Slovenská otázka v odboji

Róbert Arpáš

Desintegration of the Czechoslovakia meaningful influenced the opposite minds on future
organisation of the Czechoslovak state after WWII. The democratic resistance stood on platform of
the Czechoslovak state. The conception of the Communist Party absolved radical evolution: from
restitution of Czechoslovakia to independent Slovakia, as well as to Slovakia as a member of the
Soviet Union. These opposite groups were united in Slovak National Council (SNC), which
supported restitution of Czechoslovakia according to slogan „equal to equal“. SNC represented the
opposite position to the Beneš

′s government, which endeavoured for restitution of Czechoslovakia

in the pre-Munich agreement form. Slovak question presented conflicts between home and exil
resistance, which was not solved until the end of war. SNC temporary vindicated his conclusive
status on Slovakia but after the war was realized the cardinal reduction of his competence.

Udalosti z rokov 1938 – 1939 zásadným spôsobom ovplyvnili

česko-slovenské vzťahy. Po Mníchovskej dohode využila Hlinkova
slovenská ľudová strana oslabenie Československa a 6. októbra 1938
v Žiline zabezpečila Slovensku autonómne postavenie v republike, čím
dosiahla splnenie svojho dlhodobého politického cieľa. Napriek tomu,
že v Žilinskej dohode bolo uvedené, že sa tým považuje „štátoprávne
postavenie Slovenska za definitívne vyriešené“,

1

malo ísť iba

o predstupeň separácie. Zahraničnopolitický vývoj bol podstatne dyna-
mickejší než predpokladalo uznesenie Predsedníctva ľudovej strany,
ktoré počítalo s dosiahnutím úplnej samostatnosti v časovom horizonte
jedného až troch rokov.

2

V dôsledku nemeckého tlaku však došlo

k vyhláseniu slovenskej samostatnosti už 14. marca 1939.

Vyhlásenie Slovenského štátu bolo prezentované ako vyvrcho-

lenie národno-emancipačného zápasu slovenského národa a popretie
umelej konštrukcie československého národa zakotvenej
v československej ústave z roku 1920. Okolnosti vzniku Slovenského
štátu logicky ovplyvnili postoje politických smerov, ktoré stáli
v opozícii proti režimu nastolenému ľudákmi. No i keď si voči novému
štátnemu subjektu udržovali istý dištanc, pri rozvíjaní vlastných pred-
stáv o budúcom štátoprávnom postavení Slovenska reflektovali zmeny

* Príspevok vznikol v rámci grantových úloh APVV č. 51-017105 „Slovensko v 20. storočí“
a VEGA č. 2/4183/24 „Radikálny socializmus a komunizmus na Slovensku v rokoch 1918 – 1989.
Spoločnosť medzi demokraciou a totalitou“.

1

Národní archiv (NA) Praha, f. Prezidium ministerské rady, k. 3865, sign. RH, inv. č. 2820.

2

HOENSCH, J. K.: Die Slowakei und Hitlers Ostpolitik. Hlinkas Slowakische Volkspartei zwischen

Autonomie und Separation 1938/1939. Köln-Graz 1965, s. 108.

32

Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V

v česko-slovenskom pomere. Pri ich prezentovaní však boli limitovaní
skutočnosťou, že opozícia bola postavená mimo zákon. Keďže s prácou
v ilegalite mali najviac skúseností komunisti, prejavilo sa to aj v ich
organizovanosti a aktivite, ktoré boli na nepomerne vyššom stupni
v porovnaní s demokratickou opozíciou. Kým formujúci sa občiansky
odboj naďalej zotrvával na československej štátoprávnej platforme,
názory slovenských komunistov prešli radikálnym vývojom.

Spočiatku aj komunisti vychádzali z predstavy obnovenej česko-

slovenskej štátnosti. To sa prejavilo ešte v októbri 1939, keď v Smerni-
ciach I. ilegálneho ústredného vedenia KSS presadzovali heslo „za slo-
bodné Slovensko v slobodnom Československu a v novej Európe“.

3

Ich

záujem o reštauráciu československého štátu sa však rýchlo vytratil už
v nasledujúcom roku. V Ohlase KSS k slovenskému národu z februára
1940, ktorý bol koncipovaný pri príležitosti prvého výročia vzniku Slo-
venského štátu, došlo k úprave hesla z predchádzajúceho roku. Aj pod
vplyvom stanoviska Komunistickej internacionály akceptovali slovenskí
komunisti realitu slovenskej štátnosti, čo demonštrovali výzvou: „Vpred
za šťastné a slobodné Slovensko!“

4

Tento postoj podporilo aj moskovské

vedenie KSČ, ktoré v polovici marca 1940 odmietlo heslo obnovy Česko-
slovenska ako imperialistické a protisovietske. V depeši zaslanej Klemen-
tom Gottwaldom I. ilegálnemu ÚV KSČ v Prahe bolo nahradené novým
heslom úplného práva na sebaurčenie pre Čechov aj Slovákov, vrátane
samostatnej štátnosti. Strana tak mala bojovať u Čechov „za obnovení
národní a státní svobody“, u Slovákov „za úplnou svrchovanost nynějšího
slovenského státu“. Tým sa mala odlíšiť „od cesty světového imperialis-
mu a Beneše“, ktorí „jsou proti sebeurčení a svobodě národů, chtějí jen
diktát“.

5

Nová línia sa naplno prejavila v Prevolaní KSS z 15. 6. 1940,

kde bolo vytýčené nové heslo „Za úplne slobodné a samostatné Sloven-
sko“. Odmietnutie obnovy Československa smerovalo tak proti aktivi-
tám Evarda Beneša, ako i Štefana Osuského a Milana Hodžu. Slovenskí
komunisti totiž nevideli medzi týmito politikmi rozdiely a jednotne ich
označovali za „agentov západných imperialistov“.

6

To všetko bolo za-

3

Archív Múzea SNP (A MSNP) Banská Bystrica, F III/A-4/a, k. 2, č. 68/66.

4

Tamtiež, F III/A-4/a, k. 2, č. 68/66.

5

Dejiny Slovenského národného povstania 1944. 3. zv. Bratislava 1984, dok. č. 23, s. 50.

6

JABLONICKÝ, J.: Samizdat o odboji II. Bratislava 2006, s. 447.

33

Róbert Arpáš: Od autonómie k samostatnosti

tiaľ úplne v intenciách hodnotenia vojnového konfliktu Moskvou. Av-
šak dogmatizmus člena I. ilegálneho vedenia ÚV KSS zodpovedného za
propagandu Jána Osohu siahal ďalej. Aj napriek odporu politického
vedúceho I. ilegálneho vedenia Júliusa Ďuriša presadil v roku 1941 ešte
radikálnejšie heslo. Program KSS prijatý k 1. máju 1941 určil za cieľ
vytvorenie „sovietskeho Slovenska“.

7

To však bolo v rozpore nielen so

stanoviskom moskovského vedenia KSČ, ale najmä Sovietskeho zväzu.

Moskovské vedenie KSČ preto nariadilo úlohy strany na Sloven-

sku v návrhu rezolúcie zo 17. mája 1941. Pre budúcnosť mala politika
strany vychádzať „z predpokladu politickej, národnej a štátnej samostat-
nosti slovenského národa“, takže boj za slobodu mal byť „bojom za slo-
venskú štátnu slobodu – a nie za znovunastolenie hodžovsko-slovenského
čechoslovakizmu“. Aby mohla plniť tieto úlohy, mala sa posilnená KSS
osamostatniť od pražského vedenia, i keď kontakty a spolupráca s KSČ
mali byť v záujme vzájomnej pomoci zachované.

8

Komunisti zúročovali skúsenosti s prácou v ilegalite, ktoré na-

dobudli v predchádzajúcich rokoch. Po napadnutí Sovietskeho zväzu
Nemeckom a ustanovení II. ilegálneho vedenia sa pokúsili realizovať
doporučenia Moskvy. Na prelome rokov 1941-1942 kontaktovali vedú-
ceho predstaviteľa bývalých agrárnikov Jána Ursínyho, aby mu predlo-
žili návrh na vytvorenie Ústredného národnorevolučného výboru.
V ňom mali byť popri komunistoch a niekdajších agrárnikoch zastúpení
aj prívrženci Karola Sidora.

9

V týchto intenciách sa nieslo aj uznesenie

o nutnosti jednotného boja slovenského ľudu proti fašizmu, ktoré ÚV
KSS prijal začiatkom februára 1942. Hoci v ňom slovenskí komunisti
navonok proklamovali svoju pripravenosť spolupracovať so všetkými
politickými smermi, kooperácia mala byť iba dočasná. Pri „prechode
z národnooslobodzovacieho boja v proletársku revolúciu“ sa so spojen-
cov mali stať protivníkmi.

10

Tendencia vytvorenia jednotného protifašistického frontu bola

zrejmá aj z Ohlasu k slovenskému národu, ktorý komunisti vypracovali
k tretiemu výročiu vzniku Slovenského štátu. V mene údajného Národ-
norevolučného výboru Slovenska, ktorý popri komunistoch mali tvoriť

7

AM SNP Banská Bystrica, F III/A-4/9, k. 2, č. 68/66.

8

HUSÁK, G.: Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní. Bratislava 1964, s. 39.

9

JABLONICKÝ, J.: Samizdat o odboji II, s. 482 – 483. Porovnaj

HUSÁK, G.: Svedectvo

o Slovenskom národnom povstaní, s. 132. Husák o Sidorovej skupine mlčí.

10

Dejiny Slovenského národného povstania 1944, dok. č. 88, s. 110.

34

Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V

aj „protihitlerovskí ľudáci“ a „vedenie národného odboja na Slovensku“,
vyzývali k

vytváraniu miestnych národnorevolučných výborov

a k podnikaniu diverzných akcií.

11

Pretože J. Ursíny ponuky komunis-

tov odmietol, Národný výbor existoval iba formálne. Nadviazať spoje-
nie s K. Sidorom sa nepodarilo ani komunistom, ich pokus o zjednotenie
odboja v roku 1942 neuspel.

12

V dôsledku toho, že komunisti pred napadnutím Sovietskeho zvä-

zu Nemeckom rezignovali na obnovu Československa, nositeľom idey
československej štátnosti sa stal nekomunistický odboj. Ale ani on nebol
jednotný v otázke budúceho česko-slovenského vzťahu. V porovnaní
s komunistickým bol domáci občiansky odboj slabšie organizovaný
a rozdrobený. Pokus o jeho zjednotenie podniknutý v lete 1941 nevy-
šiel.

13

Preto i naďalej zostával v tieni zahraničného odboja, ktorého hlav-

ný cieľ – reštauráciu Československa – podporoval. Iný však bol jeho
postoj k budúcemu štátoprávnemu usporiadaniu republiky.

Rozdielne hodnotenie slovenskej otázky spôsobovalo rozpory aj

v československom odboji na Západe. Exprezident E. Beneš sa snažil
dosiahnuť anulovanie Mníchovskej dohody, a tým aj všetkých zmien, ku
ktorým v jej dôsledku došlo. Okrem negovania jeho abdikácie na post
prezidenta to zároveň znamenalo i odmietnutie slovenskej autonómie.
Pomníchovský vývoj totiž viedol E. Beneša k presvedčeniu, že štáto-
právne reformy republiku neposilnili, ale naopak, prospeli slovenskému
separatizmu, od ich prijatia viedla priama cesta k definitívnemu odštie-
peniu Slovenska, a tým aj k zániku spoločného československého štátu.

S týmto názorom však nesúhlasili dvaja najvplyvnejší slovenskí

politici

Paulíny

v emigrácii – Š. Osuský a M. Hodža. Obaja sa dožadovali uspoko-

jenia slovenských požiadaviek v oslobodenej republike. Ich rozsah jasne
vyjadril M. Hodža výrokom: „Žilinská dohoda plus mínus ništo.“

14

M. Hodža a Š. Osuský spolu s Vladimírom Clementisom a Jánom

-Tóthom odovzdali 12. októbra 1939 E. Benešovi Memorandum

o slovenskej otázke, v ktorom pre Slovensko žiadali rozsiahlu autonómiu.
Slovenskí politici v dokumente detailne definovali rozsah pôsobnosti

11

Tamtiež, dok. č. 90, s. 113.

12

JABLONICKÝ, J.: Samizdat o odboji II, s. 483 – 484.

13

JABLONICKÝ, J.: Z ilegality do povstania. Bratislava 1969, s. 62 – 63.

14

ŠOLC, J.: Slovensko v českej politike. Banská Bystrica 1993, s. 94.

35

Róbert Arpáš: Od autonómie k samostatnosti

slovenských autonómnych orgánov. Akcia však nemala úspech, pretože
E. Beneš odmietal poskytnúť akékoľvek „slovenské vyhlásenie“.

15

Kým prívrženci Benešovej koncepcie iniciovali 17. októbra 1939

vznik Československého národného výboru (ČSNV), M. Hodža 22. no-
vembra 1939 vytvoril Slovenskú národnú radu (SNR). V súboji o primát
v zahraničnom odboji mal spočiatku E. Beneš iba mierne navrch. Na roz-
diel od Hodžovej SNR jeho ČSNV však disponoval aspoň obmedzeným
diplomatickým uznaním. Navyše Hodžovo postavenie ešte viac podlomil
pád Francúzska, čo prispelo k víťazstvu E. Beneša.

Presadenie benešovskej línie odboja sa, prirodzene, odrazilo aj

v náhľade na slovenský problém. V správe zaslanej vo februári 1943 na
Slovensko E. Beneš zdôraznil skutočnosť, že v Londýne „držíme ne-
kompromisně předmnichovský režim, zachránilo Slovensko a Slováky,
aby nebyli pokládáni na konci války za poražený národ“. Zároveň dal
jasne najavo, že pre Slovensko neexistuje žiadna alternatíva k návratu
do Československa. Aby otupil ostrie prípadného slovenského separa-
tizmu, varoval – samostatnosť Slovenska môže spôsobiť problémy pri
vytyčovaní pôvodných hraníc.

16

Rázne tak odmietol snahy Sidorovej

skupiny uvažujúcej o vytvorení federácie katolíckych štátov s členstvom
pre Slovensko, ako aj komunistov, medzi ktorými ešte aj v IV. ilegál-
nom ÚV KSS rezonovala myšlienka sovietskeho Slovenska.

E. Beneša utvrdzovali v jeho postoji hlásenia nekomunistických

odbojových skupín zo Slovenska. Aj na ich základe vládlo v Londýne
presvedčenie, že väčšina slovenského ľudu sa hlási k idei českosloven-
ského národa.

17

Tieto informácie však boli ovplyvnené politickou o-

rientáciou ilegálnych zoskupení. Navyše išlo o

malé skupiny

s obmedzeným okruhom pôsobnosti, ktoré nereprezentovali názor celé-
ho nekomunistického odboja. Ten sa síce zhodoval na platforme obnovy
Československa, no v rozpore s informáciami, ktoré mal Londýn, jeho
väčšia časť odmietala návrat k predmníchovským pomerom. Podľa ná-
zoru väčšiny občianskeho odboja mal byť v novom Československu
revidovaný pohľad na slovenskú otázku, čiže Slováci mali byť uznaní za
osobitnú, s Čechmi rovnoprávnu entitu.

15

KUKLÍK, J. – NĚMEČEK, J.: Proti Benešovi! Česká a slovenská protibenešovská opozice

v Londýně 1939 – 1945. Praha 2004, s. 29 – 30.

16

PREČAN, V.: Slovenské národné povstanie. Dokumenty. Bratislava 1965, dok. č. 4, s. 55 – 57.

17

Tamtiež, dok. č. 64, s. 61.

36

Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V

A práve tá časť demokratického odboja, ktorá zastávala sloven-

ské národné požiadavky, sa mala stať jednou z paritných zložiek pri
vytváraní vrcholného orgánu domáceho odboja. Na jeho vzniku spolu-
pracovala s komunistami stále akcentujúcimi myšlienku slovenskej ná-
rodnej individuality. V. ilegálny ÚV už akceptoval medzinárodnú reali-
tu, ktorá počítala s obnovou Československa. Londýnska exilová vláda
však stále odmietala, aby v ňom mala byť Slovensku poskytnutá politic-
ká autonómia. Jej argument, že o podobe československej štátnosti sa
má rozhodnúť až na základe slobodných volieb, uznával aj domáci od-
boj. V záujme zachovania jednoty sa na Slovensku problém obišiel pou-
žitím vágneho hesla „rovný s rovným“, podľa ktorého mala byť nová
Československá republika budovaná, hoci jeho výklad bol veľmi široký.
Umožňoval nielen akceptovanie existencie slovenského národa, ale
v štátoprávnej oblasti sa dal dokonca interpretovať ako požiadavka fede-
ratívneho usporiadania štátu.

Vytvorením spoločného programu – podľa svojho vzniku v roku

1943 nazvaného Vianočná dohoda – a proklamovaním zostavenia
ústredného orgánu domáceho odboja, SNR, došlo k spojeniu
občianskeho bloku a komunistov. V SNR obdržali paritné zastúpenie;
popri troch komunistoch – Gustáv Husák, Ladislav Novomeský a Karol
Šmidke, tu boli traja zástupcovia občianskeho bloku – Jozef Lettrich,
Ján Ursíny a Matej Josko. V dokumente sa SNR označovala za jediného
reprezentanta politickej vôle slovenského národa doma. Londýnsku
vládu síce „na medzinárodnom a

vojenskom poli uznáva a

ju

podporuje“, ale na rozdiel od nej, SNR rátala s tým, že po oslobodení
Slovenska preberie moc na Slovensku SNR a vláde ju odovzdá až po
riadnych voľbách.

18

Postavila sa tak proti stanovisku československej

vlády k

otázke štátoprávneho usporiadania povojnového

Československa z 30. júna 1943, ktorá tiež zamýšľala spravovať štát až
do obnovenia normálnych ústavných pomerov.

19

Napriek výhradám voči programu londýnskej vlády v národnostnej

otázke bola SNR nútená hľadať s ňou dorozumenie. Exilová vláda bola
totiž medzinárodne uznávaným orgánom, a ako taká mohla poskytnúť dip-
lomatickú záštitu povstaniu, ktoré sa na Slovensku pripravovalo. Preto sa
hneď začiatkom roka 1944 snažila o nadviazanie kontaktov s Londýnom.

18

Dejiny Slovenského národného povstania 1944, dok. č.196, s. 262.

19

Tamtiež, dok č.159, s. 188 – 189.

37

Róbert Arpáš: Od autonómie k samostatnosti

Aby sa vyhla možným konfliktom, jej správa do Londýna nezodpovedala
úplne skutočnosti. Okrem nepravdivého tvrdenia, že Vianočná dohoda
zjednocuje všetky odbojové skupiny (pritom práve prolondýnske, vrátane
Šrobárovej, v nej chýbali), odoslaný text neobsahoval ani názov nového
orgánu.

20

Keďže správa sa do Londýna dostala až začiatkom marca, pár dní

po Šrobárovom návrhu na vytvorenie Ústredného revolučného výboru,

21

exilová vláda sa domnievala, že ide o pokračovanie Šrobárovej akcie. Sprá-
va neobsahovala ani predstavy SNR o prevzatí moci na Slovensku, ktoré
londýnsku vládu fakticky stavali „mimo hry“ a popierali jej snahy
o kontinuitu v obnovenom štáte. Aj vďaka tomuto zahmlievaniu sa E. Be-
neš koncom marca 1944 pozitívne vyjadril k jej aktivite. V otázke existen-
cie samostatného slovenského národa zopakoval E. Beneš stanovisko, že
má byť riešená až doma po skončení vojny. Nateraz mala byť „naprostá
tolerance a

plný respekt“ k

termínom národ český, slovenský

i československý.

22

So svojou predstavou reštaurácie Československa oboznámil E.

Beneš domáci odboj v správe odoslanej z Londýna 16. júla 1944. Re-
publika mala byť obnovená v jej predmníchovskej podobe vrátane ústa-
vy z roku 1920. Až po zabezpečení právnej kontinuity Československej
republiky mohli byť uskutočnené ústavné zmeny, ktoré by viedli
k decentralizácii štátnej správy. Touto cestou E. Beneš chcel vyjsť
v ústrety tým slovenským požiadavkám, ktoré pokladal za oprávnené.
O miere decentralizácie mal rozhodnúť ďalší vývoj udalostí. Správu
Slovenska mal mať na starosti novovytvorený Ústredný krajinský výbor
so zastúpením všetkých osobností odboja. No podľa vzoru prvorepubli-
kového krajinského zriadenia mal byť z 1/3 menovaný vládou. Obdobné
orgány mali byť zriadené aj pre Čechy, Moravu a Podkarpatskú Rus.

23

Takýmto spôsobom mohli byť zatlačené skupiny, ktoré oponovali centra-
lizačným tendenciám londýnskeho kabinetu.

Na skutočnosti, že Londýn nepovažoval smer žiadajúci slovenskú

národnú svojbytnosť a autonómiu za príliš významný, však čiastočne
mala zásluhu samotná SNR. Zatiaľ sa jej totiž nepodarilo reálne zaujať
vedúcu pozíciu domáceho odboja. Naopak, i naďalej musela akceptovať

20

PREČAN, V.: Slovenské národné povstanie, dok. č. 48, s. 166 – 167.

21

Tamtiež, dok. č. 47, s. 160 – 166.

22

Tamtiež, dok. č. 54, s. 179.

23

Tamtiež, dok. č. 99, s. 238 – 241.

38

Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V

existenciu viacerých opozičných formácií, ktoré vyvíjali podstatne väčšiu
iniciatívu.

24

To ovplyvňovalo i informovanie Londýna prostredníctvom

SNR, čo exilovej vláde znemožňovalo vytvoriť si reálny obraz
o politickom rozvrstvení Slovenska.

Na Benešovu správu reagovala SNR už koncom júla. Podľa jej ná-

zoru bola kontinuita Československa zahraničnopolitickým faktorom, ktorý
nemal mať dopad na jeho vnútornú podobu. Preto mala byť obnovená re-
publika od začiatku proklamovaná ako spoločný štát Čechov a Slovákov,
„poskytujúci obom národom ako rovnocenným partnerom možnosť svoj-
právne si spravovať svoje záležitosti“. SNR zároveň varovala, že by sa
republika „neobnovovala v šťastnom znamení, keby Slovensko prichádzalo
do nej s pocitom sklamania a prijímalo ju len ako nutný dôsledok medziná-
rodnej situácie“. Taktiež odmietala „bezhlavé zakladanie rôznych výborov
pochybnej ceny“, v ktorých sa angažovali málo vplyvné skupiny,

25

čím

mala na mysli svojich politických konkurentov.

Rozdielne názory na správu Slovenska sa prejavili aj

v Slovenskom národnom povstaní. Kým SNR presadzovala program
česko-slovenskej federácie, Vavro Šrobár s prolondýnskymi skupinami
obhajoval Benešovu koncepciu decentralizovaného unitárneho štátu.
SNR sa deklaráciou z 1. septembra 1944, ktorá znamenala začiatok jej
reálneho fungovania, vyhlásila za zdroj celej zákonodarnej a výkonnej
moci.

26

V Londýne ju však považovali za krajinský národný výbor,

ktorý iba dočasne zastupuje československú vládu a parlament. Preto
bol z Londýna cez Moskvu na Slovensko vyslaný vládny delegát Franti-
šek Němec, aby od nej prevzal moc. SNR však svoje právomoci pova-
žovala za trvalé, pričom definitívna podoba česko-slovenských vzťahov
v štátoprávnej oblasti mala byť doriešená až po oslobodení celého Čes-
koslovenska. Němcove poverenie odmietla a v Banskej Bystrici bol
považovaný za „prostredníka medzi SNR a prezidentom Republiky a čs.
vládou v Londýne, ako aj za prostredníka medzi SNR a veliteľstvom
sovietskych vojsk“.

27

24

Viac o etablovaní SNR pozri: ŠEVČÍKOVÁ, M.: Povstalecká Slovenská národná rada. (Na okraj

problematiky). In: Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov II. Trnava 2003, s. 159 – 177.

25

Dejiny Slovenského národného povstania 1944, dok. č. 230, s. 345 – 346.

26

Tamtiež, dok. č. 276, s. 376 – 377.

27

PREČAN, V.: Slovenské národné povstanie, dok. č. 446, s. 708.

39

Róbert Arpáš: Od autonómie k samostatnosti

Vládna delegácia vedená ministrom F. Němcom dorazila na Slo-

vensko 7. októbra 1944 v noci, takže sa tesne minula s delegáciou SNR,
ktorá v ten istý deň odletela americkým vojenským lietadlom do Bari.

Cieľom cesty slovenských zmocnencov bol Londýn, kde mali

pred exilovou vládou obhajovať koncepciu nového Československa
v zmysle uznesenia SNR z 29. septembra 1944. SNR v ňom zastávala
stanovisko, že republika sa má obnoviť ako „spoločný štát troch slovan-
ských národov: Čechov, Slovákov a Karpatských Ukrajincov na základe
princípu rovného s rovným“. Riadenie slovenských záležitostí mala mať
v rukách SNR ako „vrcholný revolučný orgán domáceho odboja, v ktorom
sú zastúpené všetky politické zložky a ideové smery demokratické“.

28

Po zdĺhavých rokovaniach slovenskej delegácie s prezidentom E.

Beneš a

anovisko však neovplyvnilo Benešov postoj

k SNR,

ko rozhodujúci orgán domáceho

slovens

otázka

kceptoval nielen dohodu medzi ministrom F. Němcom a SNR zo

16. októbra 1944, ktorá upravovala postavenie a právomoci vládneho
delegáta na Slovensku, ale rešpektoval zároveň požiadavku, aby správa
Slovenska bola odovzdaná SNR, „neboť je nutno, aby území slovenské
bylo spravováno jednotně“.

29

Toto kompromisné st

ktorú i naďalej považoval za exilovej vláde podriadený slovenský

krajinský národný výbor. V Londýne sa predpokladalo, že väčšie právo-
moci priznané SNR budú iba dočasné, obmedzené na krátke obdobie
bezprostredne po skončení vojny. Neskôr malo dôjsť k ich postupnej re-
dukcii, čo skutočne bolo v rokoch 1945–1946 realizované prostredníc-
tvom troch pražských dohôd.

V Povstaní sa SNR etablovala a

kého odboja. Napriek tomu, že porážka SNP oslabila jej

mocensko-politické postavenie, neznamenalo to, že by zanikla. Už
začiatkom roka 1945 sa opäť aktivizovala. Na oslobodenom území sa
sformovala Delegácia SNR pre oslobodené územie, ktorá prevzala
politicko-administratívnu správu Slovenska. V

Košiciach začala

obnovovať politickú a mocenskú štruktúru, ktorá vznikla počas Povstania.

S blížiacim sa koncom vojny tak opäť nadobúdala aktuálnosť

konkrétnej úpravy česko-slovenského vzťahu. Svoje predstavy

o jeho podobe sformulovala SNR 4. februára 1945 v Manifeste, ktorý
obsahoval všeobecné zásady budúceho usporiadania oslobodenej Čes-

28

Tamtiež, dok. č. 372, s. 600.

29

Tamtiež, dok. č. 530, s. 807 – 808.

40

Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V

koslovenskej republiky. V dokumente bol odmietnutý centralizmus
a naznačená požiadavka federatívneho usporiadania obnoveného česko-
slovenského štátu.

30

O mesiac neskôr, 2. marca 1945 v Memorande

SNR o postavení Slovenska v oslobodenej ČSR už žiadala, aby vláda
a prezident ešte pred príchodom na Slovensko oficiálne proklamovali
„úplnú rovnoprávnosť národa slovenského a národa českého v rámci
jednotnej a nedeliteľnej Československej republiky“ a odmietli vyhláse-
nia „čs. vlády v Londýne ... o jednotnom československom národe“.
Zároveň mala vláda a prezident uznať SNR za slovenskú vládu
a slovenský parlament.

31

Memorandum malo byť východiskom pre rokovania delegácie

SNR so

ntít.

zástupcami londýnskej vlády v Moskve 22. – 29. marca 1945.

Výsledkom rokovaní bol nový vládny program zverejnený 5. apríla 1945
v Košiciach. Slovenskej otázke sa venoval jeho VI. bod. V ňom sa vláda
zaviazala vychádzať „z uznania Slovákov ako nacionálne samobytného
národa“ a dôsledne uskutočňovať zásadu „rovný s rovným“. SNR mala
byť rešpektovaná nielen ako „oprávnená predstaviteľka samostatného
slovenského národa, ale aj ako nositeľka štátnej moci na území
Slovenska“. Taktiež v armáde mali byť vytvorené národné slovenské
útvary s veliacou a služobnou rečou slovenskou, pričom dôstojníkom sa
uznávali hodnosti dosiahnuté v

slovenskej armáde, „pokiaľ sa

neprehrešili proti národnej cti Slováka a nebudú podliehať trestnému
stíhaniu pre svoju činnosť za bývalého zradcovského režimu“. V novej
ústave malo byť kodifikované postavenie SNR. O ďalšom rozdelení
kompetencií medzi ústrednou vládou a SNR sa malo rozhodnúť po
voľbách.

32

Do novej Československej republiky tak Slovensko vstupovalo za

diametrálne odlišných podmienok ako v roku 1918. Otázka, či sú Česi
a Slováci jeden alebo dva národy, bola vyriešená v prospech slovenských
národných ašpirácií. Smer ďalšieho vývoja zostával otvorený.
O konkrétnej podobe česko-slovenského pomeru v štátoprávnej oblasti
mala rozhodnúť až budúcnosť a

rokovania zvolených politických

zástupcov oboch československých e

30

Dejiny Slovenského národného povstania 1944, dok. č. 513, s. 579 – 580.

31

Tamtiež, dok. č. 516, s. 582 – 583.

32

Tamtiež, dok. č. 538, s. 632 – 633.

41