„Blahoslavení sú, ktorí hovorili / a nepovedali viac, než čo povedať mohli vo dňoch sviatočných.“
Ivan Krasko
V Klobukoch vznikla podstatná časť jeho lyrickej tvorby. Rušný pražský život vystriedala samota v jednotvárnom prostredí, ktoré charakterizuje sám básnik v lyrickej próze Svadba takto:
„Kraj je tam jednotvárny. Lesy dávno vyrúbali a široko-ďaleko nevidieť nič, iba šedé polia
a polia... I môj život bol tam jednotvárny, bez spoločnosti. Kolegovia všetko ženatí, žijú sami pre seba a pre svoje rodiny. Bolo mi niekedy dosť clivo. Mimo služby vždy sám a sám. Podvečer často blúdil som po návrší za továrňou... Návršie na jednom svahu posádzané je mladým ihličím. Vidieť odtiaľ ďaleko do melancholického kraja. Často stál som na návrší a pozoroval kraj za súmraku. Horizont sa úžil pomaly, vždy viac a viac tiesnil ho modrý súmrak, až sa celkom zotmelo. Vraciaval som sa domov v clivej nálade.“
O svojej poézii:
Mne slabé krídla rástli as' len na to,
by mohlo byť z nich občas brko vzato,
keď treba pera - predpísať si lieky
na vlastné rany z duše apatieky.
Poetika starej lyriky svojím poetickým krédom i tvarovou podobou pripomína báseň P. Verlaina Art poétique (Umenie básnické) zo zbierky Jadis et Naguére (Kedysi a nedávno, 1883). Už v tejto básni možno zaznamenať infiltrovanie symbo-listického ideálu do poetickej tvorby. Nesporne „mala základný význam pre novú orientáciu Kraskovej lyriky, smerom k symbolizmu verlainovského typu“ (J. Felix), no už v nej sociálny a mravný základ predznamenávajú i špecifickú podobu slovenskej symbolistickej lyriky.
S. H. Vajanský o zb. Nox et solitudo:
„I vidím tu prichádzať hlboké, zvučné tóny... A teším sa velikou radosťou... Hlboké, zvučné sú, ale... smutné, čiastočne zúfalé... až ma staré srdce bolí.“
Znalec Kraskovho diela, kritik-vrstovník František Votruba, o Kraskovej poézii napísal:
„Osudy srdca a ľudských túžob po šťastí, intímny život duše zamyslenej nad záhadami života a smrti, vyslovuje v poézii svojej Ivan Krasko. Z domácej pôdy, zo slovenského koreňa vyrastá jeho smútok a hlboká záduma nad večnou otázkou: Odkiaľ prichádzaš a kam ideš? Od prvých počiatkov lyriky erotickej, zuniacej tesklivým, melancholickým tónom, ktorým ozývajú sa rozpomienky a túžby po šťastí, ktoré bolo alebo mohlo byť a nikdy sa už nevráti, ku krajinným maľbám, vyslovujúcim náladu, stav duše a odtiaľ až k úžasu nad zrodením a zanikaním všetkého, plnej smútku - tadiaľ vedie vzostupná cesta poetova.“
Lyrickosť, piesňovitosť, baladickosť a hudobnosť sú charakteristickými znakmi Kraskovej poézie.
Vytvoril aj niekoľko próz: Naši (1907), Svadba, Almužna (obidve 1908), List mŕtvemu (1911). Všetky sú analýzou citových vzťahov a nálad človeka. Majú charakter povahokresby a smerujú k dokumentárnosti. Publikoval ich pod pseudo-nymom Bohdana J. Potokinová. Všetky uvedené prózy sú vlastne „prozaickým komentárom“ k jeho lyrike, priamo a ne-zakryte odhaľujú psychické i citové zázemie Kraskovej vnútornej drámy.
Báseň posledná
Nech odpustia mi hriechy všetci ľudia! -
I tí, ktorí už ľahli a viac sa nezobudia,
i tí, čo ešte so mnou žitím blúdia
a oči majú už iba na to, aby plakali,
keď cez zamknuté dvere tajnej komory,
čo svedomie nám zrazu otvorí,
sa ťarcha hriechov na nás navalí
a v pravých farbách nám ich všetky odhalí,
tu v ustrašených mysliach hrúzne zatanie:
„Posledné rátanie!“
(Kultúrny život 15. 3. 1958, č. 11)
Literatúra:
Pišút, M. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava 1984.
Čítame slovenskú literatúru II (1956-1969) (SAV). Bratislava 1997.
Ivan Krasko - konspekt