1484605553

Rudofl Dupkala

neźivy predmet, ci vec a to boi tież dóvod, prećo Husserlom navrhovany zostup do absolutne uzavrenej sfery ćistej transcendentalnej subjektivity, Patoćka neprijimal.

Svojou verziou asubjektivnej fenomenologie sa Patoćka od Husserla nielen vzdia-1’uje, ale do znaćnej miery aj odliśuje. Patoćkova verzia fenomenologie sa nevyćerpava analyzami subjektivneho vedomia a snahou dospief k ćistemu Ja. Subjektivita tu nie je chapana staticky, ale dynamicky, t.j. v kontexte pohybu ludskej existencie, nie je śpeku-lativne vyćlenena z realneho sveta, ale - naopak - je existencionalne zakotvena vo svete, uskutoćńuje sa v ńom, ozmyselńuje ho a napokon nesie zań svoj nezastupitelńy diel zodpovednosti.

Od Husserla sa Patoćka nezaćina vzdial'ovaf len svojou reinterpretaciou jeho vy-medzenia transcendentalnej subjektivity (t.j. svojou verziou asubjektivnej fenomenologie), ale tież svojimi vyhradami voći recidivam tradićnej, resp. platonskej metafyziky v Husserlovej fenomenologii, t.j. svojou koncepciou negativneho platonizmu. Naznać-uje tym, że sa rozchadza s platonskou predstavou o podstate sveta, która je situovana do nadzmyslovej, nemennej a statickej oblasti idealnych entit. Z toho prameni aj jeho kritika, starej metafyziky, której vytyka, że sucno chapala len zkofactum a nepytala sa ani na spósobjeho bytia, ani na jeho vzt’ah k ćloveku, resp. na jeho zmysel pre ćloveka. Z koncepcie negativneho platonizmu pritom vyplyva, że aj ked’ predmety a veci vonk-ajśieho sveta nemaju zmysel same o sebe, maju zmysel pre nas a preto korektne klad-ena otazka bytia nemóże byt’ kladena v izolacii od otazky zmysłu bytia.

Do tretice możno zopakovaf, że Patoćka sa od Husserla vzdial'uje aj svojou kritikou tradićneho esencializmui. Vyplyva z nej, że: aj kedsa myslena vec nachadza vo vedomi, nikdy - svojou podstatou - nie je (a nemóże byt’) iba predmetom vedomia, ale vżdy musi byt’ uznane aj jej vlastne jestvovanie mimo vedomia, t.j. jestvovanie v podobe predmetneho sucna. Vedomie teda - podia Patoćku - nie je a nemóże byt’ sebestaćne. Jeho obsah sa tvori v procese (jeho) vzt’ahov k veciam vonkajśieho sveta. Predmety aveci vonkajśieho sveta sa - ako predmety poznania - ćloveku zjavuju. Cely tento pohyb sa uskutoćńuje v existencialne vymedzenom ćase a preto aj naśe vedomie je nutne ćasove.

Napriek tomu, że Patoćka sam svoju filozoficku koncepciu oznaćoval a charakteri-zoval ako asubjektivnu fenomenológiu, resp. negativny platonizmus (a nepochybujeme, że prave pre taketo oznaćenia mai naozaj dobre dóvody), predsa len sa priklańame kstanovisku J. Blechu, który - v osobitne aktualnej monografii venovanej żivotu a dielu J. Patoćku - tvrdi, że vystiżnejśim by bolo oznaćit’ ju za fenomenologii existencialmho pohybu [10, 9].

Leitmotivom tejto reflexie Patoćkovej filozofie su jeho nazory na etiku a moralku. Nazdavame sa, że klućom k deśifrovaniu Patoćkovych uvah o moralke je jeho ch-

8    - MIĘDZYNARODOWE STUDIA FILOZOFICZNE - NR 3/2007