týmto vyjadrením myslí natura-

lizmus.

Zlatý fond denníka SME

7

Ďalšie ukážky z Milkinovej teoretickej a kritickej práce nájde záujemca v zborníku Slovenská

literárna kritika II. (zostavovateľ I. Kusý).

Antológia obsahuje tieto state: O prostonárodnom básnictve slovenskom, O nadprirodzenom

živle v básnictve, Verše Sv. Hurbana Vajanského, Sobrané spisy básnické (Hájnikova žena),

Proti prúdu E. M. Šoltésovej a Rozprávky Jozefa Gregora Tajovského.

Edičná poznámka

Pri zostavovaní tohto vydania sme mali na zreteli jeho poslanie: oboznámiť našu verejnosť s

dielom básnika a kritika Osvaldovej družiny, ktorého podstatná časť nebola dosiaľ nikde publi-

kovaná. No súčasne sme sa pridržiavali zásad komentovaného vydania, aby sa oň mohol oprieť

každý, kto sa v budúcnosti bude Milkinovou tvorbou zaoberať. Text sme upravovali po jazy-

kovej stránke opatrne a citlivo, najmä tam, kde boli gramatické nedôslednosti a chyby. Presne

sme však zachovávali autorov štýl i slovníkové osobitosti.

V texte Milkinovej poézie nájdeme slová, ktoré dnes alebo vypadli zo slovnej zásoby jazyka,

alebo majú vyslovene nárečovú podobu. Tieto slová a výrazy nechávame nezmenené. Napr. su-

menie (svedomie), poblesk (pablesk), tunáka (pre rým, tu), doluká (dolu), bár, bárs (hoci), tmí-

kavý (chvejúci sa), žízeň (smäd), kropka i kropľa (kvapka), lastovka (lastovička), brúk (chro-

bák), šúst (zhnité lístie), klčkať (kývať sa), unyle (ochabnuto), kriesnuť (kriesiť), činčor (spev

sýkoriek), zeď (múr), druždiť (druzgať), nehodník (nehodný človek), prestatý (prešlý), zmretý

(mŕtvy), milosť (vo význame ľúbosť), milostný (ľúbostný), sebský (sebecký), sklam (sklama-

nie), skvet (podst. meno od skvetať), kýp (prekypovanie), podujem (podujatie), zúr (zúrivosť),

bzuk (bzučanie), prôvod (sprievod) atď.

V texte vecnej prózy nájdeme také slovníkové osobitosti: vida (idea), pochop (pojem), snílko

(rojko), ráz (charakter), jedno (jednota), celo (celok), slovový (slovný), značenie (význam), lí-

čenie (zobrazovanie), manýr (maniera), protiva (kontrast, protiklad), vnútropravdivý (psycho-

logicky pravdivý), vidový svet (svet ideí), poslediteľná myšlienka (myšlienka jasná — ktorú

možno sledovať), ťah (črta), šovén (šovinista), učebci (učenci), peň (gram. termín, kmeň), vý-

pravka (rozprávanie, fabula), slaviansky (slovanský), romanticizmus (romantizmus), bernolác-

ka škola (bernolákovská) a i. Ponechávame ich v pôvodnom znení.

Do Milkinovho slovníka v časti kritického textu sme zasiahli iba zriedkavo, a to iba tam, kde

Milkinov archaický výraz možno bez posunu významu a obmeny štýlu nahradiť súčasným slo-

vom. Napr. mluvnica — gramatika, mluvnický — gramatický, renesans — renesancia, pred-

náška, tu vo význame predstava; Vo vecnom texte sme nahradili aj niektoré zastaralé slová a

zvraty, ako napr.: poneváč — pretože, neni — nie je, užívať (slová) — používať, snadno —

ľahko, stejný — rovnaký, bezvadný — bezchybný, poézia to dopúšťa — pripúšťa; to sa Hviez-

doslav nikdy nedožije — toho sa nedožije; básne vážia — zavážia a pod. V kritickom texte

všade vypisujeme skrátené slová slov., — slovenský. Slov. pohľady — Slovenské pohľady, Lit.

Listy — Literárne listy; Kat. nov. — Katolícke noviny a podobne.

Pokiaľ ide o úpravu textu poézie, pri uverejnených básňach nebolo treba veľa zásahov. Czam-

blov gramatický systém, ktorý bol platný pre vtedajšie vydania, sa neveľmi líšil od dnešného

gramatického systému, až na pravopis. Väčšie opravy bolo treba urobiť v rukopisných básňach.

Jazyk v Milkinovej tvorbe je síce vycibrený, a ako sme videli v teoretických úvahách, básnik

Zlatý fond denníka SME

8

kládol na jazykovú správnosť veľký dôraz, no vo veršoch nájdeme mnohé nedôslednosti aj proti

vtedajšiemu kodifikovanému úzu. Tak sa vyskytujú nesprávne tvary, ako napr. pádové koncov-

ky: z riase namiesto z riasy, búre namiesto búry, na stebli namiesto na steble atď. Predložky a

predpony nie sú správne použité, interpunkcia nie je dôsledná, čiarky za vetami sú veľmi čas-

to vynechané a kvantita v rukopisných básňach je občas nesprávna. Tak Milkin píše: svojích,

mojím (dat.), ních atď. V týchto otázkach sme zachovávali dnešný pravopisný úzus.

Hlavné zásady, ktoré sme mali pri úprave textu, možno zhrnúť do týchto bodov:

Pádové otázky upravujeme podľa dnešného pravopisu okrem prípadov, keď nesprávny pád je

úmyselne použitý kvôli rýmovému efektu, napr. tvar niadry upravujeme na ňadrá, ponecháva-

me však v rýmovej pozícii: až rozvlnené stíchli ňadry… tak ďalej vlákno činov priadli; vír

vlasí upravujeme na vír vlasov, búrnych vášeň výbuchy — vášní výbuchy; gen. pl. hlupství

— hlupstiev, očičky — očičká (v rýmovom postavení ponechávame), strelov — strelou, prsá

— prsia, slze — slzy, víchre — víchry, strážom — strážam, paňú — paniu, v dlaniech — v

dlaniach, z palmí — z paliem…

Vokatív ženského rodu typu matko, ženo upravujeme na -a, ponechávame iba v niekoľkých

prípadoch, kde je to potrebné pre rýmovú zhodu (dievčino — nevinno, stvoro — skoro, dcéro

— šero).

Dialektické tvary typu tebä, käde, väže, z niekäde upravujeme podľa dnešného pravopisu, po-

nechávame iba pre rýmovú alebo asonančnú zhodu (mäd — pozberať). Tvary príčastia minu-

lého a futúra vyšiol, prišiol, našiol, ukiaže upravujeme na vyšiel, prišiel, ukáže atď. Rovnako

upravujeme podľa dnešného pravopisu dialektické podoby: riastla, skovaj, veznem, krú (pre

rýmovú zhodu ponechávame), zťato (odtiaľ, stade), choj (choď), veľmo, perny (pery), v sred

(vstred), nahaj (nechaj), v ňútri (vnútri), prez most (cez most), sňah (sneh), andel (anjel) a pod.

Tvary 3. os. pl. vzoru súďa, svieťa, bráňa upravujeme na súdia, svietia, bránia; neurčitok slovies

mreť, trpeť, zreť upravujeme na mrieť, trpieť, zrieť, črieť a pod.

Niektoré podst. mená používa Milkin v inom rode, ako je ustálené dnes. Napríklad: ten beľ

namiesto tá beľ, rúška namiesto rúško, ten kader namiesto tá kader, upravujeme podľa dnešného

úzu.

Prídavné mená typu bystrie, zelenie, zbúrenie (vlny zbúrenie) upravujeme na bystré, zelené,

vzbúrené.

Tvary zámena ako jich, jim, jimi, vyskytujúce sa v rukopisnom materiáli upravujeme na im,

ich, nimi. Tvar jimž, ktorý básnik používa na začiatku verša v jambickej stope, ponechávame

upravený na imž, ako je to aj v Hviezdoslavovom slovníku. Zámená jaký, jaké, jaká, príslovky

jako, jakoby opravujeme na aký, ako, akoby atď. Ponechávame jak, pretože si to vyžaduje

rytmický charakter verša najmä v jambickom postavení. Citoslovce, oh, ah, hah upravujeme na

och, ach. Zvolanie o u Milkina bez kvantity meníme na ó.

V predložke k sme našli v rukopisnom materiáli viac podôb: ku, ko i gu. Upravujeme všade

podľa dnešného úzu k, ku.

Pre rýmové efekty sa básnik neraz dopúšťa aj gramatickej deformácie, ktorú nebolo možné

upravovať, pretože by sa tým porušil rytmický obraz alebo rýmová zhoda veršov. Napríklad

Zlatý fond denníka SME

9

rieknuť namiesto riecť, úsťatá — pre rým láska tá, úsťat — ustať), nemôž’ namiesto nemožno,

nezhlode namiesto nezhlodá (pre rým jak líška v nehode… jak červ dub nezhlode), kvetie na-

miesto kvitne (pre rým: klín matičky rajom je v svete, kde blaho a spokojnosť kvetie), kypnú

— kypia, nepriateli namiesto nepriatelia (vám bliašky zlaté naši nepriateli / na krídla dali, by

ste sa v nich skveli).

Na začiatku verša sa vo viacerých prípadoch vyskytujú stiahnuté tvary zámena môj, tvoj, má,

tvá. Ponechávame z hľadiska zachovania rytmu básne.

Časté sú skrátené tvary zvratného slovesa si ako príklonka k slovu: ušlas’, tys’, čos’, kebys’,

prečos’, keďs’; ponechávame ich, lebo sú funkčne zaradené do skladby vety kvôli rytmu verša.

Vo vecnej próze zastarané tvary: je-li, nenie-li upravujeme na ak je, ak nie je, ak nájde a pod.

V poézii sa častejšie vyskytuje infinitív na -i; kvôli rýmovej zhode ho bolo treba ponechať

(vlasti — klásti).

V rukopise je vokatív málokedy oddelený čiarkou. Nahradzujeme interpunkciu v otáznikoch,

výkričníkoch a dvojbodkách podľa dnešného pravopisného úzu.

Pri všetkých týchto úpravách sme sa riadili zásadou ponechať štýl, slovník, slovosled, väzby

podľa autorovho znenia a nezasahovať do osobitostí jeho slohového vyjadrovania. Vychádzali

sme z princípu, že zvláštnosti jazyka, slovníka, skladby sú úzko späté s osobným založením

autora, ale aj s charakteristickými črtami doby, v ktorej jazykový prejav vznikol.

Ján Sedlák

Tichomír Milkin: Literárne štúdie a

kritiky

Zlatý fond denníka SME

10

Literárne štúdie a kritiky

Najprvším a takmer jediným predmetom básnikovým je človek, lebo čokoľvek on ospevuje,

ospevuje to len v pomere k človeku — ináč by nevzbudil zaujatosť. Avšak pretože veci v pries-

tore patria viac maliarovi než básnikovi, preto predmetom básnikovým nie je natoľko telo, ako

viacej činy, deje, duša, nakoľko táto je činiteľom, jej city, myšlienky, túžby atď. Keď je teda

hlavnou požiadavkou, aby obraz bol verný svojmu predmetu, i básnikovi ľudia musia byť ver-

ní, t. j. básnik musí tak podávať ľudí, ako oni sú, nesmie ich vydávať ani za lepších, ani za

horších; takým musí maľovať život, aký ozaj je; za pohnútky činov musí klásť tie pohnútky,

ktorými ľudia ozaj pohnutí dejstvujú… Poézia zahrňuje do svojho kruhu celý život vnútorný i

zovnútorný: všetky skutky, všetky boje, všetky túžby a snaženia a tak, ako sú: tak má predstaviť

človeka a človečenstvo, aké ono je.

(Zo state O nadprirodzenom živle v básnictve, 1891)

Tichomír Milkin: Literárne štúdie a

kritiky

Zlatý fond denníka SME

11

Ján Hollý

Keďže je reč o bernoláckej škole, nemožno nespomenúť Hollého, ktorý je zavŕšením tejže školy

a v ktorom a skrze ktorého je zakľúčené a osamostatnené obdobie bernolakizmu tak, že ono

nemá len ten význam, ako v knihe predmluva alebo ako príprava, ale ono stojí samo pre seba

v dejepise spisby.

Nejdem opisovať život Hollého. Vonkajší jeho život uplynul v tichosti vzdialene od svetského

hluku a prepychu, a preto bol jednotvárny a nebohatý na udalosti. Omnoho bohatší bol jeho

vnútorný život, ktorý, bohužiaľ, ešte nie je dostatočne opísaný. My o Hollom sotva vieme viac,

než suché dáta k jeho životopisu, ktoré organicky ešte nik nespracoval, ba do ktorých život

vdýchnuť sa ešte nik ani nepokúsil. Je to riadnym osudom veľkých mužov, že len vtedy ich

chcú úplne poznať, keď je to už úplne nemožné.

Značenie Hollého v našej spisbe je neoceniteľné. Keby Hollý bol básnil v niektorej z rečí sve-

tových, nuž významné miesto by zaujímal aj vo svetovej spisbe: takto je nepoznaný, a to tým

menej, lebo je cudzí ešte aj svojmu malému národu, v ktorého spisbe on prvé miesto zaujíma.

Ján Hollý je najväčším básnikom slovenským. Či pozeráme na šírku jeho básnictva, či na vše-

strannosť a rozmanitosť, a či na vznešenosť a veľkosť koncepcie, a či konečne na vnútornú

cenu jeho básnictva: vždy musíme s ľútosťou zoznať, že Hollého neprevýšil nikto, ba že ho

vo všetkom ešte ani nikto nedohonil. Šírka jeho básnických prác je u nás ešte stále nevídaná;

jeho spisby naplňujú 5 zväzkov. Všestrannosť neobyčajná; prekladal z Homéra, z Tyrtaia, z

Teokrita; prekladal z Horácia, Ovídia a Vergíliovu celú Eneidu. Písal selanky, eposy, žartovné

verše s nežnou satirou a vznešené ódy, filozofické básne a k plaču nás nútiace elégie; svetské a

cirkevné spevy. A kým najlepšie naše básne epické a najobšírnejšie pohybujú sa v úzkom krúž-

ku podmetnosti s hrdinami našej duše, alebo v niektorom zátiší našich beztak tichých Tatier,

za ten čas Hollý do pohybu privedie celé Slovensko, ba i zahraničné národy pod náčelníctvom

domorodých kráľov ako národných hrdinov. A tak kým v iných básňach rozpravných aj cieľ

zodpovedá dejstvujúcim ľuďom a je práve taký malý a s úzkym obzorom, ako aj oni, tu cieľ

zodpovedá vznešenosti osôb a deju, ktorý nie je menší, než osamostatnenie národa a postavenie

ho na vlastné nohy. Nikde nie je toľko národného povedomia a toľko slávy, ako práve u Hollé-

ho. Ach, a koľko básnických krás je v jeho prácach! Zo zaprášených a stuchnutých hexametrov

tuho zaváňa najpríjemnejšia vôňa mladej Vesny na skvetlej lúke. Koľko je uňho pôvodných

a šťastne prevedených podobenstiev a trópov v reči, ktorá sa ešte len rodila pod jeho perom.

Hollého pripodobnili k Dantemu, a nie bez príčiny. Čo do básnickej tvorby Hollý síce tak ďa-

leko zaostáva za Dantem, ako náš opustený národ za vysoko vzdelaným talianskym; lež ako

Dante stvoril taliansku spisovnú a básnickú reč, takto aj Hollý; a ako Dante založil pevný a

nepodryteľný základ talianskej spisbe, takto aj Ján Hollý slovenskej. A s týmto by sme mohli aj

zakončiť svoje poznámky o Hollom a nepúšťať sa do podrobností, keby nás k tomuto posled-

nému nenútili tie protivné mienky, ktoré o jeho básňach učenci už popísali. Keďže už z tohto

javu je zrejmé, že mnohí padli do omylu. Tieto protivné mienky najviac môžeme pozorovať v

posudzovaní jeho epiky; viďme teda najsamprv túto. (— — —)

Najpodarenejšie epické dielo Hollého je Svatopluk. Svatopluk je opravdivý epos slovenský.

Základnou vidou eposu je borba Slavianstva s Germánmi. Rozličné kritiky rozličné chyby vy-

Zlatý fond denníka SME

12

hadzujú na oči básnikovi v tomto epose, často celkom protivné. Tak napr. Vlček poznamenáva,

že Svatopluk Hollého nie je „Svatoplukom dejín“. „Iba jasné stránky podivuhodného vladára

Veľkej Moravy vybral si poet, tôňu nechal na boku.“ (Dejiny, str. 48.) Kdežto Kaviak mu proti-

vu vytýka (str. 20, Rozpomienka). „Škoda však, že Svatopluk tuto nezdá sa reprezentovať celý

národ. — Je hrdinom, ktorého slávnych činov predmetom je vlastný zisk a pomsta — a nie

blaho národa. — Milšia je mu jeho sláva nežli sloboda národa. Ako sebec zradí Rastislava, ako

sebec prichodí na čele nepriateľského vojska do rodnej zeme; — že ale potom meč svoj obracia

proti Nemcom, nečiní to tak z lásky k vlasti, ako radšej z pomsty proti Nemcom… a keďže

len tak vidí si zabezpečiť kráľovský prestol. Hlavný hrdina teda z tohto ohľadu je pochybený.“

Kto má tu pravdu? Pravda je, že Hollý nepodržal len jasné strany v ráze Svatoplukovom, ba že

v ňom je mnoho tône, ako ju nakreslil vyššie Kaviak — a tak by odpadla námietka Vlčkova.

No Kaviak nemá pravdu zasa v tom, keď tvrdí, že Svatopluk nie je reprezentantom národa. Je

on predstaviteľom národa, ako je nosičom jeho túžení: oslobodiť seba, popolvára, z uníženia a

zasnúbiť sa s kráľovskou dcérou posiaľ zakliatou — so slobodou a neodvislosťou. Nevadí to,

že Svatopluk má veľké chyby; lebo len s nimi je človekom. Človek a chyba sú nerozlučiteľní. A

Homérov Achilles tiež pre odňatie jednoho rozkošného divčaťa utiahne sa a nechá tak národné

dielo; hľadí, ako padajú jeho súkmeňovci pod zbrojou nepriateľa. Tu je tiež sebeckosť, urazená

pýcha. Veď človek je človekom aj na prestole, a keď sa aj Achillom narodí. A hrdinom eposu

musí byť človek, keď aj povznesený nad všeobecných ľudí.

Nejdem sa rozpisovať o tom, že epický hrdina musí byť človekom, len to spomeniem, že keď

epos ospevuje ľudské deje, že sa tieto deje musia diať skrz ľudí. Ale epos neospevuje každo-

denný dej, každodennú udalosť, lež dej, ktorý dal svetu alebo národu nový smer, ktorý zaprí-

činil novú dobu; teda dej mimoriadny. Keďže však dľa filozofickej axiomy aká príčina, taký

výsledok: teda aj hrdina, vykonavší mimoriadny dej, musí byť mimoriadny, a pravda, že len

mimoriadny človek. A keďže v istých hraniciach sme všetci ľudia jednakí, slabí, nedokonalí,

táto mimoriadnosť hrdinova môže povstať jedine z vyššieho poslania, čo Gréci vyslovili skrz

to, že je ten alebo onen hrdina synom boha alebo bohyne, a my to vyslovujeme tak, že je božím

vyvolencom.

Hlavnou požiadavkou každej básne je, aby bola aspoň v základe, odhliadnuc od básnických

figúr, alegórií, auxesis atď. pravdepodobnou, uveriteľnou. Ale tým väčšou požiadavkou je to

v básni historickej, akou je, alebo sa aspoň chce zdať epos. Táto pravdepodobnosť v básni

môže byť aj na najnižšom stupni uveriteľnosti, že je totižto medzi tými okolnosťami dej možný.

Ináč celá práca je bezcenná. Dej eposu musí teda byť síce mimoriadny, ale uveriteľný. Avšak,

keď je tento dej mimoriadny, mne hneď napadne myšlienka: ako ho mohol prekonať človek

mne rovný, keď ja by som ho veru neprekonal? A tu len toto je možné, že alebo je vec aj

dej neuveriteľný, alebo je činiteľ nie opravdivým človekom, ale niečím vyšším, alebo je síce

opravdivým človekom, ale stojí v službe vyšších síl, ktoré sú jemu nápomocné. A len toto

posledné sa hodí pre epos. Z tohto ohľadu je teda Svatopluk nie pomýlený, keď je on božím

vyvolencom aj popri všetkých jeho chybách, lebo vždy len ostal človekom. Uveriteľný je aj

spôsob, ako mu vyššie sily pomáhajú a robia prekážky. (— — —)

V čom je teda príčina, že Hollého Svatopluk nie je prvo-, ba ani len druhostupňový epos? V

tom, že Hollý, keď aj namaľoval dosť úplný a podarený obraz epickej doby, nenamaľoval úplný

obraz epických ľudí. V tomto ohľade nie je uveriteľný. Veď čo sa stane na svete bez vplyvu

žien? A vo Svatoplukovi o tomto vplyve ani chýru. My prejdeme celé Slovensko a Bavorsko a

nikde sa nestretneme so ženou. Sme prítomní na hostinách, pri hrách, v meste, a nikde nevidíme

ženy. To že by tak bolo bývalo aj naozaj, neveríme. Dva razy spomenie, že boli aj ženy na

Zlatý fond denníka SME

13

svete, t. j. v Speve I., kde Karolman Svatoplukovi sľubuje svoju dcéru za manželku a v Speve

XII., kde hovorí, že starci, manželky a panny išli do chrámu. Jednu ženskú postavu nám Hollý

predstavuje pred oči, a to je „Ojda milá“, Spev XI. Veľmi mi je čudno, že na tento obraz Hollého

ešte nik nepoukázal, a že ho tým menej niekto ocenil. Ojda je najkrajším výtvorom Hollého, je

to typ matky, ktorá aj ako matka je ženou. Tá matka vychádzajúca na cestu a každého vojaka

sa dopytujúca na svojho syna, je opravdivým typom dobrej matky; tá matka čiernou nocou

pri fakli v sprievode synovho zbrojnoša a družiek idúca na bojište, tam si v krvi zamáčajúca

nohy, ako sa túla sem a tam a prediera cez kopce mŕtvol, je najkrajším obrazom, čo poznám

vo svetovej literatúre; tá nariekajúca matka je slovenskou ženou; a tá matka na mŕtvole svojho

syna zomierajúca je typom vrelomilujúcej nešťastnej matky. Jej nárek:

„Tak sa mi roztomilí, jediná má útěcha. Sinku!

Sčastňe domow nawracáš a na Matčino Lóno upádáš?“

atď. je klasický. Aby pocítila celú stratu, najprv si vyobrazuje celé blaženstvo, ktoré stratila.

Ale ani to nie je dosť, rozpomenie sa aj na všetky nehody, ktoré ju zastihli: zahynul ded, manžel,

dvaja synovia, a teraz on, posledný, jediná útecha. Ó, keby radšej bola bývala neplodnou! Už

nemá ničoho, čo by ju ku svetu viazalo. Ký div, že jej pukne srdce a zomrie. A pozrite na

túto ženu, ešte aj v najkrutejšom bôli nemôže zaprieť svoju hrdosť, vypočíta, koľko zabil ded

Nemcov, keď: „Sám dwakrát paďesát na druhí Swet Nemcov oďeslal.“ Povedzme zrovna, u

klasických epikov darmo hľadáme také niečo, a vo svetovej spisbe sotva nájdeme tomuto kúsku

podobného.

Škoda, že nám Hollý nepodal viac ženských postáv. Ten, ktorý tak vedel vymaľovať matku,

ten by bol vedel vymaľovať aj manželku, aj dcéru, aj milenku. Že ich nevymaľoval, je večná

škoda! Len tieto postavy do Svatopluka a Svatopluk stojí v jednom rade s najlepšími eposmi

svetovými! Takto sú pravdepodobní aj chlapi. Svatopluk je ako drevený počujúc svoje zasnú-

benie s Karolmanovou dcérou, bár je v tom najkrajšom veku. Mužovia nemajú citu pre lásku,

teda nie sú verne maľovaní.

Ach, a pravdu má Vlček, že Hollý — na jeho nešťastie — náročky vyhol príležitostiam, ktoré sa

mu ponúkali. Zasnúbenie Svatopluka by bolo prirodzené a v štrngote zbroje utešené. Málokedy

sa stane s básnikom to, čo sa stalo s Hollým v jeho eposoch, že mu neškodilo to, čo spravil, ale

to, čo nespravil. Prečo nie je v Hollého básňach Dido? Nevieme, no nám sa zdá, že Hollého

geniálnosť vycítila toho potrebu, čo dokazuje to, že stvorila položenia, z ktorých prirodzeným

behom vecí sa mala zrodiť Dido, a že ju len násilne zadusilo povolanie básnikovo — a tak by

básnikovi bolo poškodilo jeho zle pochopené povolanie.

Nejdem vypočitovať krásy Svatopluka; dosť som už povedal o nich tým, že keby nebolo ne-

dostatkov, nuž Svatopluk by bol býval svetovým, a to prvostupňovým dielom.

Za najpodarenejšie básnické diela Hollého sa všeobecne pokladajú Selanky, a právom, s nimi

stojí on na úrovni čo Bion, Moschos, Teokritos. Ale práve tak podarené sú aj Žalospevy, ktoré

sú akoby prechodom z epiky do lyriky. V tomto ohľade je Hollý rozhodne prvým u nás.

Všeobecnou je mienkou, že Hollého ódy už nestoja tak vysoko ako Selanky a Žalospevy. A

vo všeobecnosti je tento úsudok aj zdravý. No môžeme nájsť aj medzi ódami opravdivé perly

s vysokou poetickou cenou. Aká krásna je báseň „Hlas Tatri“, „Kam, Váhu, kam ponáhľaš?“

Aká utešená je óda na „J. Ščastného“! Koľko nežnosti, koľko krásy je v básni „Radostňík na

Zlatý fond denníka SME

14

Jar“! Koľko hlbokých myšlienok, človekom otriasajúcich citov, prenikavých slov je v básni

„Na Hlawi“:

Rekňite pokladené v temních Hlawi Kostňicách, kerá je

kerého, zdaliž Pána neb Sedláka? atď.

Koľko silných slov, plných sarkazmu, je v jeho „Na žiadajúceho si kríž“ alebo „Na zlého bás-

nika“. Koľko žartovnej irónie „Na Kohúta“. A dalo by sa z Hollého ód pekných pár vybrať,

len hlbšie štúdium im treba venovať. Je pravda, že ódy príležitostné časom blednú a tratia ce-

nu, ak básnik nevtiahol do nich všeľudský moment; no u Hollého nachádzame dosť aj tohto

posledného druhu. (— — —)

Hollý bol, je a vždy bude kriesiteľom národnej povedomosti vo vyšších vzdelanejších vrstvách,

skrz svoje národné, nikým neprevýšené slovo; on bol a bude osláviteľom slávnej minulosti v

nádherných rozmeroch, on je, bol a bude veštcom budúcnosti; on bol, je a bude pýchou zúbo-

ženého a ubiedeného nášho národa — a jestli by sme zahynuli, čo Boh nedá, on, Hollý, bude

naším pomníkom — pyramidálnym!

Tichomír Milkin: Literárne štúdie a

kritiky

Zlatý fond denníka SME

15

Sládkovičova poézia

Sládkovič. Koľko sladkých rozpomienok skrsne nám v duši, keď počujeme toto meno! Rozpo-

mienok na tie slastné chvíle našej mladosti, ktoré sme zažili pri čítaní Sládkovičových básní,

keď s básnikom vynorili sme sa z hroznej, ducha zovierajúcej skutočnosti nášho ťažkého života

do krajších, ideálnych svetov. Koľko neuveriteľných, pravde nepodobných nádejí rodilo sa v

našich dušiach! Nádejí, že náš národ nezahynie, ba že i jemu svitnú ešte krajšie časy.

A preto nie div, že Sládkovič je miláčikom nielen mladých, nežnocitných ľudí, ale zrovna celého

nášho národa. Preto ja nedivím sa tomu, že i sám Hviezdoslav uznáva ho za svojho majstra

a s toľkou pietou vinie sa k nemu. Ale toto všetko poukazuje na to, že Sládkovič je veľkým

básnikom.

Veľkosť básnika nezávisí od predmetu, nie od toho, čo on ospevuje, ale od spôsobu, ako ospe-

vuje. Homér nie preto je veľkým básnikom, že ospevuje hrdinské deje, ale preto, ako on to

ospevuje. A Gréci hneď vedľa Homéra stavali nielen svojich veľkých dramatikov ako Aischyla,

Sofokla, Euripida, ale i Aristofana, spisovateľa veselohier, ba i Pindara, pevca malých zápasov,

áno ešte i Anakreonta, pevca vína a lásky. Poézia je ten čarovný prút, ktorým básnik vytrhne

nás z povšedného života sebeckých záujmov a prenesie nás do svojho sveta krásy, kde zmĺkne

nízke sebectvo, kde človek zabúda na svoje malicherné záujmy a splynie s predmetným sve-

tom v harmonický celok. „Ja“, podmetnosť, aspoň na chvíľku rozplynie sa v predmetnosti a

či splynie s ňou; preto stíchne nepokoj duše, namiesto ktorého nepokoja dušou rozlieva sa ten

blahý nezištný pocit, ktorý nám tento svet dať nemôže a ktorý len krása ako taká, bez vzťahu

k nám, môže vzbudiť.

A keď sa z tohto hľadiska dívame na Sládkoviča, vtedy Sládkovič je ozaj veľkým básnikom.

Jemná, vnímavá duša, horúce city, živá obrazotvornosť, bohatá reflexia, znázorňujúca, trópa-

mi presýtená reč, bohatosť zvratov, ľúbosť prírody, takže básnik takmer splýva, spolužije, spo-

ludýcha s ňou; horúce živé farby, akými ju maľuje: to všetko uchvacuje ducha do čarovných

svetov básnictva.

No zloženie Sládkovičovej duše a okolnosti, medzi ktorými žil, nedopustili, aby sa stal prvo-

triednym básnikom. Z jednej strany bohatá reflexia, horúce city predurčovali ho za lyrika, z

druhej strany široký tok reči, záľuba pre podrobné a nádherné maľovanie osôb i predmetov

zrovna určili ho pre epiku. Ale pri našich vtedajších pomeroch Sládkovič nemohol spoznať

svoje vlohy a ich posúdiť, ba ani roztriediť a rozlúčiť: preto vnútorným zostavením svojej duše

bol hodený na lyrický epos, kde mohli sa uplatniť spolu všetky jeho vlohy.

Večnou záhadou nám zostane Sládkovičov romanticizmus, ktorý sa nám javí zvlášte v jeho

Maríne, Milici a v básni Na Všechsvätých. Že romanticizmus bol na postupe, a to nielen ne-

meckom, ale už i anglickom, francúzskom, poľskom a ruskom, to sotva dostačovalo, aby so

sebou schvátilo i toho Sládkoviča, ktorý tak dobre poznal Goetheho a Schillera. Že romantickí

básnici oproti klasickým boli vlasteneckejší, že mali viac národného citu, tiež nemohlo rozho-

dovať, veď Hollý vo svojich chladných hexametroch až prekypoval národným citom. Že by

Sládkoviča do náručia romanticizmu bol hodil náboženský mysticizmus, na to nemáme dôka-

zov v jeho básňach. No jedno bolo jasné Sládkovičovi, to, že nesmie kráčať šľapajami Hollého,

ak chce znárodnieť, keďže Hollý pri všetkých svojich krásach, pri svojom horúcom národnom

Zlatý fond denníka SME

16

povedomí, zostal cudzím národu, ktorý ospevoval. A preto Sládkovič rozhodol sa kráčať inou,

takmer docela protivnou cestou, ako kráčal Hollý.

Hollý prijal v každom ohľade tesno určenú a vymeranú formu starých klasických stavieb ver-

ša, pre ktorú náš národ nemal a nemá nijakého poňatia. Sládkovič primkol sa k slovenskej po-

spolitej piesni a k jej rozmanitému, kolimbavému a vtedy ešte nechápanému, a tak zdanlivo

voľnému a neurčitému rytmu.

Hollého tvorby podobajú sa mohutnej bazilike so širokými, veľkými oknami, kde niet kútov,

kde je všetko jasné, dobre osvetlené. Sládkovičove verše podobajú sa viac končito-oblúkovi-

tým gotickým stavbám s úzkymi, sotva priezračnými zamaľovanými oblokmi, v ktorých panuje

ustavičná polotma, ossianovská hmla, v ktorej kontúry osôb, predmetov a dejov sa strácajú a

nespozorovano splývajú s okolitými vecami a s fantastickým snením a tušením (Na Všechsvä-

tých).

Hollý ospevoval slávnu minulosť národa, aby ho týmito upomienkami na slávnu minulosť zo-

budil z otroctva, z otrockého hlivenia a aby v ňom zobudil túžbu po krajšej budúcnosti. Sládko-

vič nehľadí do minulosti, ale do budúcnosti a národ chce strhnúť z mŕtvej letargie práve týmto

poukazovaním na skvelú budúcnosť. Ale z čoho čerpá Sládkovič túto nádej?

Už Hollý obrátil sa k nášmu pospolitému ľudu. Jeho Selanky sú majstrovskými kresbami slo-

venského ľudu a jeho života. Sládkovič uprel svoj zrak na slovenský ľud a videl, že tento ľud

je „špatnokrásny“, že popri svojich veľkých nečnostiach honosí sa on i takými vlastnosťami,

ktoré by ho mohli učiniť vzácnou a vynikajúcou zložkou ľudstva (Nehaňte ľud môj). A z tohto

on čerpá nádej na lepšiu budúcnosť.

Na šťastie pošmúrny romanticizmus, ktorý tak vypuklo, nehorázne vystupuje v Maríne, neskor-

šie ustupuje, a to nielen v Sládkovičových drobných veršoch, ale už i v Detvanovi, takže nie-

ktoré jeho menšie verše sa môžu pokladať za klasické.

Sládkovič, hoci prevažnú časť jeho básní tvoria dlhšie diela epické, nie je epikom v pravom

slova zmysle. Podívajme sa len na Marínu. Sotva je v nej dej. Marína po večernom zvonení

(12) v sýtej vôni vŕb (13) hrá a spieva (14 — 17). Zoblieka sa spať (21 — 23). Ráno vstáva

(24 — 33). Pevcove obavy a nádeje (34 — 43). Lúčenie (48 — 49). Krásy Maríny porovnáva

s obrazmi — no jej sa vyrovná iba otčina (50 — 72). Bozk, objatie (53). Marína chytá motýľa

(87). Príde sok podlizačný (91 — 92). Nebezpečenstvo (103). Polieva kvety (109). Kvetmi

zdobí seba a otcov hrob, vence vije (115). Had (117). Smúti nad vydajom (147). On ide boriť

sa (158). Ona túži pod Sitnom a on pri Hrone. Ona umrie (189). Hron vábi ho do vĺn v podobe

Rusalky (222). Nebo (262). Návrat na zem (387).

Nuž tu sotva je dej, sú tu len skvostné obrazy, namaľované horúcim citom a trópom presýtený-

mi farbami. A sen a fantázia tu splýva dovedna so skutočnosťou. A preto Marína je zmesou

skvostných lyrických zneliek, z ktorých mnohé vynikajú horúcim citom ľúbosti a rodolásky,

iné zasa bohatou reflexiou. Napr. (73):

Chcel bych vás objať, kraje rodiny!

náručie úzke — šíry cit.

Jak mi je sladko v ňadrách Maríny

objatie vaše pocítiť!

Zlatý fond denníka SME

17

Jak mi je blaho nič, nič nežiadať,

z objemu v objem naveky padať,

troch nebies slasti prijímať!

Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne,

Marínu drahú v peknej otčine

a obe v jednom objímať!

Alebo (75):

Nad Hronom mladý breh sa ti zjaví,

bielou ružou zakvitnutý!

Na kvete s rannou rosou sa baví

blesk z nebies čistých svitnutý;

hneď sa korunka jasno pozláti,

hneď sa zas v biely nestín zašatí,

ohňov ni mrazov netuší:

Tu by, Marína, si sa uzrela,

belosť tých ruží je z tvojho čela,

hra bleskov — hra našich duší!

A koľko takýchto zneliek by sme mohli tu uviesť! Jedna je krajšia od druhej, a najkrajšou sa

nám zdá obyčajne tá, ktorú čítame.

Väčšia časť zneliek Maríny je samá hudba citov, myšlienok a reči — čistá lyrika.

Ako u každého ozajstného básnika príroda splýva so životom a s myšlienkou, tak je to i u

Sládkoviča. Marína je kvetom, ktorý spieva medzi kvetmi:

Pamätáš, drahá, keď’s tak spievala,

kvet medzi kvetmi milými?

Vetríkov chladných ihra prestala

šušťať lístkami útlymi.

A nezábudky tieto slúchali,

fialky vonné dýchať prestali,

východné zore žiarili,

a z očú na tvár, na kupku z tvári,

čo kvetom čerstvé doniesla dary,

v ligote jasnom jastrili.

Koľko krásy! Koľko života! Marína spieva. A hľa, ako samopašní chlapci, keď zočia niečo

mimoriadneho, prestanú sa hrať, tak prestali sa hrať i vetríčky, aby len počuli Marínin spev. To

isté spravili i nezábudky, a fialky zrovna prestali dýchať — zastavili dych, aby ju lepšie počuli.

A zore od radosti a slasti žiarili a jastrili na jej tvár. Necítime, ako tu človek s prírodou splýva

v jeden krásny svet? Ako príroda s človekom spolu žije a dýcha? Aké nádherné obrazy!

Alebo šum Hrona mení sa v šepot citov (211):

Zlatý fond denníka SME

18

Poď so mnou, milý! A v šepot citov,

ktorým deň nový, deň večný svitol,

zmení sa šum tento rieky.

Alebo keď chce znázorniť vlasy Maríny po jej bielej hrudi, nuž vymaľuje taký živý a nádherný

obraz, že až pri ňom zabúdame na Marínine vlasy (74).

Ako keď na tie snehové Hole,

vranných orlov kŕdeľ zlietne,

a preletujúc hore a dole,

vše sa jeden s druhým stretne,

a samopašne let ich sa kríži,

jeden sa zvýši, druhý sa zníži,

a hneď zas ticho zastanú:

tak na ľaliach ňadier dievčiny

havranných vlasov šťastné rodiny

v letoch tichých sem-tam vanú.

Čítali ste ešte niekde vo svetovej spisbe takéto podobenstvo o vlasoch dievčaťa?

A len macošským politickým okolnostiam môžeme pripisovať, že z Maríny nič neznárodnelo.

A my sme presvedčení, že príde génius, ktorý v hudbe vysloví to, azda omnoho podarenejšie,

čo Sládkovič chcel vysloviť živým slovom.

Marína sama je priveľmi vozdušná, takmer bez krvi a mäsa, a báseň na mnohých miestach až

fantastická. Ešte i postať, na ktorej stojí (Sitno), rozplýva sa na fantastické báje.

Na pevnú postať skutočnosti postavil sa Sládkovič s Detvanom.

Tichomír Milkin: Literárne štúdie a

kritiky

Zlatý fond denníka SME

19

Ežo Vlkolinský, báseň od

Hviezdoslava

Pod týmto názvom zjavila sa neveľká kniha r. 1890 v Turč. sv. Martine, no keď sa o nej i

ozvali niektoré hlasy v českých novinách, ktoré reprodukovali i Slovenské pohľady, knižke sa

nedostalo zaslúženého ocenenia v slovenskej spisbe. Možno že sa okúňali naši kritici povedať

o nej svoju mienku, ale možno že i z tej príčiny, ktorú spomína J. Gottlieb Fichte, keď píše:

„Wisse, dass jedes Werk, das da werth war zu erscheinen, sogleich bei seiner Erscheinung gar

keinen Richter finden kann…“ (Ak nájde nejaká kniha hneď pri svojom vyjdení kompetentného

sudcu, tak je to vhodný dôkaz, že táto kniha mohla byť i nenapísaná.) a dokladá, že Spinoza

musel ležať cez jedno stoletie, kým bolo o ňom povedané vhodné slovo; o Leibnitzovi snáď ešte

musí čakať na prvé vhodné slovo, o Kantovi takisto. Nech je čokoľvek, ja predsa sa opovážim

zmieniť sa o tejto knihe, lebo to zasluhuje kniha sama i jej pôvodca, keď moja mienka snáď i

nebude posledným slovom o nej.

*

Každá báseň má byť umeleckým celkom; bez toho ona mnoho stratí zo svojej hodnoty. Tento

umelecký celok zase povstáva z jednosti (unitas, Einheit), lebo čo je jedno, je i celo a nakoľko

je jedno, natoľko musí byť i celo, a naopak. V mnohosti jednosť pochádza z jednosti jedného

princípu, ktorý panuje nad všetkými čiastkami, ich k sebe priťahuje a okolo seba usporiada v

jeden súmerný celok. Ak nieto v nejakom výtvore tohto princípu, neistá je i jednotnosť a cel-

kovitosť výtvoru; ak je viac princípov, tieto sa menia všetky v žriedla a zase je preč umelecká

zaokrúhlenosť výtvoru. V básnických výtvoroch týmto princípom býva základná vida (Grundi-

dee). Hľadajme teda túto základnú vidu v Hviezdoslavovom Ežovi. Ktokoľvek prečíta pozorne

mnou podaný obsah, každý mi povie, že takouto základnou vidou básne je táto veta: Čo starí

pokazia, to dietky napravia, teda že detinská prostota a bezprostredná nevinná láska napraví to,

čo pokazili mudrujúce hlavy a vášnivé srdcia. Toto je základnou vidou Ežovou, len škoda, že

nepovedomou. Čítajme báseň a presvedčíme sa, že básnik ani nemyslel na túto ideu, píšuc svoju

báseň, lebo pred jeho očima bol iný cieľ, iný úmysel; on chcel opísať hornovidiecku krpčiarsku

svadbu. Že je tomu tak, o tom nás presvedčí sama báseň, pretože len vtedy je báseň súmerná a

celkovitá, keď si vezmeme za princíp básnikov „opis krpčiarskej svadby“ (zo 141 strán tomuto

opisu je posväteno 80, od 51 do 132), celá výpravka je len pobočnou vecou; je rámcom, do

ktorého Hviezdoslav chcel vmestiť svoj obraz „krpčiarskej svadby“. Škoda Hviezdoslavovho

génia! My nezazlievame, áno, my schvaľujeme básnické opisy, a to zvlášť zvykov a obyčajov,

ale len na svojom mieste a v šírke básni primeranej. Nech je opis svadby Ežovej ako chce vzác-

nym kultúrno-historickým obrázkom, no opis o sebe ešte nikdy nie je umeleckým celistvým

dielom. Opis je pre báseň, pre rozprávku, a nie rozprávka, báseň pre opis. Toto je najväčšou

chybou Eža Vlkolinského. Celá báseň je pomýlená hneď v základe. A keby bol básnik nepo-

chybil hneď v základe, Ežo by bol býval jeho najskvelejším výtvorom, bol by mal cenu a výšku

básnickej rozprávky pre svetovú spisbu.

Dej Ežov je viacmenej každodenný, vídame ho v mestách, vídame ho po dedinách: dvaja mladí

sa ľúbia, rodičia bránia, nieto v ňom nič napínajúceho nervy, otriasajúceho celou ľudskou pri-

rodzenosťou, a predsa je dosť zaujímavý. Táto zaujímavosť možno že pochádza z nedostižných

Zlatý fond denníka SME

20

rázov (charakterov), aké tu namaľoval básnik istou rukou a vypuklými črtami, a z psychologic-

kej pravdivosti deja. Viďme toto dvoje lepšie.

Hlavným hrdinom básne je Ežo Vlkolinský, chasník zemiansky v tých rokoch, keď človek

cíti, ako Shakespeare hovorí „nadbytok síl“, keď srdce túži, zmdlieva a trasie sa pri videní

ideálu a nevie, prečo a za čím, keď ešte najbásnickejší náter pozláti, ozdobí a akoby zduševní

najrealistickejší a najhmotnejší pud; keď si myslí, že nemožno mu žiť bez devy, ktorá mu so

srdcom zrástla, keď ešte nevie, že žena ako žena, v podstate sú všetky rovné, a to je hlavná

vec. K tomuto rozpoloženiu ducha pridruží sa ešte i zemianska hrdosť, a toto dvoje odtrhne

ináč poslušného a dobrého syna od milovanej a milujúcej matky, ktorá ho práve v týchto dvoch

bodoch ohrozila, zakážuc mu hlavný cit srdca a obraziac ho vypovedaním z domu. Ežo je ináč

tichý, rozvažitý a láska ho naučila byť i spravodlivým a múdro zmýšľajúcim, takže si povšimne

už i Lichardových slov, podľa ktorých hodnosť ľudská nezáleží v jeho rode, ale v jeho mravnej

hodnote, takže sedliak môže byť omnoho hodnotnejší než nejaký zeman. No ináč, trebárs je

Ežov ráz podarený, nie je on najvypuklejší. Najvypuklejší je ráz Elov, jeho strýcov.

Elo je prototyp slovenských krpčiarov, je to pyšný, zaťatý, prepiaty zeman; no jednoduchý,

nevzdelaný sedliacky človek, ktorý opovrhuje sedľačou a pritom odpľúva ako najposlednejší

paholok. Smrteľne nenávidí svojho brata Beňa a jeho manželku Esteru. Je veľký žgrloš, tre-

bárs nemá deti. Dievčence deti si neváži podľa starých obyčajov, ale len chlapcov, preto ani

si nechce vziať za svoje akési dievča vnúča. A tento človek pritúli k sebe Eža, syna Beňovho

a Esterinho, a tento sedľačou opovrhujúci človek ide k Beckom-sedliakom pýtať ich dcéru za

ženu Ežovi — zemanovi; on, skupáň, mu robí svadbu, a to skvelú svadbu. Ako je to možné?

Nepriateľ prijíma k sebe syna nepriateľovho, aby sa takto pomstil cez syna nad svojou nepria-

teľkou Esterou! Preto upevňuje vnuka, aby sa nepoddal matke, preto mu robí po vôli i v jeho

láske, takže zaprie svoju hrdosť a prepiatosť zemiansku, hoci ona tu i tu vše vybuchne, dosť

neostražito a krikľavo hrubiansko obrážajúc zdravo zmýšľajúce hlavy. A keďže Ežo vie zna-

menite pracovať, žgrloš strýc si ho podrží u seba, lebo mu zadarmo a verne pracuje. Robí mu

skvelú svadbu, lebo mu to tak káže zemianska pýcha, nech vidí svet, že je zeman, a snáď chce

i prevýšiť majetných, ale sedliackych Bockovcov. Na Eliáša nemožno zabudnúť, on sa nikdy

nevytratí z pamäti čitateľovej.

Estera je tiež dobre kreslená. Je matkou, ktorá vrelo ľúbi svojho jediného syna; je v tých rokoch,

keď už ochladne srdce a človek vytriezvie. Ona drží: „v noci každá krava čierna“, a neskúseného

syna chce oblažiť i proti jeho vôli, tým viac, že chce dvoch oblažiť. — Však si navyknú. Preto

vystupuje tak energicky na Turíce a zapríčiní i sebe toľké nepríjemnosti, i synovi. Rozľútostnená

tu i tu sa vyhráža synovi, no srdce materinské nemôže seba zaprieť, ona žgrľačí — pre syna. A

keď vidí, že so svadbou všetky jej protesty sú márne, že už vec nemôže zmeniť, utiahne sa do

pozadia a s múdrou rezignáciou vžije sa do nového položenia veci. A keď vidí chlapča, vnuka,

potomka svojho manžela Beňa, tiež Benka, keď nevinná, jednoduchá prostota dieťaťa z vlastnej

krvi dotkne sa jej srdca, zmieri sa so synom, zmieri sa s nevestou, ktorí si ju vždy vážili i počas

jej neúprosnosti, čo vidieť z chovania sa dieťaťa oproti starej matke.

Žofka nie je takým vypuklým rázom, no nájdeme i v nej pekný ťah, keď vyjavuje svoju obavu

nad tým, že ich sňatku nepožehná Estera, matka Ežova. „Vtom z hĺbky vzdychla. A on postre-

hol, keď vzhliadla k mesiačku, jak zaleskla sa slza v oku jej a spod viečka… jak mykla… hlad-

kom po líčku, sťa rosa ružou. „Čo ti? pre Boha?“ sa strhol Ezech. „Kto ti ublížil?“ — „Ach,

Ezech,“ vetila, „ten záder ja už dlho v srdci nosím“ — „Aký? čo?“ „Tá tvoja matka, tá sa ne-

zmieri ver nikdy s nami, to ma trápi, to ma nepokojí“ (str. 41). A len vtedy sa utíši, keď ju Ežo

Zlatý fond denníka SME

21

podozrieva, že nemá k nemu lásky a uistí ju, že sa matka dakedy zmieri s nimi. A keď by ho

opustila, že by tiež nevrátil sa k matke, ale že by pošiel svetom. „Keď tak, to idem hneď — no

nikdy späť k materi svojej! nikdy bez teba. Svet veľký je, dakde ustrniem.“

Bocko je protivou Elovou; popri predsudkoch a prepiatej pýche Elovej dobre sa robí Bockova

pokornosť, rozvažitosť a triezvosť. V Bockovi vidíme lepšiu čiastku nášho pospolitého ľudu.

Mimo týchto sú ešte i iné osoby: Judka, manželka Elova, čo na Eža krivým okom pozerá, ale

pred mužom sa prevyšuje, farár, rechtor, niekoľko chlapov zemanov a žien. No darmo je, toľko

je všelijakých osôb, že pobočné, keď sú i ináč jedným ťahom vhodne charakterizované, predsa

sa len tratia z pamäti. Povšimnutia hodné sú slová Chateaubriandove (Duch kresťanstva, Ulys-

ses a Penelope), ktorý o Grékoch toto vraví: „Jeden túžiaci pastier, jeden rozprávajúci starček,

jeden bojujúci hrdina; toto je všetko, z čoho pozostáva ich báseň, a predsa človek ani nevie

ako, ale táto báseň, v ktorej nič nie je, je predsa úplnejšia než naše dejmi a osobami preplnené

romány.“ A pravdu má, i u Hviezdoslava by bolo bývalo dosť osôb tých spomenutých; načo

nimi preplniť paletu? — Pri mnohých opisoch je taký zmätok ani v pravdivej trme-vrme, sotva

vieme, čo kto robí, a tým menej, čo kto rozpráva. Osoby vystupujú a ustupujú celkom neurčite.

Takéto výjavy, takáto trma-vrma je v opise tanečnej zábavy na fašiangy, alebo svadby. Tieto

opisy majú len tú hodnotu pre čitateľa, čo ich videnie pre cudzieho pozorovateľa, účinkujú

viac celistve než každá osoba osve. A taký je i opis ženičiek nosiacich chýry. V týchto opisoch

Hviezdoslav necharakterizuje jednu alebo druhú ženičku, ale naše dediny s ich „klebetnicami“,

tancami, svadbami a rozmarom.

Z rázov tak isto umeleckou rukou nakreslených zdrojí i psychologická pravdivosť deja; pri

týchto rázoch celá udalosť nemohla sa ináč stať, než sa stala, ona je takmer nevyhnutná. Toto

si musíme poznamenať o kostre básnického diela; a teraz by sme mohli pristúpiť už bližšie, ku

krásam, ktoré hneď na prvý pohľad bijú do očú.

Celá historka odohráva sa na Vlkolíne, teda na dedine medzi pospolitým naším slovenským

ľudom, a preto je i básnik tu omnoho naivnejší, než vo svojich ostatných básňach, naivnejší než

v Hájnikovej žene, čo sa dá už i z toho poznať, že v Ežovi darmo hľadáme tie hlboké reflexie,

ktoré natoľko obťažovali strovenie ináč jednoduchého, prostého deja. To isté pozorovať i zo

spôsobu rozprávania, v ktorom napodobňuje pospolitých ľudí. (— — —)

Táto naivnosť a pospolitosť sa nám vidí už i v pospolitých výrazoch, ktoré básnik zhusta užíva,

napr. sem-tam brúsiť (21), vyvaliť oči (19), mať čosi na jazyku (33), s niekým sa ráčiť (17),

rukávy vysúkať (7), na môj dušu atď. Tu nepoznať realistický smer je nemožné. Každý ťah je

vzatý rovno zo života pospolitého ľudu, jeho je celý dej, jeho sú rázy; jeho opravdivý obraz sú

opisy dedinských zvyčajov, a k tomu sa druží, aby ilúzia bola úplná, ešte i naivná prednáška

a najmä ľudové dialógy a vtipy. Darmo hľadáte tuná gessnerovskú alebo goetheovskú a heine-

ovskú sentimentalitu, nenájdete ju. Ežo bár hlboko miluje, bár pre svoju lásku opúšťa matku,

predsa sa nikdy neoddá sentimentalite, vždy zmýšľa múdro, ako sú všeobecne pospolití ľudia

nie naklonení snívať v bdení. No pritom všetkom nájdeme, keď i nie sentimentálne, ale nežné

výjavy, ako napr. deva rozžialená nad tým, že matka Ežova ju nenávidí. (— — —)

A koľko krásnych protív môžeme nájsť v básni, keď i nie tak v rázoch, ako v okolnostiach. Jak

krásna je protiva hneď na začiatku medzi opisom slávnostnej nálady Turíc, keď duch pokoja

zostupuje, a medzi opisom zvady v dome Esterinom! Alebo chceme vidieť ešte jednu protivu?

Otvorme si Eža a čítajme na str. 136 — 140. Celý tento kúsok nemôžem vypísať, zaujal by

primnoho miesta, no kto máte Eža, otvorte si knihu a čítajte ho. Ja nechcem použiť zodranú

Zlatý fond denníka SME

22

frázu, že básnik prevýšil sám seba, to nepoviem, ale rieknem len toľko, že on na jednej úrovni

stojí s výjavom Hájnikovej ženy, keď po katastrofe sa všetky muky opakujú, ba zväčšujú v

dome otcovom, ktoré tak prepínajú nervy, že tieto oslabnú a um stratí rovnováhu (Hájnikova

žena 199 — 201). Je pravda, že sú oba majstrovskými kusmi, kusmi vyše kritiky, sebe rovnými,

hoci v inšom odbore.

*

Z viacerých strán sa ozývajú ponosy proti Hviezdoslavovej reči v jeho básňach; viďme, čo je

tu správneho a čo chybného. Všetci to dobre vieme, že sú vidy obrazmi vecí, ktoré označujú,

nechže sú tie veci hmotné, predmetné alebo podmetné, nehmotné. Avšak vida je niečo podmet-

ného, a tak je ona podmetná, že v tomto svojom spôsobe ani nemôže byť zdelená s iným, ona

zasa potrebuje obraz, cez ktorý ona spredmetnie a zdelená býva s inými. Takýmto obrazom

víd sú slová. Avšak slová nie sú nutnými obrazmi víd, ale len ľubovoľnými, aspoň z väčšej

stránky, lebo medzi vidou a slovom nieto žiadneho vnútorného pomeru. To sa dá dokázať aj

tým, že rozličné reči jednu a tú istú vidu označujú rozličnými slovami, napr. pochop dievčaťa

Slovák označí slovom: dievča, Riman: puella, Nemec Mädchen. Alebo: dieťa, proles, Kind. Sú

i také slová, ktoré sú v istom zovnútornom pomere s vecou, ktorú označujú, a to sú tie, ktoré

napodobňujú hlas, na pochop sa ponášajú, napr. škvrčí, šuští, čľupnúť, cengať atď., avšak i toto

sú len z väčšej stránky ľubovoľnými obrazmi vecí, alebo lepšie: víd, lebo každé ucho ináč čuje

jeden a ten istý hlas, čo sa dá uzatvárať z toho, že rozličné národy majú i na takéto pochopy

rozličné výrazy. Pritom sa musí do povahy vziať i rozličný spôsob ponímania vecí a zmýšľa-

nia, čo sa javí v rozličných tvaroch reči, a tak povstanú rozličné slová a rozličné reči. Nastáva

otázka, ktoré slovo je dobré. Predovšetkým také, ktoré dľa všeobecného uznania označuje po-

chop, a to podľa ducha a spôsobu ponímania vecí u toho národa, v ktorého reči ono stojí. Čo

sa týka prvej podmienky, táto môže časom ustúpiť, lebo sa môže stať, že niektoré slovo, ktoré

neoznačovalo podľa všeobecného uznania istý pochop, hovorím, že sa také slovo udomácni a

rozšíri; no ťažšie je to s druhou podmienkou, lebo to je naštrbenie národného zmýšľania. Preto

i národ slovenčí cudzie slová. Od slova sa teda požaduje, aby bolo tvorené v duchu reči, a toto

sa požaduje bezpodmienečne, teda v slovenčine: aby bolo slovom slovenským, a potom aby

bolo známe alebo aspoň také, ktoré pri čítaní alebo počutí je známe, t. j., ktoré keď počujeme,

hneď vieme, čo označuje, a toto vieme sa nevzťahuje na jedného alebo na druhého, ale na celý

národ, nie ako by každý jeden úd národa musel vedieť jeho význam, ale len súhrn národa. Toto

je poklad reči, ktorý tvorí slovník: takže do slovníka patrí každé slovo, či to pôvodne slovenské

alebo cudzie, ktoré žije v súhrne národa, nech ono označuje aký chce pochop.

Ináč sa má vec s umeleckou tvorbou slovnou, povedzme s básňou. Reč, slová tu nie sú pod-

statou, cieľom, ale len nástrojom; sú len na to, aby sme prijať mohli vidy básnikove pomocou

nich. V tomto prípade básnik nepodáva slová, ale len vidy, myšlienky pomocou slov, a preto

on si môže, ba musí voliť také slová, ktorými najvhodnejšie vyjaví svoje myšlienky, svoje vi-

dy, a to tak, aby ho čím viac čitateľov rozumelo. Sem musíme ešte pripočítať i eufóniu atď. Z

toho nasleduje, že básnik si vyberá medzi slovami, a také slovo si môže, ba musí zvoliť, ktoré

zodpovedá jeho cieľu čím najlepšie; preto napr. zo synonymných slov si má zvoliť to, ktoré je

slovenské a najvhodnejšie označuje vidu, ktorá má byť vyjadrená. Z toho sa dá uzatvárať, že

ak má právo v umeleckom diele nejaká vida, má v ňom i slovo, ktoré tú vidu vhodne označuje,

ak je ono slovenské, alebo aspoň poslovenčené. Toto je vecnou požiadavkou umenia, a len v

osobnom záujme básnikovom sa vyžaduje, aby on používal také slová, aby ho čím ľahšie a lep-

šie rozumeli čitatelia, a aby — nakoľko je možné — všetci, ktorí majú pochopy a vidy v básni

vyslovené, porozumeli slovám tie pochopy a vidy označujúcim. Lebo slovo len vtedy budí vo

Zlatý fond denníka SME

23

mne vidu, keď je mi známe, a básnik len vtedy dosiahne svoj cieľ, keď v čitateľovi vzbudí tie

isté vidy a myšlienky, ktoré v ňom žili, keď napísal svoje dielo. A preto básnik vždy len sebe

poškodí, kedykoľvek používa nezrozumiteľné slová alebo rozvetia, lebo vtedy mizne dojem

na čitateľa. Básnik teda vo svojom záujme musí sa usilovať, aby také konštrukcie používal,

ktoré všetci rozumejú, a také slová, ktoré sú všetkým známe, alebo aspoň stávajú sa všetkým

známymi cez súvislosť s inými známymi, alebo cez známy koreň, od ktorého sú odvodené.

Nuž a teraz riaďme sa podľa týchto pravidiel a skúmajme reč Hviezdoslavovu zo stanoviska nie

gramatického — nech to spravia iní — ale umeleckého. A včuľ povedzme: Hviezdoslavova reč

sa síce nevyrovná v mäkkosti Sládkovičovej, no je ona vzletnejšia, pôvodnejšia, rozmanitejšia.

Prvou príčinou, pre ktorú je Hviezdoslav často nezrozumiteľným, je — ako už i Vlček múdro

poznačil — naša neprichystanosť, naša zaostalosť v reči: „No či tento kráľ slovenského poetic-

kého slova môže z toho (lepšie by bolo „za to“), že módny požiadavok pohodlného čitateľstva

obchodí potemnistú hĺbku slovesného umenia?“ (Dejiny literatúry slovenskej — Hviezdoslav).

Hja, niet škôl nižších, stredných a vyšších. Kde sa môžeme naučiť tomuto umeniu? —

A potom u veľkého básnika hneď na prvý pohľad zbadáš geniálnosť, odokryješ krásy, ale ich

nevyčerpáš; čím častejšie čítať naozaj geniálne básnické výtvary, tým sú ony krajšie, kdežto

grošový básnik len na prvý raz je pekný, druhý raz sa ti ho sotva chce prečítať. Dobrý básnik je

živý prameň, z neho prúdia vždy nové vlny krásy, a to i také, ktoré ani on sám netušil; kdežto

menší básnik je zlatým alebo strieborným pohárom, z ktorého na jeden dúšok vyčerpáš všetky

obsahy. A toto je najväčším znakom umu.

Príčinou ďalšou, pre ktorú Hviezdoslava ťažko je rozumieť, je, že jeho slovosled je tu i tu

nepravidelný, neslovenský. Za príklad uvádzam z Eža Vlkolínskeho tento ľudový výraz: „je

vás ani červených myší“ (mnoho). Toto básnik takto vyslovil: „ani červených vás myší“ (76),

alebo: „žil ale predsa“ (97) a „nelámte si hláv“ (75). Je vždy len hlavu lámať alebo hlavy (množ.

p.) lámať, to je nepravidelná konštrukcia.

Hmlisté narážky (alúzie), nedokonavé vety, aké Hviezdoslav viac používa, než to poézia pri-

púšťa, dramatická rýchlosť dialógu, mnohé vsuvky a medzivety tiež nemálo obťažujú zrozu-

miteľnosť jeho slova. Na toto nebudem uvádzať príklady, nájdete ich skoro na každej strane

Hviezdoslavových prác (najmä str. 81 Ežo).

Sem patria i rozrieďovania riadkov vo verši. My sme už naučení na konci riadka zastať vo verši,

kdežto u Hviezdoslava veľmi často je to nedovolené, bo gramatická skladba požaduje, aby sme

zostali niekde v prostriedku druhého riadku, čo obťažuje tiež nemálo zrozumiteľnosť. A preto

ľahšie je rozumieť, keď verše Hviezdoslava píšeme ako prózu, jednostajne.

Konečne musím tu ešte poznamenať, že nijako neschvaľujem to veľké a príliš úzke určovanie

foriem slov, písania, skloňovania.

Hovorí sa o neurčitosti — hlúpa reč. Neznám krajšej reči, ako je grécka, a koľké zázraky umu

skrýva táto reč! Tam je Homér, Pindaros, Sofokles, Sapfo, a tam je i preciozita: Platón, Aristo-

teles. A čo vidíme u Grékov? Koľko voľnosti panuje v ich forme! (…) Načo zdrótovať našu

reč tak ako dáky hrniec; my musíme do povahy brať smer a vývin ľudovej reči, lebo keď my si

odrótujeme reč, stane sa nám to, čo sa prihodilo Rimanom a Nemcom, že spisovnej reči nebu-

de rozumieť ľud, že bude iná ľudová a iná spisovná reč, a toto len nechceme. Preto dobre má

Hviezdoslav, keď používa „krv“ a „krú“ atď.

Zlatý fond denníka SME

24

Naposledy poetické slová je hlúpa fráza, sú poetické myšlienky, ale slov niet.

Na otázku, kto je väčší, či Sládkovič a či Hviezdoslav, odpoviem: v záujme slovenského národa

je, aby Sládkovič neostal najväčším jeho básnikom, aby bolo ešte mnoho väčších a väčších.

Ostatne tuším Goethe dal i nám odpoveď na túto otázku, keď Nemcom hádajúcim sa, kto je

väčší, či Schiller a či Goethe, povedal, aby sa nehádali, ale aby radšej ďakovali Bohu, že im dal

takých dvoch básnikov. Sládkovič je už celý, je nám celkom známy — no nie Hviezdoslav, on

ešte nezavŕšil svoj beh. Každý z nich má isté prednosti, pre ktoré si môže jedna čiastka obľubo-

vať viacej toho než onoho. Voľ si, kto chceš Sládkoviča, ja mu to schvaľujem, no nezazlievam

ani, keď si vyvolíš Hviezdoslava.

Tichomír Milkin: Literárne štúdie a

kritiky

Zlatý fond denníka SME

25

O Hviezdoslavovej lyrike — Zobrané

spisy básnické Hviezdoslava

Za epickým oddielom vyšiel oddiel lyrický na 404 stranách. Všetci sme ho čakali, všetci sme

si ho žiadali, lebo všetci sme chceli dostať do rúk práce Hviezdoslavove. Lyrický zväzok je

rozdelený na tieto úseky: Úvodná, Žalmy a hymny, Sonety, Letorosty I., Letorosty II., Letorosty

III., V pamäť a Doslov, a je v Úvode 1, v Žalmoch a hymnách 18, v Sonetoch 21, v Letorostoch

I. 19, v Letorostoch II. 30, v Letorostoch III. 48, vo V pamäti 3 a v Doslove 1, spolu teda 142

básní vo zväzku.

Vydanie je úhľadné, tlač dobrá a čistá, formát veľmi milý, celá knižka sa zalieča čitateľovi už

aj svojím vonkajškom, akoby len chcela povedať, že sa môžeme pustiť do čítania s veľkými

nárokmi, veď ani nejdeme čítať verše začiatočníka, ale veterána, ktorý je už ďaleko-široko na

slovo vzatý.

Nič nie je ľahšie, ale spolu aj ťažšie, ako už známeho a na slovo vzatého básnika posudzovať.

Ľahká je toto práca preto, že kritik môže len inými slovami uviesť iných mienky a publikum mu

bude k tomu dosviedčať, lebo veď prednáša tie mienky a predsudky, ktoré sú v srdci publika

už zakorenené. Ale veľmi ťažká vec je samostatne posúdiť takého na slovo vzatého básnika,

pretože sa kritik len veľmi ťažko vymaní spod všeobecne rozšírených mienok a predsudkov a

utvorí si svoj samostatný úsudok o takom básnikovi, a po druhé, keď aj má takýto úsudok, ťažko

mu je s ním ísť do verejnosti, lebo ak sa nezhoduje so všeobecnou mienkou, nuž ho odsúdia a

ukameňujú. Preto vidíme, že o mnohých spisovateľoch až neskoro po ich smrti zvíťazila pravá

kritika.

Aj ja cítim ťažkosť tejto úlohy, veď posúdiť mám Hviezdoslavovu lýru. Čo mám o nej povedať?

Všeobecne známe frázy, alebo sa mám držať latinského príslovia: nihil nimis? Toto je veľmi

pohodlná, ale lichá práca. Poviem teda o Hviezdoslavovi ako lyrikovi svoju mienku prosto,

jednoducho.

U Hviezdoslava darmo by sme hľadali tú hrdosť, akú vyslovil Horácius píšuc: exegi monu-

mentum aere perennius. Hviezdoslav už nie je nováčik, nad jeho vlohami a dielami už odzne-

la mnohá kritika; čítal ich a videl, ako ho svet dvíha hore až po hviezdnaté nebo, a keď sa aj

opovážil niekto pripomenúť dáku vadu v jeho veršoch, to pripomenul len ostýchavo a nekládol

na ňu veľkú váhu, a predsa Hviezdoslav akoby nedôveroval kritike svojich priateľov a priaz-

nivcov, keď píše:

Môj pomník hrobový iste nepotrvá

nad kov: nie ani len tej hliny pevnotou

nevzrastie v pyramíd vež…

Nuž zomriem cele, ach! Keď mi to súdené

aj platným stane… (str. 290)

alebo:

Zlatý fond denníka SME

26

Veď netisnem sa do svätyne,

nie oltára, kde bĺka plam

a vonný kúr sa k nebu vinie;

viem, iní majú prístup tam:

tí v zlatohlave veľduchovia —

Ja, ach, nie ani kostolník,

a preto, aj keď vstúpia znova,

vše u dvier kľaknem, jak sa schová

s modlitbou svojou robotník (str. 242).

Môj koníček vraný? — Eha!

nediv: šťúplom na ovsíku…

Ani ohňa, ani cviku;

švacnúť ho tra — tak len behá (str. 403).

Jak ďaleko stojí Hviezdoslavova skromnosť od Horáciovej hrdosti! Alebo aj tu sa javí podstatný

ťah slovenského rázu, ako na mnohých iných miestach? No akokoľvek sa má vec, to jedno je

isté, že Hviezdoslav je veľký básnik.

Toho sa Hviezdoslav nikdy nedožije (tu rozumiem jeho ducha), že by jeho básne slúžili za vy-

razenie, za odpočinutie, za pobavenie dennou prácou utrmácanému mužovi. Ani toho sa nedo-

žije, že by mladistvá deva hravou mysľou ponorila sa do jeho prác s tým cieľom, aby tam našla

hravo, skvostne, krátko a zrejme vyslovené to, čo ona nepovedome cíti vo svojej hrudi. A prečo?

Hravá pieseň, v ktorej myšlienka a cit sa zablesknú jedným špľachom tak ako zlatá ryba v

krištáľovej vlne na dúhu sfarbenej jasnými lúčami úslnia, nie je Hviezdoslavovým živlom. Jeho

duša je omnoho bohatšia, jeho rozhľad je omnoho širší a vzlet vyšší, než by sa mu to mohlo

dariť, a najmä keď on nezná uzdy, nezná rozdeliť krásy a prelesti svojej duše, tak že ich on chce

do každej básničky celé vteliť. Z tohto nasleduje, že sa Hviezdoslavovi najlepšie daria tie druhy

básnické, ktoré zodpovedajú jeho vlohám, v ktorých je podmienkou podstaty široký rozhľad,

vysoký vzlet, bohatstvo trópu, široký tok myšlienok a rečí, aké sú Žalmy a Hymny.

Tu je Hviezdoslav ozaj doma ako orol v nadtatranskom ovzduší, ako pstruh v klokotavom a

po skalách peniacom sa tatranskom potoku. A preto najpodarenejšou časťou druhého zväzku

sú podistým Žalmy a Hymny. A či to už i sám náš poet cítil, keď ich umiestnil na čelo svojej

knihy? Cyrila a Metoda popri Hollom najveľkolepejšie oslávil Hviezdoslav. Čo veľkolepého,

nádherného mohol vytvoriť um ľudský, veľké myšlienky, zánet oduševnenia, blyskotavé vý-

tvory všetvoriacej fantázie, skvost trópu a podobenstiev, nádherná reč atď., a to všetko nájde-

te nahromadené v tejto a ostatných Hymnách a Žalmoch, v ktorých celý vesmír, svet božský,

myšlienkový, obraznostný a prírodný žije, dýcha a splýva v jeden celok ako v najlepších vý-

tvoroch hebrejských.

Zazvuč varyto moje! ó splesaj zbožným naladením;

čo v strunách rozkošného chováš, zlúč v chorál veleby;

jako škovran prez svitania hmly zárivý na prestol

ó vznes sa orličím krídlom i ty, žalm slávy, nad oblač!

Kde východ rodí sa tajmo z vetvíc vysokej polnoci

Zlatý fond denníka SME

27

prv skvetom ľalie, v okamžení však i skvúcim ovocím;

kde dna vyviera studeň zo skalísk temnej budúcnosti,

by údolím stínu roztiekla sa opäť ligotným potokom,

skiaď svetlo vzlietava kŕdľom holubíc bez počtu,

každá v ružovom zobáčku nesúc ratolesť víťazstva;

kde perlia sa krupaje rosy na čelách anjelských,

by, jakonáhle pokynie jeho dych, s žehnaťbou spŕchali;

kde barvený býva rumenec a tkaná osnova života,

skiaď dúcha na mraky, zeleň driekom zeme býva prevesená…

atď. (str. 15)

A tak to ide ďalej, každý riadok je živým dôkazom toho, čo sme povedali. (— — —)

Tichomír Milkin: Literárne štúdie a

kritiky

Zlatý fond denníka SME

28

Spod jarma — Básne Svätozára

Hurbana Vajanského

Túto knižočku pôvodca rozdelil na dve časti. Prvá: Môj ľud, druhá: Moje túžby.

Vajanský dnes už má také meno a označenie v malej slovenskej spisbe, ktoré ho už povznáša

nad podrobnú kritiku, nakoľko aj o ňom platí: multa licent — poetis. No predsa chceme povedať

dačo o horespomínanom zväzočku.

Ab ungue leonem — po pazúri poznáš leva. Táto výpoveď platí nielen o celom zväzočku, ale

aj o každej, i tej najmenšej básničke v tomto zväzočku. A nemôže to byť ináč. Vajanský je

rozhodne básnický veľum, a preto podľa axiomy: každá vec sa javí dľa svojej prirodzenosti, aj

jeho básnický duch sa musí javiť po básnicky. Týmto, pravda, nechceme povedať, že všetko,

čo Vajanský napísal, alebo čo je v prítomnom zväzku, je všetko skrz naskrz klasicky vzorné.

Veď ešte aj medzi Goetheovými básňami nie je všetko rovnakej ceny. No leví pazúr poznať

na všetkom.

Keď čítame Vajanského, mimovoľne cítime čosi prorockého, čosi takého, aké to vrelo v duši

Jeremiáša proroka. To mravné povýšenie, to horlenie jedine za to, čo je čestné a sväté, to dí-

vanie sa na všedný život z povzneseného stanoviska, to horlenie za národ, pochádzajúce až z

fanatickej lásky k nemu, to tvrdé kázanie ľudských nešvárov, tá nepodvratná nádej na lepšiu

budúcnosť vzdor temnej prítomnosti, vzdor všetkému rozumovému očakávaniu pri videní tej

podlosti a slabosti jak mravnej, tak aj duševnej židovských popredniakov, kňazských i svetský-

ch (hlaváčov), voči ktorému stála takmer neodolateľná presila nepriateľov židovského národa:

— toto všetko, pravda, bez prorockého pristrojenia (aparátu) a podľa časovej požiadavky v inej

podobe nájdeme u Vajanského. A myslím, že týmto sme už dosť chválitebného povedali o jeho

básňach.

A Vajanský má pravdu. Národ dovtedy bude žiť, dokedy bude mať nádej na život. Keby raz

stratil nádej — stratil by aj život, lebo jeho krátky život potom bol by len zdĺhavým mretím,

vymieraním. A z čoho čerpá túto nádej, ktorá ide až tak ďaleko, že vidí broniť sa nebe? Nuž pre

ňu má dva rôzne dôvody, a síce, 1. Odhodlanosť trpieť za národ, ktorej dôkazmi sú všetci ná-

rodní mučeníci. Len tam sú mučeníci, kde je nádej, a nádej môže byť len tam, kde sú mučeníci.

Nikde na svete nezrodila sa sloboda bez mučeníkov. Starý beh vecí pristaviť a zaviesť nový

možno len so zrazením protivných síl, pričom tí, čo sa bezprostredne stýkajú, musia zahynúť. A

toto sa potvrdzuje aj dejepisom. Ani vzdelanosťou, ani bohatstvom neoslobodil sa ešte žiaden

národ — bár toto uspôsobuje národ k borbe — ale len borbou. Ba Gréci a Rimania práve vtedy

utratili svoju slobodu, keď boli najvzdelanejší, najbohatší a pritom aj najhmotickejší. Ideálne

zmýšľanie, zdravý, čistý mrav a silná ruka, zmužilosť, tie vydobývajú slobodu.

2. Druhým dôvodom je veľkosť slavianskeho plemena. A darmo je, toto je načreté z najhlbšej

hĺbky slovenského srdca. Kde Slovák býva, i tam, kde ľud ešte nič nečíta, ba ešte aj tam, kde

sústavne sa pracuje na zamedzení tohto citu, ešte i tam on povedome a či nepovedome žije. V

tomto ohľade Vajanský je tlmočníkom národnej duše. Ale či je 100 miliónov Slavianov dosta-

točným dôvodom na to, aby národ úfal v lepšiu budúcnosť? To riešiť nepatrí nám. Duša darmo

to tuší, chladný rozum odopiera. Rusi napr., najväčší národ slaviansky, nikdy nemali veľkého

Zlatý fond denníka SME

29

politika od Petra Veľkého a Kataríny. Ruské smerodajné kruhy pozostávajú zo samých trpaslí-

kov. Nezriadené krajinské pomery, mravne, rozumove, duševne nakazená inteligencia neopráv-

ňuje k veľkým nádejám. Rusko dnes stojí tam, kde stálo Poľsko pred svojím rozpadnutím. Ešte

aj húževnatosť, vytrvalosť v ňom ochabla. Nemalo dosť vytrvalosti a sily, aby viedlo vojnu

až do krajnosti, až by zvíťazilo dľa príkladu Angličanov. Alebo prinútili Rusko, aby uzavrelo

mier, a to vtedy, keď malo víťaziť? V tomto páde Rusko je na pokraji zahynutia. No básnici

často lepšie vidia do budúcnosti, nežli najostrovtipnejší diplomati.

U Vajanského nájdeme aj tento verš:

Hrom diel a pušiek štekot, v nich len sloboda sa rodí,

mrak prachu puškového z duší mrákavy nám zhodí,

a preto nechce mať mier za každú cenu. A ozaj mier za každú cenu chce mať len podlá, nízka,

telesná, hmotárska duša z jednej strany — a z druhej strany sýty žalúdok, aby mohol v pokoji

stroviť, na svoju podstatu premeniť to, čo zhltol. Snívať o večnom pokoji môže len ten, kto

nezná ľudskú prirodzenosť, kto nezná filozofiu. Žiadna živá ústrojnosť nepodáva sa zhltnutiu a

stráveniu bezodporne. A vždy budú lačné žalúdky, a to nielen u jednotlivcov, ale aj u národov.

Hľa v lýre v drobných veršoch a jak povznesené vidovisko! A niet toho predmetu, ktorý by on

neuviedol do súvisu s týmto rozpoložením svojej rodoláskou presiaknutej duše.

Toto vo všeobecnosti. No keby sme chceli podať úplný obraz Vajanského veršov, museli by

sme sa pustiť do rozoberania mnohých jednotlivých veršov — a to preto, lebo ony zavážia. V

mnohých sú také závažné myšlienky a pointy, že aj tvoria svoj vlastný svet. Napr. Neobyčajné

stretnutie, Samson, Na rumoch, Segedínsky splnmesiac, Saň, Dosť, Vzdych atď.

Dakde zase akoby do srdca omáča svoj štetec a tak kreslí krvou a životom (Malý drotár, Súd),

inde z malicherného drobizgu namaľuje skvostnú mozaiku. Ako sa to stáva u maliara umelca, že

jednou nepatrnou čiaročkou spraví, aby kresba vyrážala istú podobu, tak básnik často nepatrnou

črtou dodá veršu rázovitosti, básnickej vnady. Napr.:

Do ruda stará odela sa hruška —

hus stojí v mláke, jednu nohu v perí,

a kuká krivým hrdlom na povoz.

(Jeseň)

Zdanlivo naozaj nepatrné veci — a predsa na svojom mieste koľký majú účinok!

Tu musíme podotknúť, že Vajanský v tomto zväzočku upotrebuje slovenské bájoslovie, a viac-

menej šťastne. Napr. Saň. Čo z tohto príkladu vyspeje pre slovenskú spisbu, ešte nevieme.

Čo sa týka básnických druhov, musíme poznamenať, že mimo piesní sú vo zväzočku aj roman-

ce, ba v istom zmysle aj ponášky na baladu, ako napr. Pltník, Priadky. Avšak chýba im rýchly

postup škótskej, ba i slovenskej prostonárodnej balady a ešte viac jej priezračnosť. Tá Ossia-

nova hmla, aká je v horeuvedených básňach, a to najmä v Priadkach, kde len tušíme, čo sa stalo

s devou v meste — že prišla o poctivosť, snáď zo studu vraždila a i sama odvisla na šibenici —

to je rozhodne na ujmu balady. No básnik dotkol sa tu boľavej stránky nášho života. (— — —)

Zlatý fond denníka SME

30

Božie hody sú ponáškou na Schillerovu Theilung der Erde a ostávajú hodne za ňou.

Konečne na tomto mieste pripomenieme, že básnik nevolil si vždy šťastne nadpisy. Veď vez-

mime si len nadpis Rím a Betlehem. Čo my čakáme po tomto nadpise, a čo od takého básnika

ako Vajanský? A dostaneme skromnučký veršík.

Reč. Už Hollý si vybrúsil slovenskú reč na básnickú a prispôsobil ju k vyjadreniu nielen hlbo-

kých citov, ale aj vznešených myšlienok. Sládkovič pokročil ďalej: dal jej mäkkosť a hebkosť

hodvábu. Ešte ďalej pokročil Vajanský, ktorý jej dal aj lesk hodvábu. Vajanský bude mať u

nás zásluhu nielen o básnictvo, ale aj o reč. Vajanského slovenčina je prednostná, elegantná,

malebná, výrazná, a čo je hlavné, gramaticky bezchybná, ba až vzorná. No stalo sa i s Vajan-

ským to, čo sa stáva s najlepšími básnikmi, prorokmi a spisovateľmi, že ich reč je na daktorých

miestach záhadná, dvojzmyselná. Napr. dažďa neboja sa iba lastovičky.

No keď je reč o reči, tu musím spomenúť, že reč a celý spôsob písania nie je pre ľud. Katolícke

noviny odporúčali knižočku Spod jarma aj pospolitým ľuďom, ale, Bože môj, sám básnik ju

nepísal preň. Ja som ju dal čítať už trocha odrastlejším — a povedali, že málo rozumejú z toho,

čo je v knižke. Nie je to satira? Básnik horlí za ľud, pero namáča do krvi vlastného srdca, volá,

kričí naň, budí ho — a ľud z toho nič nepočuje, nič o tom nevie. Prečo? Preto, lebo básnik do-

opravdy neobracia sa k nemu, ale len k tým niekoľkým vyvolencom, ktorí sa volajú inteligenti,

a ak sa aj obráti k ľudu, neoslovuje ho tak, aby ho ľud aj zrozumel. Nevideli ste matku, keď

sa mazne so svojím deckom, keď sa mu prihovára? Veď ona má svoju vlastnú reč pre svoje

decko, aby ju ono porozumelo, a ono ju aj zrozumie. Ale, Bože môj, akože vás porozumie ten

náš ľud, keď mu vrhnete do ušú celú spústu slov, ktoré ani každý strednovzdelanec nerozumie,

ako napr. titul, nóta, purpur, patina, Zebaot, klenot, baldachýn, luna, porfýr, renegát, barikády,

paragraf, biederkeit, gründlichkeit, chaos, pól, kozmický, gája, echo, múza, stalaktit, thalasa,

melódia, lýry, tón, amulet, ilúzia, meteor, fádny, orgia, zefír, cynicky, Aeol, Venus atď. A teraz

mi povedzte, môžete to žiadať od národa, od toho neškolovaného človeka, aby vás rozumel?

Ale vy my poviete, že veď tak to bolo u Rimanov a Grékov, tak to bolo a aj je u ostatných

národov, u Nemcov atď.

Nuž áno, u Grékov sa stretávame v každom riadku s mýtickými menami. Ale nesmieme za-

budnúť, že

a) u Grékov toto bolo národné náboženstvo, že národ poznal mýty (mytológiu) a mýtické osoby

tak, ako u nás Popolvára, Valibuka, šarkana atď.,

b) v Grécku básnici písali každý v prvom rade pre svoje mesto, kde bola ohromná inteligen-

cia. Kupectvo, priemysel, verejné školy, vplývanie na beh štátnych záležitostí, verejné múzeá,

zbierky, prepych, bohatstvo, ľudové zhromaždenia, na ktorých rečnil taký Perikles a Demoste-

nes, Aischyles, verejné divadlá, kde sa prednášali diela Aischyla, Sofokla, Euripida, Aristofana,

delfské a pýtické hry, básnické závody; toto všetko vybrúsilo vkus, vzdelalo grécke mestské

obyvateľstvo. A kto zná starinu, vie, že Gréci na vrchole svojej slávy boli kupeckým národom,

bývajúcim vo veľkých kupeckých mestách, voči ktorým poriedky dedinský ľud nemal znače-

nia. A tak grécky básnik, keď písal pre vzdelaných mešťanov, písal vlastne pre ľud, pre národ.

Ináč sa mala vec u Rimanov. Rimania mali síce početnú, na prsiach gréckej vzdelanosti odcho-

vanú inteligenciu, ale oni predsa boli vlastne len roľníckym národom. Kupectvo a priemysel

nemali u Rimanov nikdy to značenie ako u Grékov, a preto nemali toľké kupecké mestá a von-

kov, dedinský ľud mal u nich väčšie značenie ako u Grékov.

Zlatý fond denníka SME

31

Z toho nasleduje, že latinskí spisovatelia, keď otrocky nasledovali svojich majstrov Grékov,

vzdor veľmi podobnému náboženstvu, predsa nikdy neboli tak národní ako grécki, a nikdy sa

nevyšvihli na tú výšku, na ktorej stáli grécki spisovatelia.

Za doby renesancie — spisovatelia otrocky nasledovali Grékov a Rimanov, a bohužiaľ, až pod-

nes mnohí si myslia, že keď vo verši nespomenú „lunu“, „ideál“ a neviem ešte čo, že to nie je

básnictvo. No pravá kritika toto už dávno zavrhla a vyhlásila za omyl! A u mnohých vzdelaných

národov toto už aj šťastlivo prestalo.

Ale ak je toto nepripustiteľné u iných národov, ktoré majú veľkú inteligenciu, ktoré majú mestá,

kupectvo, priemysel, divadlá, slovom už v širších vrstvách odchované obecenstvo, tým menej

je to na mieste u nás, ktorí nemáme miest, nemáme škôl, nemáme verejného svojského života,

nemáme kupectva, priemyslu, a tak nemáme ani inteligencie. Lebo, Bože môj, tých 50 kňazov,

30 fiškálov, 20 lekárov a 20 obchodníkov ešte netvorí inteligenciu, pre tých sa neoplatí písať

básne a pritom nedbať o ten ľud, od ktorého všetko čakáme. To je nezmysel. No a pri upotre-

bení tých slov ľud nám nikdy neporozumie. Žalujete sa, že maďarizátori ohlupujú ho cudzími

neznámymi maďarskými slovami — a vy sa mu prihovárate gréckymi, latinskými, nemeckými

a aj maďarskými (ördök adta) slovami.

Pre Vajanského je výhovorkou, že on tieto verše písal pred 20 rokmi — avšak zásada a pravda

ostane večne tá istá. A aj medzi tými cudzími slovami koľko je takých, ktoré by sa boli dali

nahradiť správnym, u ľudu už prijatým slovenským slovom, alebo kde ho niet, nuž českým, a

keď by to bolo nesprávne, teda ruským, poľským alebo juhoslovanským slovom.

To nie je pravda, že by ten musel písať nízko, čo píše pre ľud. Ó, môže on lietať, môže byť

vzletná jeho myšlienka, vzletná jeho reč, hlboký jeho cit, a preto môže ešte vždy byť populárny.

Populárnosť záleží v celkom inom ako v nízkosti. Populárnosť záleží v tom, aby básnik vyslovil

to, čo národ myslí, cíti, alebo aspoň tuší, a aby to vyslovil v duchu reči, tak, že každý, kto to

číta, povie: áno, to je to, aj ja som to myslel, cítil, len som to nevedel vypovedať, alebo aspoň

tak krátko, presne. Krásne vypovedať, ako to vypovedal básnik. Ó, a vtedy nebudete sa musieť

žalovať, že je národ hluchý, že vás nerozumie, nepočuje. A toto bude spečatením slovenského

veľumu (génia).

U básnika k tomuto sa bude vyžadovať ešte aj plynný, bezchybný verš, isté zaokrúhlenie kaž-

dého veršového riadku.

Ešte musím pripomenúť tú lunu. Luna na mnohých miestach Slovenska toľko znamená čo vlna.

A či to nedosvedčuje aj tento verš:

ale väčším bôľom hruď sa luní,

Starý Zákon keď sa krivo plní.

Nuž: sa luní = vlní, teda luna = vlna, a predsa luna je vraj mesiac. Parom si to domyslí, keď

nepozná naše básnické maniere.

Nuž my rozhodne zatracujeme používanie, a či lepšie zneužívanie latinských a gréckych slov.

My rozhodne zazlievame to, že sa u nás píše pre salóny, akých ani nemáme.

Ale keď zazlievame cudzie slová, zazlievame aj čechizmy.

Zlatý fond denníka SME

32

Tu nejdem rozoberať predložku v — vo, či ona obstojí s akuzatívom. Isté je, že ju starší ľudia

na mnohých miestach používali, napr. iď v čerty, alebo pri vylučovaní oviec kričali na ovce

„v chliev“ alebo len chliev, pretože „v“ nebolo počuť, aspoň som to počul vo zvolenskej stoli-

ci — no Hojič odvoláva sa na modernú slovenčinu a upiera tomuto tvaru občianske právo v

slovenčine.

Rým.

Vajanský už má meno. Vajanský má umenie, myšlienky, vzlet, nuž uňho už nesmieme sa až

paprať s rozoberaním rýmov. No isté je, že veľký básnik, keď si aj nedá zopäť krídla rýmom,

práve preto, že je veľký básnik, usiluje sa upotrebiť bezchybný rým, a rým ako vyje — svoje

(Vzdych), alebo kotle a metle a či ozaj motle? Či to básnik zamenil len kvôli rýmu, a či sa to

dakde aj tak vraví, neviem, nie je bezchybne vzorný.

Rytmus.

Na konci niečo o rytme. Vajanský prvý preniesol od Čechov správny prízvučný rytmus. Dlho

písalo sa len v jambe a v trocheji, až neskoršie sa začalo písať aj v daktyloch a ešte neskoršie

v iných formách.

Aj v prítomnom zväzočku stretávame sa zväčša len s jambom a s trochejom. No tu spomenieme,

že v slovenskom verši hlavná váha padá na prestávku natoľko, že táto určuje rytmus, a preto

proti tejto nesmie sa nikto a nikdy prehrešiť. A tak chybný je tento verš:

nech pytlík mlyná // rov to pre ľud trasie.

Miešaný rytmus máme vo veršíku Súd.

Obludy, k svojmu čo lásky nemáte,

zverom vám divým dobrý náš ľud,

z očú mu slzy, krv z tela ciciate,

beda, už zneje trúba na súd!

Hrozný to hlas:

slzy a krv — slzy a krv

na vás!

V bolestiach spíname mozoľné ruky — UU/ — UU// — UU/ — U

Zabaot počul prosebný ston: — UU/ — U// — UU —

zďaleka zazneli hromové zvuky, — UU/ — UU// — UU/ — U

vydávať počal poplašný zvon — UU/ — U// — UU —

hrozný ten hlas: — UU —

slzy a krv — slzy a krv na vás! — UU — // — UU — U

Otroci národnej zášti a klamu, — UU/ — UU// — UU/ — U

v útrobách vašich smradľavý kal, — UU — U// — UU —

v zrakoch sa zločinské bleskoty lámu, — UU/ — UU// — UU/ — U

skazu a závrat srší ich pal! — UU/ — U// — UU —

Zlatý fond denníka SME

33

Už je tu čas: — UU —

slzy a krv — slzy a krv — UU — // — UU

na vás! — U

My by sme radi počuli samého pôvodcu, ako on sám určuje rytmus v tejto básničke. Možno,

že ho on takto určuje:

— UU/ — UU// — UU/ — U

— UU/ — U// — U/ — U

— UU/ — UU// — UU/ — U

— UU/ — U// — U/ — U

— U/ — U

— U/ — U// — U/ — U

— U

A že pôvodca takto asi ponímal rytmus v tejto báseňke, na to sa zdá poukazovať prvý verš, kde

na konci štvrtého riadku namiesto choriambu prichodí čistý trochej a v druhom riadku sa tiež

nie ľahko tvorí choriamb. Na toto sa zdá poukazovať posledný veršový riadok v každej slohe,

ktorý neveľmi harmonizuje s predposlednými choriambami. Avšak, akokoľvek sa má vec, v

posledných dvoch slohách rytmus, keď ho určujeme správne a ľahko, je taký, ako sme si ho

určili, a tento rytmus platí aj o prvej slohe a chyba je len na konci štvrtého riadku. A v tomto

páde jak rozmanitý je rytmus v tejto báseňke. Čosi podobného má aj Goetheho prekrásna balada

Der Fischer, v ktorej kritici tiež nie sú na istom s rytmom.

Konečne poznamenať načim, že riadky, ktoré autor venoval svojmu otcovi ako borcovi za prá-

va národa, sú večnej ceny. Ten obdiv nad skalopevným rázom, nad obetavosťou svojho otca,

tá tichá bolesť pri spomienke na nevďak tých, za ktorých on veľmi trpel, bojoval, tá hrdinská,

mravná, čistá božská sila ako rozumová tak aj vôľová, ktorá mu dopomohla k tomu, aby ne-

klesal, neschýlil sa ťahať zdanlivo pravé konzekvencie z premís, ako to u nás mnohí robia,

že keďže je ľud nevďačný, sám bije svojich vykupovateľov, sám sa hyzdí vo svojej krvi, teda

nehodno zaň trpieť, zaň sa biť, zaň sa obetovať. Zabúdajú, že ľud bol vždy a všade takýto.

Podívajte sa na krásnu Helladu. Tam ľud bol slobodný, vzdelaný, sám sebe pánom, sám sebe

suverénom, a predsa čo spravil so slávnym, zbožňovaným, spravodlivým Aristidom, čo spravil

s Temistoklom atď. A v Ríme či ľud neopustil tých Grakchov, ktorí si vytkli za cieľ života

oslobodiť, zrovnoprávniť, povzniesť ľud? A keď starší Grakchus padol, či mladší prestal sa

boriť? Nie, boril sa, až aj on padol. Ale ich krv neliala sa nadarmo, ľudová strana zvíťazila a

v Iuliusovi Caesarovi prišla k vláde. A takto zmýšľa aj náš pôvodca. On za premisu si postaví

príklad slávnych predkov, z čoho nasleduje, že on je dlžen svojmu otcovi to, aby kráčal v jeho

šľapajach. Táto časť Epilógu musí uchvátiť každú mravne neskazenú dušu.

A práve preto, pre toto básnikovo mravné povýšenie, jemu nestojí dobre seba nešetriaci sarkaz-

mus. Heine a Vajanský! Hrozný rozdiel, to je nebo a zem, a či nebo a kloaka. Taký nízky, bez-

rázny človek, ktorému snáď pomimo matky nie je nič sväté, taký môže pitvať hrdzavým nožom

sarkazmu všetko a ešte najskorej seba samého. Ale keď Vajanský asi položartovne povie:

hoj, moji milí — bude v izbe sparna,

keď hodím svoje básne v hladnú pec!

Zlatý fond denníka SME

34

toto je trpký, pravdu a vznešenosť urážajúci žart, ktorý práve preto uráža vlastne aj čestného

čitateľa tak, že sa nad tým veru nebude smiať, ale len mrzieť. No možno že zlosť padne na

neprajné pomery a nie na pôvodcu. Nie, Vajanský a jeho verše neznesú takýto vtip od čestného

človeka. Nech len počká Vajanský, dosť podlých duší je už aj u nás, tí budú robiť vtipy na

všetko, čo je sväté a čestné, a tak aj na jeho verše — a tým to ujde.

Tichomír Milkin: Literárne štúdie a

kritiky

Zlatý fond denníka SME

35

Kotlín

Vajanský, jeden z dvoch najväčších spisovateľov slovenských ešte žijúcich, známy básnik, na-

písal vynikajúce dielo pod menom Kotlín.

Čo viedlo básnika pri napísaní tohto románu? Čo on vlastne chcel docieliť týmto románom? Po

prečítaní niekoľkých statí z románu nám je jasno, že Vajanský nechcel podať len zábavnú, dlhý

čas zabíjajúcu knihu, ale niečo iného. A ten, kto sa pachtí len za ľahkým, príjemným, zmysly

dráždiacim čítaním, nikdy neprečíta celý román až do konca. Čo teda chcel docieliť Vajanský?

Zo samého románu vypuklo vystupujú tri ciele, ktoré chcel básnik obsiahnuť.

1. Načrtať kaleidoskopický, verný obraz slovenského žitia a bytia, jeho námah, jeho bojov s

nepomerne väčšou silou, a nasledovne aj jeho utrpenia. Chcel ukázať, aké mienky a želania

hýbu slovenským národom. 2. Chcel poraziť mladú, perfídnou nesvedomitosťou zavedenú ge-

neráciu. 3. Chcel ukázať, že naše zemianstvo odštiepilo sa nenavrátiteľne od národa. Toto sú tie

tri ciele, ktoré si vytkol pôvodca pri napísaní tohto románu. A aj z týchto troch cieľov najbližší

jeho srdcu bol ten prvý, totižto nakreslenie moderného slovenského života. A z tohto stanoviska

môžeme poňať a rozlúštiť celý román, ale len z neho.

Už meno románu je Kotlín, meno vymyslené síce, ale zemepisné, nakoľko ono má označovať

isté miesto a s ním aj istú stolicu; bez toho však, že by sa ono mohlo presne vzťahovať na daktorý

skutočný zemepisný bod nášho Slovenska. Kotlín je vidový stredobod, na okolie ktorého básnik

poznášal všetko to, čo sa postávalo po celom Slovensku.

V Kotlíne a na jeho okolí žijú mnohí národne prebudení a dobre sa majúci ľudia, pravda, medzi

samými odrodilcami. Tam bývajú: Ján Greguš i s prekrásnou dcérou Lejlou; Štrbík, evanjelic-

ký farár i so svojou švagrinou Ruženkou; Kukliš, bohatý mlynár, tiež so sestrou Irenou; Hla-

váň, fiškál; Surinský, katolícky farár a dekan i so svojou sestrou Terezou a okrem týchto ešte

niekoľko menších ľudí, a potom z modernej masarykovskej školy Milanec, Durina a Odoaker

Kutálek. Na druhej strane zasa nadžupan Büky s manželkou Melániou, r. de Capri a zatiene-

nou ešte z dievčenskej doby veľmi vysokou a silnou rukou. Podžupan Strakonický, slúžnovci

Varečkay, Kulifay, Vizy a novinkár žid Gerley a mimo nich ešte celá črieda zemeplazov. V

prostriedku stoja: Lutišič de genere Botond, bohatý predstaviteľ starej zemianskej rodiny, za

mladi v biede a pod vplyvom Greguša a Štrbíka vychovaný, a Skladanský, architekt a maliar,

človek medzinárodný.

S touto osobnou mašinériou odohráva sa dej románu. Slováci túžia a bijú sa za pozdviženie

národa a do cesty všade stavajú sa im páni a ich nemilosrdne kynožia; a nepriateľom národa

výhodnú pomoc poskytujú mladí obri, ktorí harušia na starých, ich upodozrievajú, tupia, hasia

oduševnenie v ľude. Hazafíci chcú pomaďarčiť meno Kotlína na Kazán. Slováci zhlasujú návrh

zákonitou cestou, zato hazafíci zavesia Slovákom na krky monstre súd. Slováci robia výlet do

hôr, kde si zaspievajú; hazafíci podujmú zato proti Slovákom boj na život a na smrť; slúžny

zahriakne Štrbíka pri kázni nad rakvou v chráme a z rakvy strhne veniec; dá chytiť a zviazať

národovcov, že im až krv tečie z rúk, a potom ich dá zatvárať; dá rozháňať ľudí, zabávajúcich

sa na koncerte a jednému z nich žandári bodnú hlboko do pŕs, pisár so žandárom vrútia sa

Zlatý fond denníka SME

36

na svadbu a tam strieľajú; a pri pohrebe Surinského strieľajú ľudí, lebo títo sa pozastavili nad

tým, že vrchnosť nedovolila pochovať mŕtveho do toho hrobu, ktorý mu bol prichystaný, ale

ho pochovali vedľa kmína cigána, pričom sestra Surinského tam na cintoríne padla mŕtva. A

medzitým, než sa toto deje, vyvinuje sa ľúbostný pomer medzi Andrejom Lutišičom de genere

Botond a Lejlou Gregušovou a medzi Skladanským a Ruženkou. Lutišič sa studeno díva na

veci, ktoré sa odohrávajú okolo neho, Greguš, obdialna rodina Lutišičova a správca jeho statkov

i so Štrbíkom a Lejlou usilujú sa pritiahnuť Lutišiča na svoju stranu, a to tak silno, že Lejla len

pod tou výmienkou sľubuje sa Lutišičovi, ak si on pristane k Slovákom. Lutišič, ktorý nemôže

žiť odtrhnutý od zemianskej pôdy a presadený do pôdy plebejsko-slovenskej, ale ktorému sa

nechce žiť bez Lejly, revolverom vyhasí svoj život.

Toto je kostra románu.

Už trojitý cieľ, ktorý chcel básnik obsiahnuť, znemožnil jednotnosť diela; román patrí medzi

tzv. zámerné romány, zámer je namaľovať umelecký obraz našej doby, a tento obraz mal byť

nesený dejstvovaním Lutišičovej lásky k Lejle. No neuniesol ho, lebo v románe je o mnoho

viac tých národných obrazov a prípadností, na ktoré Lutišič nič nevplýva, než že by to Lutiši-

čov chudobný dej mohol uniesť, ako balast. A tak v románe ani nemáme hrdinu. Lebo kto je

hrdinom, Lutišič? Ale ten nevplýva na najväčšiu čiastku románu, ba táto sa ho ani len netýka.

Je pravda, že sa román ním započína a končí, ale preto ešte on nie je jeho hrdinom. Hrdinom

nie je ani Ján Greguš, ale ani Lejla, ani Hlaváň, ani Surinský, ktorý ináč je dušou slovenských

pohybov a ktorý v románe aj dokoná. Kto je teda hrdinom? Mohli by sme povedať, že slovenská

národná myšlienka, alebo, ak sa už tak páči, slovenský národ.

Ale z tohto už vysvitá, že román, akokoľvek vysokej ceny, nie je v pravom zmysle slova oprav-

divým umeleckým románom. Chýba mu jednotná, základná myšlienka, jednotnosť deja a tak

zaokrúhlená celistvosť.

Ináč román je písaný perom veľkého umelca, ktorý nepotrebuje zmyselné výstupy, aby nás

naladil. Prekrásna reč, utešené obrazy, hlboké vzdelanie, široký rozhľad, filozofické vycibrenie,

lyrické naladenie, umelecké opisy z románu činia klasické dielo.

Čo sa týka psychologických záhad a ich riešenia, to je všade základné a ukazuje, že básnik až

do hĺbky pozná dušu človeka.

Charakteristika osôb je vcelku vydarená. Zvlášť podarený je ráz Lutišičov. Nás mrzí tá guľka,

ktorá vyhasila život Adrejov, no psychologicky len toto bolo možné, a preto nás aj toto rieše-

nie uspokojuje vzdor tomu, že by sme si boli ináč želali, už aj kvôli Lejle. Podarený je aj ráz

Skladanského, ale hlavne ráz Surinského, Hlaváňa a Greguša, ktorý je asi typom slovenskej

prírody. Dobre charakterizuje básnik aj odrodilú šľachtu a najnovší prírast maďarstva. Ale snáď

spomedzi všetkých najlepšie sú charakterizovaní mladí obri.

Slovenská omladina, ktorej predstaviteľmi sú slabo nadelený Dr. Durina, advokát, od tohto

trocha nadanejší Dr. Milanec a mystický Odoaker Kutálek, ktorý nič neskončil, ktorý nevie

urobiť nič dôkladného, ale zato tým dôkladnejšie pýta povýšenie platu; ktorý sa nikde neukáže,

istotne nielen zo strachu pred Maďarmi, ale aj preto, aby sa nerozptýlil jeho hmlistý nimbus,

ktorý ho obtáča, aspoň v očiach mladých obrov.

Títo obri, ktorí idú rúcať dosavádne veličiny, všetku autoritu, s najväčšou slabosťou iurant in

verba magistri. Boh, kresťanstvo, dosavádni myslitelia, to všetko je maličkosť, to je všetko

Zlatý fond denníka SME

37

prekonané; ale už ich učiteľ, to je výšina, veľkosť neprekonateľná, pred ktorou musí na brucho

padnúť celý svet i so zastaralým bohom a náboženstvom.

Znak to zlý. Silný duch kritizuje aj svojho majstra, a podľa svojho rozumu prijíma a odhadzuje

jeho náhľady. Ešte nikdy nebolo človeka, ktorý by nebol pomiešal blud s pravdou. Každý mys-

liteľ, mudrc, upadol do väčších-menších omylov, ktoré opravili neskorší myslitelia, často ich

vlastní žiaci. A hľa, naši Odoakri, Kutalíci nemajú o tomto ani len poňatia: oni nevedia ani to,

že aj ich majster môže chybiť, držia ho za neomylného, nespytujú jeho mienky a náhľady, ale

slepo podpisujú každú jeho výpoveď, a nech by bola akákoľvek absurdná. No toto je svedectvo

hroznej duševnej slabosti, a o tejto slabosti duševnej Vajanský vydal obrom klasické svedectvo.

Pred Milancom a Durinom je nedosažiteľnou autoritou Odoaker Kutálek, opravdivý nedouk,

ktorý svoje duševné slabosti zakrýva absurdnými slovami a nezmyselnými vetami, v ktorých

jeho prívrženci hľadajú nekonečnú múdrosť a chcú nimi imponovať aj pred druhými. Píšu diela:

„Konkrétna metafyzika čistého Nerozumu“, „Kritika čistého svetabôľu“ a ešte iné „Kapitálne

diela, ktoré majú všetko osvetliť, postaviť na pravidelnú osnovu“, „Umravnenie inteligencie“,

„Slobodná láska a prostitúcia“, „Mária u nôh Phryny“, „Prostituovaná duša“.

Idú umravniť svet a ho obrodiť, a to dielami „Prostituovaná duša“ a „Mária u nôh Phryny“, kde

básnik „rozlúštil celú ženskú otázku do konečného konca a zarazil večné normy pre absolútnu

slobodu v láske“, ktorú hlása aj filozofické dielo „Slobodná láska a prostitúcia“. A keď vidia

krásnu, nevinnú devu, nemyslia na čistú, nežnú lásku, na manželstvo, ale vo svojom umravnení

majú takéto plány:

„Len sa poriadne zaľúb…“

„Pah! Takú hlúposť neurobím, nie som z mäkkého dreva… Nejaké malé, príjemné dobrodruž-

stvo… V tienistom kútku záhrady… Vieš, taká milá, nedotknutá sviežosť, to ti je haut gout.“

Poézia je u nich hlúposťou, oni majú poetov, ktorí nosom vidia a očami hladia, a poéziu omacajú

a ovoňajú.

U týchto mladých ľudí náboženstvo je už prekonanou otázkou. A Vajanský tak opisuje túto vec,

ako keby bol býval na zhromaždení mladých velikášov, kde mladí nadľudia, ktorí ešte teprv len

študujú techniku, ktorí sotva čo počuli o filozofii, a o filozofii náboženstva až zhola nič, ktorí o

teológii nemajú pochopu, nemajú poňatia o jej šírke, nič nevedia o tých otázkach, ktoré sú včuľ

na pretrase, nič nevedia o kritike historicizmu Svätého písma, o pomere egypto- a asyrológie

ku Svätým písmam, o vedeckých kritériách uveriteľnosti, títo vyhlasujú: „Ja (koľká autorita!)

neverím na božstvo Kristovo“, alebo „Ja (zasa tá istá vyvýšenosť) som ešte nerozmýšľal o tejto

otázke, či je Kristus Boh.“ (Aká je to malichernosť — vzdor tomu, že je stredobodom dejov

z dvoch tisíc liet, a že o ňu je zakvačená otázka o blahu človeka, o nesmrteľnosti duše a o

večnosti. Hľa, ani len to nevedia, aká vážnosť leží na ktorej otázke. A čo potom, keď mladý

technik začne o tom rozmýšľať? Svet sa obráti razom.)

Títo uzavrú, že náboženské dogmy sa ich netýkajú — ale dajú miesta pojednávaniam dogma-

tickým pro et contra v ich časopisoch, ale rozhodovať bude redaktor. Risum teneatis amici!

Títo ľudkovia ani nevedia, že od Celsusa, pohanského filozofa, a novoplatonikov až podnes

najväčšie kapacity — myslitelia zaoberali sa kresťanskými dogmami pro et contra. Nie menší

ľudia ako Celsus, Julián Apostata: Arius, Nestor, Luther, Melanchton, Kalvín, Spinoza, Locke,

Kant, Schelling, Fichte, Hegel až po Herbarta a Nietzscheho, a na druhej strane Origenes, Va-

Zlatý fond denníka SME

38

zul, Georgius Nazianský a Nissenský, Ján Zlatoústy, Hieroným, Augustín, Tomáš Akvinský,

Duns Scotus a iní. A vzdor tomu, že najväčšie rozumy sa zrážali, teológia je tam, kde bola: ba

mnohé veci sú záhadné. A čomu najväčší myslitelia sveta nemohli spraviť koniec, tomu koniec

idú spraviť naši žiaci. Nad čím rozhodujú alebo rozhodli biskupi celého sveta, filozoficky a te-

ologicky vzdelaní a napomáhaní najväčšími učencami svetovými, v tom idú znovu rozhodovať

a ich opravovať naši žiaci, technici, alebo po dedinách žijúci lekári, ktorí ešte aj v lekárstve

nedoviedli ani tak ďaleko, aby boli strednými. Nie je to smiešne? Povedzte to niekde v cudzo-

zemsku vzdelaným ľuďom, nuž chytia sa za bruchá od smiechu.

A títo obri bijú starých, oduševnených, vysokovzdelaných národovcov; vyhlasujú ich za senil-

ných somárov a hádžu frázami nabifľovanými. Dávajú si pozor na chrbát, aby sa im dačo ne-

ušlo, a svoju zmalátnenosť a chabosť zakrývajú frázami, až celkom zaniknú alebo v pripojení

sa k prenasledovateľom, alebo v mravnoúpadkovej bezvýslednosti.

Takéto sú charaktery pokrokárov.

Čo sa týka ženských charakterov, aj tie sú dosť podarené. Podarený je zvlášte ráz Irenin. Va-

janský pozná psychológiu ženskej duše, a predsa jeho ženské charaktery nie sú tak vypuklé ako

mužské; často on sám charakterizuje svoje dejstavovateľky namiesto toho, že by ich charakte-

rizovalo ich dejstvovanie, ich činy.

Pôvodca vo svojom románe načrtal obraz terajšieho národného života na Slovensku. Preto po-

zbieral takmer všetko, čo sa prihodilo u nás. Pospletával osoby a miesta z celého Slovenska.

Často sa stáva, že pomenuje historickú osobu (Galbavý), často prípad z jej života, ktorý nám

nedá pochybovať, o kom je reč (starohorský farár, kanonik jednej z najväčších kapitúl Uhor-

ska), často spomína udalosti zo života našich miest (zrúcanie kostolíka „Ducha sv.“) a my dej

chceme ta preložiť, no hneď spozorujeme, že „Kotlín“ je zosobnením Slovenska bez miesto-

pisu, bez vzdialenosti. Ba i dejstvujúce osoby sú vzaté zo života. Keď čítame o Surinskom,

hneď sa nám zjaví postava skutočne žijúceho muža, a tak je to aj s inými dejateľmi románu:

na mnohých by sme skoro prstom ukázali.

Konečne podotkneme slabšie strany románu.

1. Veľmi mnoho je opisov, často sa opakuje opisovanie, a to dlhočizné, jedných a tých istých

vecí, len snáď v druhom svetle alebo pri druhej príležitosti, kde by bola dostačila jedna črta.

Preto je román ťažký.

2. Taktiež primnoho a rozvlačito opisuje psychologické naladenie osôb.

3. Mnoho je mudrovania, filozofie a rečí, kdežto

4. málo je deja a

5. dej nie je jednotný a

6. nie dosť dramaticky sa pohybujúci, na mnohých miestach vlečie sa ako slimák alebo sa

celkom stratí v nepotrebných opisoch a rečiach.

7. V románe niet uzla, niť sa nikde nechlpí, lebo Lutišičova láska a národné deje postupujú

paralelne. Preto niet napínavosti, nedočkavej zvedavosti na riešenie. A toto je jednou z najväč-

ších chýb románu.

Zlatý fond denníka SME

39

8. Celý román činí na nás dojem nedohotovenosti, mnohokrát v tom istom odseku, v tom istom

záhlaví je tak rýchly, neodôvodnený a nepripravený prechod od jedného deja k druhému, že

sa až zmätieme. Práve tak nie je dostatočne odôvodnené prílišné zmalátnenie a melancholic-

ké naladenie Lutišiča, ako aj široké vzdelanie jeho, ktorý sa v Prešporku nič nemohol naučiť

od profesora a v Pešti sa zasa nič neučil. V Prešporku síce čítal čosi, snáď čítal niečo aj na

svojej ceste po Európe a niečo i doma vo svojej letargii, ale či kusé, bezsústavné čítanie môže

nahradiť systematické štúdium? A potom, pôvodca nám nikde nepredstavil Lutišiča ako dáke

lumen, a odrazu vidíme v ňom človeka so širokou a hlbokou erudíciou, s dôkladným filozofic-

kým vzdelaním. Štrbík, nadaný, usilovný žiak, ktorý už na gymnáziu vynikal, a ktorý pre svoje

nadanie vplýval na Lutišiča, ktorý študoval na nemeckých univerzitách filozofiu a teológiu,

ktorý sa dôkladne vzdelával privátnou lektúrou, tento Štrbík je zrazu voči Lutišičovi trpaslík,

piadimužík. Lutišič, uznávajúc Štrbíkovu duševnú superioritu, zavolal si ho na svoj byt, aby

mu rozptýlil pochybnosti. A čo vidíme? Štrbík je tu zrovna smiešny. Lutišič rozpráva s nedos-

tižiteľne vysokým filozofickým vzdelaním, a Štrbík mu nevie odpovedať, nevie ho zavrátiť, je

ako prvolatinák, keď sa nenaučil úlohu, pred svojím profesorom. A čo je najhoršie, pôvodca aj

potom predstavuje Andreja, že uznáva hodnosť Štrbíkovu.

Toto sú nedostatky románu, tie však nevadia, aby bol román značením u nás na Slovensku.

Tichomír Milkin: Literárne štúdie a

kritiky

Zlatý fond denníka SME

40

Verše Janka Jesenského

Každá slovenská kniha je u nás radostným zjavom, každé nové spisovateľské meno takmer

epochou. Pred niekoľko rokmi slovenská kritika naťahovala každý veršík, každý pokus na ko-

pyto najvyššieho vzoru, a kde ony nedali sa natiahnuť, tam ich bez milosrdenstva rezala, až

mladým ľuďom prechádzala chuť písať. A okrem toho táto prísna kritika mala aj mnohé mylné

náhľady. Nevedela, alebo aspoň nechcela vedieť, že predmet u básnika nikdy nepadá na váhu,

ale spôsob, nie čo, ale ako, nie predmet, ale tvorba. Zabudli na to, že Pindaros so svojimi nábož-

nými a etickými hymnami stál Homérovi po boku, a hneď pri nich stál nielen bojovný Tyrtaios,

výsmešný Simonides, lež aj vínom a láskou spitý Anakreon. Alebo či Anakreon nebol práve

tak slávny a spomínaný, ako velebný Aischylos, božský Sofokles a najtragickejší Euripides?

No, chvála Bohu, táto slovenská kritika hodne sa zmenila, a to ku svojmu prospechu. Veď už

nejde s kyjakom na mladého básnika len preto, že si spieva o láske a nie o vlastenectve, veď

už nezatelúzi mladocha len preto, že jeho pokus nie je vzorom vo svojom odbore, ba už je až

príliš zhovievavá. A toto je šťastím J. Jesenského. Pred niekoľko rokmi naša kritika bola by

ho zašliapala až do čierneho blata ako snílka, ktorý len o láske čviriká a nevidí a necíti, čo

je okolo neho, ako nedouka, ktorý len habká v rytme atď., atď.; dnes s pochvalou a uznaním

spomína jeho Verše.

A čo sú Verše Jesenského? Sú ony umeleckým dielom? Je Jesenský už hotový básnik?

Pôvodca takto rozdelil svoje verše: I. Piesne, II. Pohľadnice, III. Verše sentimentálne, IV. Bez

nadpisu.

Ale na akom základe ich takto delí, kto to uhádne? Veď medzi pohľadnicami a sentimentálnymi

veršami nachádzame práve tak piesne, ako aj medzi piesňami verše.

Verše Jesenského sú samá subjektívna lýra, samá pieseň. A zopakujeme, sú poetické, vytrhnú

nás zo všednosti a ukolíšu nás do ilúzie, uchvátia nás do vidového sveta. A toto je najväčšia

chvála, ktorú možno povedať o verši. Jesenský už týmto zväzočkom silne dobýja dvere sloven-

ského Parnasu.

A čomu to ďakuje? Svojej poetickej dikcii. Jesenský vo svojich veršoch ešte nemá nám čo po-

vedať, vyjmúc snáď jedine „Rozpomienky“. No v piesni netreba širokého a hlbokého obsahu,

dostačí jedna vlna citu, jedna precítená alebo jagavá myšlienka, jedna ostrá pointa, nech je len

vyobliekaná do silnofarebnej, básnickej, súmernej dikcie. A Jesenský tiež často hľadá pointu,

nápadné, nečakané, prekvapujúce zakončenie za príkladom Heineho, ktorý nemálo vplýval na

jeho ducha a verše, ale aj na jeho dikciu. Verš má mäkký, učesaný, reč hebkú, plasticky barvis-

tú, sýtu trópom, metaforou, metonymiou, podobenstvom. A vie aj upotrebiť túto reč. Niekedy

kreslí-farbí ozaj majstrovsky; jedna-dve črty a je hotový krásny vypuklý obraz. A v tomto od-

bore je ešte mnoho čo čakať od pôvodcu. Šťastlivo pokúsil sa o pieseň. Medzi Veršami nájde-

me skutočné, podarené piesne, ale vzdor tomu my sa nazdáme, že on nezostane definitívne na

tomto poli básnictva, aspoň takú predtuchu v nás budia Verše bez nápisu a predovšetkým „Roz-

pomienky“, kde opis snemovne a pravosúdia, bár je príliš odťažitý, ale aj tak dosť charakteris-

tický. Na týchto miestach silno badať Hviezdoslavovu manieru. Tu sa stretáme kde-tu už aj s

pindarovskou axiomálnou krátkosťou. Mladý básnik precíti nielen úpek lásky, ale aj úpek krívd,

Zlatý fond denníka SME

41

bied, strádania toho národa, ku ktorému patrí, ktorého údom je aj on. Veď čo cíti telo, cíti každý

živý úd, a my úfame, že bude vedieť dôstojne vysloviť nielen svoje, lež aj city celého národa.

Ale tu musíme pripomenúť aj mnohé nedostatky, čo nám bijú do očú v jeho Veršoch, a predov-

šetkým snahu: byť salónovým poetom. Bože môj, my bývame po chudobných chyžkách, nám

z tváre, z bydla, zo šiat kuká samá chudoba, jednoduchosť, nám je typom drotár, a naši básnici

robia verše pre parfumované, vyrukavičkované fifleny a frakovaných švihákov. — Ozaj irónia

osudu a mátoženie myslí. Teda preč s týmto smerom!

Mnohí rečníci nazdávajú sa, že ináč musia rečniť pred vzdelaným a ináč pred pospolitým obe-

censtvom. Ale toto je hrozná mýlka. Dobrý, opravdový rečník bude tak rečniť, že so záľubou ho

bude počúvať ako pospolité, tak aj vyberané prednostné obyvateľstvo. Rozdiel robí medzi obe-

censtvom len nedouk, nehotový slabúch, ktorý nevládne alebo predmetom alebo rečou, alebo

konečne umením, ale majster to nikdy nespraví. Majster vie sa vysloviť jasno, vie aj najťažšie

veci opísať a podať jasno, jadrno a potom uchvátiť, povzniesť aj jednoduché, nevzdelané obe-

censtvo. A takto sa má vec aj s básnikom. Básnik musí vždy písať pre celý národ a nielen pre

jednotlivé triedy, lebo ináč tratí na cene a na významnosti. Národ ho nikdy neuzná za svojho. A

tohto hriechu dopustil sa aj náš poet. Veľkú časť jeho veršov slovenský národ nerozumie. Tie

verše sú mu cudzie duchom, predmetom, opisom, ba ešte aj rečou, v ktorej sa až hemžia cudzie,

neznáme slová a výrazy ako: nektár, olympický, medajlóny, kolmuje, frizúra, atlase, harmónia,

fádne, aleja, vulkán, frak, terasa, poézia atď., atď. To sú naučené slová a frázy a to isté sa dá

vysloviť aj po slovensky, pravda, len pravému géniu, ktorý nemyslí v rámcoch naučených fráz,

v rámcoch cudzej reči, ale myslí po svojsky, pôvodne, suverénne.

Práve preto, že básnik píše alebo aspoň má písať pre celý národ, jeho reč musí byť

1. Gramaticky správna. Nesmie teda povedať: „vždycky myslím Vami“ (str. 87), alebo: „ak

uverím ťa milujúcou“ (str. 9), „tak kolo čela s’ony spriadli“ (str. 91, 92) atď.

2. Jasná, zreteľná, aby sa dala ľahko zrozumieť. A toto je jedno z najexaktnejších dôkazov génia.

Týmto nechceme povedať, že básnik musí vypovedať všetko, celý svoj bohatý svet, nie, to nie

je možné, reč je vždy chudobnejšia, než že by objala celý svet skutočného génia, a čo by génius

ako dokonale narábal ňou. A preto, čo ako génius jasno rozpráva, predsa poslucháč všetko

nezachytí ušami, aj jeho duša musí mnoho tušiť. Ale čo básnik povie, to musí byť zreteľne

povedané, a takto rozopne poslucháčom krídla, aby leteli s ním. A náš pôvodca neraz upadá do

tejto chyby, že je ťažko, ba až nie zrozumiteľný.

lžou musím svoju dušu kryť:

že neumriem jednou dumou vrúcou,

že od dňa noci rozpoznám,

ak uverím ťa milujúcou,

neveriac v márnosť, faloš, klam,

a duša sa ti rozosmeje:

bolo by krušno bez nádeje.

(Bolo škoda dať tento veršík na prvé miesto, je tam mnoho, mnoho rozhodne lepších.)

3. Práve preto nesmie obťažovať až do nezrozumiteľnosti. Kto porozumie, že na str. 127

Zlatý fond denníka SME

42

v charybde žitia jak sa víri,

jak pľuje zase pravde v tvár

ten rákoš, čo sa nezapýri,

keď vlastným deťom reže krk atď.,

je reč o sneme a či o parlamentárnej vláde? Veď to tuším ani len Vajanský nezbadal. Alebo, že na

str. 133 charakterizuje pravosúdie. Alebo, čo chce povedať o odsúdení vo verši „Prichádza“ atď.

4. Multa licent poetis, ale takéto:

nepoznajú krik zaslepené oči (72)

ich rukou radi uvideli (81)

v piesni je prismelé. Dakde v óde snáď?

5. A tak aj najmenšia pieseň musí byť logická. Logický musí byť obsah, celistvá, poslediteľná

myšlienka, logické zostavenie, logická reč. Veď koniec koncov predsa len aj do srdca vnikáme

cez rozum, a preto celý verš musí byť logický, teda rozumu prijateľný a stroviteľný, lebo ináč

stratí sa aj srdcu. Nuž a takéto logické zaokrúhlenie hneď chýba v prvom verši, logická posle-

diteľnosť vo verši „Nepoviem“ (str. 32) a ešte na mnohých iných miestach.

6. Konečne aj nepatrnejšia pieseň musí mať obsah, niečo, čo pohne srdce, myšlienku, vidu a

medzi Veršami je dosť, kde niet obsahu.

7. A už by sme boli zabudli, musí mať aj svojskú formu, svojskú slohu. Sonety, stance, tercíny

atď. sú nám práve tak cudzie ako hexametry, sapfické a alkajské slohy. Bože, študovať pospolitú

pieseň, čo je tam prekrásnych slôh!

Tu musíme spomenúť aj metrum.

Pôvodca je odchovaný na prsiach slovenského umelého verša a narába s jambom a trochejom a

na mnohých miestach celkom bezchybne, až majstrovsky, ale inde až strach! Mladému poetovi

sa to nikdy neodpustí a nadvrch vo veršíkoch spevavých.

Lež ako chytiť vetra van,

ach, ako letieť s ním do diali?

on odšumí a prázdnu dlaň

prikladáme na dlaň vo žiali.

V prvých troch veršoch je jamb, v poslednom je trochej, a čo by sme čo robili, je to vždy len

trochej, žiadna fikcia nepremení ho na jamb.

A tak chybné metrum je v Romanci (33), v sonetoch a lecikde inde.

A nemenšia chyba je, keď verš nemá ustálenej cezúry. Žiaden verš síce, ale naviac slovenský,

neobíde sa bez cezúry, a pomýlená cezúra ho veľmi špatí, ku príkladu:

Zlatý fond denníka SME

43

Jej spev zamĺkol v kladív hluku,

cez oči tečie práce pot,

zo strún vymotala si ruku,

tu je trochej a niet prestávky, ale aj ako ohyzdný je tento riadok! A pochybená je prestávka aj v

prvej slohe v druhom riadku. Nie, v piesni to nie sú maličkosti, tým skôr u mladého začiatočníka.

Bez rytmu niet verša a bez prestávky niet rytmu. Teda prosíme viacej dbať o tieto veci.

A to isté platí i o rýme. Pôvodca rýmuje horšie než Maďari, dlhé slabiky s krátkymi, časomerný

jamb s trochejom, ku pr. vtáči — tlačí. Ďalej rýmuje tvrdé sykavky s mäkkými: v noci — oči;

trasie — naše, čo u nás nejde. A potom má mnoho jednotvárnych rýmov, sloveso so slovesom,

podstatné meno s podstatným, prídavné meno s prídavným rýmuje, čo špatí verš. Ba rýmuje

aj takto:

Zapiskol som nôtu,

pisklo vtáča v hore,

zavolal som do hôr čiernych

ozvalo sa v hore.

V hore — v hore — a toto je jedinký rým v slohe! To veru už nejde.

Ku koncu podotknem, že pôvodca prezradí v sebe Slováka, ktorému, ako dákemu kopaničiarovi

imponujú „medailóny a kríže generála“ a to tak, ako „krása Álp ukrajinskej noci“.

Ako to mohol pozbierať pod jeden širák bez protestu krásocitu — to nevieme!

Voľakedy nazdávali sa básnici, že bez Olympu, Parnasu, nektáru, charybdy niet verša, no chva-

labohu, my sme to už prekonali. Keď už potrebujeme báje, čerpajme z našských.

A podobne ešte ani dnes niet slovenskej veršovej knižočky, v ktorej by nebolo luny. Luna musí

byť. A tomu sa korí aj náš pôvodca Veršov.

Pôvodca ospevuje lásku a niekde dosť sentimentálne a ohnivo, ale všetka česť mu, poctivo,

povýšeno; svinstiev niet v jeho verši.

Raz ostáva nízky vo verši „K susede“ (str. 94), kde nechce veriť, že by mladá deva mohla

zaprieť, mohla prevýšiť svoju telesnosť.

Idealista nemá práva nad týmto pochybovať, a jeho výpoveď podvracia celý svetový dejepis,

kde je zistené, že ženská je schopná najvyššej obety, teda aj obety zmyselných rozkoší. A práve

tak nás uráža kde-tu heineovský tón. Tá pochybnosť v svätosť lásky, a to v rozjarenej duši.

Láska, keď je opravdivá, zvrchovaná: 1. sväto verí na svoje večné jestvovanie — bár sa takmer

vždy sklame — ale tomu je tak, a kto predsa pochybuje o večnom trvaní svojej lásky, ten alebo

sa to naučil, alebo jeho láska už nie je opravdivá, čistá, svätá. 2. Opravdivá láska je výlučná;

ani nechce dať milovaný predmet druhému, ale ani nechce mať druhý. A vlastne preto chce byť

aj večnou. A keď pôvodca neverí na výlučnosť a čo viac, na večnosť lásky, a to vyjavuje tak

frivolne, to je znakom, že sa to naučil, a my zaznačíme aj prameň: od Heineho, a že jeho city

nedosiahli tej hĺbky, ktorú by jeho citná duša bola bývala vstave dosiahnuť, čo všetko škodí

jeho veršu.

Zlatý fond denníka SME

44

Tu musím spomenúť ešte aj verš Pri rozlúčke, ktorého predmet pôvodca musel čerpať z dákeho

nejapne redigovaného vicového plátku.

On: Neplačte, slečna, lebo aj ja budem musieť

plakať pri našom lúčení.

Ona: Ale odpustite, musím, črievica

ma tlačí na ľavej nohe.

No toto nebolo hodno za prácu, a takéto veršíky von zo zbierok, ináč podarených.

Zrovnajte s týmto veršom (str. 40) ten, čo stojí na protivnej strane, Na pohľadnici (str. 41) a

uvidíte, čo je nízky vtip a čo je poézia.

Alebo čo je zakľúčenie Idyly? Či to nie je práve to, čo kritika právom vyčíta Heinemu? Veru,

veru, iné sme čakali, a potom — nie je to ani za mak — ako Maďar hovorí — stellemes.

Zakončenie verša „M. H.“ my považujeme za sarkazmus (str. 81), nie za banálnu frivolitu, no

takýto sarkazmus nie je pádny.

Že niekedy pôvodca ustal a padol z výšky do prózy, nedá sa síce odobriť, ale dá sa vyhovoriť,

tak napríklad (str. 44):

Padne príval, zvlhne tráva,

ruža, klinček, hrášok, dyňka atď.

pri kvetnej záhrade musela byť hneď aj kuchynská; samá próza. A ešte horšie na str. 49, kde

i sám spozoroval, že je až po uši v próze:

No ktosi zavolal na čaj atď.

Jeho reč je síce mäkká, ale predsa nájdeme v nej aj toto: „v mžiku“.

Po tomto všetkom my privolávame mladému básnikovi: Napred! Slovensko mnoho čaká od

Teba!

Tichomír Milkin: Literárne štúdie a

kritiky

Zlatý fond denníka SME

45

O nástupe mladých.

Hlas. Mesačník pre literatúru, politiku a otázku sociálnu.

V Skalici dňa 1. júla t. r. vyšlo prvé číslo časopisu, ktorý ide vydávať slovenská mládež. Aký

radostný zjav je to u nás! Teda my máme už aj mládež, podrast, a táto mládež je si tak povedomá

a má aj toľko síl duševných i hmotných, že sa postaví vedľa boku starším, aby pracovala o

závod za blahobyt národa. My sme prijali časopis s veľkým natešením a čítali sme ho s prajným

naladením ducha preň.

Slovenské časopisy prijali Hlas s istou antipatiou, vyjmúc snáď Salvove Slovenské Listy. Prečo?

Hlas si môže ozaj gratulovať, že narobil toľko ruchu u nás, je to znakom toho, že sa nestratí

nespozorovane, ba že bije do očú, že vyniká. A opravdu: jeden časopis teraz nedostačí. Národ

potrebuje všestranné vzdelanie, ale takéto vzdelanie mu nemôže dať jeden časopis, treba ich

mnoho, aby sa doplňovali. Čím viacej novín, tým je lepšie s nami, a noviny nech sú rôzne

smerom, obsahom a duchom. Avšak všetky nech pracujú na povznesení slovenského národa

ako mravnom, tak aj hmotnom; a toto má byť ten bod, v ktorom sa všetky práce, všetky rôzne

sily sústredia.

Prečo prijali u nás Hlas s istou antipatiou? My nejdeme skúmať srdcia a ľadviny našich vodcov,

ale vieme, že príčiny musia byť podmetné i predmetné. Nechajme bokom podmetné príčiny

ako také, ktoré je veľmi ťažko vyskúmať, a skúmajme príčiny predmetné.

Hlas vyslovil tvrdú kritiku nad dosavádnym účinkovaním slovenskej inteligencie a slovenských

národných vodcov, ba aj nad ich schopnosťami. Je to čudné, že sa hodili na kritiku mladí ľudia,

ktorí len teraz vystupujú do verejnosti. K správnej kritike je nevyhnutne potrebné, aby kritik

najsamprv poznal vec, aká ona je, a po druhé, aká by ona mala byť. Či naša mládež môže

povedať, že už dospela tak ďaleko? Pravda je pravdou, a nech si ona pochádza od koho chce.

A jestli mládež povedala pravdu, tak je to pravda, či sa nám to ľúbi alebo nie. A kto má pravdu,

mládež alebo tí, čo ju ovalili kyjom? Spomeňme si na naše príslovie: povedz pravdu, prebijú ti

hlavu; a: kto sa hnevá, nemá pravdu. Veru že je u nás mnoho, čo by malo inakšie byť.

Nemravnosť našej inteligencie, netaktičnosť, slabosti, poklesky, nedostatky našich popredných

mužov tak bijú do očú, že to ľahko videla aj naša mládež, a hlavne tá, ktorá sa oboznámila s

lepšími pomerami tam za hranicou.

No aj Hlasu sa dá vytýkať. Predovšetkým sa mu musí vytýkať nešetrnosť, s akou vyslovil trpké

pravdy. Páni lekári horké lieky osladzujú cukrom; tak to mali spraviť i na poli spisovnom.

Uráža, že mládež nemá uznanlivosti pre mužov, ktorí svoj život obetovali za národ, a zaň aj

mnoho trpeli a strádali. A tu zase v celej nahote zjavil sa škaredý slovenský ráz nevďačnosti,

čo sme od mládeže v cudzozemsku vychovanej nečakali.

Uráža nedostatok skromnosti, ten nafúkly, nadutý hlas, akým píšu. Veru, veru, skromnosť zdobí

každého človeka, ale hlavne mládež.

Zlatý fond denníka SME

46

Uráža to chlapčenské tempo, akým Hlas začal sa nadrapovať a rozhadzovať. On pohŕdavo pri-

pomína vedu, vedomosť našim vodcom, ako keby sa títo neboli nikdy nič učili a ako by naši

chlapci boli všetku vedu v náprstku vypili. Toto je najhoršie svedectvo, aké si naša mládež

mohla dať o svojej vede, o svojom vzdelaní. Tu mi prichádza na myseľ jedna udalosť. Chlapec

z ľudových škôl šiel do gymnázia. V prvej triede sa učil prírodopis. A keďže sa učil poznávať

aj zvieratá, o ktorých v ľudovej škole nebolo reči, a keďže sa učil aj latinské mená zvierat, keď

prišiel domov na Vianoce, začal rodičom hovoriť: ja už viacej viem, ako náš pán učiteľ. Chudák

chlapec nevedel, že to, čo sa on učí, jeho učiteľ dávno prekonal a v krpcoch zodral.

A tak veľký kus chlapčenskosti je aj vo vyhrážke s tolstoizmom. Nevieme, či naši mládenci

poznajú Tolstého, alebo či znajú posúdiť jeho filozofické názory. Tolstoj je znamenitý spisova-

teľ, humánny človek, stredný mysliteľ a zlý filozof. Jeho filozofické názory sú tak prehnané,

prepiate, že si ich veda seriózne ani nevšíma nikde na svete. Mnohí sa už vyslovili, že je Tolstoj

tichý blázon. A s týmito bláznivými, prepiatymi názormi ide mládež oblažiť svoj národ? Ide

ho hnať snáď do nazarénstva, do snov o večnom mieri atď.? Čo je dobrého u Tolstého, to sú

zásady kresťanské, to máme v evanjeliu. Netreba teda Tolstého vývody a názory, ale sa ich ani

neľakáme, aspoň my katolíci nie. Je pravda, čo Cicero povedal, že niet tak hlúpeho, bláznivého

názoru, ktorý by nemal prívržencov; ale národ, nával ľudu nikdy neodsotí zdravý rozum za

bláznivé názory.

Toto sú tie chyby, ktoré nám do očú bijú u Hlasu, ale z ktorých sa Hlas vyvrie tak ako víno

z kvasníc, a budúci ročník už nebude taký chlapčenský, taký neskromný, ako boli prvé čísla

prvého ročníka.

My teda uznávame oprávnenosť Hlasu, my uznávame jeho stanovisko, my jeho program pod-

pisujeme, a zazlievame len ten spôsob bojovania a výpovede. Hladšie formy, jemnejší tón, ru-

kavičky na ruky, a potom skromne, bez rozhadzovania písať, a hneď bude všetko dobre.

Ešte jedno. Hlas rediguje lekár, ale o zdravotníctve v ňom ani slova, čo predsa patrí do odboru

Hlasu. U Hlasu niet ani jedného bohoslovca, ale tým viac sa zaoberá náboženstvom. Alebo

náboženstvo je taká vec, o ktorej môže písať učený i neučený, zasvätenec i nezasvätenec, a

ktorej každá, aj nemiestna výpoveď je dobrá? Nebolo by to smiešne, keby tak bohoslovci písali o

medicíne? To je tiež kus moderného, neprecibreného ducha, že o náboženstve vyslovujú úsudky

ľudia, ktorí sa k tomu nikdy nechystali, ktorí neznajú základne žiadne náboženstvo, ktorí ani

nikdy neštudovali filozofiu náboženstva.

Ešte raz pozdravujeme Hlas!

Tichomír Milkin: Literárne štúdie a

kritiky

Zlatý fond denníka SME

47

O cirkevnom básnictve.

Sloh (štýl)

V našich piesňach niet básnického slohu. V čom záleží básnický sloh? Básnický sloh záleží v

prvom rade v pekných, súmerných vetách, v ktorých každé slovo má svoje miesto a svoj vý-

znam; záleží on ďalej v istých vyberaných malebných slovách, v užívaní metafor a metonymií,

v upotrebení vhodných podobenstiev.

No z tohto nenasleduje to, že básnik nesmie alebo nemá použiť krátke vety, ale tieto sa musia

tiež súmerne striedať s dlhšími vetami.

Nesmie upotrebiť jedno za druhým mnoho jednoslabičných slov, slov tvrdých, jednohlasných,

ale má dať pozor, aby sa vysoké samohlásky miešali s nízkymi. Nesmie upotrebiť jedno za

druhým mnoho tvrdých slov alebo jednotvárnych.

Ani to sa nežiada, aby básnik vždy a všade použil zriedkavé, vyberané slová; nie, ale aby vždy

použil to slovo, ktoré sa do verša najlepšie hodí a ktoré najlepšie vyjadrí pochop. Ale nemá,

najmä nie často použiť slová a výrazy pouličné, slová triviálne, napr. miesto sviňaciny môžete

použiť bravčovinu alebo ešte lepšie veprovinu; ako to aj náš ľud používa v obchode so vzdela-

nejšími ľuďmi. No môže použiť aj tieto slová ako charakteristikony.

Čím viac a čím lepších metafor a metonymií používa básnik, tým je vzletnejší jeho sloh a po-

etickejší jeho verš; ale aj tu musí dať pozor, aby jeho básnické obrazy boli vhodné, pravé, nie

násilné a prázdne, lebo ináč jeho štýl je nabubrený, bombastický, čo je zasa vstave skaziť celý

dojem, a čo potom robí verš nezrozumiteľným.

Keď niečo, nuž pred nabubrením sa musí chrániť básnik; napr. z čiernych bludu zlého rúk (Spev

XI.).

To už by som ani nemal spomenúť, aby reč a sloh verša bol gramaticky pravidelný, ako aj to,

aby sa básnik chránil dvojzmyslov, nakoľko je to len možno.

Taktiež zbytočné je rozpisovať sa o slovoslede, aby tento bol slovenský, lebo to sa samo sebou

rozumie. Ale predsa poznamenám, že je slovenský slovosled skoro tak povoľný ako grécky;

jednu rozšírenú vetu môžeme až trojako napísať a vysloviť bez toho, že by jej sloh nebol slo-

venský a že by zmysel niečo utrpel. Pravda, môže sa stať aj to, že je básnik — čo sa len veľ-

mi zriedka dovolí — prinútený upotrebiť nie celkom slovenský slovosled; keď ho zriedkavo

upotrebí, ale tak, aby nebol násilný a aby zmysel neutrpel, neskazí dojem, ba takáto výnimka

istý nimbus udelí veršu. No také násilné slovosledy, ako sú v Spevníku, napr. sa veseľme, sotva

môžu sa dovoliť.

Konečne aj na to má sa dať pozor, aby sa v jednom a tom istom verši, a tým menej v jednej a tej

istej slohe alebo vete neupotrebovali bez vážnej príčiny jednaké slová; ale ak je to zapotreby,

aby sme podobné pochopy vyslovili, používajme rozličné slová, napr. beží, uteká, letí atď.,

švihne, brnkne krídlom atď.

Zlatý fond denníka SME

48

Ale viem, že sa nájdu mnohí, čo mi budú protirečiť s ohľadom na tú moju požiadavku, aby sloh

v našich cirkevných piesňach bol vzletný, aby vysoko stál nad všednou prózou, lebo veď vraj

piesne nepíšeme len pre učené hlavy, ale v prvom rade pre pospolitý ľud a pre jeho každodennú

potrebu; teda aj sloh musí byť taký, aký upotrebúva sám nevzdelaný ľud, teda nízky, lebo ináč

ho neporozumie a piesne sú daromné.

Táto námietka sa nám na prvý pohľad zdá byť veľmi oprávnená — ale viďme ju zblízka.

Pre koho boli písané žalmy? Len pre kňazov? Nie, veď vieme, že žalmy stupňové, ako aj iné

žalmy, odspevoval celý židovský ľud; vieme, že žalmy boli jedinou potechou židovského ná-

roda v zajatí babylonskom, kde ich židia často odspevovali popri potokoch a riekach babylon-

ských medzi vrbičím, ako nám o tom aj samé žalmy svedčia.

Žalmy teda boli písané pre celý židovský národ, a ľud židovský ich aj často prespevoval.

A predsa sotva je básnické dielo, v ktorom by bol krajší, vzletnejší sloh, krajšia, kvetnatejšia

reč, ako je v žalmoch.

Ergo: nie je pravda, že by sa pre ľud nemali písať piesne v peknom básnickom slohu.

Pravda, nesmú byť prázdne bombasty, dvojzmysly, gramaticky nesprávne výrazy, cudzie tva-

ry, germanizmy, maďarizmy, latinizmy atď., ale pekný básnický sloh nielen že smie, ale dľa

príkladu žalmov aj má byť. Veď pekný básnický sloh požaduje sama prirodzenosť veci, ktorá

žiada, aby zovňajšok zodpovedal vnútrajšku. Keď je teda vo verši pekná, vysoká myšlienka,

pekný, hlboký cit, je prirodzené, aby im aj reč zodpovedala.

Toto požaduje dôstojnosť cirkevného spevu, ktorý by nielen že nemal zaostať za spisbou a za

básnictvom profánnym, ale by ho aj mal predčiť, ako to vidíme u žalmov.

Preto aj žalmista spieva: psallite sapienter, t. j. spievajte umne, umelecky. Alebo pre Boha je

všetko dobré, aj vetché zdrapy?

Len krása a pravda spolu účinkuje na našu dušu, a tak len tie piesne robia hlboký dojem na

nás, nás okúzlia, nás do plaču pohnú, ktoré sú naozaj umelecké; ale prvou požiadavkou umenia

slovného, akým je básnictvo, je krásna reč, básnický sloh.

A potom nie je to pravda, že by náš ľud neporozumel pieseň písanú v básnickom slohu.

Ja aspoň pri dnešnej obecnej školopovinnosti držím náš slovenský národ za tak vzdelaný, ako

boli židia za čias Dávida, Šalamúna a po zajatí babylonskom; a keď židia mohli čítať žalmy a

im aj porozumeli, prečo by to nemohol dokázať aj náš národ s piesňami v peknom básnickom

slohu písanými?

A potom, veď tomu nie je tak s ľudom, ako si vy to myslíte. Nie je on tak hlúpy, za aký ho vy

držíte; má on zdravý um a cit, o mnoho zdravší, než je on vo vašich novomódnou povrchnosťou

poprekrucovaných mozgoch. Slovný poklad nášho ľudu je veľký a široký, teda porozumie on

aj básnický štýl, a to tým ľahšie, že sú z básnického štýlu beztak vyobcované odťažené slová.

A ten ľud, ktorý si utvoril tak nádhernú pospolitú poéziu, ako sú jeho piesne, ten by nemal cit

a zmysel pre básnický sloh, keď on sám je básnikom?

Zlatý fond denníka SME

49

A konečne jedným z účelov básnictva cirkevného podistým je aj to, aby cirkevná pieseň vzde-

lávala ľud. Čo rozpráva poviedka o Orfeovi, že spevom krotil divé zvery, to má platiť o cirkev-

nom speve úplne, lebo tento má krotiť, vzdelávať divých, zverských ľudí, besné náruživosti.

A keď by sa aj stalo, že by niekto hneď na prvý raz nepochopil úplne pieseň, pochopí ju on na

druhý, tretí raz a čím viackrát ju bude čítať, tým mu ona bude krajšia, ako sa vec má so všetkými

geniálnymi dielami. Beda by nám bolo, aj našej cirkevnej piesni, keby sme ju na jeden raz celú

vyčerpali, lebo vtedy by sme ju mohli zahodiť ako vytlačený citrón! Nie, my to nechceme, my

chceme, aby naše piesne boli krajšie, čím viac ich kto číta, aby ony neboli prázdne, lebo natura

horret vacuum, ale aby boli plné zmyslu, citu a krásy, a tak vždy viac a viac k sebe priťahovali.

K dosiahnutiu básnického slohu dobrému básnikovi dopomáha, kdežto zlému zavadzia rým a

rytmus.

Tichomír Milkin: Literárne štúdie a

kritiky

Zlatý fond denníka SME

50

Literárne listy pre „Literárne listy“

Už sme boli písali o slovenskom slovníku na tomto mieste. Bernolák spracoval síce látku podľa

svojich najlepších síl, ale s jeho účinkovaním táto otázka ešte nie je sňatá z denného poriadku.

Bernolák začal písať svoj „Slovár“ vtedy, keď ešte nebolo slovenskej spisby. Veď sa slovenská

spisba začína s dobou Bernolákovou, ktorej on bol pôvodcom. Mohol on mať pri ruke české

práce a možno aj české slovníky, mohol on z češtiny mnoho čerpať, ale doma v slovenčine on

bol bez výpomôcky. Nebolo slovenského slovníka, nebolo slovenských kníh, a tak sa nemal

o čo opierať v svojej práci, ledva o živú reč. A čo tu môže vykonať jeden jediný človek, to

Bernolák aj vykonal, ba keď vezmeme do ohľadu okolnosti, vykonal on to nad mieru chváli-

tebne. Bernolák sa narodil v Orave síce, ale už hneď za mladi bol hodený na západné strany

Slovenska, kde alebo nepočul slovenské slovo, a ak ho aj počul, nepočul ho v jeho pôvodnom,

rýdzom slovenskom znení, v jeho rozmanitej bohatosti. Kde si mohol rozšíriť kruh detinských

známostí slovenských, keď svoje štúdiá vykonával v inom jazyku? Prišiel za farára do Nových

Zámkov, ktoré sú obsadené Maďarmi vo väčšine. Tu on mal počuť slovenskú reč, tu on mal

vykoristiť všetky jej bohatstvá, všetok jej pôvab? Nečítal som, že by bol Bernolák cestúval po

Slovensku a že by bol takto študoval reč svojho národa, ktorý chcel obohatiť úplným slovní-

kom. Nečítal som, že by mu v jeho práci boli pomáhali vážni, vzdelaní mužovia zbieraním a

zasielaním materiálu. Ako mohol teda Bernolák podať úplné, dokonalé dielo?

Aby mal niektorý národ úplný slovník, k tomu je predbežne mnoho treba. Potrebné je, aby národ

už mal vyvinutú spisbu, aby mal vedecké diela v každom odbore, aby mal rozsiahlu poéziu a

aby mal už hodnú zásobu väčších-menších slovníkov atď. A ešte aj v tomto prípade nemožno

spracovať dielo pre všetky časy, lebo reč živá je organická, žije, rastie a tak sa vždy aj mení; nuž

a tak vyrastie aj z akéhokoľvek dokonalého slovníka. V najlepšom páde je možné len pozbierať

všetky pne, korene v nejakej reči — ale toto už aj dostačí.

Že toto nemohol spraviť Bernolák, kto bude o tom pochybovať, keď to bolo nemožné?

Za Bernolákom vypracoval slovenský slovník Jozef Loos, profesor na bansko-bystrickom gym-

náziu. Loosovi už bolo ľahšie písať slovník, lebo vtedy už jestvovala aká-taká slovenská spisba

a už mal pred sebou Bernolákov „Slovár“. Ale Loos nemienil napísať úplný slovník slovenskej

reči, ale len „Stručný slovník… pre tú vrstvu obecenstva, ktorá v obchode života najväčšiu

činnosť prevodzuje — tedy dľa potreby vzdelaných tried každého stavu“. A preto ani on ne-

pozbieral všetok materiál.

Obaja títo spisovatelia strúhali nové slová. Neuspokojili sa totižto so zásobou nášmu národu

známou, ale zväčša zo známych slovenských pňov robili nové slová pre vyjadrenie tých po-

chopov, ktoré si v inej vzdelanej reči nadobudli. Samo sebou sa rozumie, že tieto slová nie sú

preosiate cez riečicu kritiky a mnohé z nich nie sú ani podarené.

Do pravdy slovník by mal obsahovať len tie slová, ktoré národ používa, ale spolu aj so svojimi

učencami, a preto slová, ktoré žijú v ústach ľudu a ktoré sa nachádzajú upotrebené v spisoch,

v literatúre, teda len prijaté slová a nie vymysleniny.

Ale potom do celkovitého slovníka patrí každé slovo i keď je ono akékoľvek. Sem patria všetky

aj cudzie slová, ktoré národ ako svoje používa, lenže tieto sa majú označiť ako cudzie. Ale už

pne musia byť na každý pád do jednoho v takomto slovníku. Kde a ako ich pozberať?

Zlatý fond denníka SME

51

K tomuto účelu predovšetkým slúžia slovenské knihy, z týchto sa má čerpať materiál pre slov-

ník. Veď jak bohatá je v nových slovách a formách Hviezdoslavova poézia!

My nikdy neschvaľujeme to, keď spisovateľ a predovšetkým básnik náročky vyhľadáva nové,

neznáme slová, alebo si ich hromadne on sám tvorí; lebo takto hneď spozorujeme, že verš

netečie prirodzene, čo je najhlavnejšou požiadavkou umenia. Ale na svojom mieste upotrebiť

pekné neznáme slovo, to nielen že neškodí umeniu, ale ho ešte dvíha.

Ako som spomenul, u Hviezdoslava je veľká zásoba slov naporúdzi, pravda, človek nikdy ne-

vie, ktoré slovo utvoril básnik a ktoré vzal z úst ľudu. Takto nájdeme hlavné slová aj u iných

spisovateľov. Nuž ale či je v tých niekoľkých knihách vyčerpaný celý poklad slovenskej reči?

To už veru nie ani zďaleka. Ako teda napísať nový, dokonalý slovník? Ísť zbierať slová z úst

ľudu. Dobre, ale ku zozbieraniu všetkých slov je jeden ľudský život predsa len prikrátky. Teda

je nemožný úplný slovenský slovník? Na tento čas podistým. Ale ako ho umožniť, keď nemáme

vedecké ústavy atď., atď.? Tak, že by sme my, jednotliví, zbierali slová, ktoré ľud používa, a

ktoré sú ešte nie vnesené do slovníkov.

Veď koľko je slov na ústach ľudu, ktoré darmo hľadáme v našich slovníkoch. Koľko vieme

aj my sami takýchto slov! Tieto slová keď by sme tu v „Literárnych listoch“ uverejňovali, tak

by sme pomaly nahromadili celé poklady slovenských slov, tak by sme dodali aj Literárnym

listom ešte väčšej významnosti, lebo by si ich každý rozumný spisovateľ musel povšimnúť, a

boli by drahocennou pomôckou pri spísaní nielen úplného slovníka, ale aj akýchkoľvek iných.

Zbierať by sme mali predovšetkým neznáme pne alebo neznáme, len na ústach ľudu žijúce

slová, odvodené zo známych pňov. Takýto peň by sme mohli aj etymologicky spracovať, ale

by sme všade museli označiť, ktoré slovo používa alebo nepoužíva náš ľud, a kde to alebo

iné slovo používajú. Aj to by osožilo, keby sme my pozbierali synonymá, slová podobného

významu, napr. kôň, žrebec, hačúr atď.; pekný, krásny, driečny, sličný atď.; fufnať, huhňať;

chlba — falda — falte.

Často vidíme, že spisovatelia nejakému slovu v slovníkoch nedávajú ten význam, ktorý jemu v

prvom rade patrí, toto by sa tiež mohlo opraviť. Význam slova by sa mohol udať opísaním veci

alebo činnosti a potom by sa mohlo položiť maďarské alebo nemecké, latinské slovo, ktoré má

ten istý význam. Ale to nie je nevyhnutne potrebné. Lebo veď tieto príspevky by mali slúžiť k

napísaniu všeobecného veľkého slovenského slovníka, nuž a tam ide len o zozbieranie všetkých

slov a o presné určenie ich významu a nie o to, aké slovo im zodpovedá v inej reči. Toto je

len vtedy potrebné alebo radné, keď ono hádže svetlo na význam pňa alebo niektorého slova

v našej reči.

Viem istotne, že p. redaktor bude taký láskavý a že popraje miesta nielen týmto mojim slovám,

ale aj príspevkom iných mužov. Ale bár to aj viem, že to nie je tak ťažkou úlohou zozbierať

niekoľko zriedkavejších neznámych koreňov slovových, predsa sa bojím, že sa aj mojim vy-

zvaniam tak povodí, ako sa povodilo aj iným, že totižto odznejú bez ozveny. A keby sme do

každého čísla len 10 slov podali, koľkú zásobu by sme nazhromaždili, a ako by sa aj cenou

pošinuli naše Literárne listy!

Tichomír Milkin: Literárne štúdie a

kritiky

Zlatý fond denníka SME

52

O používaní cudzích slov

Prečo ešte Slováci tak často upotrebujú cudzie slová?

V slovenskej reči daktorí spisovatelia napíšu celé vychovávateľské rozbory, celé state mudro-

slovecké a krásoumné (estetické), a pritom sotva upotrebia niekoľko cudzích slov; druhí neve-

dia napísať dakoľkoriadkový veršík, malú rozprávočku, novinársky článočok bez toho, že by

sa nehemžili v nich cudzie slová. Prečo je to? Okrem horeuvedených vývodov je toho príčinou

ešte aj nasledujúci jav.

Kým Angličan je zaľúbený sám do seba, kým on opovrhuje všetkým, čo nie je anglické a obdi-

vuje jedine to, čo je svojské, slavianske plemená sú toho protivou, nevedia uctiť seba a svojeť,

obdivujú to, čo je cudzie, čo je nevídané, neobyčajné, aj keď je to hneď aj nezmyselné a nízke.

Na tomto jave zakladá sa aj slavianska výstrednosť (excentrita), Slavianovi všetko, čo je priro-

dzené, čo je zrozumiteľné (logické), čo je riadne, uznané, dostižiteľné, v čom niet rozumových

kotrmelcov, krajnosti, nemožnosti, ohromujúcej prázdnoty, nabubreniny, to je nič. Prevezmú od

vzdelanejších západných národov, ale nie to, čo je večne ľudské, a práve preto všeľudské, roz-

umné, dokázané, lež to, čo je prevrátené, čo sa zrodilo ako sen v prepiatom chorobnom mozgu,

a toto zostupňujú až do krajnosti. To, čomu porozumia, to im je nič, to im je primalé, teda berú

to, čomu nerozumejú, a zakladajú si v čím najsmelších a najbizarnejších výpovediach.

A slavianska slabosť javí sa v tom, že obecenstvo tiež neprijíma to, čo je rozumné, čomu roz-

umie, ale prijíma za prorokov tých, ktorí hlásajú pred ním smelo najväčšie prevrátenosti a bl-

bosti, nech to len robia smelo a s istým náterom múdrosti.

Len na základe tejto slavianskej vlastnosti je možný v Česku do krajnej hlúposti hnaný realiz-

mus a v Rusku nihilizmus.

A to rozpoloženie slavianskej duše je tiež na príčine, že sa u nás používa tak mnoho cudzích

slov. Prečo?

Slovákovi imponuje len to, čo je cudzie, čo je mu nezrozumiteľné, alebo aspoň hodne nejasné.

Preto Slovák tak rád švandrkuje, keď pobudol trochu v meste medzi inojazyčnými ľuďmi. Preto

naše matky idú vyskočiť z kože od radosti, keď ich deti rozprávajú nezrozumiteľné slová a

hákajú do sveta.

A darmo je, tejto slabosti podliehajú aj spisovatelia; aj im imponujú cudzie slová, a preto upot-

rebúvajú ich aj tam, kde majú naporúdzi dobré svojské slovo.

A keďže naše nevyspelé, nehotové obecenstvo ešte nevie posúdiť, oceniť dielo tak, ako je,

pretože jemu rozumné a zrozumiteľné je nič, kdežto imponuje mu len spústa jemu cudzích

alebo celkom nezrozumiteľných slov, preto u nás ešte aj lepší spisovatelia tak často používajú

cudzie slová, aby si ich naše polovzdelané obecenstvo všimlo. To vedia, že môžu oni vo svojom

diele preukázať akúkoľvek hĺbku a vycibrenosť mudrosloveckého myslenia, akýkoľvek široký

rozhľad v odbore vied, akúkoľvek vycvikanosť (disciplínu) svojho rozumu, naše obecenstvo,

Zlatý fond denníka SME

53

ak v diele nevidí hŕbu cudzích slov, nebude ich pokladať za vzdelaných, bude si myslieť, že oni

ani nerozumejú, ani neznajú tie cudzie slová, ktoré neupotrebujú, ktoré nahrádzajú svojskými.

Dakedy je na vine aj to, že sa spisovateľ cudzími slovami chce rozhadzovať, pýšiť, to sa tiež

dá ľahko domyslieť.

A ešte jedna príčina, ktorá leží v macošských okolnostiach nášho národa.

U nás niet škôl. Naši ľudia všetci vzdelanosť čerpajú pomocou cudzích rečí, s vedou vpijú

do seba aj cudziu reč, cudzie myslenie, cudzieho ducha, navyknú si na cudzie slová, kdežto

svojské, najmä odťažité pochopy, označujúce vedecké slová sú im úplne neznáme, alebo aspoň

nenavyknuté, cudzejšie znejúce ako tie cudzie slová. Či je potom div, že spisovatelia u nás

používajú tak mnoho cudzích slov?

A z toho už nasleduje, že:

1. Vandrovanie vzdelanosti od jedného národa k druhému so sebou nesie príliv cudzích slov.

2. Čím nevzdelanejší je národ, ktorý prijíma vzdelanosť a čím vzdelanejší je ten národ, od

ktorého ju prijíma, tým viacej cudzích slov prijíma so vzdelanosťou.

3. Čím dokonalejšie budú stýkajúce a premávkové prostriedky, čím väčšia bude vzdelanosť a

takto aj tým jednotnejšia, tým väčšie spoločné záujmy, tým ústrednejšie, silnejšie vlády povs-

tanú a tým skorej zahynú malé jazyky, malé vzdelanosti, malé, ba aj veľké, ale výstredného

ducha národy.

4. Čím povrchnejší rozum, čím plytkejšia vzdelanosť, tým väčšia potreba použiť cudzie slová.

5. Čím menej svojského vzdelania, spisby, škôl v národe atď., tým väčšou cudzotou páchne

vzdelanosť jeho učencov, a tým väčšia spotreba cudzích slov.

6. A tak u malých, nevzdelaných národov nielenže nie je možné vyobcovať cudzie slová z reči,

ale naopak, ony budú sa množiť a tomu neodpomôže ani horlenie čistého mozgu mysliteľov.

Čo si máme myslieť o upotrebovaní cudzích slov?

Obyčajne má sa za to, že cudzie slová rozmnožujú rečový poklad a šíria vzdelanie. A toto je

sčasti pravda.

Pravda je, že keďže nové vidy nadobúdame si obyčajne nie vzozrením, ale pomocou slova,

preto cudzie slová, ktoré v nás tvoria nové vidy, šíria vzdelanosť. Lenže toto vzťahuje sa vlast-

ne na tých, ktorí čerpajú vzdelanosť pomocou cudzej reči, ale nie na celý národ, ktorý čerpá

vzdelanosť pomocou svojej reči od tých, ktorí si ju osvojili pomocou cudzej reči. A preto títo

prevzali na seba povinnosť vhĺbiť sa do zmyslu slova, utvoriť si vidu čím jasnejšiu, a tak od

cudzieho slova, pomocou ktorého vida skrsla im v hlave, celkom neodvislú, aby potom táto

vida mohla v nich skrehnúť na slovo, pravda, na svojské slovo.

Cudzie slová rozmnožujú rečový poklad vlastne skrze to, že donesú nové vidy, ktoré sa vtelia

do svojských slov, a tak rozmnožia so vzdelanosťou aj rečový poklad.

Zlatý fond denníka SME

54

Pravda, niektoré cudzie slová sú tak rázovité, že s vidou prejdú i ony samé do reči a tak roz-

množia rečový poklad, lenže toto je len výnimkou, lebo ináč, keby sme chceli rozmnožiť rečový

poklad, dostačilo by vziať anglický a grécky slovník a ešte snáď aj francúzsky, a z nich prepísať

slová do slovenského. Čo predsa len nejde.

Keďže slová prechádzajú zo silnejšej vzdelanosti do slabšej, preto prijímanie cudzích slov nie

je vlastne nič inšie, ako podľahnutie slabšej, nižšej vzdelanosti pred vyššou. Vyššia vzdelanosť

víťazí, nižšia podlieha. A tak upotrebúvaním cudzích slov uznávame, potvrdzujeme (sankci-

onujeme) svoju nižšosť (inferioritu) a svoju porážku.

A keď sa toto stáva voči už vymretej vzdelanosti (napr. grécka, latinská), ktorá nie je výbojná,

nasledovne ani nebezpečná, a práve preto, v ktorom isté vidy, pojmy už skostnateli, už sa ne-

menia, nevyvinujú, nezdokonaľujú ako v živých, výbojných vzdelanostiach, v ktorých vidy a

pojmy žijú, rastú, zdokonaľujú sa, a nasledovne možno sa k nim väčšmi zblížiť, ich poňať vo

svojich vzťahoch a tak aj vysloviť, nuž vtedy je to prirodzenejšie, aj ľahšie odpustiteľné. Kdež-

to ústupnosť, podliehanie voči živým vzdelanostiam je neodôvodnená a nebezpečná, a preto aj

neodpustiteľná chyba. Veď toto je začiatkom úplnej porážky a zahynutia slabšej vzdelanosti,

slabšieho národa.

A preto odpor je potrebný v tomto ohľade práve tam, odkiaľ hrozí nebezpečie, u amerických

Slovákov proti záplave anglických, u nás proti záplave maďarských slov, a snáď aj nemeckých.

A tento odpor nemôže povstať u pospolitých ľudí, ktorí neuvedomene upotrebujú reč, aby vy-

jadrili svoje myšlienky a city, ale musí on povstať u mysliteľov a spisovateľov, teda u tých, ktorí

povedome narábajú s rečou, ktorí prv než sa vyslovia, uvážia obsah a dosah slov a výrazov, lebo

len takto ľud môže naučiť sa a navyknúť na ocenenie seba samého, svojej reči, svojej svojeti.

Len takto zovšeobecnejú tie mnohé našské dobré slová, ktoré utvorili naši najlepší myslitelia,

ale ktoré sú roztrúsené po knihách, neprístupné obecenstvu a tak i neznáme sú mu preto, že

namiesto nich stále používajú sa cudzie slová.

Pravda, pohodlnejšie je používať cudzie, vzdelancom s cudzím vzdelaním do krvi prešlé slová,

nežli svojské, menej strovené slová, ale darmo je, od spisovateľa, ktorý chce niečo znamenať

a vplývať na osudy svojho národa, sa to vyžaduje. (— — —)

Aby sme uviedli príklad, spomenieme len nášho Jána Hollého. Kritika už dávno vyriekla, že

Ján Hollý utvoril mnoho cenného, že v jeho básňach sú miesta, ktoré sa môžu smelo postaviť k

boku najkrajším obrazom svetovej spisby. A čo vidíme? Vidíme, že Hollý vo svojich básňach

neupotrebuje cudzie slová, a to ani grécke ani latinské, a jeho reč je najrýdzejšia tam, kde jeho

umenie vrcholí.

Prečo Hollý nepoužíva cudzie slová vo svojich básňach? Tí naši velikáši, čo chcú vývodiť nielen

v politike, ale aj vo vedách a umení, ktorí si namysleli, že keď si s novinárskou vzdelanosťou

osvojili dakoľko cudzích slov, o ktorých majú často mylné, zväčša bledé neurčité predstavy, títo

si myslia, že Ján Hollý preto nepoužíval cudzie slová, lebo ich neznal. Ale vec sa má celkom

ináč.

Už hore vyššie sme poukázali, že čím bledšiu, neistejšiu má kto vidu vzbudenú cudzím slovom,

tým húževnatejšie musí sa pridŕžať cudzieho slova nielen preto, že cudzie slovo dľa významu

nevie porovnať so svojským, ale aj preto, že ináč by sa mohol stať smiešnym, kdežto čím hlbšie

kto poníma slovo a jeho význam, tým ľahšie ho nahradí druhým rovnoplatným slovom.

Zlatý fond denníka SME

55

Ten Hollý, ktorý svojimi výbornými prekladmi z gréčtiny a latiny dokázal, že do týchto rečí bol

lepšie zasvätený ako mnohí učbári na všeučilištiach, musel asi poznať slová, ako sú: systém,

problém, elegantný, luna atď., a že takéto cudzie slová neupotrebuje, toho príčinou je, že on

omnoho hlbšie myslel, ba že prešiel až do vzozrenia, a potom zvrchovane (suverénne) vládol

básnickou rečou, bárs sa ona teprv rodila pod jeho perom. A tak Hollý neupotreboval cudzie

slová preto, že ich nepotreboval, vedel svoju myšlienku vždy obliecť do slovenskej huňky, do

slovenského národného kroja, ba do slovenských čipiek i výšiviek. On nemyslel, že len tam je

krása, kde sú parížske poltopánky a parížsky strih.

A preto pravý vzdelanec, ktorý už z vývodov, z narážok, zo spôsobu písania, dakedy z jednej

vety uhádne, čo asi vie spisovateľ, nikdy nepovie, že Hollý neupotreboval cudzie slová, lebo

ich neznal, alebo že ich pre tú istú príčinu zavrhoval a zatracoval svojím príkladom.