Súčasná slovenská literatúra

Vladimír Petrík

Stručný prehľad o súčasnej slovenskej literatúre a jej vývinových tendenciách od významného slovenského literárneho vedca Vladimíra Petríka približuje nové trendy v slovenskej literatúre po roku 1989.

 

 

 

Vydalo Literárne informačné centrum, Bratislava 2003

 

Webpublishing: Odd. informatiky LIC © 2006 - Všetky práva vyhradené

Súčasná slovenská literatúra

Ak sa v 19. storočí pokladal za svedomie národa (na Slovensku aj hlboko v 20. storočí), ak sa v období socializmu hrdil názvom inžinier ľudských duší, po roku 1989 sa stal píšucim súkromníkom, osamelým jedincom (predtým ho zaštiťoval národ či robotnícka trieda, stelesňovaná komunistickou stranou), od ktorého už nik nevyžadoval nejaké "nadosobné" posolstvo. Jeho väzby so spoločnosťou sa beznádejne uvoľnili, ba rozviazali. Bol ponechaný sám na seba a musel si znovu hľadať vlastnú identitu.

Socialistický systém, ktorý trval v Česko-Slovensku od roku 1948 do roku 1989, mal v kultúre a v umení rozličné obdobia. Po fáze určitého uvoľnenia vždy prišla vlna pritvrďovania. Za ideologicky najliberálnejšie a teda tvorivo najúrodnejšie sa pokladajú šesťdesiate roky, ktoré sa však skončili katastrofou - sovietskou okupáciou 21. augusta 1968. Tzv. normalizácia, ktorá bola dôsledkom okupácie, znamenala prerušenie pozitívnych vývinových tendencií a tvrdo postihla celú kultúrnu obec. Rozpúšťali sa umelecké zväzy, vylučovali sa z nich umelci či spisovatelia, zanikali literárne časopisy (Kultúrny život, Mladá tvorba a i.), desiatky autorov nesmeli publikovať, mnohí odišli do emigrácie, viacerí sa na dlhé roky dobrovoľne vzdali vydávania. Literatúra sa rozpadla na tri prúdy, na legálny, disidentský a emigrantský. Najviac autorov publikovalo legálne, ale mnohí významní tu absentovali. Spisovatelia, ktorí zišli do podzemia, vydávali svoje diela formou "samizdatu", emigranti publikovali v zahraničí. Tam sa postupne uverejňovali aj niektoré diela domácich disidentov, Dominika Tatarku, Ivana Kadlečíka, Pavla Hrúza, Martina M. Šimečku a iných.
           Dominik Tatarka (1913 - 1989) mal problémy s komunistickým režimom už v polovici 50. rokov za pamflet Démon súhlasu (1956, knižne 1963) a za výrok, že socialistický spisovateľ je - štátnym spisovateľom. Jeho kritický vzťah k režimu (ktorému spočiatku verne slúžil) sa prehĺbil roku 1968, keď verejne odsúdil okupáciu Česko-Slovenska vojskami štátov Varšavskej zmluvy. Zákaz publikovať a perzekúcia uňho zmenili koncepciu literatúry i poetiku. Ak ho predtým znepokojovali problémy odcudzenia - mali ho preklenúť láska a priateľstvo (V úzkosti hľadania, 1942; Rozhovory bez konca, 1959; Prútené kreslá, 1962) -, teraz sa pohrúžil do intímnych vzťahov medzi mužom a ženou ako do ostrova slobody v mori totality (Písačky, 1976; Sám proti noci, 1984; Listy do večnosti, 1988; Navrávačky, 1985).
           Zo známych slovenských spisovateľov - emigrantov bol najplodnejší prozaik Ladislav Mňačko, ktorý emigroval do Rakúska a väčšinu svojich prác uverejnil v nemeckom jazyku. Ladislav Mňačko (1919 - 1994) sa stal na Slovensku známym najmä románom z druhej svetovej vojny Smrť sa volá Engelchen (1959), v ktorom odpatetizoval sujet a postavil ho na probléme viny a zodpovednosti. Popularitu mu však získali knihy reportáží o politických procesoch v 50. rokoch (Oneskorené reportáže, 1963) a román-pamflet Ako chutí moc (1968), v ktorom zobrazil proces premeny komunistického funkcionára na totalitného diktátora. V emigrácii, kde si literatúrou zarábal na živobytie, sa pokúšal o bestsellery na rozličné témy (Niekto ma chce zabiť), no zároveň pokračoval v pamfletoch na komunistický režim (Súdruh Münchhausen, 1972, v slovenčine 1990). S reálnym socializmom a ideou revolučnej premeny sveta sa definitívne vyrovnal už v knihe Siedma noc (v nemčine 1968, v slovenčine 1990), kde vzal na seba diel zodpovednosti za ideovú podporu prehmatov v období stalinizmu.

Mnohí autori boli režimom len trpení

Literatúra, ktorá vychádzala po okupácii doma, na Slovensku, bola len sčasti konformná s normalizačným režimom. Zo strany politikov a ideológov kultúry jestvovala celá škála vzťahov k jednotlivým autorom - od uznávania (a vyznamenávania) až po ostrakizovanie. Mnohí spisovatelia boli režimom len trpení, napr. prozaik Alfonz Bednár alebo básnik Milan Rúfus. Alfonz Bednár (1914 - 1989) sa už roku 1954 pokúsil vymaniť slovenskú prózu spod železného príkrovu ideologizácie skutočnosti (román Sklený vrch) a ďalší krok v tomto smere urobil v novelách Hodiny a minúty (1956). Jeho sága o združstevňovaní slovenskej dediny mohla vyjsť kompletne až po novembri 1989 (Role I. - IV., 1992). V rokoch normalizácie sa v satirickej trilógii Za hrsť drobných (1970, 1974, 1981) kriticky vyrovnal so socialistickou súčasnosťou ako s citovo vyprahnutým svetom stereotypov, v ktorom sa ľudia riadia väčšinou nízkymi, egoistickými pohnútkami. Podobne vyznievajú aj ďalšie prozaické diela A. Bednára z tohto obdobia. Milan Rúfus (1928) vniesol svojou básnickou tvorbou do slovenskej poézie etický pátos a obnovil jej duchovné poslanie. Jeho knižný debut Až dozrieme (1956) bol aj mravným apelom na spoločnosť i na umenie, ktoré musí prestať klamať v mene vyšších ideologických princípov. Aj v zmenených pomeroch si ponechal Milan Rúfus pôvodnú životnú filozofiu, zakotvenú v humanizme a v obrane človeka pred bezcitnosťou sveta, i poetiku založenú na biblickom symbolizme a náboženskom tvarosloví (Stôl chudobných, 1972; Prísny chlieb, 1987 a i.). Obe tieto tendencie zosilneli v Rúfusovej tvorbe po roku 1989 (Neskorý autoportrét, 1996; Čítanie z údelu, 1992; Žalmy o nevinnej, 1997 a ďalšie).
           Tvrdá normalizačná politika sa od konca 70. rokov "zmäkčovala" a do literatúry sa mohli vrátiť aj niektorí z tých autorov, ktorí mali zákaz publikovať, napr. dramatik Peter Karvaš alebo prozaici Ladislav Ťažký a Anton Hykisch. V dramatickej tvorbe 60. rokov sa Peter Karvaš (1920 - 1999) vzoprel proti stalinským deformáciám režimu, ale protestoval aj proti malej odolnosti človeka čeliť týmto deformáciám (Antigona a tí druhí, 1961; Jazva, 1963; Veľká parochňa, 1964; Experiment Damokles, 1966; Absolútny zákaz, 1969). Jeho druhý - povolený - vstup do literatúry sa udial len v prozaickej časti diela (román z obdobia druhej svetovej vojny Noc v mojom meste, 1979), ako dramatik sa mohol vrátiť na slovenské javiská až po páde komunistického režimu. Ladislav Ťažký (1924) románom Evanjelium čatára Matúša (1979) nadviazal na svoj úspešný vojnový román Amenmária (1964) a dopovedal v ňom životné osudy svojho hrdinu Matúša Zraza, chlapca z komunistickej rodiny, ktorého režim Slovenského štátu (1939 - 1945) prinútil ísť bojovať proti komunistickému Sovietskemu zväzu, za čo si spytuje svedomie. Anton Hykisch (1932) sa vo svojej tvorbe neodvážil vrátiť do súčasnosti, hoci kedysi bol lídrom Generácie 1956, ale zakotvil v bezpečnej histórii (Čas majstrov, 1977; Milujte kráľovnú, 1984).
           Postupne našla literatúra v sebe silu vnútorne sa obnovovať. Stroskotali snahy kultúrnej politiky uviesť do života nový, historicky otvorený variant socialistického realizmu, autorov sa nepodarilo ovplyvniť, aby sa sústredili na súčasné aktuálne témy v duchu normalizačných hesiel. Obnovili sa - aspoň sčasti - literárne tendencie prerušené okupáciou. Mladí autori, sústredení kedysi okolo časopisu Mladá tvorba (1956 - 1970), umelecky a ľudsky dozreli. Prozaici Vincent Šikula, Peter Jaroš, Ladislav Ballek a mladší Ivan Habaj sa v druhej polovici 70. rokov prezentovali rozmernými románovými kompozíciami. Vincent Šikula (1936 - 2001) vstúpil do slovenskej literatúry knihami poviedok, v ktorých hľadal ľudskosť na odvrátenej strane socialistickej skutočnosti. Namiesto aktívnych hrdinov budujúcich svetlé zajtrajšky voviedol do svojich príbehov deti, starcov, ľudí z okraja spoločnosti a mentálne postihnutých jedincov (S Rozarkou, 1966). V románovej tvorbe v 70. rokoch (Majstri, 1976; Muškát, 1977; Vilma, 1978) sa odhodlal pustiť svoje postavy do prúdu dejín (druhá svetová vojna, povstanie) a skúmať ich humanitu v ľudsky hraničných a ideologicky protikladných situáciách. Peter Jaroš (1940) sa po generačne príznakovom koketovaní s modernými myšlienkovými a umeleckými smermi (existencializmus, francúzsky nový román) v románových kompozíciách (Tisícročná včela, 1979; Nemé ucho, hluché oko, 1984) vrátil na začiatok 20. storočia a vykreslil niekoľko generácií murárskych rodín, aby presvedčil čitateľa o tom, že Slováci sa vždy venovali budovaniu (a nie deštrukcii) a že dejiny sú dejinami práce, nie vojnových výbojov. Ladislav Ballek (1941) a Ivan Habaj (1943) rozšírili literárnu mapu Slovenska o nové regióny. Sústredili sa na slovenský juh (Ballek: Pomocník, 1977; Agáty, 1981 - Habaj: Kolonisti I.-III., 1980-1986), kde sa stýkajú dve etniká, slovenské a maďarské, a demonštrovali ich spolužitie, poznačené napätím i priateľskými vzťahmi, ako sa ono napĺňalo v toku histórie. Ideovým podložím Ballekových románov je forsírovanie multietnickosti a multikultúrnosti, charakteristických pre strednú Európu.
           Všetci uvedení prozaici skryto alebo zjavnejšie polemizovali s oficiálnym názorom na dejiny, ako ich vykladali marxistickí historici a politici. Vincent Šikula problematizoval význam a zmysel Slovenského národného povstania (1944), ktoré rozštiepilo slovenskú spoločnosť na dvoje, a snažil sa nájsť spoločné body a sceliť rozštiepenú realitu. Podarilo sa mu to, pretože ju vnímal cez ľudový element (ideovo nevyhranený) a do popredia vysunul princíp humanizmu. Podobne sa díval na povstanie (a ďalšie historické medzníky) Anton Baláž (1943) v románoch Sen pivníc (1977) a Tiene minulosti (1978). Treba podčiarknuť, že spomenuté historizujúce tendencie boli aj rezultátom aktu federalizácie Česko-Slovenskej republiky roku 1968. Hoci to bol len formálny akt, pretože v totalitnom systéme federácia nefungovala a okupácia trvala ďalej, predsa len táto skutočnosť posilnila na Slovensku národné povedomie a v spomenutých románoch je zakomponovaný aj prvok obnoveného národného sebavedomia.
           Poézia básnikov sústreďujúcich sa v 60. rokoch okolo časopisu Mladá tvorba (1956 - 1970) sa vyvíjala divergentne. Básnik Milan Rúfus zostal v poézii verný vysokému mravnému poslaniu básnickej tvorby. Miroslav Válek (1927 - 1991), jeden z najväčších básnických talentov a líder šesťdesiatych rokov (jeho básnické zbierky Dotyky, 1959; Príťažlivosť, 1961; Nepokoj, 1963; Milovanie v husej koži, 1965 znamenali jednoznačnú obrodu poézie a boli doslova literárnymi udalosťami), sa stal ministrom kultúry a obhajoval normalizačnú politiku, hoci s veľkou rezervou pre literárne hodnoty; takto vyznela aj jeho poéma Slovo (1976), s výhradami pritakávajúca súčasnej situácii. Skupina tzv. konkretistov (alebo trnavská skupina), ktorá sa manifestačne prihlásila do slovenskej poézie na stránkach Mladej tvorby (Ján Stacho, Ľubomír Feldek, Ján Ondruš, Jozef Mihalkovič, Ján Šimonovič), vzdala sa ideového pôsobenia cez poéziu. Odmietla sa sporiť s "kultom osobnosti" a stalinskými deformáciami (ako M. Rúfus a M. Válek), jednoducho ich nebrala na vedomie. Zato brala na vedomie básnickú modernu a avantgardu 20. rokov, na ktoré vedome nadviazala. Namiesto ideového posolstva vyzdvihla "modernú vnímavosť". Tzv. pravdu v umení vnímala ako "pravdivú metaforu". Báseň má, podľa konkretistov, predovšetkým vzrušovať. Možno to najlepšie dosiahnuť tak, keď básnik siahne bezprostredne po realite a vydoluje z nej poetické obrazy, bez akéhokoľvek ideového "prostredníka". V ďalších desaťročiach jednotliví autori opustili časť manifestačne prijatých poetických princípov, posilnili svoju väzbu na spoločnosť, vyslovovali sa k ľudským i spoločenským problémom, ale nevzdali sa subjektívneho presvedčenia, že báseň je predovšetkým vzrušujúci estetický fakt. Dramatické boli osobné osudy protagonistov tejto skupiny: Ján Ondruš sa odmlčal a uviazol v psychiatrickej liečebni, Ján Stacho po ťažkej havárii ostal na lôžku a musel v poézii začať od začiatku, Ľubomíra Feldeka zlákala próza a dráma, len Jozef Mihalkovič a Ján Šimonovič ostali verní poézii, no Ján Šimonovič sa dosť skoro prispôsobil normalizácii.
           Radikálnejšiu básnickú skupinu Osamelí bežci (Ivan Štrpka, Peter Repka, Ivan Laučík) zmietol normalizačný režim hneď na začiatku. Peter Repka emigroval, Ivan Laučík sa odmlčal na dve desaťročia, Ivan Štrpka sa venoval textom piesní.

Po roku 1989: hľadanie novej dohody medzi autorom a čitateľom

Zhruba v takejto situácii sa nachádzala slovenská literatúra roku 1989, keď nežná revolúcia vyvrátila totalitný režim, obnovila demokratické spoločenské mechanizmy a zaviedla trhové hospodárske vzťahy. Táto obrovská zmena po štyroch desaťročiach (veľa autorov sa narodilo už v socializme) zneistila celú kultúru, umelcov i spisovateľov, ale bola výzvou, na ktorú bolo treba odpovedať a s ktorou sa museli tvoriví ľudia vyrovnať. Proces vyrovnávania sa trvá vlastne dodnes. Pochopiteľne, autori prijali s nadšením fakt, že sa mohli slobodne vyjadrovať ku všetkému, čo minulý režim tabuizoval, a písať bez ideologického diktátu či autocenzúry. To všetko našlo patričný výraz v publicistike, pretože názorová sféra sa stala na dlhé obdobie dominantnou. Nová situácia však radikálne zmenila postavenie autora (a literatúry) v spoločnosti. V totalitnom režime to mal spisovateľ jednoduchšie: buď súhlasil s režimom, alebo nie, a potom hľadal spôsob, ako dať svoj nesúhlas v literárnom diele najavo. Čitateľské publikum priam čakalo na takéto signály v každom diele. A čím bol spisovateľ odvážnejší (a čím bol režim liberálnejší), tým väčší účinok malo jeho dielo. Tak to bolo s Tatarkovým pamfletom Démon súhlasu alebo s Mňačkovými Oneskorenými reportážami. Táto nepísaná dohoda medzi spisovateľom a čitateľom (na úkor režimu) prestala po roku 1989 platiť a bolo treba realizovať novú, ktorá sa len hľadá. 
           Pád starého režimu pomohol rozšíriť mapu slovenskej literatúry, pretože sa do nej začlenili diela autorov píšucich v emigrácii a diela autorov-disidentov. Tak sa slovenská literatúra obohatila o niektoré diela Dominika Tatarku, Ladislava Mňačka, Martina M. Šimečku (Vojenská knižka, 1981; Výpoveď, 1982; Žabí rok, 1983), Pavla Hrúza, Ivana Kadlečíka, Jaroslavy Blažkovej a i. Pred týmito autormi (D. Tatarka zomrel r. 1989, L. Mňačko 1994) sa zároveň otvorila perspektíva publikovať ďalej legálne. Slovenská situácia je špecifická (napr. v porovnaní s českou v tom, že sa "domov" vrátila aj tvorba emigrantov - z roku 1945, čiastočne aj 1948 -, ktorí zviazali svoj osud i tvorbu s vojnovou Slovenskou republikou a jej nedemokratickým režimom). Táto tvorba posilnila na Slovensku a v slovenskej literatúre nacionálne a kresťanské tendencie. Najvýznamnejší z týchto emigrantov bol J. C. Hronský (1896 - 1960), ktorý patrí k najproduktívnejším prozaikom 20. storočia u nás. Od tradičných dedinských poviedok sa vypracoval na moderného románopisca s črtami expresionizmu (Chlieb, 1931; Jozef Mak, 1933; Pisár Gráč, 1940). V emigrácii vydal romány Andreas Búr Majster (1948) a Svet na Trasovisku (1960). Prvý z nich má historizujúce pozadie, ale história je len kulisou, autor tu sleduje ľudský osud v existenciálnej rovine. V strede románu je silný jedinec, ktorý sa otvára sebe i svetu, chce ľuďom pomáhať, ale oni ho neprijmú, lebo ho pokladajú za spriazneného s diablom, nie s Bohom. Druhý román sa odohráva v čase vojny a Slovenského národného povstania. Povstanie autor - prívrženec režimu vojnového Slovenského štátu, kolaborujúceho s Nemeckom - totálne odsúdil; najmä preto, lebo sa postavilo proti samostatnému štátu a deklarovalo obnovenie Česko-Slovenskej republiky. Na rozdiel od predošlej tvorby v tomto románe Hronský "zaťažil" jednotlivé postavy ideologicky či politicky: všetky reprezentujú rozličné ideové tendencie, ktoré vstupovali do vtedajších zápasov. V tomto zmysle je Svet na Trasovisku pendantom trilógie Vladimíra Mináča Generácia (1958, 1959, 1961) a zároveň jej negatívom. Mináč poňal povstanie nielen ako výbuch nespokojnosti s fašizmom, ale zároveň ho pasoval za prvé dejstvo socialistickej revolúcie. Tieto dva protikladné postoje k významnej historickej udalosti sa snažil - ako sme spomenuli - preklenúť v románoch Majstri, Muškát, Vilma Vincent Šikula. Väčšina autorov tejto vlny emigrácie patrila k tzv. katolíckej moderne (básnici: Rudolf Dilong, Karol Strmeň, Koloman Geraldini a i.) a ich poézia sa po roku 1989 tiež integrovala do celku slovenskej literatúry. Obohatila ju o náboženský spiritualizmus. Z básnikov katolíckej moderny, ktorí po roku 1945 ostali na Slovensku, je najvýznamnejší Janko Silan (1914 - 1984). Už roku 1948 kriticky reagoval na komunistický režim zatvárajúci kňazov a rozpúšťajúci mníšske rehole vo veršoch, ktoré mohli vyjsť až po páde komunizmu (Piesne z Važca, 1990). Janko Silan, tak ako ostatní básnici katolíckej moderny, je básnikom, ktorý vychádza z faktu kresťanskej viery, tá je pre jeho poéziu ideovým horizontom. Preto protestoval najmä proti tým faktom, ktoré postihovali katolícku cirkev a cez ňu náboženstvo. Aj forma jeho protestu je podmienená náboženstvom - nehlása pomstu, ale pokoru.
           Iný typ protirežimovej poézie písal (a ukladal do zásuvky písacieho stola) Ján Smrek (1898 - 1982). Jeho básne vnútorného exilu vyšli až roku 1993 pod názvom Proti noci. Vznikali od "februárových udalostí" až do polovice 50. rokov a autor v nich kriticky komentoval praktiky komunistického režimu. Jeho kritika má však iné korene ako Silanova. Smrek bol bytostný demokrat a búril sa proti tomu, že komunisti demokraciu zlikvidovali. Od začiatku si jasne uvedomoval, že nejde o nijaké "svetlé zajtrajšky", ale o diktatúru, ktorá znemožní akúkoľvek slobodnú tvorbu. Smrekove básnické komentáre k spoločensko-politickým deformáciám, hoci vošli do literárneho procesu oneskorene, dodatočne zmenili mapu povojnovej slovenskej poézie (a literatúry vôbec), pretože vyvrátili tvrdenie, že slovenská literatúra akoby manifestačne prešla po roku 1948 na socialistické pozície. Zaznel tu silný a básnicky presvedčivý hlas "proti noci" totality, ktorá prichádzala a ktorú viacerí pokladali za nové ráno.
           Aktuálna literárna situácia na Slovensku po roku 1989 bola dlho neprehľadná. Objavilo sa v nej v krátkom čase veľa protirečivých prvkov, produkujúcich ideové napätie a prehlbujúcich krízový stav. Ten zosilnel po rozpade mechanizmov podmieňujúcich fungovanie literárneho života: zánik časopisov, vydavateľstiev, distribúcie. Z tohto chaotického podhubia sa postupne začali vynárať určité tendencie ako príznak novej spoločenskej a literárnej situácie. Znovu začala vznikať nábožensky ladená poézia (Milan Rúfus, Viliam Turčány, Michal Chuda), nacionálne orientovaná próza (Ladislav Ťažký, Ivan Hudec, Peter Štrelinger, Mária Bátorová, Peter Valo a i.), oživujúca aj historické mýty a legendy (Milan Ferko: Veľkomoravské záhady, Staré povesti slovenské, Nové povesti slovenské), tvorba odvážne búrajúca sexuálne tabu (Ivan Kolenič: Mlčať, Porušenie raja). Treba povedať, že literatúru s nacionálnou tematikou posilnil aj vznik samostatnej Slovenskej republiky roku 1993. Všetky uvedené tendencie sa ukázali ako pomerne krátkodyché a postupne ustúpili na okraj, resp. ožívali (najmä národná téma) v publicistike a často boli polemicky zahrotené. Týka sa to aj tém, ktoré znamenali vyrovnávanie sa s minulou totalitou (Anton Baláž: Hijó, kone Stalinove, 1992; Tábor padlých žien, 1993), hoci - ako v tomto prípade - mali aj čitateľský úspech. Silnejší a dlhodobejší prúd predstavovala dokumentárna próza, v ktorej autori spracúvali prehmaty a zločiny komunizmu (Rudolf Lesňák: Listy z podzemia a ďalšie). Beletria tohto zamerania dosiahla vyššiu úroveň tam, kde sa autori nevyžívali len v naturalistických opisoch utrpenia, ale kde zároveň ukázali silu vnútorného presvedčenia (Rudolf Dobiáš: Temná zeleň, 1996; Tajní ľudia, 1999; Zvony a hroby, 2000).

Namiesto ideológie oslobodzujúci smiech

Rudolf Sloboda

Pavel Vilikovský

Dušan Mitana

Dušan Dušek

Ján Johanides

Pavel Hrúz

Ivan Kadlečík

Autorské vyrovnávanie sa s bezprostrednou minulosťou bolo zrejme nevyhnutné, aspoň do určitej miery pomohlo pomenovať pravdivo to, čo sa dialo, zaujať kritický postoj a odstup. No ani tematizácia minulých krívd neznamenala začiatok novej literárnej epochy, pretože súčasnosť s celým svojím chaosom prevratu, napätiami a protikladmi ešte len čakala na spracovanie. Tu však treba znovu pripomenúť zneistenie autorov, ktoré akoby zväzovalo ruky pri začieraní do prítomnosti. Neistota vyplynula z faktu, ktorý sme už spomenuli, že sa radikálne zmenil štatút spisovateľa. Ak sa v 19. storočí pokladal za svedomie národa (na Slovensku aj hlboko v 20. storočí), ak sa v období socializmu hrdil názvom inžinier ľudských duší, po roku 1989 sa stal píšucim súkromníkom, osamelým jedincom (predtým ho zaštiťoval národ či robotnícka trieda, stelesňovaná komunistickou stranou), od ktorého už nik nevyžadoval nejaké "nadosobné" posolstvo. Jeho väzby so spoločnosťou sa beznádejne uvoľnili, ba rozviazali. Bol ponechaný sám na seba a musel si znovu hľadať vlastnú identitu. V 90. rokoch sa preto do popredia ťažšie dostávali autori rozmerných, spoločensky zaťažených románových fresiek (už spomínaní Vincent Šikula, Ladislav Ballek, Peter Jaroš, Ivan Habaj, Anton Baláž a ďalší) ako tí prozaici, ktorí sa od počiatku sústreďovali na individuálne osudy, na subjektívno-citový život ľudí svojej generácie, využívajúc pritom najmä vlastnú pocitovú a intelektuálnu skúsenosť (Rufolf Sloboda, Pavel Vilikovský, Dušan Mitana, Pavel Hrúz, Ján Johanides, Dušan Dušek a iní), a ktorí odmietali konfrontovať svojich hrdinov s dejinami - ak sa tak predsa len udialo, tak len v rovine paródie (Pavel Vilikovský: Večne je zelený..., 1989) -, tak ako zároveň odmietli koncipovať dotvorené a koncepčne uzavreté celky a zamerali sa skôr na životný detail povýšený na charakterizačný prvok. Namiesto ideologizovania vniesli do sujetu oslobodzujúci smiech, bizarnosť alebo poéziu. Tejto poetike a tomuto prístupu k životu ostali verní aj po roku 1989, a tak v ich tvorbe trvá vývinová kontinuita (literárna a kultúrna) napriek dejinnej (spoločenskej a politickej) trhline, ktorá rozdelila súvislý prúd času na dve protikladné epochy. 
            Všetci menovaní prozaici vstúpili do slovenskej literatúry ako vyhranené individuality s osobitným prístupom k zažitej realite, pričom každý z nich vniesol do svojej tvorby naliehavú problematiku, pre ktorú si vypracoval účinné poetologické postupy. Rudolf Sloboda (1938 - 1995) sa od počiatku trápil so svojím vlastným osudom (Narcis, 1965; Britva, 1967) a hľadaním zmyslu života. Problémy, ktoré ustavične nastoľoval, sa týkali vzťahu muža a ženy (spolužitie v manželstve, vrátane sexu), vzťahu človeka k náboženstvu, presnejšie k Bohu, k rodine, prírode a nutkavého problému samovraždy (Sloboda si napokon skutočne siahol na život) a pod. Vo všetkých prozaických knihách, vrátane tých, ktoré vznikli po roku 1989 (Krv 1991; Jeseň, 1994; Herečky, 1995; Pamäti, 1996 a i.), sa tieto problémy vracajú, umocňované autorovou reflexiou a nástojčivou vôľou prísť s nejakým riešením.
           Pavel Vilikovský (1941) je takmer Slobodov antipól, autor vyslovene racionálny, ironický a sebaironický, vecný a presný (Citová výchova v marci, 1965; Prvá veta spánku, 1983; Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch, 1989; Krutý strojvodca, 1996; Posledný kôň Pompejí, 2001 a i.). Má priam hrôzu z veľkých slov, pátosu, mýtov a legiend. Všetky jeho prózy sa vyznačujú intelektuálne zvládnutým sujetom a majú blízko k modelovému typu literatúry. Často využíva poklesnuté literárne žánre (detektívna novela) alebo novinové správy. Irónia, paródia, persifláž, to sú jeho obľúbené prostriedky, ktorými narába. Jeho presvedčenie, že literatúra sa neskladá z obrazu reality, ale z viet, ktoré vznikajú z moci autora, hoci determinovaného zámerom a skúsenosťou, ho stavia blízko postmoderny.
           Dušan Mitana (1946) vniesol do svojich prác grotesknosť, tajomnosť, náhodnosť, iracionalitu. Jeho knihy poviedok Psie dni (1970) a Nočné správy (1976) sa stali kultovými knihami mladých čitateľov. Hravosť, poézia, vtip, miešanie všedného, bizarného, normálneho s patologickým či aspoň morbídnym, to všetko vystihovalo intelektuálne rozpoloženie mladých ľudí. Suverénne rozprávačské umenie prenášalo čitateľa do sveta nevšedných zážitkov a odkrývalo mu dimenzie vlastného vnútra. Na týchto komponentoch sú vybudované aj Mitanove novšie knihy (Slovenský poker, 1993; Môj rodný cintorín, 2000; Krst ohňom, 2001).
           Dušan Dušek (1946) sa ponoril do minulosti, z ktorej vyberá svoju detskú skúsenosť a pretvára ju do podoby starých pohľadníc, na ktorých vidno všetky detaily; pravdu povediac, jeho knihy poviedok (Kalendár, 1983; Náprstok, 1984; Kufor na sny, 1993; Teplomer, 1996 a i.) sa skladajú najmä z detailov. Bližší pohľad nás však presvedčí, že tu nič dôležité nechýba. Vecnosť opisu sa u tohto autora spája s pozoruhodnou obrazotvornosťou a hlbokým prienikom do medziľudských vzťahov, čoho výsledkom je originálna, pritom silno poetizovaná skutočnosť, vyvolávaná mágiou jazyka. Dušekove prózy evokujú očarenie svetom, tak ako ho sprostredkúva spomienka na detstvo. Z konkrétnych drobností tu vzniká čosi ako životná filozofia, založená na dobre, spoluúčasti a láske.
           Ján Johanides (1934) sa spočiatku dal ovplyvniť existencializmom (Súkromie, 1963), neskôr sa tohto vplyvu zbavil, ale vnútorne mu zostal veľmi blízky. Možno povedať, že existencializmus iba vyšiel v ústrety Johanidesovmu životnému pocitu a svetonázorovej orientácii, pretože aj celá jeho nasledujúca tvorba, kvantitatívne veľmi bohatá (Pochovávanie brata, 1987; Slony v Mauthausene, 1985; Zločin plachej lesbičky, 1991; Krik drozdov pred spaním, 1992; Dedičný červotoč, 1998; Dívaj sa do modrých očí Londýna, 2000; Nepriestrelná žena, 2001, a i.) plynie v tomto riečisku. Vo všetkých prózach sa ustavične stretávame s pocitom viny, strachu, osamotenosti a odcudzenia. Na týchto konštantách buduje všetky sujety, len ich variuje. Postupne si vypracoval osobitný štýl, založený na deskripcii a introspekcii. Johanidesova deskripcia spočíva na presnom a minucióznom opise reálií a faktov vonkajšieho sveta, čo ostro kontrastuje so zámernou neurčitosťou (a neuchopiteľnosťou) ľudských prejavov jeho hrdinov, takmer nikdy jednoznačne nemotivovaných. Dej je vždy redukovaný na minumum a vlastne na ňom ani nezáleží.
           Pavel Hrúz (1941) sa na rozdiel od viacerých predošlých autorov od počiatku zaujímal aj o problémy spoločnosti, v ktorej bol nútený žiť. Traktoval ich ironicky (Dokumenty o výhľadoch, 1966), všimol si totiž priepasť medzi falošným spoločenským vedomím, artikulovaným oficiálnou ideológiou a - zažitou realitou. Kritiku režimu ešte prehĺbil v ďalšej knihe noviel Okultizmus (1968), ktorá má "kult" (teda kult osobnosti) už v názve. Keďže sa postavil proti normalizácii, nesmel publikovať a stal sa disidentom. Keď sa po roku 1989 vrátil do literatúry, vydal niekoľko kníh, v ktorých sa odrazila jeho skúsenosť človeka vysoteného nielen na okraj kultúry, ale i spoločnosti (Chliev a hry, 1990; Pereat, 1991; Chlieb a kry, 1996; Párenie samotárov, 1993 a ďalšie). Vytvoril si autonómny literárny svet, zaľudnený tulákmi, vydedencami, úchylkármi, alkoholikmi, malými zlodejmi atď., ktorý je opakom "vznešeného", ovládaného "zmyslom" a "ideami". Nebuduje súvislý príbeh, rozsekáva sekvencie textu tým, že vkladá do nich segmenty iných fabúl, odohrávajúcich sa inde alebo v inom čase, prípadne vedie paralelne dva príbehy. Súvisí to zrejme aj s jeho záľubou v hre (aj v hre so slovami, názvami, pojmami) a s jeho racionálnym prozaickým habitom. Do súčasnosti si zachoval presvedčenie, že svet má dve podoby, skutočnú a predstieranú, a z tohto prameňa umelecky čerpá.
           K uvedeným autorom možno priradiť aj iných, napríklad ďalšieho disidenta Ivana Kadlečíka (1938), ktorý sa tiež postavil proti normalizácii a dve desaťročia nesmel doma legálne publikovať. Kadlečík prišiel do literatúry z postu literárneho kritika (Z rečí v nížinách, samizdat, knižne 1993), čo poznať aj na charaktere jeho próz, ktorých žánrové rozpätie sa klenie od eseje k reflexívnej (nesujetovej) próze a od problémov literatúry a kultúry k problémom človeka v súčasnom svete (Rapsódie a miniatúry, 1992; Vlastný horoskop, 1991; Vlani ako dnes, 1997; Taroky, 1997; Malé prelúdiá, 2002 a i.). Kadlečík sformuloval svoje presvedčenie do paroly: Žiť sa dá len autobiograficky. To však zároveň znamená, že aj tvoriť sa dá len autobiograficky. Podľa autora hodnotu má iba to, čo je garantované jeho vlastným životom, jeho osudom, jeho postojmi, ku ktorým sa pretrpel. Kadlečík sa nikde "kriticky nevyrovnával" s minulým režimom, ktorý sa ho pokúsil navždy vylúčiť zo spoločnosti. Jeho vzdor (možno pohŕdanie) sa pretavil do iných dimenzií. Zdôraznil predovšetkým vlastnú zakorenenosť v slovenskom živote, v slovenskej histórii a najmä v slovenskej kultúre. Hrdo sa prihlásil k svojim predkom, pôsobiacim na širokej ploche Slovenska i Moravy s kultúrnym poslaním, a rovnako i k svojim ideovým predchodcom. Vedomie spolupatričnosti, časových a priestorových súvislostí, pevná vradenosť do reťaze generácií, to je základná axióma Kadlečíkovho životného presvedčenia a teda aj tvorivého gesta. Tým všetkým usviedčal komunistický režim z bezdejinnosti, pokladal ho za cudzí plod na domácom strome.

Skepticizmus nastupujúcej generácie

Aj v poézii si po roku 1989 udržala vedúcu pozíciu tá istá generácia (Štefan Moravčík, Ivan Štrpka, Ján Buzássy, Ivan Laučík, Štefan Strážay), ku ktorej sa postupne pridávali ďalší (Ján Zambor, Mila Haugová, Milan Richter, Daniel Hevier, Dana Podracká a ďalší). V dráme nemožno obísť Stanislava Štepku, dramatika a zakladateľa divadla (Radošinské naivné divadlo), ktoré vyšlo z archetypu ľudového divadla, intelektuálne dotvoreného do špecifického tvaru; rovnako ako autorskú a hereckú dvojicu Milan Lasica-Július Satinský, tvrdo prenasledovanú režimom v čase normalizácie. Alternatívnymi scénami sú divadlo GUnaGU (Viliam Klimáček) a Stoka (Blaho Uhlár).
           Generácia prozaikov narodených okolo roku 1955 tematizovala od polovice 80. rokov dobový etos ako problém kultúrnej identity s nenaštrbiteľnou vierou v poznávaciu hodnotu literatúry. Dvojnovela História vecí (1988) Edmunda Hlatkého skúma otázku ľudskej manipulovateľnosti hrdinov so surovým prostredím bojového vojenského útvaru. Román Viktora Simmera Maťugu Protiživot (1998 - pred rokom 1989 nemohol vyjsť ako celok) na širokom symbolickom plátne sonduje životné postoje protagonistov, charakteristické pre obdobie na sklonku normalizácie. Novela Petra Valčeka Európska groteska z roku 1986 (vyšla až na jeseň roku 1989) ako jedna z prvých používa postmodernú koláž rôznych textov a tak anticipuje kľúčový proces 90. rokov - obdobie civilizačnej komunikácie Slovenska s euroamerickým priestorom.
           Skeptickí nielen voči súčasnosti, ale aj voči poznávacej funkcii umenia, sú autori nastupujúcej generácie, predovšetkým prozaici, ktorých kritika zvykla zaraďovať k postmoderne - Tomáš Horváth, Marek Vadas, Vladimír Balla, Pavol Rankov, Václav Pankovčín a i. Trochu bokom od nich stojí Peter Pišťanek, parodujúci prostriedkami poklesnutých žánrov socialistickú literatúru, praktiky socializmu, ale aj spoločenský vývin po roku 1989, umožňujúci bezohľadným gaunerom dostať sa nielen k peniazom, ale aj k moci (Rivers of Babylon, 1991; Mladý Dônč, 1993; Rivers of Babylon 2 alebo Drevená dedina, 1994). Svet, ktorý sa zrkadlí v prozaickej tvorbe spomenutých autorov (okrem P. Pišťanka), nemá už nič spoločné s individuálnym zážitkom a osobnou skúsenosťou, a rovnako ani so zažitou realitou. Je to svet ireálny, panoptikálny či virtuálny, nepodriaďujúci sa ani logike, ani racionalite, ani morálke; je to svet mimo dobra a zla. Nástroje, ktoré autori bežne používajú, sú irónia, paródia, sarkazmus, absurdita, ale aj citácie, alúzie, intertextualita, čo má zdôrazniť fakt, že literatúra je len jazyková hra, resp. kultúrny fenomén, ktorý nemá nič spoločné s realitou či s jej poznávaním. Reálne sú však stavy touto literatúrou artikulované a zviazané s človekom súčasnosti: úzkosť (ničím nemotivovaná), obava, neistota, nemožnosť vyslobodiť sa z určených vzťahov, nemožnosť poznať skutočný stav vecí, teda sveta, ktorý nás obklopuje a ktorý je zahltený správami a informáciami, ale neoslobodzuje človeka. Na druhej strane charakterizuje túto literatúru humor, hravosť, ľahkosť, bezproblémovosť - všetko často len predstierané. Za všetkým cítiť znechutenie z toho, ako človek (a jeho rozum) permanentne v dejinách zlyhával, ako sa v spoločnosti falšovali hodnoty a vyrábali podvody, a to v mene ušľachtilých ideálov, slobody a bratstva. Napokon, aj tejto literatúre ide o miesto človeka v kozme, kam ho autori situujú, o jeho možnosti, no najmä o jeho bezmocnosť. Škála záujmu o človeka sa pohybuje od empatie až k necitnosti a krutosti, za ktorou sa tiež skrýva sklamanie. Napriek čitateľskej averzii význam a váha tohto prúdu v slovenskej literatúre vzrastá.
           V mladej slovenskej poézii je menej dynamiky ako v mladej próze. Jedným z posledných generačných pohybov bol vznik zoskupenia nazývaného "nežní barbari" (Ján Litvák, Andrijan Turan, Ivan Kolenič, Kamil Zbruž, Robert Bielik), ktoré však výraznejším spôsobom nezasiahlo do vývinu poézie. Autorov spájal skôr životný pocit (orientácia na orientálnu filozofiu) ako spoločný názor na literatúru. Básnickým pendantom prozaickej postmoderny je poézia (dvojjazyčného - píše po slovensky i po maďarsky) Petra Macsovszkého. Experimentálne "figurálne" básne vyjadrujúce "počítačovú civilizáciu" produkuje Peter Šulej.
           Novým ponovembrovým fenoménom je feminizmus, aktivizujúci sa nielen literárne (Jana Juráňová: Zverina, 1993; Siete, 1996; Iba baba, 1999; Utrpenie starého kocúra, 2000), ale aj vydavateľsky (časopis Aspekt, knižná produkcia) a organizačne. Väčší priestor si po novembri vybojoval žáner sci-fi (fantasy, cyberpunk), ideologicky už nelimitovaný, ktorý ovplyvnil značnú časť mladej prózy (Michal Hvorecký). To isté možno povedať o satire (Tomáš Janovic, Peter Gregor), ktorá dozrela do filozofickej úvahy.
           Je to trochu prekvapujúce, ale treba povedať, že vek kybernetiky a informatiky vtlačil mladej slovenskej literatúre (próze, poézii a čiastočne aj dráme) výraznejšiu pečať ako posuny, akokoľvek radikálne, v tektonike spoločnosti. Ako vidieť aj z tohto krátkeho prehľadu, súčasná slovenská literatúra (a literárna situácia) žije, vyvíja sa (hoci aj diskontinuitne a divergentne) do nových podôb. Ktoré z nich sú produktívne, ukáže čas. Ale už teraz stojí za prečítanie.

Stručné charakteristiky 12 diel súčasných slovenských autorov

Jana Bodnárová:

Tiene papradia

(Slovenský spisovateľ, Bratislava 2002)

 

Román je príbehom novinárky Oče, ktorá sa vyberie fotografovať odumierajúci les a počas cesty si evokuje svoje detstvo. Ponára sa do sveta dedinských mýtov a povier, ako aj príbehov a osudov ľudí, ktorí ju obklopovali - starej matky, považovanej za dedinskú čarodejnicu, svojej matky, vydesenej z dedinského sveta a utekajúcej od rodiny, lekára poznačeného "temnou úchylkou" záujmu o mladé dievčatá či režimom prenasledovaného maliara, ktorý v nej vzbudí túžbu po dobrodružstve poznania. Autorka tento svet, "ovešaný citom a zaťažený vášňami preliatymi do temných povier", približuje magicky pôsobivými obrazmi a silne poetizovaným jazykom. Detstvo pre autorku predstavuje jednu z bytostných zložiek života každého ľudského jedinca i akéhokoľvek spoločenstva. Bodnárová, považovaná za predstaviteľku postmoderny v slovenskej literatúre, vytvorila v tomto románe plnokrvný, výrazne komponovaný príbeh, ktorý patrí k najpozoruhodnejším prozaických dielam v pôvodnej slovenskej tvorbe.

Ján Buzássy:

Zlatý rez

(Slovenský spisovateľ, Bratislava 1988)

 

Zlatý rez ako ideálna vizuálna proporcia obrazu je princípom, na ktorom autor vníma klasický znak s hodnotou symbolu. Sonet V prachu dní v samom úvode knihy je dôležitým signálom, ako čítať vo všetkých ďalších, voľných veršoch symboliku kľúčových substantív: Villon, Homér, Apolón, bežec, disk, smerujúcich od antiky k nám a od nás do antiky. Buzássy sa usiluje o nerétorickú poéziu - o ideovanie (ideates). Poézia je tu obnažovaním kultúrnych kódov industriálneho sveta a ich prirovnávaním k zlatému rezu antizujúcej klasiky, videnej prizmou civilnej skúsenosti autora. Básnická irónia Brooksovej The Well Wrought Urn ako manifestácia kontextu básne cez jej jednotlivé prvky tu nachádza až laboratórne čisté uskutočnenie - prekonáva významovú rozostretosť (diffuseness) habermasovského "životného sveta" ("Lifeworld") porovnávaním protichodných, ambivalentných či rôznorodých kontextových kvalít (v najmodernejšom zmysle Empsonovskej ambiguity).

Dušan Dušek:

Pešo do neba

(Vydavateľstvo Slovart, Bratislava 2000)

 

Dušekova príbehová koláž je sprítomňovaním pamäti starootcovského domu, ktorý "za celé storočie urobil jediný krok. Aj to dozadu". Dušek sa aj v tejto knihe, rovnako ako v celej svojej prozaickej tvorbe, prejavuje ako majster epického detailu, množstva drobných, "nezbadaných" príbehov, často založených len na presne odpozorovanom autentickom fakte z bohatej histórie rodiny zo svojrázneho regiónu Záhoria, ktorej zakladateľom je rozprávačov starý otec: riaditeľ banky a veliteľ hasičského zboru, svojrázna postava, nesúca svoj životný údel s podmanivým humorom a múdrosťou. Druhou líniou príbehu sú denníkové zápisy jeho vnuka od polovice 80. rokov do leta roku 2000. V miniaturizovaných príbehových segmentoch sa obe línie príbehu prestupujú a dopĺňajú, a tak sa Dušekovi podarilo vytvoriť netradičnú, umelecky i čitateľsky príťažlivú epopeju o kľukatých, často bizarných, ale vždy veľmi ľudských osudoch jedného spoločenstva.

Erik Jakub Groch:

Tuláčik a Klára

(Knižná dielňa Timotej, Košice 2002)

 

Knižka nevšedných rozprávok vytvorená v saint-exupériovskom žánri čarovného dialógu dieťaťa (v tomto prípade symbolizovaného zatúlaným šteniatkom Tuláčikom) a rozprávkovej bytosti: líška, kvet, hviezda sú tu zastúpené étericky anjelskou identitou dievčatka Kláry, ktorá Tuláčika oboznamuje so základnými pravdami života. "Sedem rozprávok pootvára dvierka k pochopeniu sveta okolo nás, ale i v nás samých," hovorí o rozprávkach ich autor sám. Je to citová a etická výchova k veľkým filozofickým pravdám, určená pre obdobie prvých detských čítaní. V tomto smere siaha, ušľachtilo a umelecky výnimočne, až za hviezdny horizont Malého Princa - odkrývaním tajomstiev a dobrodružstva obyčajných vecí, keď sa zo smokingu a lekcie zdvorilého správania môže stať pirátska vlajka i výlet loďou po tropických pobrežiach fantázie.

Mila Haugová:

Dáma s jednorožcom

(Slovenský spisovateľ, Bratislava 1995)

 

Ferlinghettiho "smutná nahá jazdkyňa" z polovice 20. storočia akoby sa vrátila v Dáme s jednorožcom mysliaca i roztúžená, pátrajúca po pôvode mýtu sexuality v dávnych dobách i vo vlastnej sviežej duši. Je to poézia konkrétneho živého vzťahu, ako o tom svedčí venovanie niektorých textov. Sedemdesiat básní odzrkadľuje pohľad na svet muža a ženy, akoby si ho autorka prezerala okom včely. Fantastická rekonštrukcia vzniku slova, znaku, predstavy sa však ukotvuje aj početnými odvolávkami na filozofov - od Aristotela cez Bubera až po Wittgensteina -, zostáva však vecne jasným, zároveň však básnicky košatým obrazom. Jednorožec tu potom nie je len erotický symbol videný očami ženy-poetky, ale je aj arché - hieroglyfom, ktorý nesie zabudnuté významy, "vytrhnuté z času v beztieňovom bytí", prapôvodný zmysel "textov skrútených hlboko v lone". Sexualita tu nesmeruje len k erotickej formulácii písma vo verši, ale najmä k zrodu kultúry človeka z vlhkého lona samej textuality.

Michal Hvorecký:

Lovci a zberači

(techno.sk, Bratislava 2002)

 

Mladý prozaik Michal Hvorecký (1976) zaujal originálnymi postupmi už v prvotine Silný pocit čistoty (1998), ktorú literárna kritika priradila k postmoderne. V druhej knihe noviel Lovci a zberači (2002) sa inšpiroval popkultúrou a jej žánrovými formami, ako sú televízne seriály (sitcomy), hororové príbehy, fantastika (kyberpunk), ale aj mánia nakupovania (svet supermarketov) atď. Tieto témy rozpracúva s brilantným rozprávačským umením, využívajúc charakteristické znaky a postupy čitateľsky a divácky úspešných foriem masovej kultúry, ktoré zároveň paroduje. Hvorecký vníma skutočnosť cez optiku kybernetiky a informačných systémov, ktoré menia nielen svet, ale zasahujú hlboko do ľudského vedomia. Jeho prozaické umenie sa spája s takými autormi, ako sú Thomas Pyncheon, William Gibson alebo Jack Womack, ktorého kultový román Ambient preložil do slovenčiny.

Ján Johanides:

Trestajúci zločin

(Slovenský spisovateľ, Bratislava 1995)

 

Prozaik Ján Johanides (1934) vstúpil do literatúry začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia, silno ovplyvnený francúzskym existencializmom, ako o tom svedčia časté motívy odcudzenia, pocity strachu, úzkosti a osamelosti v jeho prózach. Neskôr sa zameral aj na spoločensky nosnejšie témy, no v strede jeho pozornosti ostali i naďalej vnútorné problémy individua. Taká je aj novela Trestajúci zločin (1995), v ktorej sa vrátil do čias komunistickej totality a odsúdil vtedajší teror, politické procesy a kruté podmienky vo väzeniach. Najviac ho však zaujíma problém zla v človeku, ktoré prepukne (práve tak ako dobro, ktoré je však oveľa zriedkavejšie) v nečakanej chvíli a z iracionálnych príčin. Nevypočitateľnosť ľudského správania a činov, to je hlavná téma takmer všetkých Johanidesových prozaických prác. Ich estetický účinok znásobuje napätie medzi krutou náplňou a artistným spôsobom jej podávania.

Dušan Mitana:

Krst ohňom

(Petrus, Bratislava 2001)

 

Kniha deviatich poviedok popredného predstaviteľa slovenskej literatúry druhej polovice 20. storočia je zaujímavá najmä tým, že autor sa v nej pokúša vysvetliť svoj myšlienkový prerod z večného vzbúrenca na kristologicky orientovaného mesianistu.
Autor v tomto zmysle dopracúva, resp. znovuvytvára svoje staršie poviedky a dáva im nový obsah a interpretácie. Mitana akoby svojich nonkonformných hrdinov preveroval ohňom pekla, v ktorom sa stávajú novou substanciou nehodiacou sa do starého zdiskreditovaného sveta, v ktorom vznikli, ale pripravenou slúžiť svetu novému. Získavajú novú identitu poznamenanú približujúcim sa víťazstvom Krista. Pritom Mitanove poviedky nestrácajú na svojej provokatívnosti a dravosti za novým poznaním.

Rudolf Sloboda:

Láska

(Vydavateľstvo Slovart,Bratislava, 2002)

 

Posmrtne vydaný fragmentárny román (2002) poprednej prozaickej osobnosti druhej polovice 20. storočia je akýmsi denníkovým záznamom situácií, ktoré rozprávačský subjekt napohľad nesústavne zaznamenáva, aby dodal svojej výpovedi relativistickú platnosť. Ide tu v podstate o postmodernistickú obdobu proustovského hľadania strateného času, v ktorom sa prelínajú konkrétne situácie s halucinačnými a fiktívnymi prvkami, banálne témy s filozofickým hľadaním, úvahy o moci s každodenným životným údelom malého jednotlivca. Román bol napísaný v prvej polovici sedemdesiatych rokov 20. storočia.

Štefan Strážay:

Interiér

(Slovenský spisovateľ, Bratislava 1992)

 

Strážayova poézia už tri desaťročia púta pozornosť svojou lyrickou osobitosťou, založenou na presnom pomenovaní vecí a ich vzťahov a na diskrétnej, jemnej a často len náznakovej výpovedi o vlastnej ľudskej situácii. "Nezahalenosť básnikovho ja", osobitú ľudskú prítomnosť v básni nachádzame aj v jeho zbierke Interiér. Najvýstižnejšie ju charakterizuje autorovo definovanie vlastnej poetiky v titulnej básni zbierky: "Uzavreté príbehy, /jeden nesúvisí s druhým, je v nich/ toľko objektívneho/ a ovplyvniteľného,/ že nevieš, nerozhodneš sa/ zabudnúť,/ len vynechať. Preto o nich rozprávaš." Oproti predchádzajúcim zbierkam (Palina, Elégia, Sestra) je tu viac úvah o posledných veciach: "Koľko sa narozmýšľame o smrti./ Pritom nemusí to byť nepekné..." Strážayova poézia presne, bez zbytočných póz a pátosu vyjadruje našu ľudskú situáciu a robí ju znesiteľnejšou. Nestráca preto svoju čitateľskú príťažlivosť.

Vincent Šikula:

Ornament

(Slovenský spisovateľ, Bratislava 1991)

 

Prvá časť zo zamýšľanej románovej trilógie (2. časť, Veterná ružica, vyšla roku 1995), ktorú najvýraznejší rozprávač modernej slovenskej prózy písal vlastne celý život a nikdy nedopísal, zachytáva ideologicky najzložitejšie obdobie slovenských dejín. Autobiograficky ladený intímny príbeh mladého Mateja Hóza a jeho priateľa, zmiznutého kňaza, rozkrýva situáciu človeka v najtvrdších časoch komunistickej diktatúry a je podobenstvom o ľudskom strachu, ale aj o vzrušenom prežívaní normálnych ľudských vzťahov. Táto dvojpólovosť je zdrojom neopakovateľného napätia, tajomnej ľudskej solidarity, ba i lyriky, ktorá napokon vyúsťuje do mnohoznačnej apoteózy umenia a ľudskej tvorivosti.

Pavel Vilikovský:

Posledný kôň Pompejí

(Slovenský spisovateľ, Bratislava 2001)

 

Pavel Vilikovský (1941) patrí od vstupu do literatúry v 60. rokoch k prozaikom, ktorí vzbudzujú pozornosť kritiky i čitateľov, čoho dôkazom sú rozličné ocenenia a preklady jeho niekoľkých kníh. Román Posledný kôň Pompejí tvorí jeden z vrcholov jeho tvorby. Využil v ňom osobnú skúsenosť (študijný pobyt v Londýne kedysi pred dvadsiatimi rokmi), ale tá tvorí v sujete len prvotný impulz. Celé Vilikovského prozaické umenie je založené na precíznych analýzach emocionálnych stavov (citovosť chápe ako konštantný znak ľudského charakteru), cez ktoré sa prepracúva k pohnútkam ľudských aktivít, a tie nebývajú veľmi vznešené. Vilikovský výrazne zintelektualizoval slovenskú prózu a rozšíril hranice prozaickej tvorby, a tým aj hranice vnímania umeleckého diela.

---