1

Duchovná cesta pre katolíkov, čo žijú v nesviatostnom manželstve

Ladislav Csontos SJ

Úvod

Dovolím si začať dlhším citátom z listu, ktorý som dostal po duchovných cvičeniach,

ktoré som dával tým, čo žijú v nesviatostnom manželstve: „Veľmi oceňujeme spolu s

manželkou vašu odvahu načrieť do týchto problémov. Sme veriaci ľudia, aj keď nedokonalí,

ale veriaci. Usilujeme sa dodržiavať kresťanský život. Plniť si povinnosti a žiť podľa

Desatora. Iste nie sme ojedinelí. Poznáme zo života nie málo podobných rozvedených a znova

uzatvorených civilných manželstiev. Dokonca už 27 rokov veľmi šťastných. Ako nás k tomu

život doviedol a ako sme sa k tomu životu dopracovali, viete z našich exercícií. Hneď

úvodom ich hodnotenia, musím sa priznať, že sme boli veľmi zvedaví na ich obsah a cieľ a

hlavne vnútorný dosah na naše duše. Sme jedni z tých, ktorí nemôžu pristupovať ku

sviatostiam zmierenia a Eucharistie desiatky rokov. Že nám to veľmi chýba, nemusíme

zdôrazňovať. Duchovnými cvičeniami ste nám poukázali na cesty a cestičky, ktorými sa

môžeme priblížiť ku spáse, i keď nemôžeme prijať milosť sviatostného rozhrešenia a

Eucharistie. Vrátili ste nám nádej na úprimnú ľútosť a nádej na spásu. Žiaľ Bohu, je nás

takých nemálo. Aj v ich mene si dovoľujem vás poprosiť: Opakujte duchovné cvičenia pre

tých, ktorí žijú v nesviatostnom manželstve.“

1

Toto píšu Imrich a Mária z Košíc, ktorí žijú 27

rokov v nesviatostnom manželstve.

Túto skutočnosť si veľmi pozorne všimli synodálni otcovia počas biskupskej synody o

rodine v roku 1980 a potom aj pápež Ján Pavol II. v posynodálnej exhortácii Familiaris

consortio. „Každodenná skúsenosť, žiaľ, ukazuje, že ten, kto sa dá rozviesť, väčšinou má

úmysel začať nové spolužitie, prirodzene, bez katolíckeho sobáša. Keďže tu ide o zlo, ktoré –

ako aj iné – čoraz viac infikuje aj katolíkov, treba tento problém starostlivo a bez meškania

riešiť. Synodálni otcovia sa ním výslovne zaoberali. Lebo Cirkev, ktorá je ustanovená na to,

aby viedla ku spáse všetkých ľudí a najmä pokrstených, nemôže ponechať na seba samých ani

tých, ktorí sa, hoci už predtým boli spojení sviatostným zväzkom, pokúsili znova sa

zosobášiť. Preto sa bude Cirkev usilovať neúnavne aj takýmto ľuďom ponúkať prostriedky

1

List Imricha a Márie z Košíc zo dňa 24. 10. 2007.

2

spásy.“

2

Toto je cieľom duchovných cvičení zameraných na dvojice, čo žijú v nesviatostnom

manželstve. V tomto zmysle rozvíja myšlienky Kongregácie pre náuku viery o pastorácii

rozvedených a znovu sobášených. Kongregácia pre náuku viery zdôrazňuje povinnosť Cirkvi

rozvíjať pastoráciu týchto kresťanov, ktorí sa nachádzajú v zložitých situáciách, aby nestrácali

vieru a nádej na večnú spásu.

3

Hlavné prvky spirituality pre dvojice, ktoré žijú v nesviatostnom manželstve

Prvé stretnutie je venované prijatiu a počúvaniu. Tento prvý čas sa začína s pocitmi,

ktoré vyjadrujú rozvedení a znovu sobášení. Často vyjadrujú bolestné pocity. Je potrebné

konať prijatie v počúvaní: bez toho, že by sa skĺzlo k tomu, kto je vinný, kto má pravdu, či kto

zlyhal. Božie slovo iste provokuje a pomáha objasniť, či sme schopní vykročiť na cestu, alebo

či sme stuhnutí vo svojom východiskovom bode. Vhodným biblickým textom pre toto

cvičenie je 15. kapitola z Evanjelia podľa sv. Lukáša s tromi podobenstvami o Božom

milosrdenstve. Ježiš hovorí toto podobenstvo preto, že k nemu prichádzali hriešnici, aby ho

počúvali, pričom tí tzv. spravodliví sa rozčuľovali: Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.

Podobenstvo hovorí o hriešnikoch, ale ešte viac nalieha priamo na spravodlivých, ktorí

kritizujú hriešnikov. Otec reprezentuje Boha, ktorý chce zhromaždiť oboch bratov na

slávnosť, aj keď je to spojené s ťažkosťami. Najprv je to ten mladší, ktorý bol mimo, potom aj

straší (ktorý bol stále vnútri), ktorý neprijíma mladšieho brata a nechce vstúpiť na slávnosť.

Exercitátor vedie exercitanta, aby sa nevyhováral na iných, neposudzoval iných,

neposudzoval Cirkev, aby sa neusiloval obraňovať sa, tu sa nikto nemôže obrániť. Treba sa

vrátiť, vydať sa na osobnú cestu stretnutia s Otcom. Boh vám ponúka čas milosti na

polepšenie seba, pre dobro vášho manželstva a pre celú vašu rodinu. Slúži to aj na zlepšenie

celej spoločnosti a k nájdeniu vášho miesta v Cirkvi. Je to výzva vykročiť na cestu pokánia,

na vnútornú duchovnú cestu.

4

Božie dejiny spásy na záchranu človeka, tak ako ich predstavuje Biblia, nie sú

priamočiare, ale komplexné, nesledujú jedinú jednoduchú cestu, ale mnohé cesty, nie len

2

JÁN PAVOL II.: Familiaris consortio : Apoštolská exhortácia najvyššieho veľkňaza Jána Pavla II. biskupom,

kňazom a veriacim celej Katolíckej cirkvi o úlohách kresťanskej rodiny v dnešnom svete. Trnava : SSV, 1993,
s. 154.

3

Porov. CONGREGATIONE PER LA DOTTRINA DELLA FEDE: Sulla pastorale dei divorziati risposati.

Citta del Vaticano : Libreria editrice Vaticana, 1998, s. 19–20.

4

Porov. GRIBAUDI, P. (ed.): Un cammino spirituale per i divorziati risposati. Comunitá di Careso. Milano,

2001, s. 22–27.

3

hlavnú cestu, ale aj druhotné cesty, ukazujúce sa kľukatejšie. Často posvätné knihy otvárajú

škandalózne prípady, vzhľadom na mentalitu danej doby a v protirečení voči oficiálnym

normám. Možno uviesť celý rad takýchto zvláštnych ciest, v ktorých je celkom evidentný

hriech, no Boh ich použil v procese dejín spásy. Napríklad všetky tie udalosti okolo

prvorodenského požehnania pre Jakuba v 27. kapitole Knihy Genezis, okolo Moabčanky Rút,

ktorá dá zrod veľkému kráľovi Dávidovi, najvýznamnejšiemu symbolu judaizmu. Dobytie

Jericha sa opisuje v slávnostných tónoch, posvätných a úradných, múry sa rútia po

slávnostných procesiách. K tomu prispieva rozhodujúcim spôsobom prostitútka Rachab, a

Biblia nezamlčuje tento fakt (Joz 2,1n). V Lukášovom evanjeliu čítame podobenstvo o

farizejovi a mýtnikovi, ktorí sa išli modliť do chrámu, a Ježiš hovorí: „Dvaja ľudia vstúpili do

chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe

modlil: »Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci,

cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo

všetkého, čo mám.« Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil

sa do pŕs a hovoril: »Bože, buď milostivý mne hriešnemu.« Hovorím vám: Tento odišiel

domov ospravedlnený, a nie tamten.“ (Lk 18,10-14) Osobitne zaujímavý je z tohto aspektu

prípad sv. Pavla. Ježiš si s najväčšou starostlivosťou vybral a pripravoval dvanástich. Peter

bol povolaný, aby bol prvý. Napriek tomu Pavol, ktorý nepatril do skupiny dvanástich, vďaka

Božej milosti sa stal najväčším apoštolom a vedúcou osobnosťou Cirkvi, a to isté Sväté písmo

o tom vydáva svedectvo.

5

Tieto texty naznačujú, že Božie cesty vedú nielen po širokých

regulárnych cestách, ale neraz aj po krkolomných cestičkách s mnohými úskaliami a

nástrahami. Tento akt pôsobí ako vliatie nádeje pre dvojice, čo žijú v nesviatostnom

manželstve.

Toto naznačuje potrebu obrátenia a spirituality kajúcnosti. Ďalším biblickým krokom je

príklad rímskeho stotníka z Evanjelia podľa sv. Matúša (Mt 8,5-13). Rímsky stotník, pretože

bol pohan, nebol hoden, nebol schopný prijať Ježiša ako hosťa vo svojom dome; pravoverní

židia nechodili do pohanských domov. On ho však potrebuje. Ide mu oproti. Nežiada, aby

zmenil náboženské pravidlá, ani ich nepovažuje za nespravodlivé. Myslí, že Boh, pretože je

všemohúci Boh, má spôsoby zasiahnuť a dať spáse prísť až po kraje, kde siaha teologická

reflexia o nej. Zároveň s prosbou o pomoc sa ponáhľa povedať, že Ježiš nemusí prekročiť

pravidlá, aby mu pomohol: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz

iba slovo a môj sluha ozdravie.“ Táto viera prichádza, bez toho, že by prekračovala zaužívané

5

Porov. GRIBAUDI, P. (ed.): Un cammino spirituale per i divorziati risposati, s. 28–34.

4

pravidlá, a zároveň táto viera udivuje samého Ježiša, ktorý hovorí: „Takú vieru som nenašiel

u nikoho v Izraeli.“ Túto vieru odmeňuje. Ježiš fakticky nepotreboval prekročiť pravidlá (hoci

v iných prípadoch to urobil); nevošiel do domu pohanského stotníka, ale uzdravil jeho sluhu.

Obraz stotníka spojený s Kristovou mocou môže predstavovať nekonečné možnosti, ktoré má

Boh na spásu, aj keď sa ponúka ako cesta, ktorá z hľadiska Katolíckej cirkvi nie je regulárna.

6

Dôležité je pripomenúť fakt, že sa vôbec nespochybňuje nerozlučnosť sviatostného

manželstva, práve naopak, treba to zdôrazniť na hlbšie vedomie vlastnej hriešnosti, tak ako to

robí sv. Ignác z Loyoly v Duchovných cvičeniach. Exercitant je pozvaný, aby si uvedomil, že

je súčasťou sveta a dejín, do ktorých od počiatku vstúpil hriech a stále vstupujú hriechy ľudí.

Do tohto prúdu vstupuje každý človek svojimi osobnými hriechmi. Na základe biblického

zjavenia exercitant rozjíma o tom, čo Boh súdi o týchto hriechoch a čo z toho súdu nasleduje.

Ovocím tohto rozjímania je predovšetkým stud a zahanbenie, keď človek konfrontuje svoju

hriešnosť s Božou dobrotou. Osobitne, keď kľačí pod Ježišovým krížom a kontempluje jeho

nekonečnú lásku. Dôležité je tu práve zdôraznenie kontrastu, ktoré tvorí jadro cvičenia, totiž

ľudskej hriešnosti a Božej lásky, ktorá celkom osobitne rezonuje v tomto cvičení. Ovocím

tohto cvičenia je poznatok, presvedčenie a skúsenosť, že človek je nesmierne milovaný, hoci

je hriešnik. Táto skutočnosť v ňom prehlbuje lásku k Bohu.

7

V cvičeniach sa ďalej rozvinie potreba kajúcnosti ako procesu nápravy. Táto duchovná

práca vychádza z jednej ťažkosti, ktorá osobitne bolestne dolieha na rozvedených a znovu

sobášených: Cirkev stále trvá na ich protirečení jej príkazom. Táto ťažkosť prichádza aj v

obraze a kontexte cesty pokánia, ktorá je potrebná všetkým a za všetky hriechy. Táto práca je

užitočná nielen pre rozvedených a znovu sobášených, ale pre všetkých kresťanov. Vyjdime z

veľmi častej všeobecnej námietky: Prečo Cirkev tak rigorózne posudzuje situáciu

rozvedených a znovu sobášených oproti toľkým iným situáciám hriechu, ktoré sú analogické

alebo často oveľa ťažšie? Urobme analýzu ešte horších a komplikovanejších spoločenských

situácií; v skutočnosti mnohé osoby sa môžu nachádzať v situáciách morálne ešte ťažších, ako

sú tie najťažšie situácie rozvedených a znovu sobášených. Z pohľadu podobnosti sa dá hneď

nájsť cesta a riešenie prinajmenšom menej elegantné a skutočne riešiace problém: Ak ste

zhovievaví voči tamtým, treba byť zhovievaví aj k nám. Penitent sa spovedá, že kradol.

Pravdepodobne si myslí, že jednoduchý fakt, že vyznal hriech kňazovi, stačí na to, aby bolo

všetko v poriadku s Bohom a s blížnym. Istotne, je dôležité, že úprimne ľutuje a rozhodol sa

6

Porov. GRIBAUDI, P. (ed.): Un cammino spirituale per i divorziati risposati, s. 36.

7

Porov. CSONTOS, L.: Celostné chápanie vzťahu človeka k Bohu v Duchovných cvičeniach svätého Ignáca z

Loyoly. Trnava : Dobrá kniha, 1997, s. 79–81.

5

viac nehrešiť, obracia sa k Božej milosti, ale zlý skutok zostal; vec nespravodlivo získaná

zostáva v jeho vlastníctve a okradnutému chýba. Spravodlivosť nebola uskutočnená. Nestačí

iba obrátenie srdca, ale treba napraviť aj nespravodlivosť, vrátiť vec, alebo ju nahradiť.

8

Osobitne to vyjadruje Cirkev v 6. bode úvodu k obradu pokánia, v časti o zadosťučinení:

Opravdivé obrátenie sa završuje zadosťučinením za hriechy, nápravou života a nahradením

škody. Uložené zadosťučinenie má byť primerané a zodpovedajúce každému kajúcnikovi, aby

tak každý napravil poriadok, ktorý porušil, a aby užíval účinné lieky proti chorobe, do ktorej

upadol. Preto pokuta má byť naozaj liekom proti hriechu a určitým spôsobom má naprávať

život. Takto kajúcnik zabúda na to, čo je za ním, znova sa zapája do tajomstva spásy a

upriamuje sa na budúcnosť.

O rozličných spôsoboch pokánia hovorí Miroslaw Paciuszkiewicz, ktorý sa odvoláva na

starú kresťanskú tradíciu, ktorú zachytil Ján Kasián. Hovorí, že okrem všeobecnej milosti

krstu, okrem cenných darov mučeníctva, ktoré sa získavajú vyliatím krvi, existuje ešte bohaté

ovocie pokánia, ktoré prináša odpustenie hriechov. Večná spása sa ponúka nielen tomu, kto

koná pokánie v striktnom zmysle slova, to značí starobylé oficiálne konanie pokánia. Láska k

blížnemu tiež zakrýva množstvo hriechov. Podobne aj almužna. Tiež bohaté slzy ľútosti

prinášajú odpustenie. Takisto fakt priznania svojej viny pred Bohom. Skrúšenosť srdca a tela.

Náprava života. Orodovanie svätých. Láska a viera. Obrátenie blížneho a privedenie ho ku

spáse. Odpustenie a zabudnutie utrpených krívd. To sú teda mnohé prostriedky kajúcej

spirituality vhodné pre tých, ktorí žijú v nesviatostnom manželstve a nevedia žiť inak.

9

Nerozlučnosť manželstva je dar, ktorý dostala Cirkev zhora, aby ho opatrovala a

spravovala. Situácia, ktorá nerešpektuje alebo neguje túto konštitutívnu hodnotu, je ťažkým

morálnym neporiadkom. Toto je objektívna danosť. Dospelý zrelý kresťan vie, aký je najlepší

projekt predložený od Boha a platný pre manželov. Nikto si nemôže myslieť, že takýto pád

manželstva či už objektívne alebo subjektívne nie je pádom, nemožno povedať, že sa nestalo

nič vážne. No v tom istom čase v tejto iregulárnej situácii manželstvo vychádza od Cirkvi.

Tak vychádza z milosti krstu a sýti sa vierou, ktorá nebola úplne popretá, negovaná... Je teda

jedno ponímanie, ktoré môže a má rásť v Cirkvi. Aj títo ľudia majú a môžu sa zúčastňovať na

živote a poslaní Cirkvi, ako to dovoľuje ich typická cirkevná situácia. Treba jasne povedať, že

sa vylučuje chápanie rozvedených a znovu sobášených ako osôb mimo Cirkvi. Tu je nielen

povedané jednoducho, že týmto je uložené pokánie a dovolené milosrdenstvo, ale oveľa viac.

8

Porov. GRIBAUDI, P. (ed.): Un cammino spirituale per i divorziati risposati, s. 43.

9

Porov. PACIUSZKIEWICZ, M.: Drogi powrotu : O ludziach żyjących w związkach niesakramentalnych, w

separaccji i rozwiedzionych samotnych. Ząbki : Apostolicum, 1999, s. 53.

6

Je povedané, že napriek všetkým týmto negatívnym aspektom, títo sú údmi Cirkvi, „ako“

ostatní. Na druhej strane, „kto je bez hriechu“? Kto nemá niektoré sektory hriechu? Toto

neznamená, že sú vylúčení z vplyvu milosti, ktorá cirkuluje v Cirkvi, ale že sú zapojení vo

všetkom ostatnom do kresťanského života: ako sa to povie ešte neskôr. Pre pokračovanie

príslušnosti k Cirkvi platí, že nie sú v plnom spoločenstve s ňou. V tomto vyjadrení je

obsiahnuté to, že nie sú zatratení, nie sú totálne zavrhnutí, nie sú iba v „plnom“ spoločenstve s

ňou. V dôsledku toho Cirkev ich nemôže pripustiť ku sviatostnému rozhrešeniu a k

eucharistickému spoločenstvu vo sv. prijímaní, pokiaľ zostávajú v tejto situácii. Toto

vyjasnenie v realite evanjelia nachádzame aj s ohľadom na hriechy proti láske. „Ak ideš

obetovať a spomenieš si, že niekto má niečo voči tebe, nechaj svoj dar pred oltárom a choď sa

zmieriť so svojím bratom...“ Evanjelium hovorí o súlade medzi jednotlivými oblasťami

náboženského života, ktorým dáva osobitný význam.

10

Na duchovnej ceste aj znovu sobášení majú potrebu prekonať predošlú situáciu, ak chcú

rásť v milosti a vo vnútornom pokoji. Hodnotu vzájomného odpustenia a zmierenia v

prípadoch odluky a rozvodu nie je možné v plnej miere uskutočniť, ak je silný resentiment

toho, čo viedlo k odluke a rozvodu, čo má psychologické následky. Duša je tak zgniavená

vlastnou bolesťou a resentiment prináša niektoré zmenšenia a vytesnenia. Kresťanské

odpustenie sa chápe ako krásne slovo, ale ďaleko v nebi. Odpustenie je najdôležitejšie v

spoločnom a osobitne rodinnom živote, pretože veľmi pravdepodobne budú jednotlivé

situácie, ktoré si budú vyžadovať zmierenie. V situácii znovu sobášených to platí ešte viac,

lebo tie situácie odlúčenia a rozdelenia už prišli. Tak ako nie je ľahké prosiť, takisto nie je

ľahké dať opravdivé odpustenie. Ide o to dať skutočné odpustenie, a nie iba nejaký

kompromis; nie iba nejaké „nechaj tak“, nie iba nejaká kalkulácia. Odpustenie činí nielen

dobro druhému, ale predovšetkým prináša dobro mne samému. Nemôžem byť v pokoji a v

opravdivom šťastí v situácii, v ktorej žijem, ak neprídem k opravdivému odpusteniu. Ťažkosť

toho, kto odpúšťa, môže byť v tom, že všetko je sústredené na jeho vlastnú zodpovednosť.

Môže byť chápané ako replika dlho sa vlečúca, hľadajúc dôvody, ako súhlasiť s odpustením.

Pravé odpustenie prináša so sebou uzdravenie, teda spomienka na utrpené bolesti je už iba

pokojnou spomienkou, ale nie rozjatrovaním rán. To je pravé milosrdenstvo, ktoré treba v

sebe pestovať, nie je len jednorazovým aktom, ale procesom.

11

Ako sme už spomenuli, sv. Ignác zdôrazňuje dôležitosť vedomia hriechu. Kresťanské

náboženstvo pre svoju dobrú novinu vychádza z radikálnej ľudskej úbohosti, čiže z hriechu,

10

Porov. GRIBAUDI, P. (ed.): Un cammino spirituale per i divorziati risposati, s. 49–51.

11

Porov. GRIBAUDI, P. (ed.): Un cammino spirituale per i divorziati risposati, s. 55–59.

7

pre ktorú každý človek potrebuje spásu; sme spasení, nespasíme sa sami. Už na prvých

stranách Biblie je udalosť nazvaná prvotný hriech; je to situácia úbohosti, v ktorej sa rodíme.

Nie je to osobný hriech, za ktorý by sme boli osobne zodpovední, ale je to hriešna situácia, do

ktorej sa rodíme. Tak ako sa niekto narodí chudobný. Nerodíme sa dokonalí, ale môžeme sa

nimi stať s Božou milosťou a s našou dobrou vôľou. Nemôžeme nasledovať svoju

prirodzenosť a všetko, čo v nás spontánne vzniká, ale potrebujeme byť osvietení a

napomáhaní Bohom. Z dôvodu tejto náchylnosti k zlému ľahko padáme do jednotlivých

hriechov. Keď hovoríme o hriechu, hovoríme vo všeobecnosti o hriechu v tomto druhom

význame. V týchto situáciách hriechu sme vedome a máme za ne zodpovednosť: veľmi, alebo

málo, podľa stupňa poznania a súhlasu, aký sme dali. Neraz, aj keď ide objektívne o ťažkú

matériu, môžeme vo svedomí a pred Bohom byť vskutku tak isto zodpovední a hriešni,

pretože „nebolo plné vedomie a slobodný súhlas“, ako to uvádza Katechizmus Katolíckej

cirkvi. V tomto prípade nemožno hovoriť o hriechu v tom najvlastnejšom zmysle.

12

Dvojiciam, ktoré žijú v nesviatostnom manželstve, treba poukázať na skutočnosť, že

Ježiš Kristus je v Cirkvi prítomný mnohorakým spôsobom, nielen vo sviatostných spôsoboch

chleba a vína. Cirkev dnes pozýva rozvedených a znovu sobášených cítiť sa jej členmi, živiť

sa jej darmi, ktoré sú mnohé a dôležité. Pre nás, ale aj pre všetkých (regulárne dvojice,

jednotlivcov, rehoľníkov...) nie je len sviatostné prijímanie a prijímanie sviatostného

rozhrešenia. Samozrejme, tým nechceme zmenšovať dôležitosť, základnú dôležitosť týchto

dvoch sviatostí. Počítame s poznaním ich významu a dôležitosti. Chceme zdôrazniť iba to, že

Kristus učil a dal nám nielen tieto dva dary. Učil, že to isté Telo Kristovo, ktoré prijímame v

Eucharistii, je to isté, ktoré žije v jeho Cirkvi (Kristovo tajomné telo); keď milujeme Cirkev a

jej údy, keď milujeme blížneho, milujeme Krista a stretávame sa s ním a on s nami, my

prijímame jeho a on prijíma nás. Keď sa Boží Syn pred dvoma tisícročiami vtelil, bolo jeho

telo dobre viditeľné a lokalizovateľné. On bol; a zjavoval svoju spásu a svoju prítomnosť cez

živé údy svojho tela. Chodil, uzdravoval, vstupoval do domu s prinášal mu spásu. Býval

smädný a používal stretnutia. Rozprával svojím jazykom; svojimi rukami uzdravoval; svojimi

nohami navštevoval; svojou prítomnosťou posilňoval. Po nanebovstúpení prisľúbil, že bude

prítomný až do skončenia sveta: svojou duchovnou dušou, v Duchu Svätom, ale aj svojím

spôsobom svojím telom. Hovoríme jednak o jeho Tele prítomnom v Eucharistii, ale tiež v

Tajomnom tele, ktorým je Cirkev, a my všetci sme jej údmi, členmi. „Vy ste Kristovo telo a

12

Porov. GRIBAUDI, P. (ed.): Un cammino spirituale per i divorziati risposati, s. 61–62; PACIUSZKIEWICZ,

M.: Drogi powrotu : O ludziach żyjących w związkach niesakramentalnych, w separaccji i rozwiedzionych
samotnych, s. 52–54.

8

jednotlivo ste údy.“ (1 Kor 12,27) Cirkev „je jeho telom, plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko

vo všetkom“ (Ef 1,23). Výraz „plnosť“ (pléroma) označuje Božiu plnosť. Cirkev je miestom,

kde pôsobí plnosť Kristovej milosti. Môže znamenať aj to, že Cirkev ako telo dopĺňa Krista

ako Hlavu. „On ustanovil ... za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby,

na budovanie Kristovho tela“ (Ef 4,11-12), „lebo sme údmi jeho tela“ (Ef 5,30). „On je

hlavou tela, Cirkvi. On je počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby on mal vo všetkom

prvenstvo.“ (Kol 1,18) „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to,

čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev.“ (Kol 1,24) Ak sa cítime byť

členmi Cirkvi, on je v nás a vlieva nám tú istú životnú miazgu. Aj sa cítime jeho údmi. On

dnes môže prostredníctvom nás hovoriť, potešovať, uzdravovať a spasiť. Keďže Eucharistia je

najvýznamnejším kanálom pre prúd milosti pre kresťana, kresťania prílišným zdôraznením

neurobili dobrú službu pre nekonečné božské možnosti pre dobro ľudstva, keď ho urobili

jediným kanálom. Ježiš hovoril nielen o potrebe sýtiť sa chlebom života (Eucharistiou), ale aj

o potrebe sýtiť sa každým slovom, ktoré vychádza z Božích úst a ktoré nám on hovorí. „Či

nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ (Lk 24,32)

Tak sa osvedčili emauzskí učeníci po tom, čo k nim hovoril Ježiš. Ten Ježiš, ktorého

stretávame v Eucharistii, je ten istý Ježiš, ktorého stretávame v chudobnom, ten, ktorý

potrebuje našu pomoc. „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som

ja medzi nimi.“ (Mt 18,20) „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto

mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25,40)

13

Záver

Zhrňme línie spirituality, vďaka ktorým je dvojica znovu sobášených pozvaná kráčať po

svojej ceste duchovného rastu:

• počúvať a čítať Božie Slovo; pokračovať vo formovaní jednotlivca a dvojice čítaním

dobrých kníh, dialógom vo dvojici a spolu s priateľmi; v tichu a v meditácii;

• zúčastňovať sa na sv. omši s úctou a nábožnosťou;

• zúčastňovať sa na spoločných sláveniach kajúcej liturgie;

• pokračovať v osobnej modlitbe, vo dvojici, v rodine s deťmi, v komunite s inými

rodinami a s inými veriacimi;

13

Porov. GRIBAUDI, P. (ed.): Un cammino spirituale per i divorziati risposati, s. 69–71.

9

• sledovať formačné podujatia a katechézu vo farnosti, ktorá je vo farnosti ponúkaná, a

iné ponuky farnosti, bez toho, že by sa cítili byť odsudzovaní;

• pripojiť sa ku skupinám rodín, aby si pomáhali a sa formovali;

• ako každý kresťan sa zapájať do charitatívnej činnosti konaním dobrých skutkov,

dobrovoľníctvom, pomáhajúc Cirkvi a spoločnosti..., pamätajúc, „že láska zakrýva množstvo

hriechov“;

• zúčastňovať sa na iniciatívach podporujúcich spravodlivosť;

• žiť každodenný život v práci, v cirkvi, vo vzťahu s blížnymi, známymi, a so

spoločnosťou podľa kresťanských čností, a toto je cesta ktorou sa približujú k spáse.

Azda najkrajšie zhrnutie spirituality kresťanov, ktorí žijú v nesviatostnom manželstve,

urobil Svätý Otec Ján Pavol II. v citovanej exhortácii. „Spolu so Synodou vyzývam

duchovných pastierov i celé spoločenstvo veriacich, aby rozvedeným pomáhali a starostlivou

láskou sa usilovali zbaviť ich pocitu, že sú odlúčení od Cirkvi, lebo aj oni, ako pokrstení,

môžu a vlastne sa majú zúčastňovať na jej živote. Treba ich povzbudzovať, aby počúvali

Božie slovo, zúčastňovali sa na obete svätej omše, vytrvalo sa modlili, konali skutky lásky a

pomáhali podujatiam miestneho spoločenstva v prospech spravodlivosti, vychovávali svoje

deti v kresťanskej viere, pestovali ducha kajúcnosti a skutky pokánia, a tak si deň čo deň

vyprosovali Božiu milosť. Cirkev sa má za nich modliť, posilňovať ich, ukázať im, že je

milosrdnou matkou, a tak ich udržiavať vo viere a nádeji. Týmto počínaním Cirkev vyznáva

svoju vernosť Kristovi a jeho pravde. Súčasne sa však matersky správa aj ku svojim deťom,

najmä k tým, čo boli bez vlastnej viny opustení svojím vlastným zákonitým manželom.

Cirkev okrem toho pevne verí, že všetci tí, čo sa vzdialili od Pánovho príkazu a v takom stave

aj teraz zotrvávajú, môžu dostať od Boha milosť obrátenia a spásy, ak vytrvajú v modlitbe,

pokání a láske.“

14

prof. RNDr. Ladislav Csontos SJ, PhD.

Konferencia o rodine 2006

Kľúčové slová: manželstvo, láska, sviatosti, rozvod, rozvedený, Cirkev

14

JÁN PAVOL II.: Familiaris consortio, s. 154–157.