7. Habsburgovci a Slovensko v rokoch 1526 - 1918

Ferdinand I., 1526-1564, z toho 1538 - 1540 len v západnej časti Uhorska

Maximilián, 1564-1576

Rudolf, 1576-1608

Matej II., 1608-1619

Ferdinand II., 1619-1637

Ferdinand III., 1637-1657 (Ferdinanda IV. síce v roku 1647 korunovali, zomrel však pred smrťou Ferdinanda III. a preto sa nikdy nestal kráľom)

Leopold I., 1657-1705

Jozef I., 1705-1711

Karol III., 1711-1740

Mária Terézia, 1740-1780

Jozef II., 1780-1790

Leopold II., 1790-1792

František I., 1792-1835

Ferdinand V. (rak. cisár Ferdinand I.), 1835-1848

František Jozef I., 1848-1916

Karol IV. (rakúsky cisár Karol I.), 1916-1918

Nástup Habsburgovcov na uhorský trón

Jedným zo záujmov habsburskej politiky bolo aj trvale získať uhorské kráľovstvo. Svedčí o tom už podpísaná zmluva Fridricha III. a jeho syna Mafimiliána I. s Matejom Korvínom v novembri 1463 (pri neexistencii Matejových potomkov mali uhorský trón obdržať Habsburgovci) a plne tomu nasvedčovala bratislavská zmluva podpísaná v roku 1491 medzi Maximiliánom I. a Vladislavom II.. Tá v právnej rovine formulovala možnosť nástupu na uhorský a český trón v prípade vymretia Jagelovcov v mužskej línii. Tieto nároky potom potvrdili obe strany, zmluvou z roku 1505 a viedenskými svadobnými zmluvami (svadba Ferdinanda I. a Anny Jagelovskej ) z roku 1515.

Po smrti Ľudovíta Jagelovského na úteku z moháčskeho bojiska si tak na základe spomenutých zmlúv mohol Ferdinand uplatniť svoj nárok na uhorský trón. Táto cesta však nebola pre neho jednoduchá. Jednou prekážkou uznesenie uhorského snemu z r. 1505 vo veci budúceho panovníka, ktorým nemohol byť cudzinec, ale príslušník z radov domácej šľachty a druhým problémom bol ihneď konkrétny domáci kandidát - sedmohradský vojvoda Ján Zápoľský.

• Ján Zápoľský bol podporovaný väčšou časťou strednej šľachty na čele tzv. „národnej strany“ uhorskej šľachty, predovšetkým v oblasti Sedmohradska, východouhorských stolíc a Spiša. Zápoľský ma teda na svojej strane väčšinu uhorskej šľachty, čo sa rozhodol využiť a 10.novembra 1526 sa dal v Stoličnom Belehrade korunovať za uhorského kráľa (odvolával sa pri tom na spomenuté uznesenie z r. 1505).

• Ferdinanda podporovala malá, ale vplyvná skupina mandátov, zdržujúca sa na kráľovskom dvore jeho sestry Márie v Bratislave (palatín Štefan Bátori, Tomáš Salaházi, František Baťáni, Alex Turzo, Tomáš Nadáždi, Mikuláš Oláh) a zároveň bol podporovaný aj chorvátskymi stavmi (od r. 1522 mu bola zverená ochrana Chorvátska). Z územia Slovenska mu ďalej mohli poskytnúť pomoc mešťania a obyvatelia stredoslovenských banských miest (venný majetok kráľovnej Márie), obyvatelia slobodných kráľovských miest na západnom a strednom Slovensku.

Podpora Habsburgovcov v boji o uhorský trón rástla a dôkazom bola voľba Ferdinanda za uhorského kráľa na sneme v BA 16.decembra 1526. Od tohto obdobia ( až do roku 1540) nastalo v Uhorsku dvojvládie a bolo zrejmé, že ak nedôjde ku vzájomnej dohode, začnú ďalšie boje (podrobný popis bojov ).

Boj medzi Zápoľským a Ferdinandom trval takmer 11 rokov, kým neuzavreli Veľkovaradínsky mier (24.februára 1538):

• navzájom sa uznali za uhorských kráľov

• status quo: Ferdinandovi pripadlo: takmer celé Slovensko okrem Košíc,

časť Zadunajska, Chorvátsko

Zápoľský získal: Sedmohradsko, stredné a severových.

Uhorsko a Košice

• po Zápoľského smrti sa mal kráľom celého Uhorska stať Ferdinand (dedičov mal odškodniť majetkami v iných častiach habsburskej ríše)

V júli 1540 Zápoľský zomrel, ale situáciu Ferdinandovi skomplikovala kráľovná Izabela, ktorá nechala korunovať Jána Žigmunda ( syna Jána Zápoľského) za uhorského kráľa. Na pomoc Izabele opäť prichádzajú na územie Uhorska Turci a celý spor skončí v roku 1541, rozdelením Uhorska na tri časti:

• budínsky pašalík

• kráľovské Uhorsko ( pripadlo Ferdinandovi )

• Sedmohradsko, s spiľahlými stolicami a juhovýchodným Slovenskom s Košicami (získal Ján Žigmund)

Vláda a zásady politiky Habsburgovcov

Ferdinand I. aj jeho nástupcovia sa snažili o vytvorenie jednotnej centralizovanej ríše, aby obmedzili moc českej i uhorskej šľachty. V Čechách sa to Ferdinandovi podarilo už v r. 1547, v Uhorsku však bola situácia o čosi zložitejšia. Jeho snahy komplikovali predovšetkým Turci a ich expanzia, ktorá viazala uhorské vojenské sily a Ferdinand nemohol proti šľachte podstúpiť taký krok ako v Čechách.

Po tom, čo Turci obsadili Budín, presťahoval Ferdinand hlavné uhorské úrady, správne a cirkevné inštitúcie do Bratislavy, ktorá sa stala na 260 rokov centrom kráľovského Uhorska.. Z Budína sa do nej presťahovali centrálne uhorské úrady, až na výnimky zasadal v nej snem (1563 - 1848) a konali sa korunovácie kráľov (1563 - 1830). Uhorský prímas sa z Ostrihomu presťahoval na tri storočia do Trnavy. Všetky ústredné uhorské orgány prešli väčšími alebo menšími zmenami a boli napojené na centrálnu správu celej monarchie, ktorú predstavovali ústredné orgány vo Viedni. Medzi nové orgány centralizačnej správy patrila Tajná rada, Dvorská kancelária, Dvorská komora a Dvorská vojenská rada.

Bývalé ústredné orgány jednotlivých krajín monarchie stratili právomoc, buď úplne alebo sa dostali do závislosti od centrálnych dvorských orgánov. Z uhorských ústredných orgánov stratila právomoc Uhorská kancelária, ktorá bola súčasťou Dvorskej kancelárie. V Bratislave ostala:

• Uhorská rada, ktorej význam sa zmenšil

• Miestodržiteľská rada - vznikla v r. 1542 najprv mala 7 členov, neskôr 10. Bola

orgánom panovníka, ktorý menoval jej členov. Mala nahradiť úrad palatína (v r.

1531, po smrti Š. Bátoriho túto funkciu Ferdinand zrušil, na nátlak stavov ju však

opäť obnovil, r.1554, voľbou T. Nadášdiho za palatína). V jej rukách ostávalo

vedenie vnútornej správu v Uhorsku, bola akýmsi sprostredkovateľom medzi

kráľom a miestnymi administratívnymi orgánmi - stolicami.

• Spišská komora - spravovala finančné záležitosti 13 stolíc severovýchodného

Uhorska

Najvýznamnejšie centralizačné opatrenia viedenského dvora sa týkali financií. Ich cieľom bolo obmedzenie kompetencií finančných komôr jednotlivých krajín ústredným orgánom. Ich správa bola zverená Uhorskej komore v Budíne a neskôr obnovenej inštitúcii rovnakého mena v Bratislave (1531) => uhorská komora mala spravovať kráľovské príjmy z vyberania cla, soľného monopolu, z kráľovských majetkov, predaja hradných panstiev a iných zdrojov príjmov. Mala zabezpečovať aj vyberanie portálnej dane (vojenská daň). Otázka schvaľovania daní sa stala nástrojom odporu uhorskej šľachty proti centralizmu Habsburgovcov. Vyberanie daní v spomínaných stoliciach severovýchodného Uhorska a správa banských komôr i mincovne v stredoslovenských banských mestách pod Uhorskú komoru nespadali.

Druhým znakom Habsburskej politiky bolo upevňovanie absolutizmu. Absolutizmus reprezentovaný Habsburgovcami však popri všeobecných znakoch, ako je obmedzenie práv šľachty, unifikácia daňového systému, budovanie žoldnierskeho vojska, či oklieštenie moci tradičných stavovských orgánov, mal aj niektoré významné črty, vyvolávajúce veľký odpor viacerých skupín spoločnosti. Za takéto črty možno považovať v prvom rade:

• spätosť habsburského absolutizmu s protireformáciou a násilnou

rekatolizáciou

• nedôveru k domácej šľachte a meštianstvu a zverovanie úradov do rúk

cudzincom ( z ríše, Španielska, Talianska, Čiech a pod.)

• preferovanie cudzích žoldnierskych vojsk pri obrane krajiny a cudzincov na

dôležitých veliteľských miestach

K nim v druhej pol. 17.st. pribudli ďalšie, ako:

• obchádzanie krajinského snemu v závažných ekonomických a politických

záležitostiach

• hospodárske vykorisťovanie miest spolu s obmedzením ich politických práv

Vláda Habsburgovcov vo viacerých sférach prispela k rozvoju krajiny. Popri zabezpečení obrany proti Turkom, to boli

• nové privilégiá (v 16.st.) a hospodárske vzťahy so západom umožnili ďalší rozvoj

miest

• výroba pre armády napomáhala rozvoju remesiel i trhov

• odstránenie anarchie a nastolenie silnej ústrednej moci viedlo k dočasnému

zlepšeniu postavenia poddaných

• užšie spojenie s vyspelými západoeurópskymi oblasťami vytvorilo potom

podmienky pre celkový ekonomický rozvoj krajiny

Celkovo však prevládli na začiatku 17.st. už spomínané negatívne črty a sprievodné javy habsburského absolutizmu, ktoré viedli ku konfliktu so stavmi. Kým v prvej polovici 17.st. (vzhľadom na prebiehajúcu 30-ročnú vojnu) museli Habsburgovci postupovať proti účastníkom troch stavovských povstaní miernejšie, ale vestfálsky mier odstránil prekážky a politika Leopolda I. viedla opäť uplatňovaní centralizmu v krajine. V záujme upevnenia krajiny podriaďoval uhorské hospodárstvo priemyselne vyspelejším rakúskym krajinám (rudné bane na Slovensku prenajímal viedenským a zahraničným podnikateľom), konfiškoval majetky uhorskej šľachty, v krajine udržiaval veľký počet cisárskeho vojska, prostredníctvom jezuitov násilne presadzoval katolicizmus. Jeho reformy viedli k zvyšovaniu daneschopnosti obyvateľstva, čo viedlo k ďalším stavovským povstaniam. (PRIEBEH STAVOVSKÝCH POVSTANÍ A REFORMÁCIE UŽ MÁME V OTÁZKE Č.5. )

Posledné stavovské povstanie sa skončilo podpísaným Satumárskeho mieru r. 1711 a protihabsburský odboj sa skončil kompromisom medzi habsburským absolutizmom a stavovským systémom (Habsburgovci si udržali Uhorsko a šľachta svoje výsady), ktorý predznamenal ďalší vývoj v krajine. Nový panovník Karol III. sa zaviazal, že bude vládnuť spolu so snemom a dodržiavať uhorské zákony. Uhorské stavy súhlasili so zriadením stálej armády a vojenskej dane (kontribúcie), čo posilnilo panovníkovu moc.

Najväčšiu krízu krajina zažila v r.1740, keď zomrel Karol III. formálnou príčinou krízy bolo vymretie Habsburgovcov po mužskej línii a územné nároky susedných štátov. Skutočnou príčinou však bola nejednotnosť ríše. Priebeh zápasu o udržanie dedičstva bol len posledný podnet na reformy, ktoré mali dosiahnuť: modernizáciu monarchie, priblíženie sa k západoeurópskym krajinám, udržanie ríše, ako európskej veľmoci.

Prostriedkom na dosiahnutie týchto cieľov mal byť osvietenský absolutizmus, ktorý prišiel s vládou Márie Terézie a Jozefa II. Táto forma vlády znamenala obmedzenie privilégií a výsad šľachty, ktoré brzdili modernizáciu ríše. Tá prebehla za vlády týchto dvoch panovníkov vo všetkých sférach života - v ekonomickej, politickej, sociálnej i vzdelanostnej. V ekonomike rástol význam trhu, rozvíjal sa záujem o slobodné podnikanie. Základom sa stala myšlienka rovnosti ľudí a možnosť podieľať sa na správe krajiny. Podmienkou na spoločnú emancipáciu bol rast vzdelanosti a záujem o ľud. (OSVIETENSTVO JE TIEŽ VYPRACOVANÉ SAMOSTATNE).

Prelom 18. a 19.storočia bol však prostredníctvom Františka I. opäť návratom ku konzervativizmu a absolutistickej vláde pomocou silného policajného režimu a prenasledovania. Jeho heslom bolo „nič nemeniť“ a vo svojej politike sa orientoval skôr na vojny s Francúzskom, ktoré sa pretiahli na niekoľko rokov. Nakoniec vydal v r.1810 svoju dcéru Máriu Lujzu za Napoleona, čím sa dostal do ťaženia proti Rusku. Františkova politika znamenala pre monarchiu vyčerpanie, štyri prehrané vojny s Francúzskom spôsobili štátny bankrot v r. 1811, utrpeli tým aj uhorské stavy a ich vzťah k viedenskému dvoru bol oslabený ( v r. 1811 - 1812 odmietli stavy pomôcť pri splácaní uhorského dlhu). V nasledujúcom období, počas vlády Ferdinanda V. vrcholila kríza feudálneho spoločenského systému v monarchii. Na mnohých miestach prepukli hladomory, vyrastal odpor poddanských más, najvýraznejšie v roľníckych vzburách a povstaniach. Vzrastala nespokojnosť nastupujúcej buržoázie aj časti drobnej a strednej šľachty. Úsilie vlády sa však naďalej koncentrovalo na udržanie absolutistickej panovníckej moci a existujúceho spoločenského poriadku. Tomu zodpovedal aj vládny systém, na ktorom sa však panovník takmer vôbec nezúčastňoval a rozhodujúce postavenie v štáte mal Metternich (v zahraničnej politike) a F.A.Kolovrat (vnútorná politika).

Po výmene panovníka sa nový kráľ František Jozef I. snažil opäť upevniť moc (viď. Pod jeho menom na str. 8), ale Habsburgovci už takú centralizovanú monarchiu, ako v predchádzajúcich dvoch storočiach nezískali. Po rakúsko - maďarskom štátoprávnom vyrovnaní sa moc panovníka značne oklieštila:

• nemohol ani prechodne vládnuť bez parlamentu

• menoval a odvolával členov národnej rady len po návrhu parlamentu

• síce zvolával a rozpúšťal parlament, ale na schvaľovanie rozpočtu ho musel

zvolať

• predsedal vláde, len jeho podpisom zákony získavali platnosť

• bol vrchným veliteľom armády, vypovedával vojnu, riadil diplomatické služby

Oproti predchádzajúcemu obdobiu teda nemal panovník v uhorskej časti monarchie také kompetencie, na aké bol zvyknutý a bez rozhodnutia snemu nemohol výraznejšie zasahovať do politických a ekonomických pomerov uhorského štátu.

MYSLÍM, ŽE K OBDOBIU POSLEDNÝCH DVOCH PANOVNÍKOV BUDÚ STAČIŤ INFO POD ICH MENAMI NIŽŠIE

Ferdinand I. (1526-1564, z toho 1538 - 1540 len v západnej časti Uhorska)

• od r. 1522 ako arcivojvoda v rakúskych krajinách, od r. 1526 český a uhorský kráľ a od r. 1556 cisár Svätej ríše rímskej národa nemeckého.

• bol vychovávaný v Španielsku, na dvore svojho deda Ferdinanda II. Katolíckeho a po smrti druhého starého otca, Maximiliána I. si s bratom Karolom V. rozdelili dedičstvo => rakúske krajiny

• po celú dobu uhorskej vlády musel čeliť osmanskej expanzii => v r. 1541 - 1547, 1551 - 1568 stratil značnú časť uhorského územia, takže mu opäť ostalo len Slovensko, Chorvátsko a malá západná časť Uhorska.

• zotrval, ako celá habsburská dynastia, pri katolíckom náboženstve a v r. 1555 sa podieľal na podpísaní augsburgského mieru, v ktorom sa prijala zásada „ koho zem, toho náboženstvo“

• počas celej vlády sa snažil o centralizáciu ríše a upevnenie postavenia panovníka voči stavom

Maximilián (1564 - 1576)

• od r. 1564 rakúsky a uhorský kráľ, cisár Svätej ríše rímskej národa nemeckého

• syn Ferdinanda I. a Anny Jagelovskej

• netajil sympatie k luteránstvu => jeho otec ho dal zasnúbiť a v r. 1548 oženiť s Máriou Habsburskou (dcérou svojho brata Karola V.), sobáš však Maximiliánov názor na náboženstvo nezmenil => nakoniec sa pod tlakom otca a španielskych Habsburgovcov v r. 1562 prihlásil po katolicizmus, čo bolo podmienkou jeho korunovácie za kráľa

• po smrti svojho otca sa zmieril so stratou Tyrolska (obdržal ho brat Ferdinand) a Štajerska (získal ďalší brat Karol).

Rudolf II. (1576-1608)

• 1572 - 1608 uhorský kráľ, 1575 - 1611 český kráľ , od r. 1576 rímskonemecký cisár

• od r. 1538 žil v Prahe a tam premiestnil aj najdôležitejšie ríšske úrady

• počas prvého obdobia svojej vlády bol v krajine relatívne pokoj a Turci dodržiavali niekoľko krát predlžované prímerie, v r. 1593 však vypukla vojna s Osmanmi. Jej hlavným znakom boli krvavé rekatolizačné procesy v Hornom Uhorsku a Sedmohradsku => stavovské povstanie Štefana Bočkaja

• okolo r. 1600 prechádzal osobnou bolestnou krízou, šlo o psychózu. Navyše bol konfrontovaný radikálnymi katolíkmi a na druhej strane sa zvyšoval aj nátlak  nekatolíckych stavov => jeho autorita klesala a r. 1608 sa so súhlasom stavov ujal vlády v Uhorsku jeho brat Matej II.

Matej II. (1608-1619)

• v r. 1606 uzavrel mier s povstalcami Štefana Bočkaja a o dva roky neskôr, za prísľub náboženskej a politickej slobody získal podporu stavov v Uhorsku a na Morave. České stavy zachovali vernosť Rudolfovi, ale v r. 1612 sa stal Matej aj českým kráľom.

• Pretože nemal žiadnych potomkov, ešte počas života zabezpečil trón Ferdinandovi II. zo štajerskej vetvy Habsburgovcov

• Ferdinand postupne obmedzoval Matejov vplyv a ostro vystupoval proti rastúcej stavovskej opozícii.

• na konci svojej vlády si Matej uvedomoval blížiacu sa katastrofu, ale kontrola politickej situácie sa mu vymkla z rúk

Ferdinand III. (1637-1657)

• vychovávaný v silnom katolíckom duchu

• spočinula na ňom úloha ukončenia tridsaťročnej vojny, Habsburgovci si aj naďalej udržali Uhorsko aj české krajiny

Leopold I. (1657-1705)

• uhorský aj český kráľ, cisár Svätej rímskej ríše

• pokračoval v absolutistickom kurze vlády a Uhorsko ešte viac zjednotiť, narážal však na odpor uhorskej šľachty => Vešeléniho sprisahanie, povstanie I. Tökölyho

• rok 1683 znamenal obrat v habsbursko - tureckých vojnách => Leopoldove vojská, spolu s poľským kráľom Jánom III. Sobieskym a Karolom V. Lotrinským porazili Turkov v bitke pri Viedni => karlovický mier z r.1699 priniesol pre Leopolda teritoriálne zisky: východné Uhorsko, Sedmohradsko, Chorvátsko, Slavónia

• jeho najväčším protivníkom bol francúzsky kráľ Ľudovít XIV. , ktorý sa snažil ovládnuť Porýnie, Alsasko a Nizozemsko => po prvej etape bojov 1678 - 1679, ktorá pre rakúskych a najmä španielskych Habsburgovcov nevyznel priaznivo, prišla druhá etapa bojov a na základe mieru v Rijswijku r. 1697 muselo Francúzsko vrátiť ríši všetky územia na pravom brehu Rýna

• vo vojne o španielske dedičstvo, v ktorej sa proti Francúzsku spojil Leopold s Nizozemskom a s Anglickom, sa už konca vojny nedožil

Jozef I. (1705-1711)

• uhorský a český kráľ, cisár Sv. rímskej ríše nemeckého národa

• jeho zámerom bolo uskutočniť vnútorné reformy a upokojiť situáciu v Uhorsku => podarilo sa mu zmierniť rekatolizačný tlak

Karol III. - ako nemecký cisár Karol VI. (1711-1740)

• posledný mužský panovník z rodu Habsburgovcov

• bol predurčený ako dedič španielskeho trónu, ale o ten viedol boj s bourbonským kandidátom Filipom V. Náhla smrť brata ho však donútila ujať sa uhorského trónu => Rastattským mierom (1714) sa vzdal španielskej krajiny, ostali mu však územia v severnom Taliansku a v Nizozemsku.

• za jeho vlády malo Uhorsko najväčší územný rozsah => získal severné Srbsko s Belehradom a Malé Valašsko.

• mal len dve dcéry => pragmatická sankcia (1713), do konca svojho života sa snažil o jej akceptáciu v ostatných európskych krajinách

• vo vnútornej politike podnikol hospodárske reformy

• záver jeho vlády predstavovali neúspechy v bojoch s francúzskym kráľom a Osmanmi

• Karolom VI. Habsburský rod vymrel, keďže ani on, ani jeho brat nemali mužských potomkov a rod ďalej pokračoval ako habsbursko - lotrinský

Mária Terézia ( 1740 - 1780)

• uhorská a česká kráľovná, sobášom s Františkom I. Štefanom Lotrinským spolu založili habsbursko - lotrinskú vetvu Habsburgovcov

• mala problémy s uplatnením pragmatickej sankcie => čelila snahám Bavorska, Pruska a Francúzska o veľké časti habsburskej ríše (vojna o rakúske dedičstvo 1740 - 1748) => musela sa vzdať často Sliezska a Kladska)

• reformy vo viacerých sférach => ríša bola správne rozdelená, centralizovaná, preorganizovaná armáda, atď.

Jozef II. (1780-1790)

• od r. 1765 cisár a spoluvládca Márie Terézie, od r. 1780 český a uhorský panovník

• ovplyvnil ho reformný katolicizmus a fyziokratizmus

• ako spoluvládca ovplyvňoval vojenskú sféru a zahraničnú politiku, v ktorej sa orientoval na expanziu (1. delenie Poľska, vojna o bavorské dedičstvo)

• samostatnú vládu zahájil množstvom reforiem, ktoré zmenili politický i spoločenský charakter habsburskej monarchie

• menej úspešný bol ako vojvodca ( vyčerpávajúca vojna s Turkami), v r. 1789 stratil Nizozemsko

Leopold II. (1790-1792)

• druhý syn Márie Terézie a Františka I. Štefana Lotrinského

• pokračoval v reformách Jozefa II. a svojej matky

• po nástupe na trón opäť získal nizozemské provincie, o rok neskôr (1791) uzavrel mier s Turkami a dal sa v Prahe korunovať za českého kráľa

František I. (1792-1835)

• 1792 - 1806 cisár Sv.ríše rímskej nemeckého národa, od r. 1792 český a uhorská panovník

• František I. vlny reformácií zastavil, obrátil sa ku konzervatívnym hodnotám a absolutistickej forme vlády ťažiacej zo služieb tajnej polície

• v zahraničnej politike pokračoval vo vojnách s Francúzskom, ktoré prerástli do bojov s napoleonským Francúzskom (b. pri Valmy, Fleurus )v r. 1797 stratil Lombardiu, Toskánsko a nizozemské územia, získal Dalmáciu a Benátsko. Ďalšia bitka u Marenga i ďalšie neúspechy viedli k podpísaniu mieru, v ktorom musel František uznať územné zisky Francúzska v severnom Taliansku a na Rýne. V priebehu tretej koaličnej vojny proti Francúzsku podľahli spojené rakúske a ruské vojská v b. pri Slávkove a  bratislavským mierom ponechal František Napoleonovi aj Tirolsko, Benátsko, Dalmáciu, Istriu a Voralbersko

• v r. 1814, podpísaním parížskeho mieru (po prehre Napoleona) získal späť Tirolsko, Voralbersko a Salzbursko.

• po druhom parížskom mieri a Viedenskom kongrese získala habsburská monarchia silnejšia, ako v období výbuchu.

• do čela zahraničnej politiky postavil Metternicha, ktorý od r. 1821 do revolúcie zastával úrad kancelára

Ferdinand V. ako rak. cisár Ferdinand I. (1835-1848)

• nazývaný Dobrotivý, bol českým a uhorským kráľom, rakúskym cisárom a lombardsko - benátskym kráľom

• od narodenia mentálne aj telesne zaostával, preto jeho nástup na trón vyvolával pochybnosti, ale zákon legitimity zvíťazil. Miesto neho vládla v skutočnosti tzv. tajná vládna konferencia (Metternich, F.A.Kolovrat, a jeho ml. brat František Karol)

• v r. 1848 sa musel v dôledku vypuknutia nepokojov vzdať trónu v prospech svojho synovca Františka Jozefa II.

František Jozef I. (1848-1916)

• z habsbursko - lotrinskej dynastie

• uhorský kráľ v rokoch 1848 - 1916 (korunovaný 1867), český a rakúsky cisár 1848 - 1916

• hneď po nástupe na trón potlačil revolúciu a v r. 1849 vydal, bez ohľadu na snem, tzv. oktrojovanú ústavu (hoci nebola uvedená do života, umožňovala mu praktizovať absolutistické vládne metódy), potom rozpustil kroměřížsky snem a v r. 1851 obnovil neoabsolutizmus

• v r. 1851 vydal tzv. silvestrovské patenty, ktoré rušili marcovú ústavu a vyhlásilo sa zavedenie jednotnej centralistickej štátnej a verejnej správy a súdnictva v celej ríši => súdnictvo bolo trojinštančné: okresné (slúžnovské) súdy, zborové súdy a krajinské súdy, resp. najvyšší súd vo Viedni

• r. 1852, po smrti ministerského predsedu Felixa Schwarzenbergera sa sám ujal riadenia štátu a vlády

• r. 1855 uzavrel konkordát s pápežom => zrušené placetum regium (právo štátu na kontrolu cirkevného života) a obnovenie nezávislosti cirkevného súdnictva, katolícka cirkev tak mala pod dozorom nižšie školstvo, tlač, právo disponovať s cirkevnými majetkami a štát jej poskytol odškodnenie za zrušenie cirkevných desiatkov. Ostatné povolené cirkvi ( evanjelická a kalvínska) mali zrušené autonómne postavenie.

• v zahraničnej politike nebol až taký úspešný => r. 1859 stratil Lombardiu, vo vojne s Pruskom utrpel prehru (b. pri Hradci Králové v r. 1866) a následná strata Benátska (1866). Jediným územným ziskom R.-U. bola Bosna a Hercegovina, ktorú v r. 1878 vojensky obsadil a r. 1908 ju anexoval.

• počas celej svojej 68-ročnej vlády mu boli rozhodujúcou oporou armáda, byrokracia a cirkev

• Slovensko podporil na kultúrnej úrovni => MS, daroval 1000 zlatých MS a stal sa jej čestným členom, tri slovenské gymnáziá

Karol IV. (1916-1918)

• posledný rakúsky cisár z habsbursko - lotrinského rodu

• nemal sa stať cisárom, ale => nástupcom Františka Jozefa sa mal stať brat Rudolf, ktorý spáchal pravdepodobne samovraždu => na trón mal nastúpiť brat Františka Jozefa, Karol Ľudovít, ale r. 1896 zomrel => následníkom mal byť jeho brat František Ferdinand d´ Este, na ktorého spáchali v r Sarajeve atentát a keďže si zobral nešľachtičnú, jeho deti stratili nárok na trón => právo naň sa prenieslo na syna Karola Ľudovíta, Ota (otec Karola IV), ktorý v r. 1906 zomrel => Karol IV. sa stal cisárom.

• v r. 1916 bol korunovaný za cisára ako Karol I. vo Viedni a uhorského kráľa ako Karol IV. v Budapešti

• na začiatku vyhlásil Otakara Czernina (schopného politika) za ministra zahraničných vecí => správne posúdil kritickú situáciu v krajine a predložil riešenia v memorande: že R.-U. potrebuje mier.

• Počas prvej svet.vojny sa pokúšal o mier ( s Trojspolkom to nešlo , lebo mal záväzky a Dohoda mu nevedela zaručiť nedeliteľnosť R.-U. po vojne)

• jeho posledným pokusom o záchranu ríše bolo vydanie manifestu o federácii Rakúska z októbra 1918 (Rakúsko malo byť rozdelené na 4 časti, s vlastnými národnými radami), ale nepodarilo sa mu to a R.-U- sa rozpadlo

• v deň vyhlásenia Rakúska za republiku odišiel do Švajčiarska , formálne však ostal uhorským kráľom => v marci 1921 sa objavil v Maďarsku a, kde sa snažil za podpory prouhorsky orientovaných Maďarov obnoviť Uhorsko. To sa mu však nepodarilo a oficiálne bol zbavený trónu. Bol internovaný na portugalský ostrov Madeira, kde aj zomrel.

Literatúra:

1. BAĎURÍK, J. 1994. Slovensko a habsburská monarchia v 16. - 17.stor. Bratislava. 1994, 100 s.

2. TIBENSKÝ, J. a kol. 1978. Dejiny Slovenska II. Vydavateľstvo SAV. Bratislava 1987

3. ČORNEJ, P. 2005. Evropa králů a císařů. Praha. 2995, 410 s.

+ net a vypracované otázky od Holeca

V lete 1527 vojská Ferdinanda pod vedením Mikuláša zo Salmu dobyli Budín a zatlačili Zápoľského na východ. Druhý prúd, pod vedením Jána Katziánera postupoval cez Trnavu na banské mestá. Tým bola umožnená korunovácia Ferdinanda I. Habsburského v Stoličnom Belehrade dňa 3.novembra 1527.

Zápoľský však hneď začiatkom roka 1528 vpadol do Uhorska. 8.marca bol porazený pri Seni (blízko Košíc, Jánom Katziánerom), načo utiekol do Poľska. Napriek týmto neúspechom mal však Zápoľský stále silné postavenie, a to hlavne v oblasti Slovenska: hrady v Nitrianskej a Trenčianskej stolici, na Orave, Liptove a celom východnom Slovensku. Mal podporu Petra a Mikuláša Kostku (Turiec,Spiš), Melchiora Balasu a pánov z Levíc, na východe ho stále podporovali Hommonajovci, Drugetovci, Peréniovci. Na jeseň 1527 si Zápoľský z Poľska zavolal na pomoc Sülejmana, s ponukou vazalstva (na čele posolstva: poľský šľachtic Hieronym Laský) Ⴎ uzatvára dohodu so sultánom o spojenectve). Na základe tejto dohody v máj 1529 Sülejman I. z Istambulu vypravil 200 tisícovú armádu proti Uhorsku. Pod touto hrozbou v auguste z Budína utiekli predstavitelia ústredných uhorských úradov a Ján Zápoľský vzdal sultánovi hold na Moháčskom poli, čím formálne uznal jeho nadvládu.Sülejman I. obsadil Karpatskú kotlinu, Budín a tiahol na Viedeň (skoro bez odporu) - osmanské vojská prenikli (cestou vylúpiac Čuňovo a Rusovce) až ku Viedni, odkiaľ však po neúspešnom obliehaní na zimu v októbri 1529 odtiahli.

Spojenectvo s Turkami neprinieslo Zápoľskému očakávaný výsledok, ale práve naopak, znamenalo zahranično-politické komplikácie: pápež Klement VII. (na podnet cisára Karola V.) exkomunikoval Zápoľského a jeho prívržencov z cirkvi (Karol V. porazil Francúzov, čím sa pozície Habsburgovcov upevnili). Navyše Zápoľský svojim postupom ohrozil samotné Uhorsko. V septembri 1530 vpadli Turci na územie Slovenska a vojská belehradského bega Mehmeda sa dostali až na stredné Považie po Piešťany a obsadili Pohronie až k Hronskému Beňadiku. Ferdinandovo panstvo sa tak zúžilo na oblasť Zadunajska a Slovenské stolice. V roku 1531 podnikli Turci druhé neúspešné ťaženie na Viedeň. Skončili pri hrade Köseg, ktorý 3 týždne obliehali. Nepodarilo sa im ho však dobyť, pretože počas tohto obdobia Ferdinand posilnil viedenskú posádku (aj osobná účasť cisára Karola V.) a sultán sa nakoniec rozumne stiahol.

V júni 1533 bolo na Ferdinandov podnet medzi ním a sultánom uzatvorené tzv. Istanbulské prímerie - znamenalo ukončenie vojenských akcií a uznanie statusu quo v Uhoraku. Sultán si zároveň vyhradil právo schvaľovať dohody medzi oboma kráľmi. Kráľovskí súperi však zostávali nezmierení, 4.decembra 1536 sa Zápoľský zradou zmocnil Košíc a udržal si ich až do konca svojho života. Medzi kráľmi bolo uzatvorených asi 15 prímerí, neboli však dodržiavané a až 24.februára 1538 bola medzi nimi uzatvorená tajná mierová zmluva tzv.Veľkovaradínsky mier.

- 1547 Ferdinand uzavrel so sultánom Sülejmanom tzv.Drinopoľský mier na 5 rokov, Ferdinand sa v ňom zaručil platiť Turkom ročne 30,000 dukátov ako zdvorilostný dar.

1

---