VAJANSKÝ

TROCHEJ A JAMB

1. Porovnajte 1. a 2. časť ukážky. Ktorá má trochejský, ktorá jambický rytmus?

2. Vajanský prisudzuje trocheju a jambu aj estetickú hodnotu, porovnáva ich. Vysvetlite ako.

3. V štvorverší označenom kurzívou Vajanský odkazuje na „otcov časy zlaté“, „bezprízvučné básne“, „vesnu a prvé kvety“. Prídete na to, čo má na mysli?

4. Nájdite v Poetickom slovníku (napr. Žilka, T.: Poetický slovník) význam pojmu predrážka/anakrúza.

„otcov časy zlaté“: ............................................................

„bezprízvučné básne“: ............................................................

„vesna a prvé kvety“: ............................................................

1 Vážne kráča trochej v čistom poli,

ide cestou rovnou, skoľajenou;

jambus skáče divo v rujnej vôli,

jarkami a horu zahájenou.

Učili ma trochejicky chodiť,

ukázali cestu rovnú, hladkú;

ja som volil radšej horou brodiť,

preskakovať jarky bez poriadku.

Jambus ihrá, ako víno tuhé,

ako tátoš neskrotený cvála -

pestrie sa jak sedem farieb v dúhe,

lavínou sa z vysočiny váľa ...

Trochej zvoní ako sklená hrana,

šumí hladko ako voda riečna.

Mne je milšia búra rozihraná,

divou stepou jazda nebezpečná ...

2 My jazyk svoj sme zlatým putom stiahli,

prúd jeho vtisli v ruslo granitové,

tak na slobodu zdedenú sme siahli

a vykresali z neho formy nové.

Veď ľúbo zneli voľné kolísania

vĺn roztočitých v neviazanom behu,

keď spevec hronský dal sa do plesania

a krivým veršom prelesť sial i nehu!

Ach, večne ušli otcov časy zlaté!

Duch mocný lámal foriem zákon jasný,

A predsa skrsli tóny prebohaté

A život sálal z bezprízvučných básní!

No vôľa voľná právo má len vesnou,

keď klíčia prvé kvety, škovran spieva ...

Už leto ide, novou zvučí piesňou

a v nový, šumný šat ju zaodieva.

VAJANSKÝ

NOVÁ VESNA

HVIEZDOSLAVOVI

Hej, zanemeli dávno moje spevy,

jak Eolovej lutny stíchle tóny.

Len časom k divej sloke nútia hnevy

a slovenského ľudu bôľne stony.

Už závistník, čo prv bol pochlebníkom,

v bezvládnom rozhorlení tajno plesá,

že zárod sily vo mne: trpaslíkom,

že nádejný vzrast ducha môjho klesá,

že hasnem, ohník opustený v púšti,

že mriem jak osamelé vtáča v húšti!

Tu zavítala vesna svieža, skorá!

Za domcom mojím pole rovné, čisté ...

Hoc ešte snehom beleje sa hora,

hoc v útlych pukoch mladej lipy lístie,

už vtiahli v dušu moju jarné tóny;

i búri vo mne nových citov vrenie,

keď škovran z výšky spevné perly roní,

keď čítam, druh môj, tvoje sladké penie,

tú tvoju mocnú, potemnistú pieseň,

v nejž hĺbka, oheň, svetlo, ples i tieseň.

(Úryvok)

---