Ú v o d
I. Terminologické penzum :
A – Abrahám, Adam, adamiti, adorácia, advent, adventisti, aggiornamento, Alláh, anabaptisti, anatéma, anglikánska cirkev, animatizmus, animizmus, antiklerikalizmus, Antikrist, antropomorfizmus, apokalypsa, apokryfy, apologetika, Apolón, apostata, apostázia, apoštol/i/, arcibiskup, archetypy, Armáda spásy, asketizmus, ateizmus.
B – Baal/baal, baptizmus, beatifikácia, Belzebub, benediktíni, Biblia, biskup, birmovanie, bohorodička, bonza, brahma, brahmanizmus, Brestská únia, breviár, buddhizmus, bulla.
C - celibát, cesta Tao, cézaropapizmus, cirkev, cirkvi recipované, cirkevný rok, Cyril /Konštantín/ a Metod.
D - dalajlama, dechristianizácia, deifikácia, deizmus, dekalóg, dekan, demiurg, dymytologizácia, denominácia, devótnosť, dharma, dialektická teológia, diaspóra, diecéza, Dionýzos, dištrikt, Divini redemptoris, dogma, dominikáni, džihád.
E – Ecce homo, Ekumenická rada cirkví v SR, ekumenizmus, encyklika, Enuma eliš, eparchia, epifánia, eschatológia, euhemerizmus, eucharistia, evanjelické cirkvi,ezoterický, exkomunikácia, exorcizmus, extáza.
F – fallické kulty, farizeji, farnosť, fetišizmus, fideizmus, fikh, filioque, filozofia náboženstva, františkáni, fundamentalizmus.
G – Gaia, Genezis, geto, gloriola, gnosticizmus, gojim, graal, guru.
H – hagiografia, Haré Krišna, henoteizmus, heréza, hermeneutika, hierarchia, hierokracia, hieros gamos, hinduizmus, homília, hostia, hriech, hylozoizmus.
CH – charita, charizma, chiliazmus, chiméra.
I – ikona, ikonostas, imám, Index zakázaných kníh, inkarnácia, inkvizícia, interdikt, investitúra, islam.
J – Jahve, Ján Nepomucký, Ján XXIII., jehovizmus, jezuiti, Ježiš Kristus, judaizmus, Judáš Iškariotsky,
K – Kalvária, kalvinizmus, kancionál, kánon, kanonizácia, kapitula, kaplán, kapucíni, kardinál, karman, kartuziáni, katechéza, katechizmus, katolicizmus, kláštor, klerik, klerikalizmus, koncil, konfucianizmus, kongrua, konkláve, konkordát, kontemplácia, konvent, konvertita, Korán, kóšer, kreacionizmus, Kresťanská mierová konferencia, kresťanstvo, Krišna, kríž, Krížova cesta, Kronos, krst, kult, Kulturkamph.
L – laik, láma, lávra, legát, liturgia, logos, luteránstvo.
M – mágia, mana, mandala, manicheizmus, mantra, mariánske kráľovstvo, Mater et magistra, mesianizmus, metodisti, metropolita, misie, modus vivendi, Mojžiš, monoteizmus, monsignore, monštrancia, Muhammad, mulla, mystériá, mystika, mýtus.
N – náboženská filozofia, náboženstvo, nanebovstúpenie Krista, nanebovzatie Panny Márie, Nazaret, negatívna teológia, neomylnosť pápeža, New age, nirvánam, noviciát, Nový zákon, numinózny, nuncius.
O – obriezka, ofera, okultizmus, oltár, omša, opát, oratórium, ordinár, ornát, ortodoxia, Osservatore Romano.
P – páli, pančhenlama pančen, panislamizmus, panteizmus, panteón, panychída, pápež, pascha, pastor, páter, patriarcha, patristika, Pentateuch, Perun, Peter, piaristi, pietizmus,pohanstvo, polyteizmus, poľný kurát, pontifikát, pop, pravoslávie, predestinácia, preláti, prímas, primicie, profánny, proroci, protestantizmus, protireformácia.
R – rabbi, reformácia, rehole, religionistika, religiozita, reverend, rituál, rítus.
S – sakralizácia, saleziáni, samsára, scientológia, sekta, sekularizácia, seniorát, Septuaginta, schizma, Sibylla, Sion, slobodomurárstvo, soteriológia, spiritualizmus, Spolok sv. Vojtecha, Sunna, svätí, Svetová rada cirkví, Syllabus bludov, synód, synóda, synagóga.
Š – šalóm, šamanizmus, šaria, šiizmus, šintoizmus, Šiva, špiritizmus.
T – tabu, Talmud, teizmus, teofánia, teogónia, teokracia, teológia, teozofia, Tipitakam, tolerančný edikt, tolerančný patent, totemizmus, Tóra, transcendencia, transcendentálna meditácia, transpersonálna psychológia.
U – uniati, unitári, Upanišády, upír, Uranos, utraktivisti.
V – Vatikánsky štát, Védy, Veľká noc, veľkonočný týždeň, Vianoce, vierouka, vigília, vikár, Voľná myšlienka, Vulgáta, východná cirkev.
Z – zakát, Zeus, zjavenie,
Ž - žalmy, židokresťania, Žilinská synóda, žobravé rády.
Ú v o d
Terminologické penzum z dejín náboženstva a cirkví, resp. v širšom zmysle z religionistiky je adresované ako učebná pomôcka študentom odborov Občianska náuka, Etická výchova, História a v istom zmysle i študentom nedávno osnovaného nepedagogického smeru štúdia Manažment verejnej správy a rozvoja regiónu, prípadne tým všetkým, ktorých zaujímajú, "vzrušujú" a občas možno i znepokojujú problémy náboženstva ako sociálno-historického javu či atribútu ľudskej bytnosti a existencie. Hodlajú pritom pátrať po náboženstve nielen pre jeho rozmer historický, ale i psychologický, kultúrny a hlavne filozofický /náboženstvo ako svetonázor, spôsob života, kultúra, identita/, sledovať osudy náboženstiev a ich nositeľov v modernej dobe a následne uvažovať o ich peripetiach, stave a obrazoch v črtajúcej sa postmodernej či globálnej spoločnosti.
Zhotovenie takejto učebnej pomôcky má vždy svoje problémy a riziká. V tomto konkrétnom prípade to bol predovšetkým výber pojmov a snaha vyhnúť sa europeizácii problematiky, teda v historickej osnove vývoja relígie, mýtov, mystérií a ich kultov nekoncentrovať pozornosť iba do prostredia západnej, okcidentálnej kultúry /byť pyšným, bezohľadným Európanom a "vyvážať" svoje videnie sveta, svoj spôsob života, ako sa to nie raz imperiálnym Európanom stalo/, ale pokúsiť sa o "komunikáciu" či skôr pochopenie filozofií, náboženstiev /?/ Východu bez zvyčajných predsudkov a predpojatosti. Zdá sa, že takýto jednostranný, egocentrický "pochop" sveta je už za nami a snáď nás k nemu nepriviedli iba egoistické obavy o vlastný krov…
Učebné texty nechcú a nemôžu nahradiť učebnice religionistiky a hlavne štúdium pramenných materiálov, môžu pomôcť prekonať bariéru pojmovej a terminologickej nejasnosti pri štúdiu tých či oných textov. Rukoväť, príručka obsahuje konštatácie, fakty i určité zovšeobecnenia, ale hlavne odkazuje sa na vnímavého a mysliaceho čitateľa. Možno to povedať aj tak, že v súčasnosti "nemáme problémy s hromadením znalostí. Máme obrovské ťažkosti s chápaním ich významu. Pokiaľ nezvládneme toto, nezvládneme ani vek globalizácie."/H. A. Kissinger/ Alebo možno to vyjadriť aj tak, že máme k dispozícii takú šírku poznania, ako nikdy doteraz, ibaže často nevieme, čo to znamená. Nemáme preto žiadnu minulosť a máme veľké problémy s chápaním budúcnosti.
Abrahám /hebr.-podľa knihy Genezis "otec mnohých národov"/ - prvý z mýtických praotcov /patriarchov/ židovského i arabského národa /v Koráne pod menom Ibrahim/. Žil asi okolo r.18OO pred Kristom. Z náboženského hľadiska je A. ústrednou postavou v Biblii Starého zákona. Vyzdvihuje sa jeho poslušnosť voči bohu /A.monoteizmus/, viera v božie prisľúbenie sa vzťahuje na vlastníctvo Palestíny a na veľké potomstvo.1.kniha Mojžišova /Starý zákon, Genezis/ opisuje i príbeh obetovania a záchrany A. syna Izáka a totálne zničenie miest Sodomy a Gomory. Po tzv. "potope sveta" je to druhý biblický príbeh, ktorý bol pre ľudstvo varovaním pred absolútnou skazou potiaľ, pokiaľ nestratili zmysel pre vnímanie mýtu.
Adam a Eva /v hebr. a iných staroorient.jazykoch – človek, ľudstvo, zo zeme a k zemi/ - biblická správa, kniha Genezis, za použitia mytologických prvkov hovorí, že telo prvého človeka, muža, pochádza zo země. Tento muž získal "dych života" od boha a s Evou sa stali obrazom božím. Tento pár je počiatkom ľudstva. Adam ďalej predáva pozemský život tým, ktorí pre jeho neposlušnosť sa stali hriešnikmi a prepadli smrti /dedičný hriech/.
Adamiti – 1.Sekta severoafrických gnostikov z 2. a 3.st. hľadajúca cesta k prvotnej rajskej nevinnosti v kulte úplnej nahoty, v pestovaní náboženského nudizmu. 2.Rovnako sa označuje jedna z ľudových kacírskych siekt husitských táboritov z 15.st. , ktorá náboženskou formou vyjadrovala radikálne sociálne požiadavky "najmilitantnejšej" zložky husitského hnutia.
Adorácia /lat. adoracio – klaňanie sa, vzdávanie úcty božským bytostiam/ - 1.Súčasť obradného ceremoniálu, ktorý zaznamenali antické náboženstvá i kresťanstvo. 2.V prenesom zmysle slova v antickom Grécku a Ríme vzdávanie pocty tzv. zbožšteným osobnostiam /apoteóza/.
Advent /lat. adventus – príchod/ - v rímskokatolíckej cirkvi doba 4 týždňov pred vianocami, ktorá patrí k "vianočnému" obdobiu cirkevného roka /od 1. nedele adventnej do 13. januára/. Symbolizuje čas od biblického stvorenia sveta do narodenia Krista, čo bolo, podľa mýtu, 4OOO rokov /teda každá nedeľa symbolizuje jedno tisícročie.
Adventisti/lat. adventus – príchod/ - spoločný názov pre súbor protestantských siekt, na pôde ktorých ožívajú chiliasticko-mesianistické idey o 2. príchode Krista na zem a nastolení 1OOO-ročnej spravodlivej božej ríše. A. vzniká v 3O. rokoch 19. st. v radoch americkej drobnej buržoázie. Za jedinú náboženskú autoritu považuje bohom zjavenú Bibliu. Osobitným prvkom v a. je zdôraznenie smrteľnosti duše. Jeho najpočetnejším prúdom sú Adventisti siedmeho dňa.
Aggiornamento/tal. giorno – deň, zosúčasnenie, obnova/ - týmto termínom je označované úsilie – prednesené na 2. vatikánskom koncile /1962-1965/ pontifikom Jánom XXIII. – katolíckej cirkvi o sebaobnovu za účelom novej evanjelizácie sveta, resp. prispôsobenie sa cirkvi /prostredníctvom modernizačných trendov/ svetu a objektívnym okolnostiam 2. polovice 2O.st., vyzýva na dialóg so svetom iných náboženstiev a materializmu.
Alláh/arab. al-láh – boh/ - jediný boh v islamskom náboženstve. Atribúty Alláha obsiahnuté v Koráne dostali v rámci islamskej vierouky podobu 99 epitet /milostivý, veľký, vševediaci…/. Ranoislamskí racionalisti chápali Alláha ako čistého ducha, preto islam zavrhuje pri jeho zobrazovaní akýkoľvek antropomorfizmus, resp. je tu zákaz zobrazovať Alláha v akejkoľvek podobe.
Anabaptisti/gr. anabaptizo – znovu ponáram, prekrstievam/ alebo novokrstenci. Sú to aktéri, predstavitelia reformačného hnutia 16. st. v Nemecku a vo Švajčiarsku v podobe ľudového náboženského kacírstva. A. sektári hlásali chiliasticko-mesianistické vízie o 2. príchode Krista na zem a o ustanovení jeho tisícročnej vlády. Z nábožensko-vieroučného aspektu a. zdôrazňujú ideu 2. krstu v dospelosti /pre schopnosť uvedomiť si význam aktu/, priorizujú osobnú, vnútornú /tj. neinštitucionalizovanú/ vieru, odmietajú cirkevnú hierarchiu, atď.
Anatéma/gr. anáthema – votívny dar, kliatba, vyobcovanie/ - v neskoršom judaizme výraz anatéma znamenal vyobcovanie z náboženského spoločenstva a vydanie človeka božiemu trestu. Podobne v kresťanstve /Nový zákon/ ide o slávnostne vyhlásenú cirkevnú kliatbu a následne vyobcovanie z cirkvi /exkomunikácia/.
Anglikánska cirkev - štátna cirkev v Anglicku. Vznikla v období reformácie /r.1534/ na základe tzv. supremačného aktu /lat. supremácia – nadvláda, prevaha/, ktorým sa hlavou a.c. stal kráľ. Následne sa zrušili rehole, prehodnotil sa vzťah k Vatikánu, relikvie a obrazy svätých sa spálili, bolo vyhlásené a. vyznanie viery s 39 článkami, pričom krédo, tj. vyznanie viery a.c. má celkove protestantský charakter. Z katolicizmu a.c. prevzala systém cirkevnej hierarchie a okázalý kult. Jej primasom je canterburský arcibiskup.
Animatizmus/lat. animatus – oživený/ - spontánne, živelné chápanie vecí ako živých bytostí, charakteristické pre niektoré prvotné náboženstvá.
Animizmus/lat. anima – duša, animus – duch/ - jedna z najstarších foriem náboženstva založená na viere v duchov a duše sídliace v ľuďoch, zvieratách, predmetoch a javoch okolitého sveta. Ide o názor, podľa ktorého ľudia, zvieratá, rastliny a predmety prírody "vlastnia" osobitý, od telesnej /hmotnej/ prírody nezávislý princíp – dušu. A. ako teóriu o pôvode náboženstva uviedol do literatúry anglický etnograf E.B.Tylor /1832-1917/. Vznik predstáv o duši u prvobytných ľudí pripisuje ich úsiliu vysvetliť záhadné javy - sen, bezvedomie, smrť, bolesť, kedy duša údajne opúšťa telo a navštevuje iné svety.
Antiklerikalizmus/gr. anti – proti, lat. clericulus - duchovný/ - koncepcia, systém názorov, spoločenské hnutie či individuálny postoj, ktorého obsahom je kritika privilégií a autoritárskeho postavenia cirkvi a duchovenstva v spoločnosti. A. je možné chápať ako odpor proti tomu, aby sa cirkev ako inštitúcia podieľala na priamom výkone politickej moci s cieľom uplatňovania svojich predstáv, prípadne proti stotožneniu cirkvi so štátom - vyhrotená forma antiklerikalizmu. A. nie je úplnou negáciou postavenia náboženstva v určitom sociálnom organizme, z fenoménu náboženstva predmetom jeho kritky je inštitucionálny rozmer, teda aktivita cirkví a náboženských spoločnosti v uvedených politických súvislostiach a súradniciach. A. názory silnejú v západnej kultúre s nástupom novoveku a víťazstvom buržoáznych demokracií.
Antikrist/gr. anti – proti, Christos – Kristus/ - v kresťanskej vierouke odporca Krista, ktorý sa podľa evanjelia Zjavenie Jána objaví na zemi krátko pred 2. príchodom Krista a koncom sveta, aby viedol boj s vierou, no napokon utrpí porážku. V neskoršej kresťanskej tradícii cirkev za A. vyhlasovala svojich svetských odporcov /Peter I., Napoleon Bonaparte, Fridrich II./ a naopak – odporcovia pápežstva v stredoveku a ére reformácie za A. vyhlasovali pápežov.
Antropomorfizmus/gr. anthrópos – člověk, morfé – tvar/ - premietanie, prenášanie človeka, jeho vlastností a schopností, prípadne i jeho podoby do mimoľudskej skutočnosti. Je to snaha pripisovať svetu, prírodným a spoločenským javom ľudské znaky, tendencia vykladať skutočnosť analógiou s človekom a jeho jednaním. Východiskovou a najrozšírenejšou formou a. je a. náboženský, ktorý ľudské vlastnosti, spravidla absolutizované, premieta do predstavy boha alebo bohov. V tomto zmysle je a. obsiahnutý v raných náboženských predstavách /animizmus/, v mytológii, polyteistických starovekých náboženstvách, a. zotrváva i v kresťanstve.
Apokryfy/gr. apokryphos – skrytý, podvrhnutý, nepravý/ - židovské a ranokresťanské literárne diela, ktoré pri kanonizácii /vyhlásené cirkvou za jediné pravé a sväté/ kníh Starého a Nového zákona neboli zahrnuté do biblického súboru /z rôznych príčin/ a ako nekanonizované sú z oficiálneho cirkevného užívania vylúčené. Pritom až do 4. st. neexistovala presná hranica medzi skupinou apokryfov a kanonickými spismi.
Apologetika/gr. apologia – obrana, odpoveď/ - 1.V pôvodnom zmysle obrana, zápas a polemický dialóg starokresťanských spisovateľov /Tertullian. Justín, Tacian/ s "pohanskými", tj. antickými a judaistickými náb. predstavami, 2.Súčasť, disciplína katolíckej teológie, usilujúca o racionálny výklad základných náb. kategórií.
Apolón/gr. Apollón, lat. Apollo/ - podľa gréckej mytológie jeden z dvanástich veľkých bohov Olympu, syn Dia /Zeus/ a bohyne Léty, narodený na ostrove Délos ako dvojča sestry Artemidy. Jeho kult prenikol aj do Ríma v 5. st. pred n.l. A. bol bohom svetla, jasu, slnka, života, mladosti, hudby, tanca a umenia vôbec, tiež roľníctva a dobytkárstva.
Apostata/gr. apostasis – odpadlíctvo/ - 1. Odpadlík od viery, 2. Prenesene – odpadlík od nejakej zásady, od národnosti, atď.
Apostázia/gr. apostasis – odpadlíctvo/ - v katolicizme a v pravoslávi a. znamená : a/ odpadnutie od viery, resp. vystúpenie z cirkvi, b/ vystúpenie z rehole napriek trom zloženým sľubom /pohlavná zdržanlivosť, poslušnosť, chudoba/, c/ odchod z duchovného stavu. Trestom za a. bola /je/ exkomunikácia. Od a. je potrebné odlíšiť pozíciu herézy, kacírstva, teda spochybnenie či zamietnutie istých cirkevných dogiem.
Apoštol/i/gr. apóstolos – posol, poslaný/ - 1. Pôvodne putovní kazatelia, ktorí v najstaršej epoche kresťanstva kázali nové náboženstvo nekresťanom. 2. V Novom zákone sa termínom a. v plnom zmysle slova nazýva ten, koho Ježiš Kristus vyvolil a poslal hlásať evanjeliové posolstvo. Nový zákon hovorí o 12 a. Ježiša Krista – Peter, Pavol, Ján, Matúš, Júda, Tomáš, Jakub, Judáš Iškariotský /zradca J.K./, atď. Číslo 12 vyjadruje nárok Ježiša na 12 kmeňov Izraela, ku ktorým boli a. pôvodne vyslaní.
Arcibiskup/gr. archó – som prvý, vládnem, episkopos – dozorca/ - titul jedného z vyšších predstaviteľov hierachie v rímskokatolíckej a pravoslávnej cirkvi. A. je hodnostár, ktorý stojí na čele hlavnej diecézy /= biskupstvo = arcidiecéza/ cirkevnej provincie, pričom cirkevná provincia združuje niekoľko diecéz. V samotnej, resp. hlavnej diecéze má len postavenie sídelného biskupa. Súčasne je však hlavným biskupom cirkevnej provincie. Slov. republika získala štatút cirkevnej provincie od Svätej stolice v roku 1978, dnes s dvoma arcidiecézami : košickou a bratislavsko-trnavskou.
Archetypy - v analyticko-psychologickej koncepcii C.G.Junga /1875-1961/ podstatné prvky kolektívneho nevedomia. Skúsenosti predchádzajúcich pokolení sú uložené v archetypoch, správajú sa ako popudy jednania /umožňujú vyložiť mýty, sny a pod/ a menia sa pod vplyvom historických procesov. Z tohoto hľadiska sa historický proces javí ako sled tvorby nových variantov a dobove podmienených výkladov kolektívnych vzorov a dominantných obrazov. Potom boh nie je záležitosťou viery, ale nepochybnej skúsenosti, Kristus je archetypom.
Armáda spásy/angl. Salvation army, niekedy tiež označenie salutisti/ - medzinárodná nábožensko-filantropická spoločnosť /vlastní sociálne zariadenia typu nocľahárni, nemocníc, atď./ založená metodistickým kazateľom W.Boothom /188O/ s hlavným stanom v Londýne. Vo svojej činnosti spája hlásanie evanjelia s praktickou sociálnou pomocou chudobným, chorým, nezamestnaným. Podľa organizačnej štruktúry stojí na čele A.s. "generál", ďalej "dôstojníci" a "vojaci" "predných stráži" zaradení do zborov v 82 krajinách světa.
Asketizmus/gr. askesis – cvičenie, hrdinstvo/ - v náboženskom zmysle spôsob alebo také ponímanie života, ktoré spočíva v potlačovaní prirodzených pocitov a potrieb, vyhýbaní sa telesným pôžitkom, v umrtvovaní vášní. Sú to prostriedky dosiahnutia mravnej dokonalosti, upevnenia náboženskej viery, priblíženia sa k bohu a dosiahnutia individuálnej spásy. A. sa odôvodňuje ako boj proti hriešnej telesnosti, boj proti vláde zla v pozemskom bytí… Moderná kresťanská teológia však upúšťa od prepiatej askézy ako formy pokánia.
Ateizmus/gr. a – nie, theos – boh/ - popretie existencie boha, bezbožnosť, názor popierajúci vieru v nadprirodzený život, bohov, duchov, atď. Významný katolícky teológ K.Rahner /19O4-1984/ tvrdí, že "teoretický a. môže byť vo svojich prejavoch tolerantný až rozpačitý, pokiaľ nemá žiadne misionárske úmysly. Stáva sa "militantným", pokiaľ sa považuje za učenie nevyhnutné pre šťastie človeka, a preto ho treba šíriť a bojovať proti každému náboženstvu… " Za praktický a. označuje spôsob života, pri ktorom sa otázka boha vôbec neprezentuje alebo sa z jeho teoretického uznania nevyvodzujú žiadne dôsledky.
Baal, baal/hebr. pán/ - všeobecný názov božstva alebo božstiev v Sýrii a v Palestíne. Kanaánčania označovali menom Baal najvyššieho boha, ktorý personifikoval prírodné sily /búrku, hrom, víchor/. Stavali mu oltáre, na ktoré obetovali jemu zasvätené býky /symboly sily a plodnosti/. B. kult pretrval v Júdskom kráľovstve až do babylónskeho zajatia. Potom úplne zanikol.
Baptizmus/gr. baptizo – ponáram, krstím vo vode/ - jeden z najpočetnejších variantov protestantizmu. Vznikol v lone puritánskeho hnutia v čase príprav angl. burž. revolúcie 17.st. ako maloburžoázna opozícia štátnej anglikánskej cirkvi. V organizácii náboženského života baptisti zdôrazňujú jednoduché obrady, resp. zavrhujú kultové obrady a praktiky. Ponechali si iba pamiatku poslednej večere Pána /chlieb a víno/, prijímanie a krst ponorením do vody, ktorý ale môžu prijať iba dospelí. Nemajú inštitúciu kňažstva a hlásajú všeobecné kňažstvo veriacich.
Beatifikácia /alebo blahorečenie/lat. beatus – blažený, facio – robím/ - v katolíckej cirkvi vyhlásenie za blahoslaveného, po ktorom nasleduje ako ďalší stupeň svätorečenie = kanonizácia. Právo na vyhlásenie aktu beatifikácie má rímsky pápež. V praxi sa reglementuje osobitnými ustanoveniami a má niekoľko etáp /biskupský návrh na kandidáta, preskúmanie cirkevných zásluh, atď./. Proces b. trvá niekoľko rokov a končí ceremóniou v bazilike sv. Petra vo Vatikáne.
Belzebub/bibl., hebr. "pán much"/ - hlavný diabol, knieža diablov.
Biblia/gr. biblion – kniha/ - súbor 72 kníh Starého a Nového zákona. Starý zákon tvorí vieroučný základ židovského náboženstva a je zbierkou starej hebrejskej /tiež gréckej a arménskej/ literatúry z 12. – 2. st. před n.l. Bol kanonizovaný /24 kníh/ koncom 1. st. n.l. Obsahuje 5 kníh Mojžišových /Tora, Pentateuch/, prorockú literatúru /Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel,…/ a ostatné starozákonné knihy. Kresťanská biblia okrem Starého zákona obsahuje i Nový zákon, ktorý ako súbor najstaršej kresť. literatúry vznikal približne od pol. 1.st. n.l. do 1. pol. 2. st. n.l. Obsahuje 27 kníh – 4 evanjeliá, Skutky apoštolské, apoštolské listy a Jánovu apokalypsu.
Biskup/gr. episkopos – dozorca, strážca/ - najvyššia duchovná hodnosť, označenie jedného z vyšších stupňov cirkevnej hierarchie vo väčšine kresť. cirkví. B. stojí na čele diecézy /´=biskupstva, územnej organizačnej jednotky rímskokatolíckej cirkvi v jednotlivých krajinách/, eparchie /org. jednotka pravoslávnej cirkvi u nás/, dištriktu /org. jednotka slov. evanjelickej cirkvi a.v./. V rímskokatolíckej c. je b. považovaný za nástupcu apoštolov /pritom táto cirkev má tiež b. pomocných a titulárnych/ a sú mu podriadené všetky cirkevné zariadenia v jeho obvode, má právo a povinnosť vysväcovať kňazov, biskupov, atď.
Birmovanie /alebo birmovka/ - druhá zo 7 sviatostí katolíckej církvi a aj sám akt udeľovania tejto sviatosti. Má byť završením, posilnením krstu. B. uskutočňuje biskup tým, že birmovanca pomaže krizmou. Koná sa v čase dospievania a zároveň je to akt predstavenia pokrsteného biskupovi diecézy.
Bohorodička/gr. theotokos, lat. mater dei – matka božia/ - teologické označenie kresťanského mýtu o zrodení boha -syna z pozemskej ženy Márie, ktorá počala nadprirodzeným spôsobom z boha – ducha svätého. Kult bohorodičky bol rozšírený aj u starovekých národov Blízkeho východu /egyptská bohyňa Isis, babylónska Ištar, fenická Astarta/. V kresťanstve sa kult bohorodičky /=mariánsky kult/ oficiálne konštituoval v r.431 a v r.1854 vyhlásil pápež Pius IX. dogmu o nepoškvrnenom počatí.
Bonza/japon. bodza alebo bosan – zbožný/ - európske pomenovanie japonského buddhistického mnícha. Hierarachia mníšstva je v jednotlivých školách buddhizmu rôzna. Zvyčajne ide o 3 stupňovú hierarchiu. V závislosti od školy a mníšskej hodnosti majú b. osobité farby odevu. B. nazývajú buddhistických mníchov i v iných krajinách /Kambodža, Cejlón/.
Brahma – jeden z hinduistickej trojice bohov /trimurti/. Višnu a Šiva predstavujú v nej protikladné sily, kým Brahma rovnováhu medzi nimi. Bol pokladaný za boha – stvoriteľa a stal sa hlavným bohom trojice. Jeho povaha vždy bola dosť nejasná a v súčasnosti sa osobitne neuctieva.
Brestská únia/lat. unio – zjednotenie, spojenie/ - zjednotenie časti pravoslávnych kresťanov a katolíckej cirkvi na západnej Ukrajine a v Bielorusku v r.1596, ktorého cieľom bolo podriadenie pravoslávia rímskemu pápežovi pri uznávaní základných katolíckych dogiem a zachovaní pravoslávnej liturgie. Podpisom B.ú. boli položené základy vzniku novej uniatskej cirkvi /=gréckokatolíckej/. B.ú. bola fakticky likvidovaná na ľvovskom sneme uniatskeho duchovenstva v r.1946.
Breviár/lat. breviarium – krátky výťah, prehľad/ - modlitebná knižka katolíckych kňazov, liturgická kniha obsahujúca všetky texty tzv. cirkevných hodiniek. B. je zostavený z úryvkov biblie, diel cirkevných otcov, žalmov, atď. Breviarum Romanum zaviedol pápež PiusV. v r.1568, pričom jeho pravidelné čítanie je výsadnou povinnosťou všetkých duchovných.
Buddhizmus/sans. Buddhah – prebudený/ - nábožensko-filozofický systém indického pôvodu rozšírený hlavne v južnej a juhovýchodnej Ázii /Cejlon, Srí Lanka, Čína, Japonsko, Mongolsko, Tibet/. Jeho historickým zakladateľom bol Siddhárthah /Gautamah = Buddha, jeho život buddhisti datujú do r. 624 – 544 pr. n.l./. Hneď po Buddhovej smrti sa konala 1. b. synoda, kde sa sformovala ústna tradícia b. kánonu – Tripitakam. B. bol reakciou na brahmanizmus, neuznával autoritu Véd, ani potrebu rituálu, prevzal myšlienku reinkarnácie a oslobodenia i vieru v karmanový zákon ako činiteľa podmieňujúceho samsáru /kolobeh životov/. "Doktrína" b. obsahuje 4 vznešené pravdy a 8 – dielnu cestu pri prekonávaní utrpenia a dosiahnutí spásy – nirvány, stavu odpútania sa od všetkého, čo viaže človeka k životu.
Bulla/lat. bulla – listina, bula/ - mimoriadne závažná pápežská listina vydaná slávnostnejšou formou. B. boli napísané na tvrdom žltom pergamene, v latinskom jazyku, opatrené zlatou, striebornou alebo voskovou pečaťou. Na jednej strane pečate boli vyobrazené hlavy sv. Petra a Pavla, na druhej meno pápeža, autora b. Dnes sú b. nahradené pápežskou konštitúciou, ktorou sa vyhlasujú cirkevné zákony, zriaďujú diecézy a cirkevné provincie.
Celibát/lat. caelebs – neženatý, panic/ - bezženstvo kňazov a mníchov, nútený slobodný stav záväzný pre všetkých kňazov a rehoľníkov v rímskokatolíckej cirkvi, rehoľníkov a biskupov katolíckej cirkvi východných rítov, pravoslávnych mníchov a biskupov. Podobne zachovávajú c. aj buddhistickí mnísi. Prax všeobecného povinného kňažského c. presadila rímskokatol. cirkev definitívne po 2. lateránskom koncile /1139/ jednak z dôvodov ochrany pozemkového vlastníctva, jednak z dôvodov prestíže duchovenstva medzi veriami.
Cesta Tao – základná čínska svetonázorová i filozofická kategória /taoizmus/ vysvetľujúca podstatu i príčinu reality Bytia. Namiesto nábožensko-filozofickej predstavy vlastnej európskemu mysleniu, že životná realita i všetko časopriestorové bytie je plodom stvoriteľského subjektu /=boh/, tu existuje predstava Univerza ako nekonečného prúdu energie, ktorej ontologický pohyb – proces sa vytvára v nej samej na základe bipolárnej dialektiky protikladných nábojov /jin-jang/. Filozofickým zakladateľom koncepcie C.T. , resp. taoizmu je Lao´c /žil na prelome 7. a 6. st. pred Kr./.
Cézaropapizmus alebo štátne cirkevníctvo /lat. caesar – cisár, papa – biskup, pápež/ - označenie vzťahu cirkvi a štátu, ktorý je založený na zvrchovanej moci panovníka vo veciach cirkevných, tj. svetský panovník je tiež hlavou cirkvi /napr. v Byzantskej ríši, v cárskom Rusku/. Podobná nadradenosť, resp. previazanosť moci štátnej a cirkevnej sa udomácnila v krajinách s protestantskou tradíciou /nemecké krajiny, Škandinávia, Anglicko/. V našich zemiach najtypickejším prejavom št.c. bol jozefinizmus /2. pol. 18.st./.
Cirkev/gr. kyriaké/kyrios – Pán , tj. pán cirkvi, z toho slovanské cerkov, crkva, germánske Kirche,angl. church, iný výraz pre cirkev gr. ekklesia – zhromaždenie/ - výraz cirkev, resp. spoločenstvo cirkvi prislúcha výlučne ku kresťanskej forme religiozity. Zo sociologického hľadiska je to náboženská organizácia združujúca veriacich toho istého vierovyznania a následne kultu, je riadená hierarchicky usporiadaným kňažským aparátom. Cirkvi sa dekorujú prívlastkami , ako "mystické telo Krista", "tajomné spoločenstvo veriacich s bohom", atď.
Cirkvi recipované/lat. recipere – prijať, prevziať/ - náboženské organizácie, ktoré feudálne i buržoázne Uhorsko vyhlásilo osobitnými zákonmi za štátom uznané, privilegované cirkvi. Ku jedinej r.c. – katolíckej sa zákonom z r.1791 pridali cirkvi protestantské a pravoslávie. Zákon z r.1848 vyhlásil všetky r.c. za navzájom rovné. Mali postavenie verejných korporácií, tj. mohli zriaďovať školy, uzatvárať sobáše, viesť matriky, atď.
Cirkevný rok - cyklus cirkevných, najmä katolíckych a pravoslávnych sviatkov a na ne nadväzujúcich období s osobitými náboženskými obradmi a predpismi. Začína predvianočným a vianočným obdobím /advent, Vianoce/ a jeho ťažiskom je Veľká noc /veľkonočný týždeň, veľkonočný cyklus/.
Cyril /Konštantín/ a Metod – solúnski bratia Konštantín-Cyril /827-869/ a Metod /815-885/, ktorých na žiadosť veľkomoravského kniežaťa Rastislava vyslal na Veľkú Moravu byzantský cisár Michal III. Svojou misiou naplňali kultúrno-náboženské poslanie. Konštantín vytvoril slovienske hlaholské písmo a spolu s Metodom preložili časť Písma sv., pričom všeobecnou katechizáciou a evanjelizáciou negovali politickomocenský vplyv "pohanského" franského sveta.
Deifikácia/lat. deificatio – zbožnenie/ - zbožštenie, vzdávanie božskej úcty človeku, zvieraťu alebo aj neživej věci.
Deizmus/lat. deus – boh/ - filozofická koncepcia odmietajúca ideu osobného /teistického/ boha a jeho každodenného zásahu do života prírody a spoločnosti. D. ako určité filozofické zdôvodnenie predstavy boha a jeho vzťahu ku svetu /fil. modifikácia teizmu/ poníma boha ako prvú príčinu, tvorcu sveta, transcendentný neosobný počiatok, ktorý dal svetu zákony a do diania ktorého už nemôže zasahovať. Svetonázorové stanovisko d. reprezentovali v dejinách fil. myslenia napr. renesančný filozofujúci prírodovedec G.Galilei,, angl. osvietenec J.Toland, empirik J.Lock,, fr. antiklerikál F.M.A.Voltaire, atď.
Dekalóg/gr. deka – desať, logos – slovo/ - krátke kompendium náboženských a morálnych predpisov, desatoro prikázaní, ktoré – podľa kníh Starého zákona /Exodus, Deuteronomium/ - dal boh Jahve Mojžišovi na hore Sinaj na 2 kamenných tabuliach. Vlatné prikázania D. tvoria len prvé tri body : 1. Ja som Pán, Boh tvoj, nebudeš mať iných bohov predo mnou, 2. Nevezmeš meno Božie nadarmo, 3. Pamätaj, aby si deň sviatočný svätil . Ostatné sú formulované ako normy správania a týkajú sa : 4. úcty k rodičom, 5. ochrany ľudského života, 6. telesnej čistoty pred manželstvom i v manželstve, atď. D. zodpovedal určitému minimu morálky.
Dekan//lat. decanus – desiatnik/ - jeden z farárov, ktorého biskup menuje na čelo cirkevného okresu = dekanátu ako svojho pomocníka, pričom dekanát nemusí nutne pozostávať z desiatich farností. Dekanáty sú organizačno-správnou jednotkou katolíckych diecéz a pravoslávnych eparchií.
Demiurg/gr. demiourgós – robotník, tvorca/ - 1. U starovekých Grékov v homérskych dobách termín označujúci slobodného remeselníka, majstra, speváka, poétu, resp. tých, čo vykonávali všeobecne užitočné veci. 2. V idealistickej filozofii zásluhou Platóna je tento termín používaný vo význame prvopočiatku, tvorcu či stvoriteľa sveta. 3. V náboženských predstavách figuruje pojem d. vo význame boha ako stvoriteľa sveta.
Demytologizácia/lat. de – od., gr. mythos – rozprávanie, povesť, báj/ - odmytologizovanie, odstránenie mýtov z Nového zákona. S programom d. Nového zákona vystúpil protestantský teológ R.Bultmann /1884 – 1976/. Išlo o prejav či snahu modernizovať kresťanské náboženstvo. D. má z kresťanskej zvesti odstrániť mýtické poňatie světa i vonkajšie, domnelo historické fakty a deje, a zároveň odhaliť jej pravý, tj. existenciálny a antropologický zmysel. Tým sa má obsah Nového zákona vyhnúť vedeckej kritike, historickej zvlášť a jeho obsah sa má stať mimodejinným, nadčasovým a symbolickomýtickým.
Denominácia/lat. denominare – určovať/ - 1. malé protestantské náboženské spoločnosti, ktoré nemali dobudovanú cirkevnú organizáciu a záviseli, najmä pokiaľ ide o kultový aparát, od veľkých protestantských cirkví v zahraničí. 2. Samostatné, zvyčajne protestantské cirkvi pôsobiace v jednotlivých krajinách ako samostatné cirkvi, pričom ich organizačná štruktúra i vierouka rešpektuje všeobecné zásady budovania tej – ktorej formy protestantizmu, resp. jeho konfesií.
Devótnosť/lat. devotio – venovanie, zasvätenie/ - ponížená, pokorná úcta a akákoľvek oddanosť vôbec, osobitne božstvu, nábožnosť, pobožnostkárstvo. Devocionálie – predmety náboženskej úcty.
Dharma/sans. dharmah – podstata, základ, zákon, spravodlivosť, morálka/ - pôvodne zásadná norma náboženského života. Oproti hinduizmu, kde d. znamená správanie človeka v súlade s morálnymi normami ako podmienky zdokonaľovania sa vo vyšších stupňoch prevteľovania, buddhizmus chápe d. jednak ako kozmický zákon príčinnosti, ktorý riadi svet, jednak ako večný a nemenný zákon, ktorý určil Buddha.
Dialektická teológia - vplyvný smer protestantskej evanjelickej teológie, ktorý vznikol v 2O. rokoch 20. st. v Nemecku a vo Švajčiarsku ako reakcia na liberálnu teológiu s jej radikálnym modernizmom. Zakladateľom d. t. bol K. Barth /1886 – 1968/. Zdôrazňoval dialektické napätie, rozpor, protiklad medzi oným, nadprirodzeným svetom a suverenitou boha na jednej strane a týmto svetom a ľudským konaním na strane druhej. Odtiaľ začína pokus pochopiť božie slovo v ľudsko slove ako márny a zbytočný, tj. je nemožné merať a porovnať všetky ľudské výpovede o bohu, ako i výpovede teológie s tým, čo hovorí boh sám. Každá pozitívna výpoveď /ľudská, teologická/ musí byť doplnená, korigovaná /konfrontovaná/ výpoveďou protikladnou, negatívnou.
Diaspóra/gr. rozptýlenie/ - oblasti osídlenia starých Židov za hranicami Palestíny /Babylón, Egypt, Európa/, pričom podnetom ku zmene "vlasti" bola najmä okupácia /podmanenie/ Palestíny Peržanmi a Rímanmi. D. bola dôležitým faktorom pri rozvíjaní mesianistických tendencií v judaizme a pri formovaní kresťanstva ako náboženstva, ktoré sa odštiepilo od judaizmu.
Diecéza/lat. dioecesis – správny okres/ - základná jednotka územnej správy rímskokatolíckej /v podmienkach Slov. republiky tiež c. gréckokatolíckej a c. československej husitskej/ církvi, na čele ktorej stojí sídelný biskup /preto tiež názov biskupstvo/. Diecézy sú rozdelené na dekanáty - pričom dekanát tvorí zvyčajne 1O farností – a združené do cirkevnej provincie. Predstaviteľom cirkevnej provincie je sídelný biskup jednej zo združených diecéz. Má titul arcibiskup alebo biskup metropolita. Diecéznymi sídlami rímsko-katolíckej c. na Slovensku sú Trnava, Košice, Spišská Kapitula, Rožňava, Nitra, Banská Bystrica, sídlom arcidiecézy , resp. slovenskej cirkevnej provincie sú Trnava a Košice /arcidiezéza bratislavsko-trnavská a arcidiecéza košická/. Ústredím grécko-katolíckeho biskupstva, diecéznym sídlom je Prešov.
Dionýzos/ gr. Dionýsos/ alebo Bakchos - v gréckom náboženstve a mytológii boh vína a obrodzujúcej sa prírody. Nepatrí k 12 olympijským bohom, i keď často sa medzi nimi uvádza. Jeho kult bol orientálneho pôvodu a mal – v ľudovej interpretácii – orgiastický charakter. V oficiálnom kulte vystupoval ako umierajúci a z mŕtvych vstávajúci boh.
Dištrikt/lat. districtus – kraj, okres/ - územno-organizačná a správna jednotka veľkých protestantských - evanjelických cirkví , pričom d. vzniká /vznikol/ združením seniorátov. Rozhodujúcu právomoc v d. má konvent a presbytérium, ktoré majú dvojité predsedníctvo – tvoria ho biskup /pôvodne superintendent/ a svetský dozorca /inšpektor/. Títo paritne spravujú d. Slovenská evanjelická c. a.v. má dva d. : západný /so sídlom vo Zvolene/ a východný /so sídlom v Prešove/.
Divini redemptoris/lat. divinus – boží, božský, lat. redemptor – vykupiteľ/ - encyklika pápeža Pia XI. /najvyšším pontifikom v r. 1922-1939/ z 19. marca 1937 s podtitulom "O bezbožnom komunizme". Spolu s ďalšou encyklikou "Mit brenende Sorge" /S veľkou obavou/, ktorá bola napísaná v nemčine /napriek zvyku pontifikov = pápežov uvádzať encykliky v latinčine/, poukazuje tu hlava katolíckej cirkvi na nebezpečenstvo totalitných ideológií – komunizmu a fašizmu.
Dogma/gr. dogma, dogmatos – výrok, rozhodnutie/ - v teológii článok viery, ktorý cirkev vyhlasuje za neoddeliteľnú súčasť svojho učenia, vydáva ho za bohom zjavenú pravdu, zmysel ktorej je ľudskému rozumu nedostupný. D. vytvárajú základ vierouky a kultu každého náboženstva, pričom ponímanie d. závisí od povahy církvi, resp. jej interpretácie podstaty náb. viery. Napr. rímsko-katolícka či pravoslávna cirkev prisudzuje svojim d. všeobecnú platnosť a pravdivosť, kým v protestantských cirkvách sa d. chápu menej ortodoxne.
Dominikáni - žobravý rád rímskokatolíckej církvi, ktorý založil španielsky mních Dominik /sv./ v r.1216 s cieľom vytvoriť osobitnú rehoľu misijných kazateľov. Rád d. patril medzi najväčšie stredoveké mníšske komunity, obsadzoval všetky teologické fakulty v Európe, bol propagátorom scholastickej filozofie T.Akvinského. Mocensko-politický, náboženský i kultúrny primát d. padol po založení rehole jezuitov v 16. st.
Džihád/arab. úsilie/ - svätá vojna, resp. záväzok moslima bojovať za pravú vieru. V doktrinálnej podobe uzákoňuje teritoriálnu expanziu mohamedánskych vládcov /panislamizmus/. I keď najdôležitejšie právne smery islamu /fikh/ ho nezaraďujú medzi päť hlavných povinností moslima, jednako je to záväzok na celý život, dnes rozšírený o permanentný duchovný zápas za zdokonalenie jednotlivca a náboženskej obce.
Ecce homo/lat. "Hľa, člověk"/ - 1. Podľa Biblie slová, ktorá vyriekol Pilát Pontský pri procese s Ježišom /Jn 19,5/. Chcel nimi vyvolať súcit u rozvášneného davu, preto mu predviedol zbičovaného Ježiša v nádeji, že nebude žiadať jeho smrť. 2. Obrazy s výjavom zbičovaného a tŕním korunovaného Krista sa tiež označujú ako "Ecce homo".
Ekumenická rada cirkví v SR – slobodné združenie cirkví a náboženských spoločností v SR, ktorého cieľom je pestovať ekumenické vedomie a styky medzi členskými cirkvami a v nadnárodnom meradle vyvíjať aktivity na pôde Svetovej rady cirkví. ERC v SR bola založená, resp. nadväzuje na činnosť ERC v bývalom Československu /založená v roku 1955, obnovená v roku 1984/. Medzi zakladajúcich členov ERC v ČSR patria zo slovenských cirkví tieto náboženské pospolitosti : Slovenská evanjelická cirkev v. v. a Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku. Postupne sa členmi ERC stali i Pravoslávna cirkev, Cirkev bratská a Apoštolská cirkev. Mimo ERC z protestantských cirkví ostala zo zásadných vieroučných dôvodov Cirkev adventistov siedmeho dňa a Kresťanské zbory.
Ekumenizmus/gr. oikoumenikos – všeobecný, celosvetový/ - 1. Hnutie za zjednotenie kresťanských cirkví na základe všeobecných vieroučných zásad s cieľom nielen prekonať dogmatické a kanonické rozdiely, ale i spájať kresťanstvo s aktuálnymi potrebami súčasnosti /tzv. "malá ekuména", monoteistické spoločenstvo jedného náboženstva – nosná idea 2. vatikánskeho koncilu/. Ekumenické iniciatívy vzišli z pôdy protestantizmu, časom sa k nim pridali i pravoslávne cirkvi. 2. V širšom zmysle slova je ekumenizmus snaha o dialóg, kontakt kresťanstva, katolicizmu zvlášť /po 2. vatikánskom koncile r.1962-65,ktorý okrem iného prijal i Dekrét o ekumenizme/, s nekresťanskými náboženskými komunitami a sekulárnym svetom vôbec = "veľká ekuména", dialóg kultúr a náboženstiev.
Encyklika/gr. en – vnútri, kyklos – kruh, celý svet/ - názov pre pápežský kružný list, ktorý je určený biskupom a prostredníctvom nich všetkým príslušníkom katolíckej cirkvi, resp. "všetkým ľuďom dobrej vôle". Pápež sa v ňom vyjadruje nielen ku otázkam vierouky, ale hlavne ku aktuálnym spoločensko-politickým, morálnym a ekonomickým problémom. V tomto prípade ide o sociálne e., ktoré pápežská kúria začala vydávať od druhej polovice 19.st. ako reakciu na pohyby moderného, svetského, viac alebo menej sekularizovaného světa. E. tvorí významný spôsob, akým možno vplývať na verejnú mienku. Medzi významné e. so sociálnopolitickým zameraním patria : Rerum novarum /Lev XIII., r.1891/, Divini redemptoris /Pius XI., r. 1937/, Quadragesimo anno /Pius XI., r.1931/, Mater et magistra /Ján XXIII., r.1961/, Centesimus annus /Ján Pavol II., r.1991/.
Enuma eliš/akkad. – "Keď hore"/ - starobabylónsky epos o stvorení pochádzajúci približne z r. 1800 pred Kr. Je najznámejšou a najúplnejšou starovekou nebiblickou teogóniou a kozmogóniou. Hovorí o tom, že na počiatku existovali dve prvotné bytosti – mužská Apsú a ženská Tiamat, z ktorých sa narodil Anu, boh nebies, Enlil, boh zeme a Ea, boh mora. Oproti E.e. je biblické podanie o stvorení sveta dôsledným monoteizmom bez teogonického /!/ rozmeru.
Eparchia/gr. eparchia – vládnutie/ - jednotka územnej správy /obvod/ pravoslávnej církvi /korešponduje diecéze v rímskokatolíckej církvi/ na čele s e. biskupom /episkopom/. Je rozdelená na menšie obvody, do ktorých sú začlenené cirkevné obce /farnosti/. Od r. 1951 autokefálna /samostatná/ pravoslávna cirkev v Československu /teraz v SR/ má 4, resp. 2 eparchie : pražskú, olomoucko-brnenskú, prešovskú a michalovskú.
Epifánia/gr. epifáneia – zjavenie/ - sviatok "Zjavenia pána" slavený rímskokatolíckou cirkvou 6. januára. Ľudove sa častejšie používa názov "sviatok Troch kráľov".
Eschatológia/gr. eschaton – posledný, logos – učenie, pojem, slovo/ - 1. Náboženská koncepcia zaoberajúca sa tzv. poslednými vecami, problematikou posmrtného života, konca sveta, posledného súdu, tisícročnej ríše Kristovej… Zdroje e. učenia možno hľadať u kozmogonických predstáv prvobytných ľudí o vzniku a konci sveta, pričom najrozvinutejší e. systém vytvorilo kresťanstvo. 2. V širšom zmysle e. problém obsahuje problém zmyslu sveta, ľudstva a života človeka, a preto tvorí i súčasť filozofie v podobe problémov finality a teleológie.
Euhemerizmus – racionalistický výklad pôvodu predstáv o bohoch a hrdinoch a o obsahu mýtov. Prívrženci e. predpokladajú, že bohovia a hrdinovia, to sú kedysi žijúci vynikajúci jedinci, po smrti zbožštení ľudskou fantáziou, a mýty, to sú dozvuky ich skutočnej existencie. Tento systém názorov, ktorý je pomenovaný podľa starogréckeho filozofa Euhemera /koniec 4., začiatok 3.st. n.l./, v mnohom poznačil celý rad neskorších pokusov vysvetliť pôvod náboženstva, polyteistických predstáv osobitne.
Eucharistia/gr. eucharisteia – vzdávanie vďaky/ - kresťanská sviatosť prijímania – v katolicizme aj sviatosť oltárna – ktorú v rozličných formách uznávajú všetky kresťanské vierovyznania. Akt prijímania pozostáva z toho, že veriaci jedia liturgický chlieb a pijú vodou rozriedené hroznové víno, ktoré sa premieňajú, podľa cirkevného učenia, na skutočné telo a krv Kristovu /transsubstanciácia/. V cirkvách pravoslávnych a protestantských veriaci prijímajú pod spôsobom chleba a vína, u katolíkov je víno vyhradené iba kňazom /klérus – "učiteľ stáda Kristovho/. Prostí veriaci prijímajú iba chlieb vo forme hostie. Možnosť prijímať "pod obojakým spôsobom" aj v katolicizme pripustil, resp. upravil 2. vatikánsky koncil /r.1962-1965/.
Evanjelické cirkvi – 1. V užšom slova zmysle pod e.c. rozumieme výhradne e.c. augsburského vyznania, ktoré sú organizované na národnostnom alebo teritoriálnom základe. Bežne sú nazývané aj luteránskymi cirkvami. 2. V širšom zmysle tu patria ďalšie cirkvi, ktoré vzišli z reformačného hnutia - c.kalvínske /=reformované, tiež sa nazývajú c.helvétskymi/ a tiež metodistické náboženské spoločnosti a organizácie.
Ezoterický/gr. esó – dovnútra/ - určený len zasvätencom, skrytý, tajný, utajený. E. literatúra, teória, doktrína alebo aj e. societa je určená pre prísne vyhranenú oblasť znalcov, zasvätených expertov, všetko, čo má byť pred nezasvätenými do tajomstiev aj naďalej zachované v tajomstve, sa prerokúva rečou a štýlom ezoterickým, tj. obskúrnym a mysterióznym.
Exkomunikácia/lat. excommunicatio – vylúčenie z cirkvi/ - vyobcovanie z katolíckej cirkvi /tiež c.pravoslávnej a židovskej náboženskej obce/, najvyšší nápravný cirkevný trest. Ním sa previnilec vylučuje zo spoločenstva veriacich, je na neho uvalená kliatba a na "druhom svete" je e. človek odsúdený údajne na večné zatratenie. Od čias, keď sa kresťanstvo stalo oficiálnou ideológiou stredovekých štátov, mala e. za následok aj tažkú "občiansku" perzekúciu a diskrimináciu. Katolícka cirkev trest e. používa dodnes, napr. dekrétom pápeža Pia XII. z júla r.1949 boli e. všetci tí, ktorí boli členmi komunistických strán, prípadne ich podporovali alebo sympatizovali s nimi. E. hrozila stúpencom a predstaviteľom teológie oslobodenia apod.
Extáza/gr. ekstasis – vytrženie, vystúpenie zo seba/ - spontánny alebo umelo navodený /askéza, psychodeliká/ zážitok individuálneho odosobnenia sa, vyznačujúci sa extrémnou koncentráciou vedomia a pozornosti na určitý objekt, ako aj hlbokou emocionalitou. V náboženskej oblasti ide o "vrcholné nadšenie pre božie veci", o mystické zanietenie, snahu utvrdiť sa v duchovnej identite.
Farnosť/lat. parochia – farnosť/ - najnižšia správna a administratívna jednotka rímskokatolíckej, gréckokatolíckej a cirkvi československej husitskej. Spravidla má kostol /modlitebňu/ a na čele svojho farára.
Fetišizmus/port. feitico – začarovaná věc/ - jedna z raných foriem náboženstva založená na viere v nadprirodzené vlastnosti určitých predmetov, resp. najvšeobecnejší a stály prvok /rozmer/ ktorékoľvek náboženstva. F. vznikol z nedostatku praktických skúseností, ako aj z obmedzených poznávacích možností prvobytného človeka. Pôvodne ľudia uctievali fetiš ako predmet, ktorý existuje. Neskôr vznikla predstava o tajomnej, nadprirodzenej sile, ktorá v ňom sídli. V súčasnej náboženskej praxi sa dodnes prejavuje f. v uctievaní svätých obrazov, kríža, viery v zázračnú moc talizmanov, amuletov, atď., v islame v uctievaní "čierneho kameňa", kaaby v Mekke, v buddhizme kult posvätných stúp, rozličných relikvií v Lhase, atď.
Fideizmus/lat. fides – viera/ - filozofická a náboženská koncepcia, podľa ktorej najvyšším kritériom správnosti špekulatívnych i praktických právd o ľudskom živote je viera. Podľa f. veda podáva iba poznanie javov, faktov a druhotných príčin, no nie je schopná odhaliť najhlbšie zdroje bytia. F. dáva prednosť viere pred rozumovým poznaním.
Fikh/arab. – znalosť, pochopenie/ - právna veda v islame. Fikh sa vyjadruje ku všetkým aspektom náboženského, ale i politického a spoločenského života. F. zahŕňa právo rodinné, trestné, vlastnícke, ako aj zákony správy štátu a vedenia vojny, tj. všetky zložky verejného a súkromného života náboženskej obce /=umma/ sú usmerňované zákonnými normami determinovanými Božím zákonom /=šária/ a následne formulované f. Jeho základnými zdrojmi boli /sú/ Korán a Sunna.
Filioque/lat. – aj zo syna/ - formula rímskokatolíckeho vyznania viery, podľa ktorej v zmysle učenia o Trojici "boh-duch svätý" pochádza nielen z boha-otca, ale aj z boha-syna. Dodatok f. grécko-byzantská /pravoslávna/ cirkev odmietla a odsúdila ho na II. nicejskom koncile /787/. Spor o f. sa stal formálnym dôvodom ku tzv. východnej schizme v r. 1O54, kedy došlo k definitívnemu rozdeleniu kresťanstva /cirkvi/ na západnú /dnes rímskokatolícku/ a východnú /dnes pravoslávnu/ cirkev. Do dnešných dní teda katolicizmus /tiež protestantizmus/ učí, že "duch svätý" pochádza od "boha otca i syna", zatiaľ čo pravoslávie tvrdí, že iba od boha-otca.
Filozofia náboženstva – jedna z disciplín religionistiky, jej pomocná disciplína /J.Komorovský/, v ktorej autori /ako I.Kant, G.W.F.Hegel, F.D.E.Schleiermacher, J.G.Fichte, L.Feurbach, D.Hume, W.Dilthey, atď./ prezentujú rôzne koncepcie, rôzne prístupy ku fenoménu náboženstva, resp. je tu znateľná mnohosť filozofických systémov či smerov, ktoré sa tak či onak pokúsili definovať náboženstvo, jeho sociálnu podstatu a funkcie. Na rozdiel od náboženskej filozofie /!!!/ nie je f.n. viazaná teologickými, dogmatickými pravdami jednotlivých vierovyznaní, konfesií, ale vysvetľuje jav náboženstva na pozadí určitého filozoficko-teoretického a svetonázorového systému
Františkáni – žobravý rád rímskokatolíckej cirkvi založený Františkom z Asisi /sv./ v r. 1223. Úplny názov rehole je Rád menších bratov /Ordo fratrum minorum – OFM/. Boli kazateľskou rehoľou, ktorá sa venovala aj výchove a výučbe školskej mládeže. Ako praktickí kazatelia považovali všade ľudovú reč za "vehikulum náboženstva". Františkáni zakladali ďalšie odnože rádu /kapucíni, minoriti/ i tzv. laické bratstvá mužov a žien /klarisky, terciári/.
Fundamentalizmus/lat. fundamentum – základ/ - 1. Vo všeobecnosti tak nazývame všetky pokusy o "čistú", "neporušenú", "ucelenú", "integrálnu" vieru s sakrálnej /v islame, judaizme, kresťanstve, sektárskej forme religiozity/ i sekulárnej rovine. 2. Hnutie, línia, ktoré vzniklo v 2O. rokoch 2O.st. v USA na pôde tamojšieho protestantizmu. Vystupovalo proti náboženskému modernizmu a liberálnym tendenciam v kresťanstve. Úzkostlivo a dogmaticky ľpelo na litere biblie, chápalo bibliu ako slovo božie, preto dôsledne odmietalo pokusy o modernejšiu interpretáciu jej textov či alegorický výklad biblických zázrakov. Chcelo brániť pravovernosť biblie aj cez striktnú vieru v základné kresťanské dogmy, lebo ony – podľa f. – tvoria základ, fundament kresťanstva. F. ako forma bojovného fideizmu otvorene vystupovalo proti vede, napr. aj prostredníctvom pokusov o zákaz vyučovať na školách darwinizmus.
Genezis/gr. vznik, pôvod/ - starozákonný spis, názov prvej knihy Pentateuchu. Knihu G. možno rozdeliť nasledovne : I. Prehistória /hl. 1 – 11/ : 1. Stvorenie sveta a človeka, prvotný hriech. 2. Kainovi a Setovi potomci. 3. Potopa a Noe, babylónska veža. II. Obdobie patriarchov /hl. 12 – 50/ : 1. Abrahám. 2. Izák. 3. Jakub. 4. Jakubovi synovia Júda a Jozef. Podľa židovskej a kresťanskej tradície autorom knihy G. bol hlavne Mojžiš. Najnovšie historicko-kritické a literárno-kritické bádania zistili v daných spisoch viacero tradícií, prameňov – dokumentov, z ktorých bol postupne zostavený a napísaný P. G. nepodáva dejiny v modernom zmysle slova, ale ako prvú fázu dejín spásy.
Geto/hebr. ghet – odlúčenie/ - v stredoveku židovská štvrť /město/, oddelené múrmi a bránami od kresťanskej časti, so synagógou, radnicou, obchodmi, atď. Niekde g. nahradila len židovská ulica. Až revolúcia r. 1848 zrušila izoláciu Židov, a tým aj pražské židovské g., vtedy zaniklo aj bratislavské. Počas 2. svetovej vojny bol systém g. obnovený nemeckými nacistami /Varšava, Terezín/.
Gloriola/lat. gloria – sláva, česť/ - svetelná žiara, ktorá na náboženských obrazoch alebo sochách obklopuje v podobe kotúča, lúčov alebo kruhu hlavu Krista, svätých alebo anjelov.
Gnosticizmus/gr. gnosis – poznanie/ - súhrnný názov pre neskoroantické nábožensko-filozofické prúdy rozšírené v 1.-3. st. v Egypte a na Blízkom východe. Jeho názov pochádza z toho, že gnostici nahrádzali prirodzené /rozumové/ poznanie mystickým videním, gnózou, zrením, ktoré vedie k premene a spaseniu ľudského bytia. G. ako prvý pokus o filozofický výklad raného kresťanstva chcel zosúladiť kresťanstvo a jeho dogmy s iracionalistickými prvkami neskoroantickej filozofie /novoplatonizmus, novopytagoreizmus, Filón Alexandrijský/. Vcelku však g. ako taký ranní kresťanskí teoretici /patristika/ odmietali, zvlášť jeho učenie o existencii dokonalého božstva, hriešneho materiálneho sveta a množstve prechodných stupňov – duchov, eónov – medzi nimi. G. pre vysoký stupeň filozofickej abstrakcie sa pochopiteľne nerozšíril ani v ľudových vrstvách.
Gojim/hebr. – ľud, inoverec/ - termín, ktorý judaizmus používal na označenie nežidov, "pohanov".
Graal, svätý Graal/lat. gradalis – misa/ - legendárna čaša či tajomná nádoba s Kristovou krvou, ktorú do nej podľa legendy zachytil Jozef Arimatejský pri jeho ukrižovaní, podľa inej verzie g. je čaša, z ktorej pil Ježiš Kristus a apoštoli pri poslednej večeri. Spája sa s cyklom povestí o kráľovi Artušovi. Do stredovekej literatúry sujet hľadania sv. Graalu odvážnymi rytiermi uviedol francúzsky básnik Chrestien de Troyes vo veršovanom románe Perceval.
Guru/sans./ - 1. V Indiickom hinduizme náboženský učiteľ, vodca. 2. V Indii označenie pre múdru, ctihodnú osobu vôbec.
Haré Krišna tiež International Society for Krishna Consciousness, ISKCON/angl. Medzinárodná spoločnosť pre uvedomovanie si Krišnu/ - náboženské hnutie radené k reformnému hinduizmu. Bolo založené v r. 1966 v New Yorku. Podľa učenia sekty /hnutia/ v každej dejinnej ére sú možnosti "uskutočnenia seba samého", v súčasnosti ich poskytuje ISKCON. Krišna je najvyšší, osobný boh, vtelenie Višnua. Podľa Krišnu existujú 3 cesty spásy : 1. karma-márga, cesta skutku, 2. džňana-márga, cesta poznania, 3. bhakti-márga, cesta milujúcej oddanosti voči Najvyššiemu. Úlohou ISCCON-u je prebudiť v každom človeku pôvodný a prirodzený, milujúci, ale driemajúci vzťah ku K. Člověk lipne na matérii, zabúdanie na K. spôsobuje nevedomosť a klam, v omyle je človek strhnutý zákonom karmy do samsáry, kolobehu znovuzrodení. Za prostriedok uvedomenia si K. pokladá odriekanie Haré Krišny mantry, učenie o Krišnovi a jeho učení, atď.
Henoteizmus/gr. heis theos – jeden boh/ -termín na označenie /uviedol religiológ M.Muller/ postoja polyteistického uctievača védskeho božstva, ktorý v momente uctievania niektorého z bohov pokladá ho za jediného a takýto boh zatieňuje všetkých ostatných. H. sa pokladá ze prechodnú vývinovú etapu medzi polyteizmom a monoteizmom.
Heréza/gr. hairesis – škola, sekta, učenie/ al. kacírstvo al. bludárstvo – v kresťanskej cirkevnej a teologickej terminológii /osobitne katolíckej a pravoslávnej/ sa pod h. chápe odpadnutie od oficiálnej cirkevnej doktríny v otázkach dogmatiky , kultu a cirkevného učenia vôbec. H. zvyčajne prerastala do nábožensko-spoločenského a politického hnutia so silným sociálno-kritickým nábojom, napr. za heretikov vyhlásila stredoveká katolícka cirkev husitov, či vedúceho predstaviteľa roľníckej vojny v Nemecku /16.st./ T.Munzera. Dnes sú z h. obviňovaní predstavitelia a stúpenci teológie oslobodenia, ktorá predstavuje "odboj" časti juhoamerického katolíckeho kléru proti oficiálnej neotomistickej teológii vatikánskej kúrie i proti svetu veľkého kapitálu a zdôrazňuje oslobodenie kresťanov už tu a teraz, teda na tomto svete.
Hierarchia/gr. hierós – posvätný, archeia – vládnuť/ - v užšom zmysle slova znamená duchovenstvo /clerus/ ako nositeľa moci v cirkvi, v širšom zmysle znamená organizačnú sústavu cirkvi založenú na nadriadenosti duchovenstva prostým veriacim /tzv. laikom/ a na vnútornom členení samotného duchovenstva podľa hodnostných stupňov /funkcií/. V tej či onej podobe existuje h. vo všetkých svetových, resp. národných náboženstvách, aj keď nemajú organizačnú štruktúru typu kresťanských cirkví. Existenciu h. vyvolala hlavne potreba centralizovať cirkevnú organizáciu v stavovsky usporiadanej spoločnosti. Napr. v katolicizme na vrchole h. stojí cirkevný "monarcha", najvyšší pontifik – pápež.
Hierokracia/gr. hierós – posvätný, krátos – moc, vláda/ - forma vlády, v ktorej kňazi a náboženskí vodcovia majú v rukách všetku moc svetskú a ovšem i duchovnú. Na pomenovanie takejto formy štátu sa používa tiež pojem teokracia. Za príklad hierokracie /=teokracie/ môže slúžiť Pápežský štát /756-187O/. Miniatúrnym hierokratickým štátom je aj dnešný Vatikán. Svojrázne hierokratické režimy prezentuje svet islamu, teda štáty, ktoré sú budované na pozíciach islamského fundamentalizmu, ako napr. Afganistan či Irán.
Hieros gamos/gr. hierós gámes – posvätné manželstvo/ - manželský zväzok medzi bohom a ženou alebo bohyňou a mužom, o ktorom sa často hovorí v pohanských náboženstvách, v mytológii, ako aj v súvislosti s kultovými úkonmi fertility /=plodnosti/.
Hinduizmus – sociálno-náboženské učenie, ktoré vzniklo a je rozšírené predovšetkým v Indii /6.-4. st. pred n.l./. Pre h. je zvlášť príznačné zachovávanie rôznych kastovných predpisov a viera v prevteľovanie duší - karmanová teória. Prevteľovanie trvá tak dlho, kým človek nedosiahne dokonalosť, a tým i blaženosť. H. ako svojrázny fenomén východnej kultúry charakterizuje i polyteizmus, uctievanie mnohých bohov a bôžikov, pričom dominuje trojica Brahma – Višnu – Šiva. Posvätnou knihou h. sú Védy. Vývojovou fázou h. náboženstva je filozofickejšie osnovaný brahmanizmus, ktorý učí, že podstatou všetkého je svetová duša, brahma.
Homília/gr. – rozhovor, kázeň/ - druh, forma kázne, ktorá bola časťou synagogálnej liturgie v novozákonnom období. Je založená na voľnej hermeneutike biblického textu a jeho aplikácii na konkrétny náboženský život. Dnes je h. podstatnou súčasťou liturgického slova.
Hostia – 1. V predkresťanskej dobe výkupná alebo očistná obeť. 2. V kresťanstve, v zmysle evanjeliového pokynu, ktorý dal Ježiš Kristus pri poslednej večeri, pri omši obetný a na telo Krista premenený /prepodstatnený/ pšeničný chlieb /v rímsko-katolíckej cirkvi nekvasený/ vo forme oplatky. Veľkú h. používa kňaz pri celebrovaní omše, malé h. sú určené veriacim. Východné cirkvi zostali pri pšeničnom chlebe z kvaseného cesta /prosfora/, rovnako aj evanjelická reformovaná cirkev.
Hriech/teol./ - nábožensko- etický pojem, ktorým kresťanská morálka hodnotí činy odporujúce "božím prikázaniam", či už biblickým alebo cirkevným, vedomé a dobrovoľné prestúpenie "príkazu Božieho" myšlienkou, slovom alebo skutkom.
Hylozoizmus/gr. hylé – látka, zoos – život/ - filozofické učenie, podľa ktorého je celý materiálny svet oživený, schopný cítiť, ba aj myslieť. H. bol častou argumentáciou proti náboženstvu, keď popieral tézu o existencii osobitnej nehmotnej substancie /boh/, o nepreklenuteľnej priepasti medzi živou a neživou prírodou. H. je jedným z rozmerov mytologického "svetonázoru".
Charita/lat. caritas – láska k bližnému/ - 1. Dobročinnosť, ktorú vykonávajú aj kresťanské církvi, a tak prakticky realizujú Ježišovo prikázanie o všeobecnej láske k blížnemu. 2. Charita katolícka je novodobá filantropická cirkevná inštitúcia, prvá charitatívna spoločnosť bola založená prelátom I.Seipelom v. 1918 vo Viedni. Na Slovensku začala katolícka charita systematickú činnosť od r. 1927 pod vedením biskupa J.Vojtašáka.
Charizma/gr. – dar/ - 1. V teologickom jazyku sa pod ch. rozumie dar milosti božej, je to názov pre pôsobenie "ducha svätého" na človeka, jednotlivého veriaceho. Má ísť napr. o dar "osvietenia", múdrosti, silného osobného vplyvu na iných, o schopnosť mať zjavenie, konať zázraky, atď. V Novom zákone ako príklad ch. možno nájsť : "Všetci boli naplnení Duchom svätým a počali hovoriť rôznymi jazykmi, ako im Duch dával prehovoriť." 2. V sociológii náboženstva M.Webera a jeho typológii náboženských autorít ide o termín označujúci súbor vlastností osobnosti, ktoré vyplývajú z jej mimoriadnych individuálnych schopností ,alebo o ktorých sa predpokladá, že pochádzajú z nadprirodzených zdrojov.
Chiliazmus/gr. chilios – tisíc/ alebo milenarizmus/lat. mille – tisíc/ - učenie, podľa ktorého Kristus na konci sveta pri svojom 2. príchode vzkriesi najprv spravodlivých /tzv. 1.vzkriesenie/ a tí budú s ním panovať 1000 rokov. Až potom vraj bude všeobecné /"druhé"/ vzkriesenie. Idey ch. – v ranokresťanskej literatúre najvýraznejšie prezentované v Zjavení Jána – v rôznych modifikáciach existovali v stredovekých sektárskych /heretických/ hnutiach a pretrvali do dnešných dní /napr. u adventistov, jehovistov a pod./.
Chiméra/gr/ - vidina, prelud mam.
Ikona/gr. eikon – obraz/ - 1. Maliarske alebo aj reliéfne zobrazenie bohov, svätých a iných nadprirodzených bytostí, ktoré sú predmetom náboženského uctievania. Uctievanie ikon sa rozšírilo v pravoslávi, katolicizme, buddhizme, lamaizme. 2. V pravoslávnom cirkevnom umení maliarske alebo reliéfne zobrazenie Krista alebo svätých na drevených doskách.
Ikonostas/gr. eikon – obraz, stásis – stánie/ - v pravoslávnom alebo východnom chráme byzantského obradu stena oddeľujúca svätyňu s oltárom od chrámovej lode a obložená ikonami. V stene sú umiestnené troje dvere – stredné, tzv. "cárske vráta" a dve po stranách.
Imám/arab. – stojaci na čele, pôvod. označenie vodcu karavány/ - 1. Duchovný vodca, resp. svetský vládca /aj/ v islamských na teokratických princípoch budovaných štátov. 2. Predriekávač modlitieb v mešite.
Index zakázaných kníh /Index librorum prohibitorum/ - zoznam periodických a neperiodických tlačovín, ktoré rímskokatolícka cirkev zakazuje svojim stúpencom bez zvláštneho povolenia vydávať, rozširovať a čítať. Prvý oficiálny index vydal pápež Pius IV. v r. 1564, od r. 1917 nad indexom "bdie" kongregácia sv. Officia. V pokoncilovom katolicizme /2. vatikánsky koncil r. 1962-1965/ je Index interpretovaný ako záležitosť, ktorá už "pre budúcnosť nemá dosah cirkevného zákona a s ním spojených cirkevných trestov".
Inkarnácia/lat. incarnatio – vtelenie/ - predstava o vtelení nadprirodzenej bytosti, ducha do tela človeka. V kresťanstve je to základná dogma rešpektovaná všetkými jeho smermi a prúdmi – tu Ježiš Kristus ako syn boží stal sa človekom, ktorého porodila p.Mária. Náuka hinduizmu, buddhizmu, džinizmu… hovorí o reinkarnácii/lat. re – znovu, opäť, caro – telo/ tj. prevtelení, V prípade r. ide o vieru, že po smrti sa môže duša vteliť do iného človeka, živočícha či rastliny, resp. absolvovať celý rad prevtelení až do stavu vytúženej nirvány.
Inkvizícia/lat. inquisitio – pátranie, vyšetrovanie/ - osobitná vyšetrovacia a súdna inštitúcia rímskokatolíckej cirkvi, ktorá vznikla v 12.st. – i. úrady boli zrušené v r. 1835 – a stíhala kacírov /heretikov/. V 13.st. úrad inkvizície prevzala rehoľa dominikánov /domini – canes = "boží psi"/. Odsúdených na smrť postúpili svetskej moci, ktorá vykonala rozsudok, pričom išlo zvyčajne o upálenie = autodafé.
Interdikt/lat. interdictum – zákaz/ - je to zákaz konať niektoré bohoslužobné alebo cirkevné úkony, ako slúžiť omše, pobožnosti, konať pohreby s obradmi, atď. na určitom mieste alebo s určitými osobami. V rímskokatolíckej cirkvi je i. považovaný za cenzúru, teda nápravný cirkevný trest.
Investitúra/lat. investio – oblečenie, prepožičiavanie hodnosti/ - v stredovekej západnej a strednej Európe slávnostný spôsob uvádzania svetských feudálov i cirkevných hodnostárov do úradu /hodnosti/ a s ním spojenej dŕžby majetkových práv – cirkevného benefícia alebo svetského léna. Súčasťou ceremónie bolo i odovzdávanie symbolických insígnií moci /žezlo, prsteň, berla, atď./. Svetská moc po celý stredovek zápasila s mocou cirkevnou /pápežskou/ pri udeľovaní i., resp. chcela uzurpovať čím viac právomoci spojených s výkonom aktu i.
Islam/arab. aslama – odovzdanie sa do vôle božej/ - najmladšie zo svetových náboženstviev založené Mohamedom /preto tiež mohamedánstvo/ a rozšírené prevažne v Afrike a Ázii. Kolískou i. bola Arábia, predovšetkým jej mestské obchodné centrá Mekka a Medína. Základom vierouky v i. je viera v jediného všemohúceho boha /Alláh/ a v jediného najvyššieho proroka /Mohamed/. Základnou náboženskou autoritou i. sa stal korán, obsahujúci Mohamedove prejavy a výroky. Ako druhá autorita i. vystupuje náboženská tradícia v podobe sunny. Tento pojem sa stal súčasne označením pre ortodoxnú líniu i., ktorá dodnes kladie dôraz na univerzálnu jednotu i.
Jahve/hebr. Yahweh, bibl./ - osobné meno, ktorým sa v hebrejskej Biblii najčastejšie označuje boh Izraelitov. Jeho skrátené tvary /Jo, Jeho, Jao, Ja/h, Jahu/ sú zložkou mnohých vlastných mien. Význam mena Jahve je podľa knihy Exodus 3, 14 n. :"Ja som, ktorý som", no nie v zmysle filozoficko-teologickom, ktorým sa označuje transcendentné bytie boha, ale skôr v zmysle spasiteľskom, ktorý vyjadruje Jahveho ako aktívnu, dynamickú prítomnosť v dejinách vyvoleného národa.
Ján Nepomucký – oficiálne hlavný svätec českej protireformácie, katolícky mučeník, patrón zeme českej. Stredoveká legenda o Jánovi z Nepomuku preberá niektoré životopisné údaje zo života doktora Johánka z Pomuku, pražského vikára, obete konfliktu kráľa Václava IV. s pražským arcibiskupom Jánom z Jenštejna. Stredoveký kronikár V.Hájek mučenícku smrť J.N. určil do roku 1383. Smrť skutočného Johánka z Pomuku zaznamenáva v r.1393. Súčasťou víťaznej protireformácie stala sa i tvorba kultu J.N., ktorý kulminuje jeho kanonizáciou /r.1729/ a oficiálnym sviatkom, ktorý katolícka cirkev v Čechách datovala na 16.mája.
Ján XXIII. – vlastným menom Angelo Giusepe Roncalli /1881 – 1963/, najvyšší pontifik, rímsky pápež, hlava katolíckej cirkvi v r.1958 –1963, autor slávnych encyklík Mater et Magistra /1961/ a Pacem in terris /1963/. V úsilí o priblížení sa katolíckej cirkvi modernému svetu 2. polovice 20. st. v duchu aggiornamenta zvolal 2. vatikánsky koncil /1962 –1965/ a nadviazal dialóg so svetom ateizmu, komunizmu /odtiaľ jeho prezývka "červený pápež"/.
Jehovizmus alebo Svedkovia Jehovovi – náboženský sektársky směr, učenie, ktoré vzniklo na pôde adventizmu. Za oficiálneho zakladateľa j. je považovaný Ch.T.Rusell. Od roku 1931 sa sekta nazýva S.J. Jej vierouka sa prezentuje predstavami o blízkom "konci sveta", príchode Jehovu a boji so Satanášom /Armageddon/… Etika sekty sa vyznačuje poslušnosťou, disciplínou, istou izoláciou od spoločenského diania. V Českej republike /po období perzekuovania/ patrí medzi štátom uznané náboženské spoločnosti, tj. je na zozname registrovaných cirkví.
Jezuiti alebo Tovarišstvo Ježišovo/lat. Societas Jesu, SJ/ - katolícky rehoľný rád, ktorý založil v r.1534 Ignác z Loyoly. Rehoľa mala zastaviť krízu, resp. upevniť pozície katolicizmu v dobe reformácie. Členovia rehole okrem troch obvyklých sľubov skladajú i 4. – poslušnosť predstaveným rehole a osobitne pápežovi. J. zakladali výchovné ústavy, ovládali univerzity, kolégiá, gymnáziá, zúčastňovali sa misií, pôsobili ako diplomati pod heslo "Ad maiorem gloriam" /"Všetko pre slávu božiu"/. Rád j. patrí do dnešných dní k najbohatším a najvplyvnejším v katolíckej církvi.
Ježiš Kristus/z hebr.osobného mena Ješua, Jehošua – Boh je spása, gr.Christos – pomazaný/ - mýtický zakladateľ kresťanstva, narodený v r. 6 alebo 7 pred n.l. v Betleheme v Judei ako syn Boží z Márie. Detstvo strávil v Nazarete, bol oboznámený s rabinskou doktrínou. Po obdržaní krstu od Jána Krstiteľa, okolo 30. roku svojho života, vystúpil na verejnosti - a podľa evanjelií – hlásal zvesť o kráľovstve Božom, robil zázraky,… O historickosti Ježišovej osobnosti nemôže byť pochýb /J.Komorovský/. Okolo osobnosti J. K. sa po stáročia viedli spory na pôde kresťanských konfesií i mimo nich /K. ako revolucionár, mysliteľ, prorok, moralista, mýtus o zomierajúcom a ožívajúcom bohu …/.
Judaizmus - eticko-náboženská kultúra židovského národa, ktorý sa po babylónskom zajatí /6. st. pred Kristom/ zredukoval na Júdov kmeň. J. je osnovaný na vieroučných a mravných predpisoch hebrejskej Biblie a tradície, pričom obe sa stali spoločným dedičstvom farizejov, saducejov, esénov. Z predpisov zvlášť sa zdôrazňuje viera v jedného boha, záväznosť a prvenstvo tóry, presvedčenie, že židovský národ je vyvoleným ľudom boha Jahveho, špecifický kult a množstvo rituálnych predpisov. Literatúra rozlišuje tri fázy evolúcie j. : prvá - biblická /6.-5. st. pred Kristom až po pád Jeruzalému v r.70 n.l./, druhá – talmudsko-rabínska /stredoveká/, tretia – reformná /nová, buržoázna/.
Judáš Iškariotsky - 1. Biblická osobnosť a podľa kresťanskej tradície jeden z 12 apoštolov, ktorý spravoval ich spoločnú pokladnicu a bozkom zradil /identifikoval/ Ježiša Krista prenasledovateľom za 30 strieborných. 2. Meno Judáša sa stalo symbolom zrady.
Kalvinizmus - jeden z hlavných prúdov protestantizmu, formoval sa ako dôsledok meštianskej reformácie 16. st. vo Švajčiarsku vystúpeniami jej teoretikov O.Zwingliho a hlavne "protestantského pápeža" J.Kalvína. Na tomto základe vznikla tzv. reformovaná cirkev /alebo "helvétska"/. K. ako vieroučný základ činností reformovaných cirkví odmieta všetky náboženské symboly, uctievanie svätých, zložité obrady, podriadenosť cirkvi štátu, atď. Podstatným rozmerom k. je učenie o predestinácii = predurčení, tj. o tom, že ľudia sú už vopred bohom vyvolení alebo zavrhnutí a zostáva im iba ťažko pracovať a viesť asketický spôsob života.
Kancionál/lat cantio – spev, pieseň/ - zbierka stredovekých náboženských kostolných piesní, tematicky usporiadaných, opatrených notami a doplnených žalmami. Rozšírené boli najmä v opozičných, oficiálnou cirkvou prenasledovaných kacírskych náboženských hnutiach, napr. v Jednote bratskej. Jazyk jej k. upravil biskup J.Blahoslav /autor českej gramatiky/ a J.Komenský. K. boli písané v kultivovanom národnom jazyku, sú cennými pamiatkami kníhtlače a popri religióznom majú aj kultúrno-historický význam. Na Slovensku sa k. "objavil" v r. 1636 pod názvom Cithara sanctorum /Tranoscius/, zostavil ho český protestantský exulant Jan Tranovský. V katolicizme sa k. kodifikoval v r. 1655 vydaním Cantus Catholici.
Kánon/gr. kanon – pravidlo/ - kánonom sa nazýva to, čo cirkevná autorita a tradícia pevne stanovila, čomu sa pripisuje neporušiteľná platnosť dogmy. Napr. k. sa nazýva stanovená časť omšového obradu, o k. sa hovorí v súvislosti s náboženskými knihami /k. knihou kresťanstva je biblia/.
Kanonizácia alebo svätorečenie – v rímskokatolíckej cirkvi vyhlásenie za svätého na základe kanonizačného procesu, v ktorom sa rozhoduje, či zomretá osoba vyhlásená za "blahoslavenú" /=beatifikácia/ má byť povýšená do stavu svätcov.
Kapitula alebo prepošstvo/lat. capitulum – hlava, lat. praepositura – predstavenstvo/ - v katolíckej a anglikánskej cirkvi zbor kanonikov /kňazov/ pri biskupskom chráme. Je ustanovený sídelným biskupom a má funkciu poradného zboru – senátu biskupa. V čase uprázdnenia biskupského stolca spravuje diecézu.
Kaplán/tal. capellano/ - 1. Najnižšia duchovenská hodnosť v rímskokatolíckej cirkvi, pričom pôsobí spravidla ako pomocník farára vo väčšej farnosti. 2. Vojenský kňaz, nazývaný aj poľný kaplán, kurát.
Kapucíni/tal. capuccio – končisté kapucne/ - mnísi katolíckeho žobravého rádu, ktorý vznikol v 1. polovici 16. st. odštiepením sa od rádu františkánov – observantov /tzv. tretia vetva rádu sv. Františka z Assisi/.
Kardinál/lat. cardinalis – hlavný/ - po pápežovi najvyšší titul biskupa a hodnosť biskupa v rímskokatolíckej cirkevnej hierarchii. K. vymenúva pápež z radov biskupov a arcibiskupov. Niektorí k. sídlia vo Vatikáne a sú zamestnaní v úradoch Svätej stolice /kongregácie/, ostatní pôsobia ako diecézni biskupi alebo arcibiskupi v jednotlivých krajinách, kde spravujú a dohliadajú nad činnosťou cirkví, bránia jej záujmy, resp. vatikánskej kúrie. Majú výsadu voľby pápeža v konkláve za predpokladu, že ich fyzický vek neprekročil 80 rokov.
Karman/sanskr. skutok, odplata/ - v brahmanizme, buddhizme a hinduizme mystická sila alebo zákon, podľa ktorého všetky skutky človeka majú priame následky na jeho "budúci život" v novej telesnej existencii po jeho smrti. Pôsobením k. sa duša človeka, ak bol spravodlivý, prevteľuje v človeka ešte šľachetnejšieho, ale ak žil nemorálne, "hriešne", reinkarnuje v človeka nečestného, ba dokonca vo zviera alebo hmyz. Podľa učenia o k. človek, ktorý žil najspravodlivejším životom, dosiahne "mokšu", oslobodenie, tj. skončí svoju samsáru a jeho duša sa prestane po smrti prevteľovať – dosiahne nirvánu, ukončí kolobeh reinkarnácií.
Kartuziáni – rímskokatolícky kontemplatívny rád, ktorý založil v r. 1084 sv. Bruno v južnom Francúzsku. Vetva kňazov /patres/ žije izolovane a zaväzuje sa k mlčanlivosti, vetva bratov /fratres/ je "robotná". U nás je najznámejšou k. komunitou Červený Kláštor na Dunajci /založený v r.1319/, ktorý zanikol za reformácie.
Katechéza/gr. katechesis – ohlasovanie, ústne poučenie/ - vyučovanie náboženstva /katechét = učiteľ náboženstva/.
Katechizmus – pomenovanie pre základnú učebnicu náboženstva, ktorá obsahuje krátky výklad základov vierouky a mravouky tej či onej kresťanskej církvi, najčastejšie v podobe otázok a odpovedí
Katolicizmus/gr. katholikos, lat. catholicus – všeobecný/ - náboženská, morálna a sociálna doktrína hlásaná najväčšou z kresťanských cirkví – cirkvou katolíckou, resp. rímskokatolíckou /=západnou, od r. 1054/, ale i gréckokatolíckou, chaldejskou, arménskou, koptskou, maronitskou / sú to cirkvi uniatske, tj. cirkvi východného obradu zjednotené s Rímom/, pretože sú v jednote s rímskym biskupom /pápežom/. K. je jedným z troch základných smerov kresťanstva a ako učenie, "ideológia" je tvorený sústavou dogiem, založených na Písme a tzv. tradícií. Medzi základné články viery patrí dogma o trojjedinom bohu, o stvorení sveta a človeka bohom, o Ježišovi Kristovi, o cirkvi ako nadprirodzenej organizácii, o dedičnom hriechu, atď. Oficiálnou filozofiou súčasného k. je neotomizmus /vyhlásený za oficiálnu filozofiu encyklikou Aeterni Patris v r.1879/. Rímskokatolícka cirkev je najväčšou kresťanskou cirkvou na svete. Riadiacim centrom k. je teokratický štát Vatikán.
Kláštor/lat. claustrum – závora, ohrada/ - sídlo spoločenstva, komunity mníchov, ktorej spôsob života je upravený jednotným kláštorným alebo rádovým poriadkom /regulou/. Prvé k. vznikli v západnej Európe v 4.-5. st. n.l. najmä v južnom Taliansku. Od 6. st. vznikajú ďalšie hlavne vďaka iniciatíve benediktínov /Monte Casino pri Neapoli/. Prvé k. v Rusku, resp. k. ruského pravoslácia /=monastiery/ vznikali na prelome 10. a 11.st., teda v období pokrstenia Rusi.
Klerik/lat. clericus – duchovný, klerik/ - 1. Príslušník stavu duchovenstva, klerik. 2. Ten, kto študuje teológiu, seminarista v hierarchicky organizovaných cirkvách.
Klerikalizmus/lat. clericulus - duchovný/ - snaha o úplne podriadenie spoločenského, politického a kultúrneho života kontrole církvi a duchovenstva, pokus o to, aby sa cirkev ako inštitúcia podieľala na priamom výkone politickej moci s cieľom presadzovať svoje predstavy, prípadne stotožniť cirkev so štátom. Naplnenie k. ambícií cirkví v modernej sekularizovanej spoločnosti /a o to viac spoločnosti postmodernej, globálnej, planetárnej,…/je už iba chimerickým želaním duchovenstva, resp. veriacich.
Koncil/lat. concilium – snem/ - zhromaždenie vysokých hodnostárov katolíckej cirkvi /po rozdelení kresťanskej cirkvi v r. 1054 na cirkev východnú a západnú/. Niekedy sa tak nazývajú i zhromaždenia katolíckeho duchovenstva určitej krajiny, kraja, atď /snem, koncil plenárny, provincionálny/. Na tzv. všeobecných konciloch, ktoré predstavujú zhromaždenia biskupov celého sveta a sú zvolané pápežom ako hlavou cirkvi, sa riešia otázky vierouky, zaujíma sa stanovisko k dôležitým politickým, sociálnym problémom a pod. Doteraz bolo v histórii cirkvi /kresťanskej, potom katolíckej / 21 ekumenických /=všeobecných/ koncilov. Posledný bol II. vatikánsky koncil v rokoch 1962 – 1965.
Konfucianizmus – ucelený čínsky filozofický a svetonázorový systém - nahrádzajúci náboženskú vieru – ktorého zakladateľom bol Majster Kchung /lat. Konfucius/. Na základe svetonázorovej predstavy, že podstatou všetkého bytia, Nebies /=Univerza/ je nepersonifikovateľný proces dialektických premien – Cesta Tao, ako prúd javových transformácií energie Te, konfucianizmus kodifikoval spoločenský ideál, že zmyslom života človeka má byť hľadanie Stredu, rovnováhy síl Neba a Země.
Kongrua/lat. congrua portio fructum – primeraná časť dôchodku/ - v 1.Československej republike, tj. pred kodifikáciou cirkevných zákonov v roku 1949, išlo o doplnkový plat štátu k cirkevnému platu duchovného, ak jeho miestne dôchodky /cirkevný plat/ nedosahovali existenčné minimum primerané jeho spoločenskému postaveniu. Toto opatrenie bolo prijaté v predmníchovskej ČSR ako súčasť tzv. colno-kongruového zákona, ktorý schválila poslanecká snemovňa v roku 1926, pričom nadviazala na podobné opatrenie z čias Uhorska.
Konkláve/lat. conclave – izba, komnata/ - zhromaždenie kardinálov, ktoré sa zvoláva po smrti pápeža, aby v uzavretých priestoroch zvolilo hlavu katolíckej cirkvi.
Konkordát/lat. concordo – súhlasiť/ - dohoda medzi určitým štátom a pápežskou stolicou, ktorá určuje podmienky činnosti katolíckej cirkvi na území daného štátu. K. podlieha ratifikácii v parlamente. Z doterajších podpísaných, uzavretých k. sú známe – v roku 1933 s hitlerovským Nemeckom, v roku 1953 s frankistickým Španielskom, v roku 1997 s Poľskou ľudovou republikou.
Kontemplácia/lat. contemplatio – pozorovanie/ - rozjímanie, uvažovanie, ponor do vlastného vnútra. V teologických dimenziách je k. kľudné zotrvanie človeka v božej prítomnosti. Kresťanská mystika rozoznáva schopnosť k. jednak získanú /psychologickým úsilím/, jednak vliatu bohom.
Konvent/lat. conventus – zhromaždenie, snem/ - 1. Zhromaždenie príslušníkov protestantských /evanjelických/ cirkevných zborov /napr. najvyšší – generálny, tj. celocirkevný konvent/. 2. Spoločenstvo mníchov určitého kláštora.
Konvertita/lat. convertere – obracať/ - 1. Podľa katolíckej cirkevnej terminológie odpadlík od katolíckej viery, ktorý sa vrátil do katolíckej cirkvi /zvlášť v období protireformácie/ tým, že sa verejne zriekol odpadlíctva. 2. Vo všeobecnosti ten, kto prestúpil na inú vieru.
Korán/arab. al-Kur´an, kura´a – čítať, prednášať/ - názov posvätnej knihy moslimov, písma zjaveného Muhammadovi prostredníctvom anjela Džibríla /Gabriela/. Podľa ortodoxnej vierouky islamu je Korán pozemskou manifestáciou božieho slova, pričom ten od večnosti sídli na nebesiach. Pozostáva zo 6226 veršov rozdelených do 114 kapitol, pričom nie je prípustné zasahovať do textu koránu. Prvý preklad do latinčiny bol zhotovený v r. 1143 v kláštore Cluny.
Kóšer/hebr. kaušer – čistý/ - podľa ortodoxnej židovskej vierouky tie potraviny a nápoje, ktoré sa môžu pripravovať a používať ako "čisté", tj. sú dovolené.
Kreacionizmus/lat. creatio – stvorenie/ - náboženský výklad vzniku sveta a jeho mnohotvárnosti, najmä živočíchov a rastlín ako aktu stvorenia bohom. V prírodovede, resp. biológii vládol k. takmer do polovice 19. st.
Kresťanská mierová konferencia/Christian Peace Conference/ - medzinárodné ekumenické hnutie cirkví, skupín a jednotlivcov, ktoré na základe spoluzodpovednosti kresťanov za mier, sociálnu spravodlivosť a dôstojný život pre všetkých obyvateľov planéty sa snaží o zaistenie svetového mieru a o mierovú koexistenciu národov. Bola založená v r. 1958 v Prahe, kde aj sídli. Patrí k nevládnym organizáciam.
Kresťanstvo/od mena Kristus, gr. Christos – mesiáš, pomazaný, kresťania – stúpenci Mesiáša/ - spolu s islamom a buddhizmom /!?/ jedno z najrozšírenejších náboženstiev sveta. Je prísne monoteistické, uznáva jediného boha v 3 osobách, bytosť absolútne osobnú, nemennú, večnú, všemohúcu. K. pôvodne vystúpilo, resp. začalo sa formovať ako jedna zo židovských siekt, no čoskoro namiesto Mojžišovho zákona bol prijatý "zákon Kristov". Definitívny kánon Biblie Starého a Nového zákona bol stanovený až na Tridentskom sneme /1545 – 1563/. Prvý rozkol v k. na západnú a východnú cirkev /katolicizmus, pravoslávie/ sa dovršil v roku 1054. Dezintegračné tendencie vyvrcholili v ére reformácie, tj. útoku na katolicizmus a vzniku protestantských cirkví a siekt.
Krišna/sans. – čierny/ - hinduistický boh, jeden z najoslavovanejších hrdinov indickej mytológie, ôsmy avatara /=vtelenie/ boha Višnu.
Kríž/lat. crux/ - nástroj ukrižovania. V kresťanskom náboženstve symbolizuje vykupiteľskú smrť Ježiša Krista. Svätý kríž je znakom kresťana a v liturgii sa používa pri omši, pri vysluhovaní sviatostí a svätenín.
Krížová cesta - katolícka pobožnosť, ktorá prebieha pred 14 obrazmi alebo kaplnkami /tzv. zastaveniami/ zobrazujúcimi utrpenie evanjeliového Ježiša Krista a jeho cestu na Golgotu /Kalváriu/.
Kronos – v gréckom náboženstve a mytológii jeden z Titanov, najmladší syn Urana a Gaie. Za manželku si vzal sestru Titanku Rheu. S ňou mal Hestiu, Demeter, Héru, Háda, Poseidóna a Dia. K. podobne ako jeho otec Uranos nedôveroval vlastným deťom a pohltal ich, len čo uzreli svetlo sveta. Preto Rhea porodila Dia /Zeus/ na Kréte. Tak, podľa gréckej mytológie Zeus vyrástol na pomstiteľa Urana a záchrancu súrodencov.
Krst/gr. baptisma, lat. lavatio/ - obrad prijatia do kresťanskej cirkvi, náboženskej spoločnosti a pod. Podľa vierouky väčšiny kresťanských cirkví a náboženských společností je k. prvá a najdôležitejšia kresťanská sviatosť, ktorej symbolika spočíva v zbavení človeka dedičného hriechu, "znovuzrodenia z vody a ducha svätého" – základného predpokladu posmrtného spasenia.
Kult/lat. cultus – uctievanie/ - vnútorná alebo vonkajšia činnosť, ktorú člověk vykonáva ako výraz úcty k najvyššej hodnote a absolútnu, transcendentnému bytiu – k bohu, v polyteistických systémoch aj k nižším božstvám. V súčasnej religionistike sa zdôrazňuje semiotický, znakový charakter náboženského k. Poníma sa ako systém a ako činnosť. Ako systém, štruktúra tvorí súbor znakov, pomocou ktorých dochádza ku komunikácii medzi nábožensky založeným človekom a sakrálnou skutočnosťou.
Kulturkamph/nem. kultúrny boj, boj za kultúru/ - pod týmto názvom vošiel do dejín boj pruského kancelára Bismarcka v 70. rokoch 19. st. proti nemeckej katolíckej strane "centrum", ktorá popierala Bismarckove snahy dovršiť zjednotenie Nemecka pod vedením Pruska, takisto jej prekážala protestantská orientácia cisára Vilhelma III. Vyvrcholením tzv. k. bolo vydanie májových zákonov /1873/, ktoré stanovili prísnu kontrolu štátu nad činnosťou katolíckej církvi. Toto policajné prenasledovanie vyvolalo zúrivý odpor katolíkov a dostalo ich do pozície prenasledovaných martýrov, tj. znásobilo popularitu a príťažlivosť katolíckej cirkvi v cisárskom luteránskom Nemecku.
Laik/gr. laikos – patriaci k ľudu/ - ako teologický výraz označuje niekoho, kto nepatrí k nositeľom právomoci v církvi, teda ku kléru. 2. vatikánsky koncil definoval l. "negatívne", tj. ako veriacich v Krista, ktorí nie sú príslušníkmi stavu, povereného v církvi svätením a udeľovaním sviatostí. Laicizmom nazývame tendenciu "využívať" v církvi na náboženské úkony práve spomenutých l. veriacich.
Láma/sans. blama, bla-ma – dosl. "nemajúci nad sebou najvyššieho"/ - titul vyššieho duchovenstva v tibetskom buddhizme /mnísi – učenci, predstavení kláštorov, prevtelenci a pod./. Tibeťania spolu s indickým buddhizmom prijali aj postavu duchovného majstra /sans. guru = láma/, ktorý má centrálne postavenie najmä v buddhistických sektách. L. odovzdáva svojim žiakom učenie, tajomstvá viery, tantry.
Lávra/gr. laura – ulička/ - názov pre najväčšie mužské pravoslávne kláštory – monastiery. K najvýznamnejším patrí kláštor na hore Athos v Grécku, Kyjevsko-Pečorská l. /najstarší ruský pravoslávny kláštor, ktorý v r. 1051, teda skoro po christianizácii Kyjevskej Rusi založil Jaroslav Múdry/, Trojicko-Sergejevská l. v Zagorsku /14.st./, Alexandro-Nevská l. v Petrohrade /1710/.
Legát/lat. legatus – posol/ - 1. Legatus a latere – kardinál zastupujúci pápeža na mimoriadnej slávnosti ako jeho "alter ego" /druhé ja/, tj. akoby sa na akte zúčastnil sám pápež. 2. Legatus missus /lat. poverenie, rozkaz/ - vyslanec, nuncius do niektorej krajiny s dočasným, mimoriadnym alebo stálym osobitným poslaním.
Liturgia/gr. leiturgia – verejná služba/ - v kresťanskom zmysle znamená bohoslužbu, jej súčasťou je i liturgický jazyk. Z historického hľadiska v rímskokatolíckej cirkvi je ním latinčina, v uniatskych cirkvách stará gréčtina a staroslovienčina, v pravoslávi staroslovienčina a gréčtina, v protestantských cirkvách jazyky národné /u nás slovenská evanjelická cirkev a.v. – bibličtina = čeština králickej biblie/. Ku zmene v používaní liturgických jazykov došlo na úrovni cirkvi rímskokatolíckej /po 2. vatikánskom koncile možnosť používať národné jazyky/, podobne gréckokatolíckej a církvi evanjelickej a.v.
Logos/gr. slovo, myšlienka, rozum, zákon, pojem/ - filozofický termín, ktorý sa v antickej filozofii používal vo viacerých významoch, napr. Herakleitos ním označoval rozum, zákon, základ sveta, stoici termín l. používali na označenie dynamického princípu, ktorým sa riadí fyzický i duchovný svet. V antickej mytológii označoval zrodenie nejakej božskej bytosti z druhej úkonom rozumu, myslením, atď. Podľa Filóna Alexandrijského je logos božím činiteľom pri stvorení sveta a prostredníkom medzi bohom a svetom.
Luteránstvo alebo luteranizmus – jeden z hlavných prúdov protestantizmu /popri kalvinizme a anglikánstve/, ktorý sa formoval v prvých desaťročiach 16. st. Formálnym impulzom ku zrodu l. bolo vystúpenie M.Luthera, zakladateľa a teologického predstaviteľa umierneného meštiacko-šľachtického krídla reformácie v Nemecku. Ideovým základom l. sa stal Lutherov katechizmus a augburské vyznanie viery napísané v r.1529. Ústrednou myšlienkou l. je zásada "ospravedlnenia púhou vierou", podľa ktorej cesta ku kresťanskej spáse nevedie cez vonkajšie prejavy zbožnosti /pôst, spoveď, modlitby/, ale prostredníctvom hĺbky a intenzity kresťanovej osobnej viery, preto sa v l. dôraz položil na kázeň za účelom premeniť religióznosť na vnútornú, subjektívnu presvedčenosť človeka.
Mágia/gr. mageia – čarodejníctvo/ - úkony, obrady a ceremónie spojené s vierou v existenciu nadprirodzena a v možnosť pôsobiť na prostredie pomocou nadprirodzených síl. M. je neoddeliteľnou a podstatnou súčasťou všetkých náboženstiev, nachádzajúca výraz predovšetkým v ich kultovo-obradovej stránke. Je známa m. slovná /napr. modlitba/, liečebná, pracovná, ľúbostná, poľnohospodárska, čierna /zlá/, biela /dobrá/.
Mana – predstava tichomorských kmeňov, ktoré tak nazývajú akúsi tajomnú jedinú silu, ktorou je preniknutá celá príroda. V podobné sily veria aj iné kmene, najmä indiánske /predstavy orendua, manitua /. Podľa predstáv týchto kmeňov neosobná sila preniká predmety a bytosti v prírode a dáva im nadprirodzenú moc buď na určitý čas alebo natrvalo. Všetko, čím preniká mana, nie je obyčajnému človeku prístupné a je pre neho tabu. Sila neosobnej moci sa v primitívnych predstavách spočiatku konkrétizovala na nejaký prírodný jav, napr. blesk.
Mandala/sans. mandalah – kruh, m.r./ - mystický nákres pozostávajúci z kruhových a štvorcových obrazcov s naznačenými božstvami. Používa sa ako meditačná pomôcka v tibetskom buddhizme. M. predstavuje posvätnú ríšu, často nebeský palác Buddhu a obsahuje symboly a obrazy, ktoré zobrazujú aspekty osvietenej psychofyzickej osobnosti Buddhu.
Manicheizmus – učenie Peržana Maniho /216 – 277/, podľa jedných považované za gnostické učenie, inými zhodnotené ako zdokonalené kresťanstvo. Faktom je, že m. ako "kacírsky" smer bol stíhaný svetskou aj cirkevnou mocou. Bol osnovaný na strohom dualizme, podľa ktorého ríša zla, "temna" so svojím vládcom satanom je práve tak prapôvodná ako svetlá ríša božia/!!!/. Svet je tak zmesou dobra a zla, svetla a tmy, večným antagonizmom, ktorý sa premieta i do človeka ako boj medzi dobrou a zlou ľudskou dušou. Vykúpenie možno dosiahnúť len oddelením oboch ríš, vyslobodením svetla zo zajatia tmy, teda potlačením telesnosti /asketizmus/.
Mantra/sans. mantram – magická alebo modlitebná formula, s.r./ - tvorí ju reťazec slov alebo slabík, ktoré môžu, ale nemusia mať zrozumiteľný zmysel. Veriaci ju buď odrieka, alebo opakuje iba v duchu. M. sa vyskytuje vo všetkých indických náboženstvách a vyplýva z viery, že opakovanie frázy, slova alebo slabiky pri meditácii a uctievaní božstva pomáha sústrediť sa a rozvíjať duchovnú silu.
Mariánske kráľovstvo/Regnum marianum/ - úsilie a program habsburskej dynastie integrovať Uhorsko ako súčasť rakúskeho mocnárstva /po r. 1526/ na báze, platforme katolíckej ideológie a katolíckeho svetonázoru. Toto úsilie kulminovalo po nástupe reformácie, resp. protihabsburských stavovských povstaní sedmohradskej šľachty s reformovanou, kalvínskou konfesiou. Častokrát násilnú rekatolizáciu Uhorska zmiernil až tolerančný edikt Jozefa II. z r.1781.
Mater et magistra/lat. Matka a učiteľka/ - encyklika najvyššieho pontifika Jána XXIII. /hlavou katolíckej cirkvi v rokoch 1958 – 1963/ z júla r.1961 venovaná sociálnemu učeniu katolíckej církvi, resp. je zasvätená analýze problémov triednej spoločnosti, problémov spojených s existenciou trhu, kapitálu, robotníctva,atď. Nadväzuje na prvú sociálnu encykliku modernej doby – encykliku Leva XIII. "Rerum novarum" /1891/ s určitou modernizáciou a posunom v interpretácii moderného sveta oproti jej slávnej predchodkyni.
Mesianizmus/starožidovské Mašiách – pomazaný/ - súhrn ideí, proroctiev a nádejí vyjadrených v Starom zákone a spojených s vierou v príchod mesiáša – božského spasiteľa, posla boha, osloboditeľa, vykupiteľa a pod. – a vo všeobecnosti ide o vieru na posledné časy sveta, najmä definitívne ustanovenie Božieho kráľovstva. V kresťanstve termíny Mesiáš a Ježiš Kristus sú totožné /gr. Christos – pomazaný/.
Metodisti/angl. methodists – metódy/ - jeden zo smerov protestantizmu, resp. samostatná cirkev, ktorý vznikol odštiepením od anglikánskej církvi v 18. st. Za cieľ svojej činnosti si m. vytýčili dôsledne a novými metódami uvádzať do života kresťanské etické a morálne princípy. M. cirkev preto nenastoľovala problémy rázu teologického, ale skôr rozvinuli "praktický" aspekt kresťanstva – šírenie "náboženstva srdca", "náboženstva lásky", propagáciu kresťanskej pokory a trpezlivosti v prostredí robotníctva a mestskej chudoby. V činnosti m. sú teda skonkrétnené tzv. pietisticko-náboženské tendencie, tj. zdôrazňovanie abstraktne chápanej lásky k človeku. Mnoho stúpencov získali m. v USA a v Anglicku.
Metropolita - 1. V pravoslávnych cirkvách titul najvyšších hodnostárov. 2. V rímskokatolíckej církvi tento názov, resp. titul prislúcha arcibiskupovi, tj. primasovi, najvyššiemu predstaviteľovi cirkevnej provincie.
Misie/lat. missio – poslanie/ - činnosť vyvíjaná kresťanskými cirkvami a zameraná na proces evanjelizácie medzi nevercami a medzi obyvateľstvom iného vyznania. Za misijné sa pokladajú tie krajiny, v ktorých ešte nie je vybudovaná pevná a stála cirkevná organizácia. Pojem m. je identický pojmu evanjelizácia.
Modus vivendi/lat. spôsob spolunažívania, koexistencie/ - dohoda o spôsobe súžitia, koexistencie štátu a katolíckej cirkvi v danej krajine, ktorá sa uzatvára medzi vládou niektorého štátu a štátom Vatikán /svätou stolicou/. Na rozdiel od konkordátu nepodlieha ratifikácii v parlamente. Vláda predmníchovského Československa podpísala s Vatikánom m.v. 2.2.1928, pričom dohoda riešila problém delimitácie diecéz na území 1. ČSR, problém správy cirkevného majetku, menovania cirkevných hodnostárov a hlavne Vatikán potvrdil hranice Československa tak , ako ich stanovila Versailleská mierová konferencia /1919/. Jeho uzavretím boli posilnené pozície katolicizmu v 1.ČSR. Podpis m.v. stratil platnosť po viedenskej arbitráži /november 1938/, teda po revízii hraníc ČSR, resp. zmlúv versailleského mierového systému.
Mojžiš – podľa tradície, resp. biblického mýtu prorok, zakladateľ židovského /judaistického/ náboženstva, autor prvých piatich kníh židovského kánonu, ktorý za pomoci Jahveho /asi v 13.st. pred n.l./ vyviedol starých Židov z egyptského zajatia, prijal od neho na hore Sinai "zákon" – desatoro božích prikázaní pre vyvolený národ a zaviedol kult Jahveho.
Monoteizmus/gr. monos – jeden, theos – boh/ - 1. Z filozofického aspektu je to koncepcia hlásajúca, že existuje iba jediné najvyššie, absolútne, nekonečné a duchovne-osobné bytie odlišné od sveta, ktoré však ako stvoriteľský a nosný základ preniká všetkou skutočnosťou světa. 2. Z teologického hľadiska m. Starého a Nového zákona reprezentuje výpoveď, že "bytosť a moc, ktorú v jej jednaní tu a teraz" zakúšame v dejinách spásy /"náš Boh", "Boh otcov"/ je práve jeden, jediný, absolútny Boh, Pán celého sveta a dejín…"
Monsignore/tal. mon – môj, signore – pán/ - čestný titul pápežských prelátov /lat. praelatus/ a vysokých cirkevných hodnostárov. Pápež ho udeľuje výnimočne aj príslušníkom nižšej hierarchie /skr. Msgre/.
Monštrancia alebo ostenzórium/lat. monstrare, ostendere – ukázať/ - v rímskokatolíckej cirkvi liturgický predmet, obvykle zlatá alebo pozlátená schránka, ktorá sa používa na verejné vystavenie hostie pri bohoslužbách.
Muhammad Ibn Abdulláh /asi 570 – 632/ - prorok a zakladateľ islamu, pričom bol nielen tvorcom nového náboženstva, ale aj novej koncepcie spoločenského a politického usporiadania. Bol kodifikátorom základných zásad budúceho štátu /chalifát/, právnych /šaria/ a etických noriem /achlák/ islamu. Ortodoxný islam považuje M. za smrteľného človeka, kým v ľudovom a šiitskom islame má nadpozemské črty.
Mulla /arab. maula – pán, vládca/ - titul islamského učenca alebo sudcu.
Mystériá/gr. mystérion – tajomstvo/ - obrady v kulte niektorých božstiev antického a orientálneho náboženstva, ku ktorým bol prístup vyhradený len zasväteným. Niektoré mystériá mali viac stupňov zasvätenia, z ktorých len "najvyšší" dával právo účasti na celom obrade.Najdôležitejšími formami m. náboženstiev v staroveku sú kulty, ktorých predmetom boli tieto božstvá : Isis a Oziris v Egypte, Attis a Kybele vo Frýgii /Malá Ázia/, Adonis v Sýrii, Mytras v Perzii a Demeter v Grécku. Mysteriózny rozmer nájdeme i v kresťanstve, m. je napr. omša, ktorú teológovia vysvetľujú ako "tajomstvo obety Ježiša Krista v podobe chleba a vína", m. sú zahalené aj základné cirkevné dogmy.
Mystika/gr. myein – uzatvárať sa/ - pôvodne učenie uzavretých siekt, do ktorého boli zasvätení len vyvolení, t. j. účastníci mystérií, obradov v kultoch niektorých božstiev antického a orientálneho světa. S náboženským pohľadom na svet zostala m. spätá dodnes, keď je chápaná ako "typ religiozity, v ktorej veriaci prežíva v rozličných stupňoch vzťah k nadprirodzenému svetu až po jednotu s Absolútnom, Bohom /unio mystica/, a tiež stav takého bezprostredného, intuitívneho vedomia prítomnosti nadprirodzeného alebo božstva"/J.Komorovský/. Do nadzmyslovej reality vedú iba nadprirodzené cesty, ako extáza, zjavenie, kontemplácia, osvietenie. Katolícka m. dosiahla vrchol v takých osobnostiach, akou bola Katarína Sienska /1347-1380/, Terezia z Avily /1515-1582/, Ján z Kríža /1542-1591/.
Mýtus /gr.mythos – rozprávanie, povesť, báj/ - bájny, obrazný výtvor ľudskej fantázie a predstavivosti na najnižších stupňoch vývoja ľudstva. Mal byť nástrojom na pochopenie, prípadne ovládnutie prírodných javov a spoločensko-historických procesov. Toto vysvetlenie sveta a jeho zmyslu sa v m. podáva väčšinou v príbehoch a bájnych postavách, bohoch a hrdinoch, tj. ktoré sú personifikáciou prírodných a spoločenských síl. Rozmerom m. je preto takmer vždy antropomorfizmus. M. podávajú istý obraz světa či predstavujú "svetonázor" a v tomto zmysle tvoria akýsi predstupeň filozofie. Na rozdiel od filozofie na otázky odpovedajú fantasticky a nadprirodzene /nie pojmovým myslením/, čo robí z mýtu i predstupeň náboženstva.
Náboženská filozofia - filozofia, ktorej osou a fundamentom je náboženský "svetonázor". Jej najzákladnejším poslaním je filozoficko-teoretickými metódami a prostriedkami vysvetliť či umocniť úlohu fenoménu náboženstva v duchovnej reflexii ľudstva. Príkladom je náboženský existencializmus S.Kierkegaarda, K.Jaspersa, G.Marcela, existenciálne bohoslovie M.Bubera, neotomizmus J.Maritaina, augustinianiznus M.Blondela, transcendentálny tomizmus J.Maréchala, personalizmus E.Mouniéra, filozofia Teilharda de Chardina, R.Guardiniho, atď.
Nanebovstúpenie Krista – dogma, ktorú považujú za svoju všetky kresťanské vierovyznania. Podľa nej Ježiš Kristus na 40. deň po svojom zmŕtvychvstaní /Veľká noc/ "sa naposledy viditeľne zjavil svojim apoštolom, pred ich očami vystúpil do neba a sedí po pravici Božej". Cirkevný sviatok nanebovstúpenia pripadá na štvrtok – 4O. deň po Veľkej noci.
Nanebovzatie Panny Márie – katolícka dogma vyhlásená pápežom Piom XII. roku 1950, podľa ktorej "nepoškvrnená Bohorodička Mária vždy Panna bola po skončení zemskej životnej púte s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy". Sviatok nanebovzatia slávi cirkev 15. augusta a samotná dogma je pokračovaním katolíckej dogmy o nepoškvrnenom počatí Bohorodičky /vyhlásil ju Pius IX. v r.1854/.
Nazaret – mesto v Galilei /Palestína/, kde podľa biblie Nového zákona býval Ježiš a jeho rodina.
Negatívna teológia alebo negatívna cesta – je teologickým smerom, ktorý zdôrazňuje odlišnosť boha od sveta, jeho /teda božiu/ nepochopiteľnosť a tajomstvo tak, že radšej hovorí o tom, čím Boh nie je. Neznamená teda popieranie boha, ale naopak zdôrazňuje nevýslovnosť božieho tajomstva. V kresťanskej tradícii naväzuje na veľkých mystikov /majster Eckhart, Ján od Kríža/ a znovu ožíva v existenciálnom výklade viery. Krajne negatívna teológia, ktorá pochybuje o možnosti akýchkoľvek pozitívnych výpovedí o bohu, bola cirkvou viackrát odsúdená.
Neomylnosť pápeža – katolícka dogma, podľa ktorej pápež, keď vystupuje vo veciach viery a mravov ex cathedra /z biskupského stolca/, tj. keď plní úlohu "pastiera všetkých kresťanov", je neomylný. Táto dogma bola prijatá na 1. vatikánskom koncile /187O/ a potvrdená aj závermi 2. vatikánskeho koncilu /1962 – 1965/.
New age/angl. Nový vek, éra/ - je typickým príkladom novodobého synkretického náboženského hnutia, ktoré zachvátilo postmoderný svet. Za jedného zo zakladateľov tohoto náboženstva, ktorého názov odráža eschatologickú a revitalizačnú atmosféru konca tisícročia, je považovaná Američanka Marylin Fergussonová. Astrologickým znamením, dokumentujúcim príchod nového veku je skutočnosť, že po 2 100 rokoch jarný bod prechádza zo súhvezdia Rýb do súhvezdia Vodnára. Kresťanstvo bude preto nahradené náboženstvom veku Vodnára, ktorého prvým výhonkom je New Age, kombinujúci ekologický a holistický prístup k realite s dôrazom na spirituálnu tradíciu Východu. Mystika je v systéme N. a. spojovaná s neurológiou, astrológia s kybernetikou a v šamanizme archaických kultúr je hľadaná protiváha súčasnej psychológii. Na pôde N. a. sa odohráva symbolická interakcia západnej vedy s archaickými hodnotami mimoeurópskych kultúr a východného myslenia. Tento semiotický proces dialógu civilizácií v rámci N. a. vedie vedome k rezignácii na hodnoty západnej kresťanskej kultúry.
Nirvánam/sansk. vyvanutie/ - konečný cieľ úsilia v buddhistickej náuke, stav, do ktorého sa dostal Buddha, keď v meditácii dosiahol "Prebudenie" do pravej pravdy a stal sa "Prebudeným". Znamená úplne oslobodenie sa od bezpočiatočného "kolobehu" narodení /samsárah/ a vyslobodenie sa od nestálosti a trápenia, ktoré sú s nimi neoddeliteľné späté. Nirvánam nie je úplny zánik, pretože v Buddhovom učení sa spomína aj svet /sféra/ vyvanutia, do ktorého sa uvoľnený dostane.
Noviciát/lat. novus – nový/ - prípravné obdobie, skúšobná doba, ktorá predchádza prijatiu nového príslušníka rehole. Novic – novicka : kandidáti rehoľníctva v stave noviciátu.
Nový zákon - jedna z dvoch hlavných častí Biblie, u slovenských katolíkov ide o zaužívaný názov na označenie prvokresťanských spisov, ktoré sa v iných jazykoch presnejšie označujú výrazom Nový testament. Výstižný je aj názov používaný slovenskými evanjelikmi – "Knihy Starej a Novej zmluvy:" Knihy N.z. /27 spisov/ sa rozčleňujú takto : 1. Dejepisné Knihy /evanjeliá, Skutky apoštolov/, 2. Poučné Knihy /apoštolské listy/, 3. Prorocká Kniha /Zjavenie sv. Jána/.
Numinózny/lat. numen – pokyn, rozkaz, božstvo, božská priazeň/ - nadprirodzený, nevysvetliteľný, tajuplný.
Nuncius/lat. nuntius – posol/ - stály diplomatický zástupca Vatikánu v hlavných mestách štátov, ktoré s ním udržiavajú diplomatické styky, pričom táto funkcia je zvyčajne spätá aj s "dozorom" nad katolíckou cirkvou v danej krajine. Zodpovedá hodnosti veľvyslanca /internuncius/. V štátoch, ktoré neudržiavajú s Vatikánom diplomatické styky, funkciu nuncia pri katolíckej cirkvi môže mať pápežský legát.
Ofera/lat. offero – podávať, poskytovať/ - dary na cirkevné účely odovzdávané pri bohoslužbách, sobášnych obradoch, pohreboch, atď.
Okultizmus/lat. occultus – skrytý, tajný/ - súhrnný názov na označenie teórie a praxe súvisiacej s hľadaním údajného možného spojenia tohto sveta s nadprirodzenými bytosťami pomocou tajných či neznámych síl, zaoberá sa vzťahmi týchto magických síl človeka k vonkajšiemu svetu. Člení sa na parafyziku, parapsychológiu, telekinézu, telepatiu, levitáciu, špiritizmus.
Oltár/lat. altare/ - v prvotných a starovekých náboženstvách miesto určené na prinášanie obety, resp. namiesto ohňa na spaľovanie obetných darov pre božstvá. Kresťania pre eucharistickú slávnosť používali najprv len stôl. Nepohyblivý kamenný oltár sa objavil až v 6.st. Podľa novších predpisov môžu sa slúžiť sv. omše na stole bez oltárneho kameňa.
Omša/lat. missa – odbavenie, prepustenie, podľa oficiálnej omšovej formuly: "ite, missa est", "choďte, omša sa skončila/ - vrcholný úkon katolíckej bohoslužby. Vo východných cirkvách sa používa gr. termín liturgia. Stredobodom omše je vďakyvzdanie /eucharistia/ a slávnostné pripomenutie života a smrti Ježiša Krista v eucharistickej obeti, pozostávajúcej z obetovania chleba a vína a ich prepodstatnenia na telo a krv Ježiša Krista v zmysle jeho viet, ktoré podľa evanjelií predniesol pri poslednej večeri.
Opát/lat. abbas/ - predstavený kláštora v tých reholiach, ktorých kláštory sú samostatnými jednotkami a rehoľníci majú v nich trvalé umiestnenie, napr. benediktíni, cisterciáni /na rozdiel od reholí, ktorých členovia môžu byť v rámci svojej rehole voľne premiestňovaní z jedného kláštora do iného, ako františkáni, dominikáni a i./.
Oratórium /lat. orator – rečník, kázateľ/ - 1. Rozsiahla hudobná skladba pre sólový spev, zbor a symfonický orchester, zvyčajne náboženského charakteru. 2. Kaplnka, modlitebňa /ako verejný priestor alebo umiestnená na hrade, zámku, v rezidenciách vysokej hierarchie/ alebo priestor v kostole či chráme, oddelená /ý/ od ostatných veriacich a umiestnená na boku presbytéria /hlavného oltára/. Bola určená pre šľachtických patrónov kostola alebo rehoľníkov.
Ordinár/lat. ordinare – ustanoviť/ - v rímskokatolíckej cirkvi biskup, pretože má právo ordinácie, tj. vysvätenia /konsekrácie/ na kňaza.
Ornát alebo kauzula/lat. ornatus – výstroj, oblek/ - vrchné liturgické rúcho, ktoré nosí katolícky kňaz pri omši. Farba sa riadi podľa liturgických predpisov /biela, čierna, fialová, zelená/.
Ortodoxia/gr. ortodoxia – správna mienka/ - 1. Pravovernosť, absolútny súhlas a často dogmatické ľpenie na vierouke cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. S ortodoxnými jednotlivcami alebo skupinami sa stretávame vo všetkých náboženských systémoch. 2. Ortodoxnou je tiež nazývaná pravoslávna cirkev.
Osservatore Romano/tal. Rímsky pozorovateľ/ - denník a týždenník vatikánskej kúrie vydávaný v niekoľkých jazykových mutáciach. Vychádza od r. 1861. Prináša spravodajstvo z cirkevného, politického i ekonomického světa.
Pančhenlama pančen/sanskr.,tibet. lama – najvyšší, pan-čhen – učenec, čhenpo – veľký/ - titul druhého najvyššieho hodnostára sekty Gelugpa, najrozšírenejšej formy buddhizmu v Tibete. Podobne ako "inštitút" dalajlamu, aj pančhenlama súvisí s vierou v reinkarnáciu, takže pri hľadaní nového prevtelenia /pančhenlamu/ sa používa podobný postup ako v prípade dalajlamu.
Panislamizmus/gr. pan – všetko/ - nábožensko-politické hnutie zamerané na zjednotenie všetkých moslimov v spoločnom štáte, integrácia pod jednou politickou, náboženskou a právnou autoritou, ktorú reprezentuje chalifa. Tvorcom nosných ideí p. bol reformátor al-Afgáni /1839 – 1897/.
Panteizmus/gr. pan – všetko, theos – boh/ - názor, filozofická koncepcia, ktorá stotožňuje boha so svetom, s prírodou a prekonáva tak teistický a deistický pojem boha, resp. p. predstavuje filozofickú modifikáciu teizmu. Namiesto predstavy božskej transcendencie, tj. boha ako nadprirodzenej bytosti nezávislej na svete a svetu nadradenej i namiesto predstavy osobného boha a boha stvoriteľa p. hlása, že boh je svetu imanentný. Boh sa rozpúšťa vo svete, naturalizuje a svet prestáva byť obmedzený bohom. V tomto zmysle sa – v klasickej filozofii - p. často považuje za východisko k materializmu alebo dokonca za zastretú formu materializmu. Koncepcia p. slúži ako zdroj modernizácie teológie a náboženskej filozofie. !!! Poznámka : Modifikáciou panteizmu, ktorá predpokladá, že nie boh existuje vo svete, ale svet existuje v bohu, je panenteizmus. Proti panteizmu, ktorý dáva možnosť popretím transcendentného a osobného boha smerovať ku nenáboženskému, svetskému, sekulárnemu, "materialistickému" postoju, udržiava panenteizmus predstavu boha ako najvyššej, všetkému nadradenej bytosti, a týtmo postojom sa blíži ku stanovisku personalizmu.
Panteón/gr. pantheon – chrám zasvätený všetkým bohom/ - 1. Antický chrám, ktorý v starovekom Grécku a Ríme bol zasvätený všetkým bohom. 2. Budova alebo interiér určený k pochovávaniu alebo na pamäť významných osobností. 3. Súhrn všetkých bohov /bohýň/ konkrétnej náboženskej svetovej či národnej polyteistickej sústavy, resp. rodového alebo kmeňového kultu.
Panychída/gr. pannychis – večiereň/ - v pravoslávnej cirkvi /cirkvách/ zádušná pobožnosť /cirkevná bohoslužobná pocta zomretému/ vysluhovaná nad telom zomretého alebo vo výročný deň jeho smrti /v katolicizme p. zodpovedá rekviem/.
Pápež/gr. pappas – otec, lat. papa – otec/ - najvyšší duchovný predstaviteľ, hlava rímskokatolíckej cirkvi /i cirkví východných uniatskych/ i štátu Vatikán /1929/. Je doživotne volený kolégiom kardinálov v konkláve.
Pascha/hebr. pesach – prechod, gr. páscha - Veľká noc/ - jeden z troch najväčších židovských sviatkov /popri sviatku Nového roka, sviatku Dňa zmierenia – Jom kippur/, ktorý sa slaví na jar 14. až 21/22 nisana na pamiatku vyslobodenia Izraelitov z egyptského zajatia. Slávnosť P. prešla mnohými zmenami : z verejnej slávnosti starých Izraelitov sa v období judaizmu stala domácou slávnosťou. V sobotu počas slávenia Paschy sa v synagóge číta /čítala/ Pieseň piesní.
Pastor/lat. pastor – pastier/ - pomenovanie kňaza v protestantských cirkvách. Na rozdiel od pravoslávnych a katolíckych kňazov pastori nie sú považovaní za darcov či nositeľov milosti božej, pretože protestantizmus odmieta kňažský stav ako sprostredkujúci článok medzi bohom a svetom. Pastor preto nemá alebo takmer nemá osobitné výsady a jeho spôsob života sa nelíši odživota radových veriacich.
Páter/lat. pater – otec/ - pomenovanie svetského, častejšie rehoľného kňaza v katolíckej cirkvi.
Patriarcha/gr. patriárches – praotec, zakladateľ rodu/ - 1. Vo všeobecnom zmysle praotec, zakladateľ rodu – tento názov pochádza zo Starého zákona. 2. Titul hlavy pravoslávnej /pravoslávnych/ cirkvi. 3. Vo svetovom katolicizme titul predstaviteľov východných uniatskych cirkví.
Patristika/lat. pater – otec/ - 1. Vdejinách filozofie sa týmto pojmom označujú prvé pokusy o teologicko-filozofické vyjadrenie kresťanského náboženstva, predovšetkým učenie cirkevných otcov z 2. – 8. st. n.l. Historici filozofie obvykle delia p. na tri obdobia. Do popredia p. "záujmov" sa dostali tri okruhy otázok : problém teologický /učenie o bohu a božej trojici/, christologický /o Kristovi ako o druhej božskej osobe/ a antropologický /dedičný hriech/. Najvýznamnejším a cirkvou najviac rešpektovaným filozofom i teológom patristiky bol A.Augustínus. 2. V teológii znamená p. učenie cirkevných otcov a väčšinou má blízky vzťah ku patrológii /cirkevní otcovia a ich náuka/, s ktorou sa niekedy stotožňuje.
Pentateuch/gr. hé pentateuchos biblos – päťzvitková kniha/ - názov, ktorým sa pomenúva prvých päť kníh Starého zákona, 5 kníh Mojžišovych : Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri, Deuteronomium. Židia nazývali tieto spisy tóra a pokladali ich za fundament náboženského, súkromného i verejného života, tj. za závažnejšie ako ostatné starozákonné spisy. Definitívna redakcia Pentateuchu bola dotvorená okolo polovice 5. storočia pred Kristom.
Perun/poľ. Piorun, slov. Parom, lit. Perkunas – hrom/ - najvyššie božstvo východných Slovanov, štátne božstvo Kyjevského štátu, hromovládca – boh trestajúci, ničivý a strašný, uctievaný aj ako darca životadarnej vlahy.
Peter/gr. Petros, lat. Petrus, preklad z aram. kefas – skala/ - novozákonná postava, meno, ktoré Ježiš dal apoštolovi Šimonovi. Neskôr sa stalo jeho osobným menom a označením jeho úradu v Cirkvi. V zozname 12 apoštolov sa Šimon Peter uvádza vždy na 1. mieste. Podľa kresťanskej tradície neskôr pôsobil v Ríme, kde v r. 67 počas Nerónovho prenasledovania kresťanov zomrel mučeníckou smrťou.
Piaristi alebo Rád zbožných škôl/lat. pius – zbožný/ - katolícka rehoľa založená na konci 16. storočia /1597/ v Ríme. Jej členmi sú kňazi – učitelia, ktorí okrem troch rehoľných sľubov /chudoba, poslušnosť, pohlavná zdržanlivosť/ skladajú 4. o výchove a vyučovaní mládeže. V 1. Československej republike boli piaristické gymnáziá – kolégia poštátnené.
Pietizmus/lat. pietas – zbožnosť/ - v istom zmysle mystický, antiintelektuálsky smer, nachádzajúci sa v opozícii voči ortodoxnému protestantizmu 17.- 18. storočia. P. zdôrazňoval potrebu osobného prežívania boha, náboženské cítenie staval nad náboženské dogmy, zavrhoval cirkevnú obradnosť, pričom osobné precítenie boha pomáha človeku upevniť mravné zásady a získať božiu milosť. Po rozkvete p. medzi rokmi 1675 – 1740 nasledoval jeho úpadok, čo sa prejavilo najmä v tom, že epigóni p. sa vzdali dialógu s vtedajším osvietenstvom.
Pohanstvo/lat. paganus – vidiečan/ - v kresťanskej literatúre týmto termínom označovali /zvyčajne hanlivo/ apologéti kresťanstva predkresťanské, nekresťanské polyteistické náboženstvá a kulty.
Polyteizmus/gr. polys – početný, mnoho, theos – boh/ - predstavuje vývinovú etapu a náboženskú formu, ktorej základ, na rozdiel od monoteizmu, tvorí viera v existenciu početných bohov a božstiev. Zakladá sa na viere v osobných, individualizovaných a špecializovaných bohov, tí tvoria zhierarchizovaný panteón, zhromaždenie bohov na čele s najvyšším bohom /egyptský Re, grécky Zeus, slovanský Perún, védsky Varuna/.
Poľný kurát – vojenský kňaz.
Pontifikát/lat. pontifex – člen kňažského kolégia pontifikov/ - duchovno-cirkevná moc rímskeho pápeža, obdobie, kedy vykonáva úrad ako pontifex maximus /najvyšší kňaz/, pontifex summus /pápež/.
Pop – pravoslávny kňaz.
Pravoslávie/gr. orthodoxia/ - cirkev východná, pravoslávne vyznanie viery. P. je jedným z dvoch smerov kresťanského náboženstva, ktoré vznikli v 11. storočí /1054/ z pôvodne jednotného kresťanstva, hlavne v dôsledku rozdielneho historického vývoja východnej a západnej časti Rímskej ríše. Tento historický fakt v mnohom poznačil rozdielny náboženský vývoj cirkvi východnej a západnej /gréckej a latinskej/, tj. pravoslávia a katolicizmu. Konzervatívnejšie p. vyznanie viery sa líši od katolíckeho, napr. učením o "Duchu svätom", neuznáva dogmu o očistci, odpustkoch, nepoškvrnenom počatí, prijíma sa pod oboma spôsobmi, atď. P. /odmieta primát rímskeho pápeža/ nemá jediné celosvetové riadiace centrum /pričom carihradský, konštantinopolský patriarcha je "prvý medzi rovnými"/ a niektoré z 15 samostatných /autokefálnych/ p. cirkví sa hlásia ku Svetovej rade cirkví, resp. sa zúčastňujú jej pravidelných zasadnutí a prijali jej program ekumenickej "obnovy" kresťanstva.
Predestinácia alebo Predurčenie/lat. predestinato/ - jedna zo základných dogiem kresťanstva, islamu a judaizmu, podľa ktorej život a koniec človeka už vopred určuje vôľa božia. Medzi kresťanskými teológmi tak vyvstal problém vzťahu slobody človeka a božského predurčenia /nevyhnutnosti/. Katolicizmus daný "spor" rieši kompromisom, kým protestantské smery, resp. kalvinizmus hovorí o absolútnom predurčení.
Preláti/lat. praelatus – povýšený/ - vyšší duchovní hodnostári katolíckej cirkvi menovaní pápežom, tj. arcibiskupi, biskupi, opáti, apoštolskí administrátori, vikári a pod.
Prímas/lat. primus – najprednejší/ - titul arcibiskupa stojaceho na čele cirkevnej provincie, prvý – hlavný arcibiskup v krajine.
Primicie/lat. primitiae – prvotiny/ - prvá omša novovysväteného katolíckeho kňaza.
Proroci/hebr. nevíím, sing. naví – ohlasovateľ, vykladateľ Božieho zjavenia/ - v biblii Starého zákona bohom povolaní muži /i ženy/, ktorí najmä v kritických chvíľach židovského národa vystupovali cez autoritu, meno boha Jahveho a rezolútne ohlasovali alebo tlmočili jeho vôľu. Starozákonní p. zanechali svoje prorocké výpovede v písomnej forme a tie sa uvádzajú medzi kánonickými knihami Starého zákona /16/, napr. Jeremiáš, Izaiáš, Ezechiel, Daniel.
Protestantizmus/lat. protestari – dosvedčovať, verejne vyhlasovať/ - jedna z troch hlavných vetiev kresťanského náboženstva. P. sa formoval, vznikol z reformácie v 15. – 16. storočí a tvorili ho pôvodne 3 hlavné smery : luteránstvo, kalvinizmus a anglikánstvo. Dnes patrí patrí ku p. kresťanstvu celá suma cirkví a denominácií, a preto silnejú snahy o ich zjednotenie /ekumenické hnutie/. Od katolicizmu je možné p. odlíšiť hlavne tým, že p. kladie dôraz na osobnú vieru /človek je ospravedlnený pred bohom za svoju hriešnosť už tým, že verí/, religióznosť ako subjektívne presvedčenie človeka, odmieta preto vonkajšie cesty ku spáse /pôst, spoveď, modlitba, dobré skutky/ v prospech morálky odvodenej z hĺbky kresťanovej osobnej viery, zvýšený dôraz kladie na bibliu a možnosť jej samostatnej, individuálnej interpretácie, oslabuje silu a autoritu cirkevných inštitúcií, atď. Vzhľadom ku povahe p. neexistuje u neho jednotná filozofia a teológia p.
Protireformácia/lat. reformatio – pretvorenie, obnova/ - útok katolíckeho feudálneho sveta proti všetkým výdobytkom a výmoženostiam reformácie. Jej počiatky spadajú do 40. rokov 16. storočia. Oporou reformácie sa stali štáty katolicizmu – Taliansko a Španielsko, tj. krajiny, kde katolicizmus naďalej zostával jedinou vládnucou ideológiou. Hlavným nástrojom protireformácie sa stali rády, predovšetkým rád jezuitov a v neposlednej miere ustanovené kolégium 6 kardinálov /r. 1542/ – inkvizítorov, ktorí "vyhľadávali" kacírov a vynášali nad nimi rozsudky.
Reformácia/lat. reformatio – pretvorenie, obnovenie/ - reformné, kritické a sociálno-politické hnutie zamerané proti rímsko-katolíckej cirkvi ako opore feudalizmu. Ideológovia reformácie v náboženskej forme /podobe/ vyjadrovali požiadavky nových spoločenských vrstiev a tried. Počiatky r. siahajú už do 15. storočia /Hus, Viklef/, ale v pravom zmysle slova sa rozvinula v 16. st. Vychádzala z opozičného hnutia ľudových vrstiev, od "revolty" ľudových kacírskych siekt až po rozsiahle hnutie, ktoré požadovalo sekularizáciu cirkevného majetku, zrušenie nevoľníckych povinností, ohrozovalo svetskú moc cirkvi. Po vystúpení ojedinelých kázateľov bola reformácia teoreticky prvý raz vyjadrená J.Viklefom a Husom a ďalej rozvinutá jednotlivými reformačnými prúdmi – v Nemecku M.Lutherom, vo Švajčiarsku J. Kalvinom. Reformácia tak vytvorila nový, tretí smer kresťanského náboženstva – protestantizmus.
Rehole/lat.regula – pravidlo, poriadok/ - náboženské združenia, ktorých členovia /rehoľníci, mnísi, rehoľníčky, mníšky/ žijú vo zvláštnych komunitách /kláštoroch/, pričom sa riadia a žijú podľa cirkvou stanovených zásad. V kresťanstve početné rehole vznikli pri cirkvi rímsko-katolíckej /jezuiti, františkáni, dominikáni/ a pravoslávnej, kým protestantské cirkvi rehoľný spôsob života odmietajú. Rehoľníci /rehoľníčky/ skladajú sľub poslušnosti, pohlavnej zdržanlivosti, chudoby. Podľa toho, či r. vyžaduje neodvolateľný alebo len "obyčajný" sľub, delia sa r. na rády /= sľub neodvolateľný/ a kongregácie. Asketický spôsob života reholí má získať církvi a veriacim zásluhy a "milosti" pred bohom.
Religionistika tiež Religiológia, Veda o náboženstve/angl. Science of religions, History of religions, nem. Religionswissenschaft, fr. Science des religions, rus. Religiovedenie, poľsky Religioznawstwo/ - "empirická, antropologická veda, ktorá skúma náboženské štruktúry sveta historicky a fenomenologicky ako zložitý, mnohovrstvový jav, z aspektu psychického, sociálno-kultúrneho, i z aspektu aspektu viery človeka v určitú transcendenciu. Z aspektu psychického sa zaoberá náboženským prežívaním človeka, jeho náboženskou skúsenosťou, vierou, spôsobom adorácie, modlitbou a inými náboženskými úkonmi, predstavivosťou a mýtotvorbou, i parapsychologickými a patologickými javmi, extatickými stavmi apod. Z aspektu sociálno-kultúrneho r. sa zaoberá náboženstvom ako sociálnym a kultúrnym javom, venuje pozornosť náboženským spoločenstvám a inštitútom, ako sú cirkvi, sekty, rehole, organizácia kultu, tvorba nábožensko-mravných noriem, religiozita a pod. Z aspektu viery človeka v určitú transcendenciu či nadprirodzenú predstavu sa zapodieva skúmaním predmetu viery. Ako pomocné vedy religionistike slúžia : etnografia, etnológia, archeológia, folkloristika, dejiny umenia, geografia náboženstva a pod."/J. Komorovský/ K najvýznamnejším predstaviteľom európskej r. patria : F.M.Muller, E.B.Tylor, M.Eliade, K.P.Tiele, E.Durkhiem. Na Slovensku významným teoretikom religionistickej vedy je Ján Komorovský, ktorý rieši otázky porovnávacích dejín náboženstiev a mytológie.
Religiozita/lat. religio – náboženstvo/ - termín psychológie a sociológie náboženstva, vyjadrujúci individuálno-subjektívne alebo kolektívne hodnotiace a sebahodnotiace postoje k náboženstvu, k jeho uplatňovaniu a praktizovaniu v živote, v miere zachovávania náboženských noriem, predpisov a prikázaní, v stupni náboženského povedomia a cítenia. Prakticky sa r. môže prejavovať v určitom ponímaní alebo nechápaní, prijímaní alebo odmietaní nejakej náboženskej doktríny, v prežívaní náboženstva, praktizovaní náboženstva v osobnom a verejnom živote /modlitby, účasť na bohoslužbách/, v čítaní náboženskej literatúry, v postojoch k liturgii, atď. V sociálnej religiozite figuruje náboženstvo ako subkultúra nejakej spoločenskej skupiny /robotníkov, roľníkov, inteligencie, dediny, mesta/ alebo vekovej skupiny/deti, mládež, dospelí/. V zmysle náboženského vedomia sa niekedy hovorí o r. národa ako úhrne znakov charakterizujúcich náboženské postoje rôznych sociálnych a vekových skupín. Pri výskume r. sa obvykle uplatňujú sociologické štatistické metódy a psychologicko-sociologická analýza získaných údajov. /J. Komorovský/
Reverend /angl./ - kňaz v anglosaských zemiach.
Rítus/lat. ritus – obrad/ - obrad, zvyklosť, súhrn náboženských úkonov spojených s náboženským kultom a vykonávaných väčšinou podľa určitých pravidiel, ktoré sa ustálili zvykom a tradíciou alebo sa pevne ustanovili cirkevnou autoritou. Podľa rozdielnosti obradov sa od seba odlišujú rôzne cirkvi. V tomto zmysle hovoríme napr., o ríte východnom a ríte západnom. Obrady sú hlavnou formou vonkajšieho prejavu náboženstva. S obradmi je spojené udeľovanie všetkých sviatostí, pobožností a sviatky.
Saleziáni – mužská rímsko-katolícka rehoľa založená Donom Boscom v Turíne r. 1895. Orientuje sa na výchovu mužskej mládeže a misie. Na území Slovenska založili prvý kláštor r. 1924 v Šaštíne. Pozostávajú z kňazov, klerikov a laikov. Jednou z originálnych iniciatív dona Bosca je "konštituovanie" saleziána laika ako odborníka, učiteľa a rehoľníka v jednej osobe v školách s internátmi, učilištiach a pod.
Samsára/sans. putovanie, prechádzanie/ - učenie o prevteľovaní duší, základný stavebný kameň všetkých indických náboženstiev – hinduizmu, buddhizmu a džinizmu. Spočíva na predstave, že celý svet je spútaný jedinou reťazou existencie a predchodcov z jedného telesného stavu do druhého. Každý tvor po zániku svojej telesnej schránky sa znovu narodí v inom tele – človeka alebo zvieraťa – podľa neúprosného zákona karmy.
Scientológia/lat. scientia – veda, gr. logos – náuka, slovo, "náuka o vedení", angl. Scientology alebo The Church of Scietology/ - organizácia, ktorá si vytýčila ako program štúdium ľudského ducha vo vzťahu k sebe, k ľuďom, k Univerzu, ako štúdium najvyššieho Bytia a najvyšších schopností indivídua. Založil ju L.R.Hubbard /1911 – 1986/. Učenie i prax s. kladie dôraz na uzdravovanie, je priamym pokračovaním Buddhovho učenia a gnostických koncepcií spásy. Jedným z najdôležitejších cieľov s. je dosiahnutie 8. dynamiky, tj. prienik do Nekonečna, do Najvyššej bytosti, atď.
Sekta/lat. secta – sekta, směr, strana/ - skupina či spoločenstvo veriacich vyznávajúcich určitú obmedzenú doktrínu, s radikálnym alebo protestným programom, ktorým sa odštepuje zo štruktúry náboženského spoločenstva nárokujúceho si pravovernosť. Doktrína sa zakladá na rozpracovaní vlastnej ideológie, nonkonformizme, s vlastnou hierarchiou hodnôt a mravných noriem i životných pravidiel. Niektoré sekty majú v programe mravné povznesenie ľudstva, iné, adventistické, hlásajú blízky koniec sveta, ďalšie sa sútreďujú na vnútorné náboženské zážitky alebo si kladú poznávacie ciele.
Sekularizácia/lat. saecularis – svetský/ - zosvetštenie, "odcirkevnenie", oslobodenie, emancipácia spod vplyvu náboženstva. Pôvodne sa tento termín používal výhradne iba v právnej vede, k pomenovaniu ekonomicko-politických opatrení v dobe westfálskeho mieru /40. roky 17. st./. Išlo o zabratie cirkevného majetku a jeho prevedenie do vlastníctva svetských feudálov. V 18. a hlavne 19. st. sekularizácia /teoreticky i prakticky/ nadobúda širší význam a zmysel. Proces zosvetštenia zasahuje tiež oblasť vedy, mravov, politiky, umenia, myslenia a kultúry vôbec.
Seniorát – v niektorých protestantských cirkvách a náboženských spoločnostiach stredný článok riadenia vnútrocirkevnej štruktúry, tj. obvod viacerých zborov na čele so seniorom, seniorátnym kurátorom, výborom, atď.
Septuaginta/lat. sedemdesiat, značka LXX/ - najstarší a najdôležitejší preklad Starého zákona do gréčtiny. Vznikol v 3. – 2. storočí pred Kristom v Alexandrii a bol určený pre Židov v diaspóre, ktorí už nerozumeli starozákonným spisom v hebrejčine. Podľa legendy preklad pripravilo 72 židovských znalcov – odtiaľ pochádza názov. V judaizme konca 1. st. po Kristovi prestáva byť S. rešpektovaná, resp. súčasťou kánonu.
Schizma/gr. schizma – rozkol/ - cirkevný rozkol, tj. vytvorenie novej cirkvi, náboženského smeru či sekty, prípadne roztržka vo vnútri cirkvi samotnej. K najznámejším schizmám v dejinách kresťanstva patrí vznik tzv. monofyzitských cirkví v 5. st. n.l., východná schizma v r. 1054, keď sa kresťanstvo rozdelilo na východnú /pravoslávnu/ a západnú /rímskokatolícku/ cirkev, reformácia v 16. storočí - vznik cirkví luterského a reformovaného /kalvínskeho/ typu.
Sibylla/gr. veštkyňa/ - v starovekom Grécku a Ríme tak volali ženu, ktorá v stave extázy mala videnia a veštila. Pod názvom Sibylline knihy vydávali veštby anonymní autori, nielen Gréci a Rímania, ale aj židia a kresťania, častokrát so silným sociálnym a politickým nábojom, a to až do dnešných čias.
Sion – hora v Jeruzaleme, kde podľa biblie Starého zákona mal sídlo kráľ David a na ktorej stál chrám boha Jehovu. Postupne sa stal Sion symbolom vernosti bohu a zjednocovacích snáh židovského národa /sionizmus/ na území Palestíny pri svätej hore Sion. Tvorcom ideí sionizmu ako nábožensko-politickej a nacionálnej doktríny bol novinár T.Herzel, autor knihy Židovský štát /1903/.
Slobodomurárstvo/angl. freemasons/ - medzinárodné spoločensko-etické hnutie s filantropickým zameraním, odroda voľnomyšlienkárstva, nábožensko-mystického a sprvoti antiklerikálneho zamerania. Združuje príslušníkov rôznych národností, politických i náboženských smerov. Základnou podmienkou pre prijatie do niektorej lóže /líšia sa tajným a symbolickým rituálom/ je viera v boha – "veľkého architekta vesmíru" – a v nesmrteľnosť duše.
Soteriológia/gr. soteria – spása, vykúpenie/ - teologický odbor pojednávajúci o spáse.
Spiritualizmus/lat. spiritualis – duchovný/ - 1. V širšom zmysle termín na označenie idealizmu. 2. Učenie o duchovnom prazáklade sveta, je blízky mysticizmu a podporujú ho špiritisti. Ku spiritualistom býva zaraďovaný Platón /?/, scholastici, Bergson /?/, ruský filozof V.S.Solovjev.
Spolok svätého Vojtecha - účelové zariadenie rímskokatolíckej cirkvi založené v r. 187O v Trnave /súčasť trnavského arcibiskupstva, 1978/ farárom dr. A.Radlinským. Vydáva a zabezpečuje distribúciu cirkevnej tlače a neperiodických publikácií.
Svätí – v katolíckej cirkvi a vo východných cirkvách osoby z radov veriacich, ktoré dosiahli hrdinský stupeň cnostného života a boli autoritou cirkvi kanonizované, resp. podstúpili mučenícku smrť pre vieru. Do pantheónu s. sa dostali i postavy novozákonné / Panna Mária, apoštoli/, učitelia cirkvi, zakladatelia reholí, mnísi, pustovníci, laici, atď.
Svetová rada cirkví – vedúci orgán, najvyššia medzinárodná inštitúcia súčasného zjednocovacieho hnutia protestantských a pravoslávnych cirkví /ekumenizmus/, ku ktorým sa pridala i cirkev starokatolícka. SRC má vyše 260 členských cirkví z 90 štátov, sídli v Ženeve. Zo Slovenska členmi SRC sú : Slovenská evanjelická cirkev a. v., Pravoslávna cirkev a Reformovaná kresťanská cirkev. Ustanovujúce zasadnutie SRC sa uskutočnilo v Amsterdame r. 1948. Jej poslaním – ako medzicirkevnej, nadnárodnej oragnizácie – je koordinovať činnosť uvedených cirkví, tlmočiť ich názory na medzinárodnom fóre, usilovať o prekonanie nielen vieroučných rozdielov, ale predovšetkým pokúsiť sa o akčnú jednotu pro riešení problémov globálneho sveta – hlad, choroby, vojny, AIDS, devastácia prírody, rasizmus, atď.
Syllabus bludov/lat. syllabus – prehľad, ukazovateľ/ - Syllabus complectens praecipuos nostrae aettatis errores /Úplny zoznam hlavných omylov našich čias/, zoznam 80 "bludných téz", ktoré vydal pápež Pius IX. 8.12.1864 ako doplnok encykliky Quanta cura a kde odsudzuje najrôznejšie fenomény modernej sekulárnej doby /racionalizmus, ateizmus, panteizmus…/.
Synód/gr. synodos – zhromaždenie, rus. sinod/ - 1. Najvyšší orgán správy ruskej pravoslávnej cirkvi zriadený cárom Petrom I. v r.1721 namiesto zrušeného patriarchátu, pričom pretrval do jeho obnovenia, tj. do r. 1917. 2. V dnešných pravoslávnych cirkvách poradný orgán hlavy cirkvi /metropolitu/ zložený väčšinou z biskupov.
Synóda – 1. V rímskokatolíckej cirkvi poradný orgán pápeža so sídlom vo Vatikáne, jeho členmi sú predsedovia biskupských konferencií jednotlivých štátov. 2. V protestantských cirkvách je to vrcholné zhromaždenie duchovných i svetských hodnostárov, resp. svetských dozorcov cirkvi určitej krajiny, ktorá rozhoduje o otázkach vierouky, organizácie a cirkevnej disciplíny.
Synagóga/gr. synagógé – zhromaždenie/ - židovská modlitebňa založená pôvodne pre Židov v diaspóre, pre ktorých obrady v jeruzalemskom chráme boli nedostupné /3 zničenia jeruzalemského chrámu/. Obetná bohoslužba je tu nahradená čítaním a výkladom Tóry za vedenia rabína.
Šalóm/hebr. pokoj, gr. eiréné – mier/ - v Biblii neoznačuje výlučne "pokoj", "mier" v dnešnom zmysle slova, ale aj hmotný blahobyt, spokojnosť, šťastie, zdravie, dlhý život, úspech v podnikaní a pod. Izraeliti však boli presvedčení, že š. je v každom spomenutom prípade božím darom. Š. je teda predovšetkým náboženský pojem, i keď jeho ovocím môže byť aj hmotný blahobyt. Pokoj je výsledkom a znamením Jahveho spásy. Pozdravy ako "Pokoj vám"! a "Choď v pokoji" znamenajú v neskoršom judaizme želanie božieho požehnania.
Šaria/arab. správna cesta vedúca k cieľu, predpis/ - boží zákon v islame. V zmysle božieho zákona sa šaria chápe ako správna cesta hodná nasledovania. Základ š. predstavuje Korán a Sunna, nadstavbu právna veda /fikh/, v rámci ktorých ulamá vyvinuli systém pravidiel a noriem determinujúci život moslima od kolísky po hrob. Sú to pravidlá určujúce vzťah človeka k bohu, vzájomné vzťahy v rámci ummy, atď. Ustanovenia š. sú náboženského aj svetského rázu a ich porušenie sa prísne trestá.
Šiizmus/arab. šía – skupina, stúpenci/ - všeobecný názov pre prúdy a sekty v islame, ktoré uznávajú potomkov Alíhi Ibn Abí táliba za jedine zákonitých nástupcov proroka Mahammeda. K rozkolu v umme /tj. na sunnitov a šiitov/ došlo čoskoro po prorokovej smrti. Šiizmus mal najprv podobu heretického hnutia, neskôr – od 10. storočia – podobu oficiálnej štátnej doktríny, ktorá v niektorých islamských štátoch pretrvala dodnes, napr. Irán, resp. Moslimská republika. Šiiti uctievajú Korán /Sunnu odmietajú/, kult mučeníkov, atď.
Šintoizmus/japon. šinto – cesta bohov/ – japonská národná náboženská sústava, ktorá vznikla z rodových a kmeňových kultov /kult prírody, kult predkov, mágia, animizmus/. V roku 1868 bol šintoizmus prehlásený za štátne náboženstvo /do r. 1946/. Jadro š. tvorí kult početných kami /duchov/, ktorí pôvodne žili v zvieratách, rastlinách, predmetoch, prírodných javoch… Súčasťou š. bolo i učenie o božskom pôvode japonského národa. Niektoré obrady a predstavy prevzal š. z buddhizmu.
Šiva - jeden z troch hlavných hinduistických bohov, tretí boh hinduistickej triády /trimúrti, sanskr. 3 osoby/, tj. chápanie najvyššieho božstva v troch aspektoch, ako triády bohov : Brahma ako stvoriteľ, Višnu ako udržovateľ a Šiva ako ničiteľ. Predpokladá sa, že sa vyvinul z védskeho boha Rudru. Je najrozporuplnejším hinduistickým bohom. V trimúrti predstavuje ničivý princíp, ale aj reprodukčnú silu. Sekta šivaistov ho pokladá za Tvorcu, Udržiavateľa aj Ničiteľa.
Špiritizmus/lat. spiritus – duch, angl. spirits – duchovia/ - viera v duchov, viera, že je možné stýkať sa s duchmi /s dušami mŕtvych/. Duchovia sa prejavujú prostredníctvom médií /lat. medium – prostredie, prostredník, tj. prostredník medzi "záhrobným" a pozemským životom/, a to rozličnými zvukmi, otváraním a zatváraním dverí, dvíhaním stola a pod. Š. je praxou okultizmu, pretože špiritisti vyvolávajú duchov, existenciu ktorých okultisti teoreticky dokazujú a vysvetľujú. Š. "hľadá" svoj pôvod v animistických predstavách o duši a duševnom živote.
Tabu - zákaz alebo obmedzenie opierajúce sa o sankcie náboženského a spoločenského charakteru, ktorých porušenie sa primerane priestupku trestá. Často sa týky sexu, incestu, smrti, jedla apod. Porušenie tabu je závažný priestupok znamenajúci stratu ochrany bohov, spoločenskú diskrimináciu či doslova ostrakizáciu.
Talmud/hebr.,aram. talmud – učenie, štúdium/ - židovská nábožensko-literárna pamiatka založená na výklade Starého zákona, tj. zbierka zákonov a náboženských tradícií postbiblického judaizmu. Skladá sa z mišny /ústna tóra/ a komentára k nej, čiže gemary. Mišna dostala definitívnu písomnú formu v rokoch 135 – 2OO po Kr. Obsahuje právne normy, náboženské predpisy, teologické úvahy o judaistickom kulte a dogmatike, etické normy, zápisy z oblasti matematiky, astronómie, lekárstva, atď. Vykladači talmudu – talmudisti – pokladajú jeho text za rovnako záväzný ako text Starého zákona.
Teizmus/gr. theos – boh/ - nábožensko-filozofické učenie uznávajúce existenciu osobného boha ako transcendentnej bytosti s rozumom a vôľou, ktorá mimoriadnym spôsobom riadi všetko, čo sa odohráva vo svete a vedie ľudstvo i jednotlivcov ku spáse. Vyznávaním viery v boha je t. opakom ateizmu, vierou v jediného boha sa t. základne líši od polyteizmu, vierou v transcendentného boha, existujúceho mimo stvoreného sveta a nad ním sa líši od panteizmu, tým, že nepripúšťa existenciu nijakého iného božstva sa líši od henoteizmu. Napokon vierou v osobného boha, ktorý riadi všetko, čo stvoril, sa zásadne líši od deizmu.
Teofánia/gr. theos – boh, phainó – zjaviť/ - pojem, ktorým sa v biblických vedách označuje mimoriadne zjavenie boha, sprevádzané osobitnými prirodzenými a nadprirodzenými javmi.
Teogónia/gr. theos – boh, gonéia – pôvod/ - sústava starovekých náboženských mýtov a antropomorfných predstáv o pôvode a rodokmeni bohov v prvotných polyteistických náboženstvách /babylónsky epos Enuma eliš, Hesiodos – Teogónia, zbierky starogréckej mytológie/.
Teokracia - pozri hierokracia.
Teológia/gr. theos – boh, logos – náuka, učenie, slovo/ - bohoslovie, náuka, ktorá systematickým spôsobom podáva všeobecné i špecifické poznatky o bohu a náboženstve, je to systém teoretický a zároveň praktický. Rozdeľuje sa na viaceré disciplíny – prirodzená t., fundamentálna t., dogmatická, biblická, morálna, pastorálna, spirituálna.
Teozofia/gr. theos – boh, sophia – múdrosť/ - smer, učenie, ktorého predstavitelia uprednostňujú vnútornú skúsenosť, mystickú intuíciu ako spôsob pochopenia boha pred autoritou oficiálneho učenia náboženských spoločenstiev. Široko propagovanou sa stala teozofia po vzniku Teozofickej spoločnosti /New York, 1875/ a jej filiálky v indickom Madrase /1882/.
Tipitakam/páli – Trojitý kôš, sanskr. Tripitakam/ - jediný dochovaný úplny kánon buddhistickej literatúry, sekty théravádó, napísaný v jazyku páli. Z kánonov iných buddhistických siekt sa zachovali len jednotlivé časti sanskritské, prípadne ich tibetské a čínske preklady. Tipitakam je zložený z 3 častí - pitak /"košov"/ : kôš kláštornej disciplíny, kôš sútier – Buddhovych "kázní" a rozprav a napokon kôš dharmovej filozofie.
Tolerančný edikt/lat. tolerantia – znášanlivosť, edictum – úradný výnos, nariadenie/ - nariadenie cisára Jozefa II. z 29.10.1781 povoľujúce v Uhorsku obmedzenú náboženskú slobodu nekatolíkom, podobne ako v rakúskej časti habsburskej monarchie.
Tolerančný patent/lat. tolerantia – znášanlivosť, lat. patent – úradná listina/ - nariadenie vydané cisárom Jozefom II. 13.10. 1781, ktorým bola v Rakúskej monarchii /resp. jej vlastnej "rakúskej" časti – Čechy, Morava, Slovinsko/ povolená činnosť i nekatolických konfesií /vierovyznaní/ - pravoslávnej, helvetskej, augsburskej.
Totemizmus/indiánske ototeman – on patrí k mojej krvi/ - nábožensko-sociálny systém delenia kmeňa na skupiny, späté príbuzenstvom po mužskej alebo ženskej línii, pričom každá skupina verí vo svoje tajomné príbuzenstvo s určitou triedou materiálnych predmetov – totemom /totemami/ skupiny, najčastejšie s nejakým druhom zvierat alebo rastlín. Zväzok s totemom sa obyčajne prejavuje v zákaze /tabu/ zabíjať ho, vo viere v pôvod skupiny od svojho totemu, v magických obradoch pôsobenia na totem, v rituálnom usmrtení a jedení totemového zvieraťa /= uzavretie "zväzku krvi" hlavne s jeho božstvom/.
Tóra/hebr. učenie, zákon/ - hebrejský názov 5 kníh Mojžišovych /Pentateuch/, resp. židovské posvätné zvitky z kože, na ktorých je napísaný Pentateuch.
Transcendencia/lat. transcendo – prekračovať, presahovať/ - filozofický pojem, ktorý ako jeho opozitum – imanencia - predpokladá rozdelenie alebo rozlišenie reality na dve sféry : zemskú a nadzemskú, prirodzenú a nadprirodzenú, viditeľnú a neviditeľnú. V katolíckej teológii sa termínom t. označuje charakteristická vlastnosť boha spočívajúcu v tom, že absolútne presahuje stvorený svet a je od neho nezávislý.
Transpersonálna psychológia – vznikla v USA v 70. rokoch 20.storočia /aj zásluhou českého emigranta St. Grofa/ a je pokusom o metafyzicky založenú psychológiu. Transpersonálny tu znamená "prekročiť empiricky daný rámec skúseností". T. psychologická skúsenosť zahŕňa časové a priestorové rozšírené vedomie /skúsenosti predkov, predošle inkarnácie, identifikácia s inými ľuďmi, planetárne vedomie a rozšírenie priestoru skúseností za rámec "objektívnych skúsenosti" – to všetko možno navodiť drogami, holotropným dýchaním, psychodelikami, transcendentálnou meditáciou /vo východnej kultúre/, atď. T. p. býva považovaná za novú formu "únikového náboženstva".
Unitári/lat. unitas – jednota/ - kresťania, ktorí odmietajú základnú dogmu ostatného kresťanstva – ideu jedného boha v troch osobách alebo ideu trojjedinosti boha. Sú známi aj pod menom antitrinitári /gr. anti – proti, lat. trinitas – trojica/. S odmietaním trojice spájajú aj odmietnutie božského pôvodu Krista. Boha, ktorého uznávajú a rešpektujú, si predstavujú ako "svetový rozum" a stotožňujú ho s prírodou.
Upanišády/sanskr. upanišad – tajné, skryté, dôverné posedenie alebo poznanie tajomstiev/ - záverečná časť systému védskej literatúry, často označované aj ako vedánta. Tvoria súčasť šruti, t. j. zjaveného slova. Vytvorené sú v sanskrite, väčšinou v próze. Vznikli okolo 800 – 400 pred n. l.
Upír alebo Vampír – fantastická postava v náboženských predstavách a folklóre. V predstavách mnohých európskych národov je to nebožtík, ktorý údajne po nociach vychádza z hrobu a vyciciava krv spiacim ľuďom. Možno mu v tom vraj zabrániť tak, že sa mu v hrobe prebodne srdce osikovým kolom. Tieto fantazmagorické predstavy o upíroch vyvolal strach zo zomretých ľudí.
Uranos – v gréckom náboženstve a mytológii najstarší boh, zároveň syn i muž Gaie, bohyne Zeme. Z tejto hierogamie povstali storukí obri, kyklopovia, titani. Všetci boli kolosálneho vzrastu, takže matke Zemi bolo ťažko nosiť vo svojom lone také bremená. U., ktorého mýty vykresľujú ako podozrievavého despotu, z obavy o svoju vládu uvrhol svojich synov do prepadliska Tartaru. Najmladší z nich, Kronos povstal proti otcovi, pozbavil ho plodiacej sily.
Utraktivisti alebo Kališníci, Podobojakí /lat. sub utraque specie – pod obojakým spôsobom : prijímanie chleba i vína, stúpenci prijímania z kalicha/ - pôvodne umiernená strana neskorého husitstva. S katolíckou cirkvou a cisárom Svätej ríše rímskej nemeckého národa dohodla bazilejské kompaktáty v r. 1437 /lat. compactatus – dohovorený/. Stelesnila snahy o vytvorenie relatívne nezávislej a demokratickej národnej cirkvi nepodliehajúcej pevnej rímskej feudálnej centralizácii. Postupne redukovali východiskový husitský program štyroch pražských artikúl na teologické odchýlky od oficiálneho katolicizmu a ideologickom minimom sa stalo prijímanie z kalicha, tj. pod oboma spôsobmi – symbolické telo a krv Krista.
Vatikánsky štát /lat. Status Civitatis Vaticanae, tal. Status della Citta del Vaticano/ - teokratický štát, sídlo pápeža a ústredných inštitúcií, ktoré riadia činnosť svetovej, univerzálnej, nadnárodnej rímsko-katolíckej cirkvi a cirkví východných – uniatskych. Jeho počiatky, resp. počiatky 1. pápežského štátu sa datujú do 8. st., pretrval až do roku 1870, kedy sa stal súčasťou zjednoteného talianskeho kráľovstva. V dnešnej podobe existuje od roku 1929, vtedy vznikol uzavretím Lateránskych dohôd medzi Piom XI., úradom Svätej stolice a vládou talianskeho štátu. V. š. má svoju administratívu, štátne občianstvo, súdnictvo, menu. Zahraničnú politiku vedie štátny sekretár, vnútornú správu guvernér.
Védy/sans. véda – vedenie/ posvätné texty hinduistov, najstaršie indické literárne pamiatky, ktoré vznikali v období 1500- 900 pred n.l. Vytvorené sú v archaickom sanskrite a spolu s ďalšími védskymi textami – bráhmanami, áranjakami a upanišadami – sa považujú za zjavené slovo /šruti/. Zachovávali sa ústne. Tvoria ich štyri zbierky – Rigvéda, Jadžurvéda, Sámavéda a Atharvavéda. Pre hinduistov predstavujú nespochybniteľnú autoritu.
Veľká noc/gr. pascha/ - židovský a kresťanský sviatok, pričom kresťanstvo ho pokladá za hlavný. V dávnej minulosti Židia svätili V. n. ako sviatok chovateľov dobytka a počiatku žatvy. S rozvojom kultu boha Jahveho V. n. bola vysvetľovaná ako sviatok na pamiatku mýtického odchodu Židov z egyptského zajatia a na počesť Jehovu, na znak vďaky, že ich viedol zo zajatia ako svoj vyvolený národ. Do sviatku V. n. rabíni neskôr vniesli idey očakávania mesiáša, spasiteľa židovského národa. Kresťanstvo prevzalo zo židovstva tradíciu svätenia V.n., ale prispôsobilo ju svojim potrebám. Ranokresťanské obce Veľkú noc spájali s mýtmi o vykupiteľskom utrpení, smrti a vzkriesení Krista. V roku 325 všeobecný cirkevný koncil rozhodol, že svätenie Veľkej noci pripadá na 1. nedeľu po završení týždňa po židovskej V. n., teda na čas od 22. marca do 25. aprila. V obradoch spojených s kresťanskou V. n. možno vidieť kultové tradície predkresťanských náboženstiev, pripomínajú priebeh mystérií, aké sa napr. zasväcovali Ozirisovi, Dionýzovi, Adónisovi, Attisovi.
Veľkonočný týždeň – týždeň před Veľkou nocou, v ktorom sa podľa evanjeliovej legendy odohrala dráma umučenia Ježiša Krista. Začína Kvetnou nedeľou, keď podľa evanjelií Kristus vstúpil do Jeruzaléma oslavovaný davom. Vo štvrtok /dostal pomenovanie Zelený/ večeral Kristus posledný raz s apoštolmi. Pri tejto príležitosti dával im jesť chlieb a víno s prehlásením, že chlieb je jeho telo a víno krvou a prikázal im, aby tento obrad zachovávali na jeho pamiatku. V očakávaní svojho krvavého obetovania "ustanovil" tak sviatosť prijímania – eucharistie. Po zrade Ježiša Krista Judášom Iškariotskym "za 30 strieborných" v noci zo štvrtka na piatok bol Kristus súdený, mučený a v piatok /pomenovaný na Veľký/ na vrchu Golgote ukrižovaný. Na tretí deň po smrti /nedeľa/ vstal z mŕtvych. Na Bielu sobotu, na znak toho, že Kristus odpočíva v hrobe, bohoslužby majú počiatok až po západe slnka a začínajú veľkonočnou vigíliou.
Vianoce – jeden z hlavných kresťanských sviatkov, zavedený podľa cirkevného učania na počesť narodenia biblického Ježiša Krista a pripadajúci na 25. december každého roku. Korene či pôvod tohoto sviatku siahajú ale do predkresťanského obdobia, napr. v starom Egypte sa každoročne oslavovalo "zjavenie a narodenie" boha Ozirisa, v starom Ríme sa slavilo narodenie boha Mithru, inde narodenie Adónisa a Tammuza. Sviatok Vianoc má umocniť vo vedomí kresťanov, resp. umocňuje presvedčenie, vieru vo vykupiteľské poslanie Ježiša Krista.
Vierouka – systematický teologicky prepracovaný súhrn náboženských dogiem oficiálne uznaný a autoritatívne zabezpečovaný cirkevnou vrchnosťou. Krátky výklad základov vierouky /hlavných dogiem/ kresťanských náboženstiev vyjadruje tzv. krédo alebo symbol – vyznanie viery.
Vigília/lat. stráž, bdenie/ deň alebo noc pred sviatkom. V liturgii je teraz podstatne menej v. ako bolo prv. Najväčšia je veľkonočná v. Pôvodne bola v. prípravou na sviatok a označovala sa ňou aj nočná bohoslužba. Slávenie v. pozostávalo z modlitieb, žalmov, hymnov, spevov, čítania Písma sv. a z homílie. Cez vigíliu býval prísny pôst.
Vikár/lat. vicarius – zástupca, náhradník/ - v katolíckej cirkvi si titul vikár nárokuje : 1. Vikár apoštolský – správca cirkevného územia v hodnosti biskupa. 2. Kapitulný vikár – mimoriadny správca diecézy, keď biskup alebo apoštolský administrátor nemôže trvale spravovať diecézu.
Voľná myšlienka – antiklerikálne nadnárodné hnutie nadväzujúce na osvietenskú kritiku náboženstva. Organizácia V. m. vznikla v roku 1880 v Bruseli zo spolkov a organizácií, ktoré mali protináboženský alebo aspoň protiklerikálny charakter. Jej oficiálny názov bol Svetový zväz voľnomyšlienkárov – medzinárodná federácia Voľnej myšlienky. Poukázala na problémy či skôr nutnosť odluky cirkvi od štátu v sekulárnej spoločnosti, hlásila sa ku laickej škole, atď. V českých zemiach zemská sekcia medzinárodnej V. m. vznikla v roku 1906, v roku 1925 vstúpila do Zväzu proletárskych bezvercov a v roku 1939 česká sekcia V. m. bola nacistami rozpustená.
Vulgáta/lat. vulgatus – všeobecne rozšírený/ - názov, ktorým sa od 16. storočia označuje Hieronymov latinský preklad Biblie. Hieronymus na žiadosť pápeža urobil r.383 – 384 na základe gréckych rukopisov revíziu starého latinského prekladu evanjelií. V rokoch 393 – 406 preložil z hebrejského textu celý Nový zákon, podobne Starý zákon. Čiastočne opravené a revidované preklady sv. Hieronyma používala katolícka cirkev dodnes. Po 2. vatikánskom koncile /1962 – 1965/ na žiadosť pontifika Pavla VI. /najvyšší pontifik v rokoch 1963 – 1978/ bola V. revidovaná a v roku 1979 publikovaná pod názvom Nová Vulgáta.
Východná cirkev – pomenovanie cirkví na Východe, ktoré má svoje historické opodstatnenie : rímska ríša sa v r. 395 n.l. rozdelila na dve cisárstva, východné /grécke/ a západné /latinské, rímske/. V západnej časti ostal pápež ako rímsky patriarcha, na východe bol patriarchát alexandrijský, jeruzalemský, carihradský a antiochijský. V užšom zmysle sa nazýva v. c. len grécka cirkev, ktorá sa za carihradského patriarchu Michala Cerulária /1054/ odtrhla od rímskej církvi a nazýva sa ortodoxnou, pravovernou. Okrem odtrhnutých v. c. sú však na Východe aj cirkvi, ktoré nadviazali spojenie so Svätou Stolicou, zjednotili sa s ňou /pozri cirkvi uniatske/.
Zakát /arab. tiež sadaka/ - almužna ako jedna z 5 základných povinností moslima. Islamské právo /fikh/ chápe z. ako vrátenie časti majetku, ktorý boh umožnil veriacemu získať. Z. zaviedol ešte prorok Mohamed, aby zmiernil sociálnu nerovnosť vo vnútri náboženskej obce, ummy. Odvádza sa každoročne tými dospelými členmi ummy, ktorých majetok presiahol zákonom stanovemé minimum.
Zeus – v nábožensko-mytologickom systéme starovekých Grékov najvyšší boh gréckeho panteónu po Uranovi a Kronovi, syn Titána Krona a Titánky Rheie. Pôvodne bol bohom atmosferických javov, pričom postava Dia, resp. jeho obraz a predstava o ňom sa vyvíjala. Homéros ho označil za prvého medzi bohmi, Hesiodos ho obdaril genealógiou a mýtmi.
Zjavenie – v predstavách religiózne založených a orientovaných ľudí vyjavenie pravdy /božej vôle alebo úmyslu/ bezprostredne samým nohom /"vnuknutím božím"/. Vo väčšine náboženstiev sa hodnotí ako najvyššie kritérium správnosti všetkých úsudkov, s ktorými sa musí člověk vyrovnať /vo vzťahu k iným ľuďom/, i ako prameň vierouky.
Židokresťania - názov, ktorým sa označujú kresťania prvotnej cirkvi pochádzajúcej zo židovstva či už palestínskeho alebo helenistického. Židovskí konvertiti žijúci v diaspóre pomerne skoro zanechali predchádzajúce zvyky Zákona /rozumej Starého zákona/, kým palestínski židokresťania sa aj po obrátení istý čas pridržiavali predpisov Zákona, najmä obriezky. Na začiatku 2. st. n. l. niektoré pozostalé skupiny ž. v Palestíne sa dostali pod vplyv židovského gnosticizmu a boli vylúčení z kresťanskej cirkvi /napr. ebioniti/.
Žilinská synóda – zhromaždenie zástupcov protestantských – evanjelických cirkevných zborov, ktoré sa uskutočnilo v roku 1610 /dôkaz toho, že reformácia v Uhorsku, resp. na Slovensku zapustila korene/ a na ktorom sa rozdelilo tzv. Preddunajsko /západné a stredné Slovensko/ na tri superintendencie evanjelickej cirkvi a. v. Z cirkevného i svetského hľadiska význam synody spočíval v tom, že týmto rozhodnutím sa evanjelická cirkev a. v. v Uhorsku definitívne vymanila spod právomoci katolíckej hierarchie.
Žobravé rády alebo Mendikanti - katolícke rehole, ku ktorým patria františkáni, dominikáni, karmelitáni, augustiniáni – eremiti, trinitári /založení v r. 1198 – do žobravých reholí zaradení v r. 1609/, serviti, milosrdní bratia a iní. Príslušníci týchto reholí sa rehoľným sľubom zaväzujú, že nebudú mať nijaké osobné vlastníctvo, budú žiť z almužny a nebudú mať vlastný domov.
Použitá literatúra :
1. Brugger, W. : Filosofický slovník. Praha, Naše Vojsko 1994.
2. Černý, P. : Církve a náboženské společnosti v ČSSR. Praha, Sekretariát vlády ČSR pro věci církevní 1989.
3. Černý, P. : Malý slovník církevněpolitické a náboženské terminologie. Praha, Sekretariát pro věci církevní MK ČSR 1981.
4. Gecse, G., Horváth, H. : Malý lexikon Biblie. Bratislava, Spektrum 1990.
5. Heller, J., Mrázek, M. : Nástin religionistiky. /Uvedení do vědy o náboženstvích/. Praha, Kalich v Ústredním cirkevním nakladatelství 1988.
6. Horyna, B. : Úvod do religionistiky. Praha, Oikoymenh 1994.
7. Komorovský, J. a kol. : Religionistika a náboženská výchova. Terminologický a výkladový slovník. Bratislava, Vydavateľstvo F. R. G. spol. s r. o. 1997.
8. Rahner, K., Vorgrimler, H. : Teologický slovník. Praha, České katolické nakladatelství Zvon 1996.
9. Říčan, R., Molnár, A. : 12 století církevních dějín. Praha, Kalich 1989.
10. Slovník vedeckého ateizmu. Vedecký redaktor F. Vašečka. Bratislava, Slovenská akadémia vied 1983.
11. Šoltész, Š. : Dějiny křesťanské církve. Praha, Kalich 1990.
12. Štampach, O. I. : Náboženství v dialogu. Kritické studie na pomezí religionistiky a teologie. Praha, Portál 1998.
13. Špaňár, J., Hrabovský, J. : Latinsko – slovenský slovník. Slovensko – latinský slovník. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1962.