JANKO JESENSKÝ
Narodil sa 30. decembra 1874 v rodine národne uvedomelého zemana, advokáta Jána Jesenského-Gašparé, ktorý sa v rokoch 1848 - 1849 zúčastnil revolučných bojov a aj neskôr sa angažoval v národnom hnutí. Viackrát neúspešne kandidoval vo voľbách za Slovenskú národnú stranu. Sklamanie z vlastných kruhov, ktoré nesplnili sľub uhradiť volebné dlhy, a následné vydraženie celého majetku urýchlilo jeho smrť. Vdova s tromi synmi, z ktorých najstarší Ján mal 14 rokov, sa ocitla v biede. Tieto skutočnosti výrazne ovplyvnili názory a ďalšie osudy budúceho spisovateľa, ktorý už v detstve stratil ilúzie o mnohých národovcoch. Možno i preto neurobil maďarónstvo ústrednou témou svojho diela, ale rozoberal ho len ako jednu z viacerých úchyliek charakteru. Jesenský maturoval roku 1893 v Kežmarku, dvojročnú právnickú akadémiu absolvoval v Prešove, doktorát práv získal v roku 1901 v Kluži (Rumunsko). Ako advokátsky koncipient získaval prax v Martine a ďalších mestách, roku 1905 si otvoril kanceláriu v Bánovciach nad Bebravou. Tam zotrval až do roku 1914, keď musel narukovať. Ako známy pansláv bol zatknutý a obvinený z vlastizrady. Po prepustení z vojenského väzenia bol v máji 1915 odvelený na ruský front. Už začiatkom júla sa dostal do ruského zajatia a po čase sa zapojil do čs. odboja v Rusku. Redigoval viacero časopisov, bol zvolený za podpredsedu ruskej odbočky Československej národnej rady a po zložitých politických kolíziách s boľševikmi sa začiatkom roku 1919 dostal cez Vladivostok domov. V rokoch 1919 - 1922 bol županom v Rimavskej Sobote, potom veľkožupanom v Nitre. V roku 1929 prešiel do Bratislavy, kde sa stal vládnym radcom, neskôr viceprezidentom Krajinského úradu. V tejto funkcii zotrval až do predčasného penzionovania v roku 1935. Zomrel 27. decembra 1945 v Bratislave.
Tvorba Janka Jesenského svojím parodicko-sarkastickým charakterom zapĺňa práve ten pohľad na svet, ktorý absentoval v dielach Timravy a Tajovského. Jesenského môžeme v mnohých ohľadoch považovať za predstaviteľa moderny v slovenskej literatúre. Celý komplex jeho žánrovo i druhovo mnohotvárneho diela určuje protirečivá osobnosť autora, jeho rýdzo osobná i širšia spoločenská situácia. Ak ho súčasne možno považovať aj za realistického autora, to len dokladá zložitosť dobovej literárnej situácie.
Krátka próza
Prvý Jesenského prozaický text, poviedka Pre jeden fúz vyšla v Národných novinách (1897). Aj ďalšie prózy sú rozvedené anekdoty, ktoré časopisecky vychádzali v podobe čŕt a besedníc. Napriek tematickej rôznoro-dosti má Jesenského próza spoločného menovateľa v identifikovaní charakteristických necností jednotlivcov i spoločnosti. Stabilnou témou sa stáva morálne alebo charakterové „komické fiasko“ malomeštiakov. Jesenského suverénne autorské gesto, ktorým prekrýval hlbokú životnú skepsu, spočíva v štylistickej bravú-re. Tieto jeho realistické prózy sú dôslednejšie vyfabulované, menej introvertné ako tzv. novoromantické novely písané v rokoch 1901 - 1906 (Bozk, Otroci, Koniec lásky, Slovo lásky), ktoré boli výsledkom trýznivých analýz vlastného vnútra. V nich absentuje humorná nadľahčenosť, sú plné nedorozumenia zo seba samého i z prevládajúceho pragmatizmu vo veciach lásky. Táto poloha Jesenského spája s príslušníkmi slovenskej moderny. Paradoxne práve tieto novely sú na jednej strane radikálne realistické vo svojom zrieknutí sa tematickej iluzívnosti, no na druhej strane vysoká miera zvnútornenia textu ich vydeľuje z rámca jeho realistických próz.
Prvá Jesenského knižná zbierka Malomestské rozprávky (1913) obsahuje desať próz, o. i. anekdotic-ký príbeh Šťastie v nešťastí, nešťastie v šťastí i grotesku zo zadubeného malomesta Výborník. Na „výborní-kovi“ - obuvníkovi Ježovi - Jesenský demonštruje úžitkový, primitívny egoizmus malomeštiackeho uvažovania, akého si dostatočne užil počas svojho pôsobenia v Bánovciach nad Bebravou. Nájdeme tu aj poviedku propagujúcu „osvietený“ spôsob života Slnečný kúpeľ; komickú štúdiu o nepochopenom altruizme Moja domáca pani a iné. Spoločným znakom i tých žánrovo „najnižších“ próz je vysoký stupeň sebairónie a zdôraznený spoločensko-kritický aspekt, s čím sa nestretávame v umelecky poklesnutej literatúre. Malomestské rozprávky patria nielen medzi najčítanejšie a najvydávanejšie Jesenského knihy, ale slovenskej literatúry vôbec.
V časopisoch, almanachoch a kalendároch bola publikovaná väčšina z osemnástich próz z rokov 1897 - 1912, ktoré vyšli v roku 1921 pod názvom Novely. Kým v spomínaných novoromantických novelách, ktoré sem zahrnul, je Jesenský vážny, meditatívny, analyticky sa stotožňuje s problémom, ktorý sa ho bytostne dotýka (z rôznych príčin nerealizované ľúbostné vzťahy), realistické prózy tejto zbierky charakterizuje uvoľnenosť a priam pôžitkárske zmocnenie sa textu. Mnohé z týchto próz predstierajú prvoplánovosť; bonmotmi, oxymorami a zvolacími vetami autor podporuje dojem „ľahkého“ štýlu, no zároveň tu pozorujeme zvýšenú mieru provokatívnosti až agresivity priameho rozprávača (Papuča, Ženích). Komickosť je zastúpená v celej šírke od situačnej komiky (Hríby, Líza) až po majstrovskú grotesku vrcholiacu v persifláži (Psychologická záhada). K najbrilantnejším novelám patrí Pani Rafiková. V mestečku Ľanovom sa z intríg, ohovárania a klamstiev stala vášeň a Jesenský hľadá príčinu tejto zvrátenosti. Jeho obraz malomesta stráca postupne svoju grotesknosť a oveľa viac vnímame jeho drsnosť a neľútostnosť. Táto novela nie je len o pseudomorálke malomesta, reprezentovanej pani Rafikovou, ale aj o čistom cite (vzťah Malinovej a advokáta Brveníka) obklopenom aroganciou ľudskej zloby. O plytkosti a povrchnosti vzťahov je tiež vynikajúca novela plná kontrastov - Štvorylka. Pre Jesenského osobnostnú ambivalentnosť (rozpoltenosť v postojoch a rozhodovaní sú typické novely Maškarný ples a Koketka. Obe zachytávajú sugestívnu, ale prchavú bálovú atmosféru, ktorá obyčajne doznieva v disharmonickom tóne. „Maškaráda“ je, obrazne povedané, Jesenského polemika s realizmom - nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá. Sám „hral“ v spoločnosti, ktorou pohŕdal, úlohu ľahtikára. Hra bola súčasťou jeho mystifikácie malomesta, súčasťou snahy neodkrývať to, čo je najviac zraniteľné - svoje vnútro.
V zbierke Zo starých časov (1935) Jesenský opäť úspešne využíva komicko-groteskný spôsob literárnej škandalizácie. Vedľa seba sa tu ocitajú rôznorodé texty, napr. sociálna tragigroteska Kráľ Dávid, poviedka z úradníckeho prostredia Aktík, aktík, rozvedená anekdota Talapka, novela Čara, v ktorej Jesenský prostredníctvom výmeny manželiek demonštruje zvrátenosť vzťahov, určovaných výlučne peniazmi, provo-katívne „vulgarizujúc“ čítankové predstavy o mravopočestnosti. Sebakritické sarkastické gesto za mladú generáciu urobil v novele Mladé opice - je o napodobňovaní, o módnych pózach, o „premene masiek“. Táto zbierka sa možno rovnako ako Jesenského novoromantické novely dotýka čohosi intímneho a hlboko zasunutého v jeho vedomí a tvorí k nim zaujímavý kontrapunkt. Jednou z najlepších a pre tento cyklus najcharakteristickejšou je novela Karol Ketzer (napísaná asi r. 1935) - o zemanovi posadnutom hráčskou vášňou. Analýzu tejto zhubnej choroby, ktorá je zároveň zdrvujúca i chápajúca, mohol urobiť len „jeden z nich“.
Demokrati
Takmer na konci Jesenského umeleckej cesty stojí pozoruhodný dvojzväzkový román Demokrati (1934, 1938), umelecká mozaika takmer všetkých stránok prvorepublikového mestského života. Pre jeho viacaspektovosť, fragmentárnosť a parodicko-polemicko-satirické zobrazenie dobového životného štýlu a politických praktík dielo možno označiť za skarikovaný iniciačný román (román zasvätenia do života) s „autobiografickou“ postavou dr. Landíka, slovenskej obdoby „muža bez vlastností“. V prvej časti románu dominuje výsmech životného štýlu, ktorý predvádzala malomestská „honorácia“. Napriek happyendu je to aj román o stratených ilúziách veľkomestskej spoločnosti, kde sa hrdina prakticky prispôsobuje životu, spohodlnie a vlastne rezignuje na svoje ideály.
Jesenského neskorá tvorba
Veľmi zaujímavými a rozprávačsky živými „úryvkami z denníka 1914 - 1918“ je Jesenského dokumentárna próza Cestou k slobode (1933), Posledné autorove prózy vychádzali v 40. rokoch časopisecky. S hrozbou fašizmu pribúda nový epický typ - udavač (Dva medvede) i nový umelecký rozmer - absurdná tragigroteska ako obraz uštvaného a degradovaného človeka (Strach). Za svoje takmer päťdesiatročné tvorivé obdobie sa Jesenský dostáva od plesovej masky cez masku bonvivána k mysterióznemu úškľabku hrôzy, k maske zla. Kým spočiatku bol malomeštiak len smiešny, v jeho neskorej tvorbe sa ukázal byť - ako kolaborant s fašizmom - už nebezpečný.
Paradoxom Jesenského tvorby je, že táto absurdná grotesknosť má, podobne ako v jeho poézii, lyrické jadro, ktoré reprezentuje osamelosť indivídua a je súčasne prejavom hrozby odcudzeného sveta.
Zdroj:
Kolektív: Panoráma slovenskej literatúry II. Bratislava: SPN, 2005.
Otázky a úlohy:
Aké povolanie vykonával až do začiatku 1. svetovej vojny Janko Jesenský? V čom mohlo byť toto povolanie pre spisovateľa prínosom?
Čo mohlo byť príčinou, menšieho záujmu Jesenského o tému maďarónstva?
Kto je to pansláv? Ako sa toto označenie používalo v 19. storočí a na prelome storočí?
Ku ktorým literárnym smerom autora zaraďujeme?
Ku ktorým dvom funkčným štýlom môžeme priradiť črty a besednice?
Janko Jesenský vraj zobrazoval necnosti jednotlivcov i spoločnosti, všímal si hlavne malomeštiakov.
V Krátkom slovníku slovenského jazyka (odkaz na online verziu je aj na stránke Slovenčina) nájdite významy slov: necnosť, malomeštiak, introvertný, kontrapunkt a vypíšte si ich.
V českom (online) Slovníku cizích slov vyhľadajte a zaznačte si význam slov: persifláž, mystifikace, bonviván.
Aké rôzne podoby získava malomeštiactvo v Jesenského tvorbe? Uveďte aspoň 3 príklady.
Vymenujte 5 Jesenského próz. Určte ich žáner a tému, napr.:
Pani Rafiková - poviedka/novela - o pseudomorálke malomeštiactva...
Charakterizujte Jesenského poéziu pred r. 1914.