Na Slovensku žijem už viac ako osemnásť rokov a čím ďalej, tým viac si uvedomujem, že v
našom štáte nie je všetko v poriadku. Každý deň sa stretávam s negatívnymi stránkami Slovenska a
ten, kto si myslí, že sa im dá vyhnúť, sa veľmi mýli. Tento štát má veľmi veľa ťažkostí, ktorých
riešenie si vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti a hlavne odbornosti a nevyriešia sa zo dňa na deň, ako
si mnohí myslia.
Súčasné Slovensko, ako ho poznám, sa dynamicky začalo rozvíjať až po roku
tisícdeväťstoosemdesiatdeväť. Do roku tisícdeväťstodeväťdesiattri spolu s Českou republikou. Pád
veľkého ruského brata, okupujúceho naše územie takmer postoročie, umožnil vstup do riadenia štátu
ľuďom, ktorí boli plní novej nádeje na lepší štát a ktorých mysle neboli zatienené komunistickým
režimom. Žiaľ, v politike to neboli žiadni odborníci a keďže človek robí chyby, chybili aj oni. Neboli
to nijaké strašné omyly, no stačili na to, aby si ľudia začali hľadať nového vodcu. Slovenský národ je
v tomto veľmi úbohý a keď nie je čo len trošku spokojný, vyžaduje radikálne zmeny. Slováci proste
musia mať niekoho, kto ich povedie a nezáleží im na tom, aby ich viedol správnym smerom, ale aby
ich viedol pevne a zaslepene, hoci aj do záhuby.
A tak vstúpil do politiky Vladimír Mečiar. Na začiatku ho mnohí obdivovali a mnohých dokázal
presvedčiť, medzi inými aj členov terajšej vlády. Až postupom času si niektorí ľudia začali
uvedomovať, akú hroznú chybu spravili. Vladimír Mečiar totiž priviedol Slovensko na pokraj
hospodárskeho úpadku a slovenskú ponovembrovú orientáciu na západ začal vychyľovať opäť na
východ. Z jamy, ktorú tento muž vykopal pre Slovensko a jeho občanov, sa ešte dlho budeme
hrabať, kým dosiahneme úroveň európskych štátov.
Zmenu priniesol až rok tisícdeväťstodeväťdesiatosem. V septembri toho roku sa konali
parlamentné voľby, v ktorých síce zvíťazili Mečiarovci, ale neboli schopní zostaviť vládu. Moci sa
teda ujali "demokrati" a chtiac-nechtiac si museli prizvať do koalície aj komunistov. Občania ako
keby zabudli na predchádzajúci režim a komunisti získali vo voľbách pre mňa neuveriteľných
sedemnásť percent. Títo ľudia, pre ktorých sú stranícke a vlastné záujmy dôležitejšie ako
napredovanie štátu, jednoznačne brzdia reformy, pomocou ktorých sa Slovensko pokúša dostať z
jamy levovej.
Neustále roztržky vo vládnej koalícii neprispievajú k napredovaniu Slovenska, niekedy ho skôr
vracajú o krok späť. Situácia je už tak vyhrotená, že ani nebudeme vedieť kedy a vymkne sa z rúk.
Potom už nič nezastaví Vladimíra Mečiara, ktorý by mal skôr sedieť v base ako vo svojej vile v
Trenčianskych Tepliciach, aby prevzal znova moc nad občanmi Slovenska. A ak sa to stane,
Slovensko tentoraz už nenávratne klesne na dno európskych štátov.
Slováci si vlastne kopú hrob sami pre seba svojou nesúdržnosťou a netoleranciou. Majú takú
krátku pamäť, že si nepamätajú zlo z posledných rokov a svojimi činmi ho privolávajú späť. Aj
neschopnosť dohodnúť sa je priam typická pre národ slovenský. Náš štát má veľmi veľa problémov,
možno ešte viac ako obyvateľov. Ale všetko sa začína aj končí v ľuďoch. Kým ľudia nezmenia
správanie voči sebe a svojmu okoliu, riešenie našich problémov je v nedohľadne. Neukazujme
prstom len na iných a na seba nie.
Toto by som radil hlavne pánom, ktorí stoja na čele nášho štátu a reprezentujú ho pred svetom.
Isteže nemôžu za všetko, no môžu za veľa a nesú za to zodpovednosť. Majú v rukách právomoci,
ktoré im odovzdali občania, preto by mali slúžiť hlavne občanom a nie sami sebe. Bohužiaľ to až na
niektoré výnimky tak nie je. Politici si naďalej budú plniť svoje vrecká a Slovák sa tomu bude
naďalej len prizerať. Vždy to tak bolo, vždy to tak bude.

Súčasné Slovensko mojimi očami

/ Kritika /

Matúš Kókai

Škol.rok 1999/2000

Strona 1 z 1

prepelicova

2008-04-21

http://www.sgymlc.sk/slovina/prace/kokai.html