Gymnázium Milana Rastislava Štefánika, Nové Mesto nad Váhom
Seminárna práca
(Slovensko v rokoch 1989-1999 )
Martin Pažitný
4.D
2007/2008
Čestné vyhlásenie
Čestne vyhlasujem, že prácu na tému „Slovensko v rokoch 1989 - 1999“ som vypracoval samostatne a všetky údaje, ktoré som prevzal z použitej literatúry uvádzam.
Obsah
1. Úvod........................................................................................................................................4
2. Metodika práce........................................................................................................................5
3. Vlastná práca...........................................................................................................................6
3.1. Čo predchádzalo pádu komunizmu v Československu...........................………...…….6
3.2. Aktivity občanov.................…….……………………………………….………...…...6
3.3. 17. november 1989.........……….……………………………………………….... 7 - 8
3.4. Vláda v období 1990 až 199..….…………………………………………………........9
3.4.1 Problémy vo vládnej koalícii VPN, KDH a DS............................................................9
3.5. Rozpad federácie..………….........................................................................................10
3.6 Slovensko 1993……...............................................................................,..............11 - 12
3.7. Slovensko 1994………………………………………………………………..... 13 - 15
3.8. Slovensko 1995.....................................................................................................16 - 18
3.9. Slovensko 1996.....................................................................................................19 - 21
3.10. Slovensko 1997...................................................................................................22 - 23
3.11. Slovensko 1998...................................................................................................24 - 25
3.12. Slovensko 1999...........................................................................................................26
5. Záver………………………………………………………………………………….........27
6. Zoznam použitej literatúry.........................................................................................……...28
1. Úvod
Koniec 80tych a začiatok 90tych rokov bol v znamení celosvetového uvoľňovania napätia, ktoré panovalo medzi komunistickým ZSSR a kapitalistickými krajinami na čele s USA a demokratickými krajinami Európy. Toto uvoľňovanie napätia sa snažili využiť satelitné štáty ZSSR k zmene režimu z totalitného na demokratický režim po vzore vyspelých liberálno-demokratických štátov sveta. I Československo sa vydalo cestou demokratizácie spoločnosti. Toto obdobie bolo veľmi hektické, neisté, plné očakávaní, zmien, ale postupne aj sklamaní z nesplnených snov a premárnených príležitostí. V tejto seminárnej práci som sa chcel zamerať na obdobie, keď bol zápas o liberálnodemokratickú spoločnosť najhektickejší a najviac potrebný. Je to obdobie rokov 1993 až 1998. Na úvod sa v práci venujem aj udalostiam, ktoré viedli k pádu režimu a rozdeleniu Československej republiky na dva samostatné štáty - Slovenskú Republiku a Českú Republiku.
2. Metodika práce
Písať o histórii, ktorá sa odohrávala len pár rokov dozadu prináša nemalé ťažkosti zapríčinené rôznorodými, často protichodnými informáciami, ktoré si neraz aj ideologicky prispôsobovala tá, či oná vládna garnitúra. Ďalším problémom je i nedostatok knižných materiálov, ktoré by sa hlbšie zaoberali týmto obdobím, preto väčšina materiálov z ktorých čerpám informácie pre svoju seminárnu prácu pochádza z internetu a dennej či inej tlače.
Preto som sa zameral hlavne na už overené informácie či na informácie, ktoré prinášajú viac svetla do množstva politických a sčasti aj ekonomických káuz, ktoré sa v tomto období na Slovensku odohrali a často ešte nie sú úplne prešetrené a právoplatne uzavreté.
3.Vlastná práca
3.1. Čo predchádzalo pádu komunizmu v Československu
V roku 1983 sa ZSSR ocitlo na počiatku otvorenej krízy. Prejavila sa totálnou ekonomickou vyčerpanosťou spôsobenou enormným zbrojením a vojensko-politickými aktivitami v treťom svete. Zmeny nastali až na jar 1985 po nástupe nového sovietskeho vedenia na čele s Michajlom Gorbačovom. Gorbačov navrhol množstvo škrtov vo vojenskej sfére a ušetrené prostriedky sa snažil investovať do modernizácie infraštruktúry.
Gorbačov takisto prijal i politiku glasnosti a perestrojky čo viedlo k čiastočnej liberalizácii spoločnosti a uvoľnenia spoločenského napätia. Táto politika sa spočiatku nestretla s veľkým úspechom u vedúcich komunistov v Československu, ale vliala novú nádej odporcom komunistického režimu v Čechách aj na Slovensku, kde sa začali aktivizovať silné disidentské hnutia.
3.2.Aktivity občanov
Vývoj v Maďarsku a v istom zmysle aj v Poľsku, kde sa politická klíma výrazne oteplila, dokazovala, že modifikácia režimu nebola utópiou, ale reálnou možnosťou. V Československu iniciatívu vyvíjali rôzni aktivisti a združenia. Medzi prvé patrili púte, ktoré organizovali náboženskí aktivisti. Púte sa uskutočnili v rokoch 1985 Velehrad a v 1987 Šaštín, Levoča. Rok 1988 môžeme označiť za začiatok konca komunistického režimu. V tomto roku sa začala čoraz viac verejne prejavovať nespokojnosť občanov s doterajším režimom.
Na prelome rokov 1987- 1988 vyšla v Bratislave ekologická publikácia Bratislava nahlas , zostavená kolektívom autorov na čele s Jánom Budajom. V tom istom období podpísalo okolo 500 tisíc ľudí petíciu za náboženskú slobodu. 3. januára 1988 začal Jiří Ruml vydávať nepovolené Lidové noviny.
25. marca 1988 sa uskutočnila tzv. sviečková demonštrácia, ktorú okrem iných spoluorganizovali František Mikloško a Ján Čarnogurský. Demonštrácia sa uskutočnila na Hviezdoslavovom námestí. Pokojný priebeh však narušil brutálny zásah príslušníkov VB a ŠtB, ktorí neváhali použiť ani obušky, či slzotvorný plyn. Nasledovala demonštrácia, ktorá sa uskutočnila 21. augusta 1988 pri príležitosti 20. výročia invázie vojsk Varšavskej zmluvy na Václavskom námestí v Prahe. Ďalšia demonštrácie sa uskutočnili aj 28. októbra v Prahe pri príležitosti vzniku I. ČSR. Neoficiálna demonštrácia bola rozohnaná pomocou vodných diel a obuškov polície. Naopak úrady povolili demonštráciu pri príležitosti 40. výročia prijatia Deklarácie ľudských práv , ktorá sa uskutočnila 10. decembra 1988 na Škrupovom námestí v Prahe a na ktorej mohli prehovoriť aj predstavitelia Charty 77.
Všetky tieto udalosti boli predzvesťou zásadného obratu v spoločnosti, ktorý sa napokon začal dňa 17. novembra 1989.
3.3. 17. november 1989
16. novembra 1988 sa na bratislavskom Mierovom námestí uskutočnila demonštrácia vysokoškolských študentov, ktorí okrem iného požadovali demokraciu, slobodu cestovania či školské reformy. Študenti svoje požiadavky predniesli pred budovou ministerstva školstva. Vtedajší vysoký funkcionár KSS Gejza Šlapka prisľúbil študentom termín na rokovanie o ich požiadavkách.
17. november 1988 - ďalšia demonštrácia, ktorá sa konala ako spomienka na udalosť ktorá sa odohrala pred 50 rokmi. Bol to brutálny zákrok nacistických orgánov na české vysoké školy a ich študentov. Toto výročie si pražskí študenti pripomenuli veľkou demonštráciu, na ktorej chceli vyjadriť nespokojnosť s režimom. Pokojnú demonštráciu však policajné zložky na pokyn politických predstaviteľov veľmi drasticky rozohnali pomocou obuškov a slzotvorného plynu. Mnoho študentov zranili alebo zatkli. Tento násilný akt voči pokojne demonštrujúcim študentom vyvolal búrku nevôle nielen medzi občanmi, ale aj medzi niektorými komunistickými predstaviteľmi. Táto udalosť mala za následok rozpútanie celoštátnych demonštrácii, na ktorých ľudia odsúdili takéto násilie a požadovali dôkladné prešetrenie zákroku.
19.novembra vzniká v Prahe Občianske fórum (OF) na čele s disidentom Václavom Havlom.
20.novembra v Bratislave vzniká Verejnosť proti násiliu (VPN), ktorú zakladajú Fedor Gál, Milan Kňažko, Ján Budaj a ďalší.
Obidve hnutia združovali nekomunistických umelcov, hercov, študentov a verejne známe tváre. Následne udalosti nabrali rýchly spád. 24.novembra odstupuje zo svojej funkcie Miloš Jakeš , ktorého nahrádza Karel Urbánek. 25. november - 750tisícova demonštrácia na Letnej. V ten istý deň OF a VPN zverejňujú svoj program v ktorom žiadajú slobodu tlače, podnikania, zrušenie vedúcej úlohy KSČ v štáte a vytvorenie skutočnej demokratickej federácie.
27.novembra - sa uskutočnil dvojhodinový generálny štrajk sprevádzaný celoštátnymi mohutnými demonštráciami. Predseda vlády Adamec na rokovaní s OF prisľúbil zostavenie novej vlády i s členmi opozície. 30 novembra vláda zrušila 4.článok ústavy( uzákoňoval vedúce postavenie komunistickej strany v štáte a v spoločnosti), a tak isto zrušila aj 16. článok ústavy( uzákoňoval marxizmus- leninizmus ako základný princíp vo výchove a vzdelávaní ).
7. decembra - odstupuje Adamec pod hrozbou ďalšieho generálneho štrajku z postu predsedu vlády. Poverenie zostaviť novu vládu dostal Adamcov zástupca Marián Čalfa, ktorý zostavuje vládu, ktorá už nie je zostavená čisto len z členov komunistickej strany, ale z 21 členov je už 11 nekomunistov. 10. decembra - Gustáv Husák vymenováva novú vládu na čele s Jánom Čarnogurským. Husák následne rezignoval. 12. decembra vzniká aj na Slovensku nekomunistická vláda pod vedením Milana Čiča a za predsedu národného zhromaždenie je zvolený Alexander Dubček.
V decembri boli otvorené hranice a 29. decembra bol za prezidenta Československa zvolený Václav Havel.
Na 8. - 9. júna 1990 Národné zhromaždenie vyhlasuje prvé slobodné voľby od roku 1946. Na týchto voľbách sa zúčastnilo 95% voličov. V Čechách zvíťazilo OF a na Slovensku VPN, druhé skončilo KDH. Federálnym premiérom sa stal Marián Čalfa a na Slovensku bola zostavená vláda z VPN a KDH pod vedením Vladimíra Mečiara.
3.4.Vláda v období 1990 až 1992
Poslanci získali mandát na dvojročné pôsobenie. V lete 1990 sa zmenili symboly štátu a aj názov z Československá socialistická republika na Česká a Slovenská federatívna republika. Vláda tak isto začala ihneď riešiť zložitú ekonomickú situáciu, ktorú zapríčinilo okrem iného centrálne plánovane hospodárstvo. Prijali zákon o liberalizácii trhu, o slobodnom podnikaní, o veľkej privatizácii, ktorá sa mala uskutočniť kupónovou metódou. Do polovice 1991 odišli sovietske vojská z nášho územia a 1. júla 1991 bola zrušená Varšavská zmluva. Demokratické smerovanie krajiny potvrdili svojimi návštevami demokratický lídri François Mitterrand a Margaret Thatcher v septembri 1990 a v novembri aj George Bush.
3.4.1.Problémy vo vládnej koalícii VPN, KDH a DS
Premiér Vladimír Mečiar spočiatku nielen rešpektoval, ale aj presadzoval politickú líniu najvyšších orgánov VPN. Viaceré jeho postoje dokonca korešpondovali aj s postojmi vtedajšieho lídra ekonomickej reformy v česko-slovenskej federácii. Keď sa po prvých reformných opatreniach začali prejavovať ich následky, vtedajší ekonómovia KDH predložili plán, ktorý mal „klausovský“ model korigovať. Premiér Mečiar ich iniciatívu v tom čase odmietol. Program považoval za odnož marxistického programu. Neskôr sa však dostal do konfliktu s vedením VPN, a prudko zmenil názor, odsúdil vtedajšiu ekonomickú reformu (šokovú terapiu) ako cestu do tmy.
Vo februári 1991 dosiahla popularita Vladimíra Mečiara svoj absolútny vrchol - prieskumy verejnej mienky hlásili, že mu dôveruje takmer 80 percent respondentov. V marci vyvolal premiér konflikt, ktorý sa skončil jeho odchodom z funkcie i z čoraz nepopulárnejšej VPN.
Odvolaný premiér v marci 1991 založil vlastnú platformu vo VPN, v máji nechal zaregistrovať nové hnutie a v júni sa konal jeho ustanovujúci snem. V roku 1991 sa v Banskej Bystrici konal snem, ktorý ustanovil Hnutie za demokratické Slovensko.
3.5. Rozpad federácie
V druhých slobodných parlamentných voľbách od pádu komunistickej diktatúry zvíťazilo s 37,26% hlasov Hnutie za demokratické Slovensko skratka HZDS. Premiérom sa stal predseda hnutia Vladimír Mečiar. Koalícia HZDS a Slovenskej národnej strany (SNS), ktorá získala 7,93% hlasov, mala tichú podporu Strany demokratickej ľavice (SDĽ). Keďže lídri víťazných strán a premiéri oboch národných vlád Česka - Klaus a Slovenska - Mečiar, odmietli vstup do federálnej vlády, jasne tým predznamenali ďalší osud spoločnej federácie. Poslanci Slovenskej národnej rady 17. júla 1992 schválili Deklaráciu Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky, čo bol ďalší krok k rozpadu federácie. Posledný krok k rozpadu federácie sa udial v noci z 26. na 27. augusta 1992, vo vile Tugendhat v Brne. Po osem hodinovej schôdzke premiérov Česka a Slovenska Vladimír Mečiar oznamuje, "že je lepšie pozrieť sa pravde do očí a prijať ju". K 1. januáru 1993 dôjde k rozdeleniu Československa a vzniknú dva samostatné štáty. V dôsledku tohoto rozhodnutia Václav Havel odstúpil z postu prezidenta ČSFR.
Toto rozdelenie sa udialo bez referenda, čiže bez toho aby ľudia mohli vyjadriť svoj postoj k tomuto závažnému rozhodnutiu.
Ústava Slovenskej republiky bola prijatá 1. septembra 1992, ratifikovaná 3. septembra. Nadobudnutím jej účinnosti 1. októbra 1992 sa nahradil názov Slovenská národná rada názvom Národná rada Slovenskej republiky. Poslanci Federálneho zhromaždenia schválili 25. novembra 1992 vládny návrh ústavného zákona o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.
3.6. Slovensko 1993
Hlavnou úlohou slovenskej vlády na čele s Vladimírom Mečiarom bolo, aby nový štát skonsolidovali medzinárodne i vnútropoliticky.
V prvom ohľade bola vláda s premiérom oveľa úspešnejšia. Zahraničie veľmi vysoko hodnotilo pokojné rozdelenie federácie a starostlivo sledovalo, či oba následnícke štáty budú schopné komunikovať a udržiavať korektné vzájomné vzťahy.
12. januára prichádza na návštevu Bratislavy prvý zahraničný diplomat, bol to francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas. Ďalší významný deň pre Slovensko, bol 19. január - keď spolu s Českom bolo Slovensko prijaté valným zhromaždením za členov OSN.
V Národnej rade Slovenskej republiky prebehla nepriama voľba prezidenta. V prvom kole bol vtedy najsilnejšou parlamentnou stranou HZDS navrhovaný Roman Kováč, ktorý ale podporu nezískal. V druhom kole bol v tajnom hlasovaní 15. februára 1993 zvolený 106 hlasmi Michal Kováč, ktorý vzišiel z HZDS. Celé päťročné funkčné obdobie prezidenta Michala Kováča bolo poznačené stretmi s predsedom HZDS Vladimírom Mečiarom a jeho hnutím, ktoré od počiatočných konfliktov prerástli až v otvorenú nenávisť.
Tieto konflikty vyvolávali hlavne personálne návrhy Vladimíra Mečiara, a to predovšetkým jeho presadzovanie Ivana Lexu najskôr za šéfa SIS a neskôr za ministra financií.
Mečiar sa od 1992 dostával do neustálych konfliktov s Milanom Kňažkom, vtedajším ministrom zahraničných vecí SR a podpredsedom vlády SR.
V marci 1993 premiér podal návrh na odvolanie Kňažka z vlády. Odôvodnil to tým, že „podpredseda vlády nemôže vystúpiť na verejnosti, vystúpiť v rozhlase a hovoriť, že predseda vlády klame“. 7. apríl - Na sneme HZDS vystúpil Milan Kňažko z hnutia. Spolu s ním odišlo z parlamentného klubu HZDS osem poslancov. Milan Kňažko „Predseda vlády po voľbách nevykročil za kvalitou moci, ale za jej kvantitou. Kvôli nekvalite výkonu moci sa prevažná časť novinárskej obce obrátila proti HZDS. Politik môže byť všeličím, ale musí byť hodnoverným človekom. Vladimír Mečiar používa lož ako pracovnú metódu.“
Po tejto udalosti je Mečiar nútený hľadať koaličných partnerov, keďže vláda stratila v parlamente väčšinu. Obracia sa na SNS, ale vzťahy s jej predsedom Ľudovítom Černákom boli také narušené (Mečiar odvolal Černáka s postu ministra hospodárstva, pretože Černák naliehal na to, aby sa SNS stala oficiálnou súčasťou koalície a taktiež ho obvinil, že požiadal ministra financií Júliusa Tótha o sedemcifernú sumu pre SNS. Tóth to nikdy nepotvrdil), že dohodu o koalícii musel vyjednávať s jej podpredsedami.
19. október - SNS pod vedením Ľudovíta Černáka podpísala koaličnú dohodu s HZDS a vo vláde obsadila dve kreslá podpredsedov. Aj po podpísaní koaličnej dohody Černákova časť SNS odmietala s predsedom HZDS spolupracovať. Prokoaličná časť strany napokon odstránila Černáka z postu šéfa strany. Novým predsedom sa stal Ján Slota.
V ekonomickej oblasti Slovensko nenapredovalo ako by bolo potrebné, neprijímali sa ani opatrenia, ktoré by zdedený stav reformovali, či aspoň zlepšovali. Na túto situáciu okrem iných upozornil aj sám prezident Michal Kováč vo svojom novoročnom prejave.
3.7. Slovensko 1994
11. január - Americký prezident Bill Clinton ubezpečil v Prahe predstaviteľov Visegrádskej štvorky, že Partnerstvo pre mier je prípravou na prijatie do NATO. Prezidentovi Michalovi Kováčovi potvrdil, že Slovensko má rovnaké postavenie ako jeho susedia.
11. február - Rady HZDS opustili členovia vlády Roman Kováč, Jozef Moravčík a ďalších desať poslancov hnutia. V pôvodne 74-člennom parlamentnom klube zostalo 51 poslancov HZDS. Vláda sa stala výrazne menšinovou.
9.marec - novoročný prejav prezidenta v parlamente, v ktorom prezident upozornil na zlú ekonomickú situáciu a navyše 90% nespokojnosť ľudí so situáciou v krajine a tiež v ňom jasne objasnil prečo má „vážne výhrady proti štýlu a etike politickej práce pána Mečiara, proti spôsobu jeho vládnutia a proti praktikám, ktoré vytvárajú konfrontačné ovzdušie v politickom živote “ . Tento prejav mal za následok pád premiéra.
Návrh na vyslovenie nedôvery podal poslanec Vladimír Pittner.
Po dvojdňovej rozprave vystúpil aj Mečiar. Prezidentovi navrhol, aby odstúpil a sľúbil, že minútu po ňom odstúpi aj on. (Keby prezident rezignoval, demisiu premiéra by nemal kto prijať.) V tajnom hlasovaní vyjadrilo premiérovi nedôveru 78 poslancov a prezident ho musel podľa ústavy odvolať. Prezident ponúkol možnosť zostaviť novú koalíciu opäť HZDS, čo Mečiar odmietol a s HZDS odišiel do opozície. Predčasné voľby sa mali uskutočniť o 196 dní - 30. septembra.
16. marec - Vznikla vláda širokej koalície pod vedením Jozefa Moravčíka. Malo v nej zastúpenie päť politických subjektov a v parlamente ju podporovali aj dve politické strany maďarskej menšiny. Vďaka pohodlnej väčšine mohla Moravčíková vláda vládnuť až do júna 1996. No na predčasných voľbách striktne trvala SDĽ, ktorá si od nich sľubovala väčší počet kresiel v parlamente.
Moravčíkova vláda upokojila rozbúrenú spoločenskú atmosféru, ale nemala dosť času, aby výraznejšie napravila hrozivú ekonomickú a sociálnu situáciu. Zato vládla dosť dlho, aby prevzala zodpovednosť za stav krajiny od svojho predchodcu. Voliči, ktorí sa od HZDS odvrátili pod dojmom toho, ako vládlo, sa k nemu zas vrátili, keď moc stratilo. Navyše volebná kampaň HZDS bola veľmi účinná, aj vďaka tomu, že sa nej podieľal Fedor Flašík. Snaha obmedziť výdavky na kampaň zmenou zákona sa vyhla účinnosti, keďže HZDS zákonom stanovený limit prekročilo už výrobou predvolebného hitu Vivat Slovakia, ktorý stál vyše 3 miliónov korún a videoklip k nemu ďalší milión.
30. september - V predčasných voľbách získalo HZDS 34,9 percenta hlasov, čo mu dalo 61 poslaneckých mandátov. Okrem HZDS sa do parlamentu dostala Spoločná voľba, Maďarská koalícia, KDH, Demokratická únia, Združenie robotníkov Slovenska a SNS.
Mečiar síce vyhral voľby ale výsledkom bol veľmi sklamaný pretože volebný výsledok mu neumožňoval, aby vládol sám, a poverenie na zostavenie vlády preto prijal až po veľkom zvažovaní. Vládnu koalíciu vytvorilo HZDS, SNS a ZRS. 13. decembra - podpísali koaličnú dohodu a následne prezident Michal Kováč vymenoval tretiu Mečiarovu vládu.
3. - 4. november - Po ustanovujúcej schôdzi nového parlamentu zvolala koaličná väčšina HZDS, SNS a ZRS ďalšiu schôdzu, ktorá trvala celú noc. Počas nej odvolali a zvolili funkcionárov na 38 postoch štátnych a verejnoprávnych ustanovizní, zrušili privatizačné rozhodnutia Moravčíkovej vlády a výlučnú právomoc vlády rozhodovať o privatizácii preniesla väčšina z vlády na prezídium Fondu národného majetku. Jeho vopred pripravený scenár poslanci všetkých troch strán zrealizovali, čím podľa neho prešli „skúškou akcieschopnosti a spolupráce“. Viaceré rozhodnutia „dlhej parlamentnej noci“ neskôr Ústavný súd označil za protiústavné. Táto parlamentná noc vošla do histórie pod pomenovaním „noc dlhých nožov“
25. november - Diplomati Nemecka a Francúzska odovzdali Slovensku demarš Európskej únie. Reagujúc na priebeh a i výsledky „dlhej parlamentnej noci“, únia vyjadrila svoje znepokojenie nad „niektorými javmi politického života od volieb“
Tieto udalosti dávali tušiť spôsob akým bude vládnuť Vladímír Mečiar, čo potvrdil aj svojimi výrokmi a ďalšími krokmi.
Pretože v jeho ponímaní bola demokracia len výberom vládcu, nie spôsobom vlády a obsahom verejného života. „Vážení, zvyknite si, je po voľbách. Je iná situácia, je iný čas a iné pomery. A politicky nerobíme nič iné, len to, čo občania po voľbách od nás čakajú.
Uvádzame výsledky volieb do praktického života. A vy kričíte.“
„Tí druhí sa musia naučiť so mnou žiť, lebo som bol znovu legitimovaný voľbami. Tak nech už prestanú s nezmyselným zápasom a nech rozmýšľajú, ako so mnou žiť a nie proti mne ísť.“
Vladimír Mečiar sa tak isto pokúsil zmeniť výsledok volieb.
Právni experti HZDS, profesorka Katarína Tóthová a docent Ján Cuper, presviedčali verejnosť, že Ústavný súd môže „zrušiť“ výsledok, ktorý vo voľbách dosiahla Demokratická únia, a dokonca prerozdeliť jej hlasy medzi ostatné parlamentné strany. Keď tento pokus dodatočne vylepšiť výsledky volieb Ústavný súd zmietol zo stola, predseda Mečiar vyhlásil, že Ústavný súd je „ďalší chorý prvok na scéne“.
3.8. Slovensko 1995
20. január - Parlament schválil programové vyhlásenie vlády, čím vyslovil dôveru tretiemu kabinetu premiéra Mečiara. Vyhlásenie obsahovalo aj tézu, že štátnym záujmom Slovenska je členstvo v NATO a Európskej únii.
Vladimír Mečiar, ale vo vnútornej politike robil všetko preto, aby splnenie tohto cieľa sám prekazil . Ešte stále sa vracal, k tomu že poslanci DS získali svoje mandáty protizákonne. Bolo to také vážne, že na danú situáciu musel reagovať predseda Európskej komisie Jacques Santer.
Po Santerovom vyhlásení,“ všetci poslanci slovenského parlamentu boli legálne zvolení, preto by sa nám prípadné vylúčenie poslancov Demokratickej únie nezdalo právne odôvodnené“, premiér Mečiar rezignoval a o vylúčenie poslancov opozičnej strany z parlamentu sa už neusiloval. Ale v iných veciach napriek výstrahám konal ďalej.
19. marec - Základnú zmluvu o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi Slovenskom a Maďarskom podpísali v Paríži premiéri Mečiar a Gyula Horn.
Vladimír Mečiar sa nezmieril s rozhodnutím prezidenta, nevymenovať Ivana Lexu, za riaditeľa SIS a preto dal v parlamente zmeniť zákon tak, aby riaditeľa SIS mohla navrhnúť a aj vymenovať vláda. Ivan Lexa bol 18. apríla vymenovaný za nového riaditeľa SIS.
31. august - Prezidentov syn Michal Kováč ml. bol zavlečený do Rakúska. Podľa zverejnených informácií dôsledkom tohto činu malo byť odstúpenie prezidenta Michala Kováča z funkcie, čím sa chcel Vladimír Mečiar zbaviť neustáleho kritika jeho spôsobu vlády. Prezident však vo funkcii ostal až do konca funkčného obdobia.
Prvý vyšetrovateľ, ktorý médiám oznámil, že stopy vedú k SIS, bol z prípadu odvolaný. Druhý vyšetrovateľ, ktorý získal priznanie príslušníka SIS Oskara Fegyveresa o podiele tajnej
služby na kriminálnom čine, bol takisto z prípadu stiahnutý. Na oboch vyšetrovateľov napísal Ivan Lexa niekoľko trestných oznámení, pre ktoré ich z prípadu odvolali.
V novembri 1995 Úrad inšpekčnej služby ministerstva vnútra skonštatoval, že žiadne z oznámení nebolo opodstatnené. Až tretí vyšetrovateľ tohto prípadu, bol pre vládu akceptovateľný.
Vyšší krajinský súd vo Viedni skonštatoval, že „Michal K. bol zbavený slobody a násilím prevezený do Rakúskej republiky s vedomím úradov Slovenskej republiky, a to prostredníctvom jej podriadenej organizácie“. Jaroslav Svěchota, riaditeľ kontrarozviedky SIS, neskôr pred vyšetrovateľmi, ale aj v rozhovore pre médiá vyhlásil, že únos Kováča mladšieho koordinoval Ivan Lexa, a „ideovým vodcom únosu“ bol Vladimír Mečiar.
S touto kauzou úzko súvisí ďalšia kauza, ktorá nie je do dnešného dňa úplne prešetrená - kauza Remiáš.
September 1995 - Bývalý pracovník SIS Oskar Fegyveres vypovedal, že za únosom prezidentovho syna stála tajná služba na čele s Ivanom Lexom a z obavy o svoj život odišiel do zahraničia. Fegyveresovi robil spojku so Slovenskom jeho priateľ a tiež pracovník SIS Róbert Remiáš, ktorého začala sledovať a odpočúvať tajná služba.
26. júna odovzdal premiér do rúk francúzskeho ministra zahraničných vecí Hervé de Charettem oficiálnu žiadosť o prijatie Slovenska do Európskej únie.
19. september - Vláda schválila vyhlásenie, ktorým vyzvala prezidenta republiky, aby z funkcie odstúpil „prv než sa dokáže, že činy pána prezidenta sú zradou našej spoločnej vlasti“.
V ekonomickej oblasti sa Mečiarovi neviedlo o nič lepšie. Protiústavnou zmenou privatizačného zákona, keď právomoc rozhodovať o privatizácii preniesol z vlády na Fond národného majetku (kde malo HZDS väčšinu), bol sprivatizovaný štátny majetok v hodnote viac ako 110 miliárd slovenských korún. Ústavný súd neskôr konštatoval, že táto zmena bola protiústavná.
Do privatizácie sa nemohli zapojiť zahraniční investori, čo malo za následok nízky prílev investícií a zabrzdenie nevyhnutného procesu reštrukturalizácie slovenskej ekonomiky.
Kupónová privatizácia bola v poslednej chvíli nahradená dlhopisovou metódou, ktorá umožnila, aby mečiarovskí privatizéri splatili svoje záväzky lacno skúpenými dlhopismi.
Predseda vlády sa za to sám pochválil: „Vďaka ti, Mečiarko, aspoň za toto, napriek tomu, že to všetkých štve.“
Všetky tieto udalosti vyvolali ohlas nielen u domácich a zahraničných pozorovateľov, ktorí konštatovali, že vláda si v roku 1995 upevnila vplyv nad elektronickými médiami a ich riaditelia sledujú stranícku líniu, ale aj u zahraničných politikov a vlád. Na Slovensko začali prichádzať čoraz častejšie demarše, v ktorých bolo premiér upozorňovaný na spôsob vládnutia, ktorý je nezlučiteľný s princípmi liberálnej demokracie.
25. október - Zástupcovia krajín EÚ odovzdali premiérovi druhý demarš. Mečiar odmietol fyzicky prevziať dokument, takže diplomati ho museli nechať v prijímacom salóniku.
7. októbra- Veľvyslanec USA v SR Theodore E. Russel odovzdal Vladimírovi Mečiarovi demarš vyjadrujúci znepokojenie vlády USA nad vnútropolitickým vývojom na Slovensku.
16. november - Poslanci Európskeho parlamentu schválili rezolúciu, v ktorej sa konštatovalo, že ak bude slovenská vláda pokračovať vo vedení politiky, ktorá nerešpektuje demokraciu, „tak bude pre EÚ nevyhnutné zvážiť svoje programy pomoci Slovensku“.
3.9. Slovensko 1996
V roku 1996 sa začala prejavovať vládna kríza, ktorú však nevyvolalo zahraničnopolitické smerovanie Slovenska, ani charakter prijímaných ekonomických a sociálnych opatrení, ale spor o kontrolu nad privatizáciou a finančnými inštitúciami.
V máji boli nominanti SNS vytesnení z vedenia Slovenskej poisťovne. Ján Slota to označil za poslednú kvapku, ktorou koaličný pohár pretiekol. Vzápätí sa k nemu pridalo Združenie robotníkov Slovenska, ktoré nebolo spokojné s bezvýznamným postavením pri privatizácii. Ján Ľupták sa verejne posťažoval: „V Prezídiu FNM je deväť ľudí - z toho šesť HZDS, dvaja ZRS, jeden SNS. Vždy nás prehlasujú.“ Námietky a výhrady svojich dvoch koaličných partnerov nechal Vladimír Mečiar bez povšimnutia, preto SNS a ZRS podporili v parlamente niekoľko opozičných návrhov.
Odveta bola okamžitá: Mečiar označil Slotu a Ľuptáka za partnerov bývalých a verejne im povedal: „Vaša národná hrdosť a robotnícka česť končia v Slovenskej poisťovni.“
Keď sa zdalo, že táto kríza povedie k rozpadu vlády zasiahla SDĽ, ktorá dala vyhlásenie, že je ochotná podporiť menšinovú vládu HZDS. Tým sa vládna kríza skončila.
29. apríla - Remiáš zahynul na Karloveskej ceste v Bratislave pri výbuchu auta, v ktorom bol nainštalovaný nástražný výbušný systém. Na mieste činu sa pohybovali známe postavy z podsvetia, ktoré mali navodiť dojem, že išlo o mafiánsku vraždu. 15.októbera 1996 po niekoľkonásobnej výmene vyšetrovateľov bol prípad Remiášovej vraždy uložený pre nedostatok dôkazov.
2. máj - Výbor na ochranu novinárov so sídlom v New Yorku označil Mečiara za desiateho najhoršieho nepriateľa tlače vo svete.
13. máj - Rádio Twist a Rádio Slobodná Európa odvysielali záznam telefonického rozhovoru medzi ministrom vnútra Ľubomírom Hudekom a riaditeľom SIS Ivanom Lexom, ktorý potvrdzoval, že v prípade zavlečenia zasahovali do vyšetrovania a marili ho.
6. júl - Slovensko navštívila manželka amerického prezidenta Hillary Clintonová, ktorá vyzvala vládu, aby skoncovala s kolísaním vo vzťahu k demokratickým reformám.
V tomto čase sa začala slovenská spoločnosť polarizovať na zástancov vlády Vladimíra Mečiara a na jeho kritikov. Mečiar využil túto situáciu na aktivizáciu a mobilizáciu svojich stúpencov.
4. decembra 1996 vylúčili poslanci vtedajšej vládnej koalície z parlamentu nezávislého poslanca Františka Gauliedera, (v novembri opustil parlamentný klub HZDS) proti jeho vôli. Jeho vylúčenie odôvodňovali listom, ktorý vraj poslal predsedovi parlamentu Ivanovi Gašparovičovi, kde malo byť jeho vzdanie sa poslaneckého mandátu. Vládna koalícia svoje rozhodnutie nezmenila ani napriek Gauliederovmu nesúhlasu, ktorý dal najavo slovne i písomne, a ani napriek tomu že o nezákonnosti tohto ich rozhodnutia rozhodol aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Podľa vyjadrenia Richarda Rapanta (predseda senátu ÚS SR), senát ÚS SR zistil, že list na základe ktorého NR SR rozhodla o F. Gauliederovi je list z 26. júla 1994, ktorý podpísal v bratislavskom Istropolise za prítomnosti ďalších kandidátov na poslancov pre blížiace sa voľby. Ďalšie fakty hovoria o tom, že kandidáti na poslancov popri tomto liste podpísali aj zmluvu s HZDS podľa paragrafu 51 Občianskeho zákonníka v ktorej sa k niečomu zaviazali, kde bol podpis overený prítomnou pracovníčkou. Po podpísaní zmluvy budúci poslanci podpísali aj abdikačný list. Tieto abdikačné listy poslancom odovzdané neboli a boli k dispozícii u niekoho iného. Na abdikačnom liste z tohto dátumu podpis F. Gauliedera nie je overený, ale 4. novembra 1996 bolo jeho overenie v NR SR preukazované poslednou stranou zmluvy s HZDS na ktorej bol podpis overený. Z toho vyplýva, že abdikačný list, ktorý F. Gaulieder nevlastnil, nemohol poslať parlamentu. Až v roku 2000 novozvolení poslanci parlamentu zrušili nezákonné rozhodnutie ich predchodcov.Následne pred domom Františka Gauliedera vybuchla silná nálož, ktorá našťastie nikoho nezranila.
22. október - Veľvyslanec USA na Slovensku Ralph Johnson vyhlásil, že ak USA majú podporiť prijatie Slovenska do NATO, musí „demonštrovať, že plne zdieľa demokratické hodnoty NATO“.
18. december - Americká organizácia Freedom House oznámila, že v roku 1996 bolo Slovensko „čiastočne slobodnou“ krajinou. Ako dôvod Freedom House uviedol „politický teror proti oponentom vládnucej strany a čoraz autoritatívnejšieho premiéra“.
Slovensko, bolo v zahraničí vnímané ako neliberálna demokracia, ktorá má síce demokraticky zvolenú vládu, ale aj vládu, ktorá „rutinne ignoruje ústavný rámec svojej
moci a občanov zbavuje základných práv a slobôd “, na čo upozornil vo svojom článku „ Nárast neliberálnych demokracií“ Fareed Zakaria.
3.10. Slovensko 1997
13. marca - prezident Michal Kováč vyhlásil referendum na 23. a 24. máj so štyrmi otázkami: tri sa týkali vstupu SR do NATO a jedna priamej voľby hlavy štátu.
22. apríla vláda SR prijala uznesenie nedistribuovať hlasovací lístok s otázkou do referenda o priamej voľbe prezidenta. 25. apríla sa Ústredná komisia pre referendum (ÚKR) uzniesla, že rozhodnutie vlády nedistribuovať hlasovací lístok so 4. otázkou je v rozpore s platným právnym poriadkom. Minister vnútra Gustáv Krajči s tým nesúhlasil.
Napriek jasnému stanovisku Ústavného súdu, že prezident vyhlásil referendum so štyrmi otázkami podľa ústavy a otázky položené v referende nemôže nikto ďalší zmeniť, minister vnútra Gustáv Krajči ich zmenil. „Štvrtá otázka je právne nedobre postavená a nemala by byť na hlasovacom lístku. Zodpovednosť za zmenu lístka beriem na seba ja. Dal som pokyn tlačiť hlasovací lístok s tromi otázkami tak, aby občan nebol zavádzaný otázkou číslo štyri.“
1. máj - Nemecký minister zahraničných vecí Klaus Kinkel na návšteve v Bratislave odovzdal súpis požiadaviek, ktoré Slovensko musí splniť, ak sa chce uchádzať o členstvo
v integračných zoskupeniach. Bola medzi nimi aj požiadavka na bezproblémový priebeh referenda.
24. máj - Ústredná komisia pre referendum podala trestné oznámenie na ministra vnútra Krajčiho za marenie prípravy a priebehu volieb a referenda. Referenda sa zúčastnilo 10 percent oprávnených voličov.
4. júl - Predseda vlády zvolal stretnutie politikov za okrúhlym stolom. Bezvýsledné rokovanie ukončil Mečiar slovami: „Prekakali sme NATO, prekakáme aj Európsku úniu“.
8. júl - Summit štátov NATO prijal v Madride vyhlásenie, že súhlasí s pozvaním Česka, Poľska a Maďarska „na začatie vstupných rozhovorov s NATO“.O Slovensku sa vyhlásenie nezmieňovalo.
Premiér sa snažil neúspech v prístupových rokovaniach zmierniť a o neúspechu hovoril ako o úspechu svojej zahraničnej politiky „ My sme získali dvojročný odklad“ a „Zo všetkých strán sme dostali gratulácie k výsledku a stretávali iba priateľské a usmiate tváre“.
Na rozdiel od Vladimíra Mečiara náš prístupový proces videli zahraniční politici trocha ináč, čo dávali najavo svojimi jednoznačnými výrokmi.
Klaus Kinkel v Madride povedal, že Slovensko „musí dokončiť proces prerodu z diktatúry v demokraciu“. Ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová k tomu dodala, že Slovensko sa dostane do NATO až potom, „keď sa jeho národ vráti na cestu demokracie a reforiem“.
30. september - Koaličná väčšina v parlamente odmietla rešpektovať rozhodnutie Ústavného súdu, aby zmenila uznesenie, ktorým odobrala mandát Františkovi Gauliederovi, čím porušila jeho ústavné práva. Toto nerešpektovanie verdiktu Ústavného súdu viedlo k tomu, že 21. októbra zrušil predseda Európskeho parlamentu účasť na stretnutí s predstaviteľmi parlamentov asociovaných krajín, ktoré sa malo uskutočniť v Bratislave.
17. novembra - sa na protest proti štýlu vládnutia konali vo viacerých mestách demonštrácie. Na Námestí SNP v Bratislave sa zišlo 15 tisíc protestujúcich.
Neúspech zahraničnej politiky Slovenska vyvrcholil 13. decembra - keď Európska rada nezačlenila Slovensko medzi štáty, s ktorými začne vstupné rokovania o ich prijatí do Európskej únie.
3.11. Slovensko 1998
8. január - Ústavný súd rozhodol, že parlament porušil ústavné práva Emila Spišáka, lebo mu neumožnil nastúpiť na uprázdnený mandát po zosnulom poslancovi SNS.
Najdôležitejšou udalosťou roka boli parlamentné voľby, ktorých výsledok mal určiť ďalšie smerovanie krajiny. Či sa bude Slovensko ďalej uberať smerom k medzinárodnej izolácii a autokracii, alebo sa vráti naspäť medzi štandardné liberálnodemokratické krajiny Európy a nastúpi proces tak veľmi potrebných reforiem.
Vládna koalícia sa snažila udržať pri moci aj zmenou volebného zákona v poslednej možnej chvíli. Snažila sa prekaziť registráciu kandidačnej listiny Slovenskej demokratickej koalície (SDK), čo sa vďaka hlasovaniu Ústrednej volebnej koalície o jeden hlas nepodarilo. HZDS sa snažila napadnúť potom ešte registráciu na Najvyššom súde, ale neuspelo.
Veľké obavy vyvolala aj skutočnosť, že sa vládna zostava úporne bránila tomu, aby voľby monitorovali pozorovatelia zo zahraničia. Od tohto postoja upustila iba pod veľkým domácim a zahraničným tlakom. Všetky tieto a viaceré ďalšie mocenské aktivity mobilizovali verejnosť. Na Námestí SNP v Bratislave sa konali mítingy, na ktorých sa zúčastnili desaťtisíce ľudí.
Popritom sa Slovensko prepadalo v rebríčkoch zahraničných agentúr.
30. marec - Agentúra Moody's znížila rating Slovenska z najnižšieho investičného stupňa na stupeň neinvestičný.
3. marec - Skončilo sa funkčné obdobie prezidenta Michala Kováča. Zastupujúci prezident Mečiar vyhlásil amnestiu v súvislosti so zmareným referendom a únosom Kováča
mladšieho
7. júl - Zastupujúci prezident Mečiar vydal ďalšiu, „upresňujúcu“ amnestiu na trestný čin únosu a zmarené referendum.
Všetky tieto činy mali za následok rekordnú účasť voličov na voľbách, ktoré sa uskutočnili 25. - 26. septembra a jasné víťazstvo opozičných strán(i keď HZDS voľby vyhralo nemalo s kým utvoriť vládnu koalíciu) .
Rokovanie o novej vládnej koalícii komplikoval postoj SDĽ, ktorá presadzovala koalíciu zloženú z troch opozičných strán SDK - SDĽ - SOP , bez účasti SMK i napriek tomu, že sa pred voľbami dohodla na vytvorení širokej vládnej koalície.
SDĽ napokon s účasťou Strany maďarskej koalície (SMK) vo vláde súhlasila, za čo získala o jedno ministerské kreslo viac, než jej podľa výsledkov volieb prislúchalo. Strana maďarskej koalície, ktorá vznikla zlúčením troch politických subjektov, prvý raz od vzniku republiky mala svojich zástupcov vo vláde.
30. október - Predseda parlamentu Jozef Migaš vymenoval vládu premiéra Mikuláša Dzurindu zloženú zo zástupcov SDK, SDĽ, SMK a SOP.
19. november - Vládny kabinet schválil svoje programové vyhlásenie.
3.12. Slovensko 1999
Slovensko sa vďaka volebnému výsledku znova vrátilo medzi štandardné liberálnodemokratické krajiny Európy. Vládnych predstaviteľov čakala neľahká úloha stabilizovať a naštartovať oslabenú ekonomiku Slovenskej republiky. Na účte Slovenskej republiky v Národnej banke SR bolo 10. septembra 1998 necelých 50 tisíc slovenských korún.
Túto situáciu sa vláda rozhodla riešiť ekonomickými balíčkami, ktoré mali veľmi ťažký dopad na nemajetnejšie vrstvy obyvateľstva. A vláda si týmto opatrením nezískala medzi väčšinou obyvateľstva popularitu.
Naopak v zahraničí si Slovensko meno veľmi polepšilo čoho dôkazom je, že v decembri 1999 na summite Európskej únie v Helsinkách dostalo Slovensko oficiálne pozvanie na rozhovory o vstupe do Európskej únie.
Rovnako pozitívna zmena nastala aj vo vzťahu k NATO. Americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová oznámila, že USA sú pripravené pomôcť Slovensku, aby dobehlo „zmeškaný vlak“.
5. Záver
V seminárnej práci som chcel nielen sebe, ale aj ostatným ľudom pripomenúť, poprípade ukázať, že demokratická spoločnosť tu nebola odjakživa. Za túto spoločnosť bolo potrebné niekoľko desiatok rokov tvrdo bojovať, aby sa sen demokraticky zmýšľajúcich ľudí stal skutočnosťou. Mnohí si mysleli, že demokracia sú iba demokratické voľby a po ich absolvovaní sa netreba už viac o spoločnosť - politiku zaujímať. Z tohto krutého omylu nás vyviedlo obdobie rokov 1993 - 1998, kde bolo potrebné znovu sa zjednotiť a prispieť vo voľbách 1998 k zmene kurzu politiky. Čo sa vďaka spoločnému úsiliu občanov aj podarilo. Dôkazom toho je naše prijatie či už do OBSE, NATO alebo Európskej únie.
A aké ponaučenie z toho všetkého plynie? Demokracia nie je právo, ale výsada a tak by sme sa mali s ňou aj zaobchádzať. Už nikdy by sme nemali dopustiť aby sa opakovala situácia či už z rokov 1948 - 1989 alebo z rokov 1993 - 1998 a cestou ako tomu zabrániť je angažovanosť ľudí vo veciach verejných.
6. Zoznam použitej literatúry
1. Mariána Leška, Ivana Štulajtera: Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera, SME, Bratislava 29. decembra 2007
2. J. Hečková, Ľ. Marci, Z. Nagy, V. Slneková: Dejepis , Enigma, Dunajská Streda 2002
3. Fareed Zakaria: Nárast neliberálnych demokracií, Kritika & Kontext rok 1998 číslo 1.
10. www. studentske.sk/dejepis/Pad_komunizmu.doc
. Dejepis ,: J. Hečková, Ľ. Marci, Z. Nagy, V. Slneková, Enigma, Bratislava 2002, strana 175
. Dejepis ,: J. Hečková, Ľ. Marci, Z. Nagy, V. Slneková, Enigma, Bratislava 2002, strana 213
. Dejepis ,: J. Hečková, Ľ. Marci, Z. Nagy, V. Slneková, Enigma, Bratislava 2002, strana 213
.www. studentske.sk/dejepis/Pad_komunizmu.doc
. www. studentske.sk/dejepis/Pad_komunizmu.doc
http://sk.wikipedia.org/wiki/Politick%C3%BD_v%C3%BDvoj_Slovenska_od_roku_1989
. http://sk.wikipedia.org/wiki/Politick%C3%BD_v%C3%BDvoj_Slovenska_od_roku_1989
.http://sk.wikipedia.org/wiki/Politick%C3%BD_v%C3%BDvoj_Slovenska_od_roku_1989
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 2
. http://sk.wikipedia.org/wiki/Politick%C3%BD_v%C3%BDvoj_Slovenska_od_roku_1989
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 2
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 2
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 3,
stĺpček- Udalosti roka
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 3,
stĺpček- Udalosti roka
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 3,
Všetko bolo predčasné
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 3,
Všetko bolo predčasné
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 3,
Všetko bolo predčasné
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 3,
Všetko bolo predčasné
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 3,
Stĺpček- Udalosti roka
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 3,
Stĺpček- Udalosti roka
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 3,
Stĺpček- Tvár roka/ Naučte sa so mnou žiť.
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 3,
Všetko bolo predčasné
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 4, Stĺpček - Udalosti roka
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 4
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 4, Stĺpček - Udalosti roka
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 4, Stĺpček - Udalosti roka
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 4, Stĺpček Tvár roka/ Vodca a koordinátor
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 4, Stĺpček Tvár roka/ Vodca a koordinátor
. http://hn.hnonline.sk/c1-22700800-chronologia-kauzy-remias
. http://hn.hnonline.sk/c1-22700800-chronologia-kauzy-remias
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 4
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 4, Stĺpček - Udalosti roka
. http://dnes.atlas.sk/z-domova/157129/15-rokov-samostatneho-slovenska
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 4, Stĺpček - Udalosti roka
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 5
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 5
http://hn.hnonline.sk/c1-22700800-chronologia-kauzy-remias
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 5, Stĺpček - Udalosti roka
. http://sk.wikipedia.org/wiki/Politický_vývoj_Slovenska_od_roku_1989#Kauza_Franti.C5.A1ek_Gaulieder
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 5, Stĺpček - Udalosti roka
Fareed Zakaria: Nárast neliberálnych demokracií, Kritika & Kontext rok 1998 číslo 1.
. http://sk.wikipedia.org/wiki/Politický_vývoj_Slovenska_od_roku_1989
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 6, Stĺpček Tvár roka/ Vzal to na seba
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 6, Stĺpček - Udalosti roka
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 6,
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 6, Stĺpček - Udalosti roka
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 7, Stĺpček - Udalosti roka
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 7
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 7, Stĺpček - Udalosti roka
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 7
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 7, Stĺpček - Udalosti roka
Sme, Dejiny Slovenska- 15 rokov samostatnej republiky očami Mariána Leška a Ivana Štulajtera. Strana 8
2