NA DLHEJ HISTORICKEJ CESTE Prehľad slovenskej histórie
Ľubomír Lipták
Jeden zo štyroch štátnych sviatkov Slovenskej republiky je 5. júl, sviatok svätého Cyrila a svätého Metoda. Sú uctievaní ako "vierozvestovia" ktorí v 9. storočí šírili v priestore dnešného Slovenska kresťanstvo, ale aj ako pripomienka štátu, Veľkej Moravy, ktorá v tom čase zahŕňala severnú časť Karpatskej kotliny a priľahlé územia. Tieto udalosti a ich pripomínanie akoby symbolizovali dlhodobý trend dejín Slovenska a Slovákov. Veľká Morava bola pod stálym tlakom zo západu: Franská ríša využívala proti nej zbrane vojenské i duchovné. Cyril a Metod prišli na pozvanie kniežaťa Rastislava roku 863 z východu, z Byzancie. Konštantín - Cyril vytvoril slovanskú abecedu, preložil bohoslužobné knihy i časti Písma do slovanského jazyka. Cyril a Metod a ich žiaci sú pokladaní za zakladateľov školstva, vzdelanosti medzi Slovanmi. Na Slovensku však prevládla latinská, západná podoba kresťanstva, slovenčina sa píše latinkou.
Veľká Morava, po tri štvrte storočia otriasaná zápasmi s Franskou ríšou, podľahla začiatkom 10. storočia maďarským kmeňom, prenikajúcim do strednej Európy z východu. Slovensko sa stalo až do roku 1918 súčasťou Uhorska. Preto aj tradícia Veľkej Moravy ako "vlastného štátu" stala sa od čias národného obrodenia významnou súčasťou slovenského národného povedomia: odvolávajú sa na ňu politické dokumenty, skladajú opery, divadelné hry, píšu romány, romantické eposy aj televízne seriály.
Maďarským kmeňom sa podarilo to, čo nedokázali ich predchodcovia Huni a Avari, kočovné kmene z východu, ktoré sa tiež usadili v podunajských nížinách ale podľahli v boji so západnou Európou. Prijatie kresťanstva, prechod na usadlý spôsob života umožnili, že Uhorské kráľovstvo sa v 11.-12. storočí stalo súčasťou súdobej európskej civilizácie a kultúry. Hraničná poloha Uhorska medzi európskym východom a západom, spolunažívanie a spolupôsobenie mnohých etník, isté časové posuny voči krajinám, z ktorých vychádzali hlavné civilizačné akultúrne impulzy a iniciatívy však dali vzniknúť aj mnohým originálnym javom, ktoré v politickom diškurze dvadsiateho storočia viedli k pokusom o definície "strednej Európy". Jej vymedzenia sa rôznia, avšak vo všetkých Slovensko je jej súčasťou. Súčasne však je Slovensko v pohľade zvonka na tento priestoru akoby v pozadí, na okraji, niekedy celkom zabudnuté. Nie je to dané iba tým, že Slovensko je z okolitých krajín najmenšie.
Prevážna časť historiografie sa donedávna zaoberala dejinami štátu. Pokiaľ ide spôsob vlády, nemá voči ostatným európskym krajinám Slovensko žiadny veľký deficit: prežilo feudalizmus, rôzne druhy monarchie, osvietenecký absolutizmus, parlamentnú demokraciu, pravicovú aj komunistickú diktatúru, teda všetky plodné produkty i slepé uličky európskych dejín druhého tisícročia. Slovensko ich však prežívalo skryté vnútri väčších štátnych celkov - najprv v Uhorsku, od 16. storočia spolu s Uhorskom v habsburskej monarchii, od roku 1867 v Rakúsko - Uhorskom dvojštátí: Po roku 1918 až do roku 1993, s šesťročnou prestávkou v rokoch druhej svetovej vojny bolo Slovensko súčasťou Česko - Slovenska. Táto akási anonymná účasť na tvorbe dejín spôsobuje jeden z najbolestivejších komplexov slovenského historického povedomia, ktoré iba postupne si osvojuje pocit dlhodobej kontinuity slovenských dejín, teda cez rôzne štáty a režimy. Na druhej strane táto zvláštnosť slovenských dejín spôsobujú veľkú váhu v nich kultúry a duchovnej zložky.
Je problematické hodnotiť a známkovať historické obdobia, a dlhé periódy zvlášť. I tak sa zdajú dejiny Slovenska v prvej polovici druhého tisícročia z hľadiska celoeurópskeho vývoja "najštandartnejšie". Aj veľké katastrofy boli rýchlo prekonané, ako napríklad ničivý vpád Mongolov v rokoch 1241- 42. Osídlenie krajiny sa zahusťovalo a diverzifikovalo, k slovanskému obyvateľstvu pribúdali od 12. storočia aj kolonisti zo Západnej Európy, prevážne Nemci, roľníci ale v hojnej miere aj baníci, remeselníci a obchodníci. Od 14. storočia z východu a juhovýchodu doosídľovali horské a podhorské oblasti rumunskí, poľskí ukrajinskí a ďalší roľníci. Od 16. storočia sa posúvalo pod tlakom osmanských Turkov maďarské osídlenie na sever, málopočetnou, ale ekonomicky významnou komunitou boli Židia. Pri stálej prevahe slovenského obyvateľstva tak krajina mala už vtedy multietnický charakter, pôsobilo dynamické pole preberania a odovzdávania, stretávania a vymedzovania, asimilácie i vyčleňovania.
Postavenie miest, ako nového fenoménu v roľníckej krajine sa od 13. storočia upevňuje aj rozsiahlymi privilégiami, mnoho slovenských miest má svoje mestské výsady už z 13. storočia. Základom bohatstva väčšiny miest bolo remeslo, organizované v cechoch, obchod remeselníckymi výrobkami ale aj vínom, dobytkom, kovmi. Významné diaľkové obchodné cesty do obsadenia Balkánu Osmanskou ríšou v 15. storočí išli z juhovýchodu k Baltickému moru, Bratislava a ďalšie západoslovenské mestá ťažili z obchodu po Dunaji. Významnú a bohatú skupinu tvorili banské mestá: v Kremnici a ďalších mestách sa ťažilo zlato, v Banskej Štiavnici a inde striebro, Banská Bystrica zbohatla na ťažbe medi, dopravovanej do celého vtedy známeho sveta. Mincovňa v Kremnici začala raziť už roku 1355 zlaté dukáty, ktoré sa tam razia dodnes. Po celom strednom Slovensku v horských oblastiach boli roztrúsené až do začiatku 20. storočia početné železné huty, hámre. Spolu s ťažbou dreva, splavovaného po riekach do nížin baníctvo a hutníctvo tvorilo dôležitú súčasť hospodárstva krajiny. Obilie a víno z nížinných a podhorských oblastí, vlna a drevo z hôr, kovy z hĺbok zeme, remeselnícke výrobky z miest boli základ prosperity krajiny i jej kultúrneho rozmachu. V mestách i na početných hradoch románske stavby nahradzovali a dopĺňali štíhle veže a elegantné oblúky gotiky. Gotické, z dreva vyrezávané plastiky a krídlové oltáre patria dodnes medzi najvzácnejšie kultúrne dedičstvo Slovenska.
Popri vzdelávacích zariadeniach cirkvi vznikali už v stredoveku aj prvé mestské školy, roku 1467 vznikla v Bratislave prvá univerzita na území Slovenska, Academia Istropolitana. Študenti zo Slovenska navštevovali univerzity v Padove, v Bologni, ale najmä neďalekej Prahy, Viedne a Krakova. Sľubný hospodársky, civilizačný i kultúrny vývoj zabrzdilo preniknutie Osmanskej ríše do Uhorska začiatkom 16. storočia.
Domáca dynastia Arpádovcov vymrela roku 1300. Na Uhorskom tróne sa potom vystriedali králi z rodu Anjouovcov, Luxemburgovcov, poľsko - česko - uhorskí králi z rodu Jagelovcov. Smrť Ľudovíta II. na bojisku v prehranej bitke s Turkami pri Moháči roku 1526 je významným historickým predelom. Nie preto, že po dlhom úsilí sa konečne dostali aj na uhorský trón Habsburgovci, ktorí sa na ňom udržali s malými prestávkami až do roku 1918. Obsadením a pričlenením k Osmanskej ríši väčšiny územia Uhorska Slovensko sa na viac ako stopäťdesiat rokov stalo hraničnou oblasťou Po viac ako jeden a pol storočia stav studenej vojny, napätia, prepadov a lúpeží bol pravidelne striedaný riadnou vojnou, s dobývaním hradov a miest, pustošením celých krajov, odvliekaním obyvateľov do otroctva. Život sa nezastavil, ale osmanská hranica ho nesporne dlhodobo ovplyvnila.
Okupácia centra krajiny s hlavným mestom Budínom presunula ťažisko Uhorska na dnešné územie Slovenska. Bratislava sa stala postupne sídlom najvyšších krajinských úradov, tu až do polovice 19. storočia zasadal uhorský snem, od roku 1563 až do roku 1830 tu korunovali uhorských kráľov. Sídlom najvyšších cirkevných úradov sa stala západoslovenská Trnava, kde roku 1635 vznikla aj univerzita pod vedením jezuitov. Roku 1657 vznikla ďalšia vo východoslovenských Košiciach. Vojny a pohraničná poloha však pribrzdili hospodársky vývoj i s ním spojené sociálne zmeny.
Okupácia Balkánu a centra Podunajska Osmanmi prerušila staré obchodné cesty z juhovýchodu k Baltickému moru, čo postihlo najmä mestá na východnom Slovensku. V nich dodnes sú zachované najzaujímavejšie pamiatky neskorej gotiky a rannej renesancie, celé historické mestské celky v Levoči, Bardejove, a inde. To je však súčasne aj doklad ich presunutia na vedľajšiu koľaj vývoja. Baníctvo a výroba kovov na strednom Slovensku pokračovala, začínala byť ale zatieňovaná inými európskymi centrami. Turecká okupácia sa časovo zhoduje s preložením, vďaka objavným zámorským cestám ťažiska hospodárskeho vývoja Európy od Stredomoria k Atlantiku. Slovensko ako krajine v strede ciest juh - sever trvalo strácala na geopolitickom význame.
Najväčšou záťažou boli však samozrejme vojny, straty na bojisku, obrovské náklady na stavbu a udržiavanie pevností, stálych vojenských posádok Na pohraničných územiach od poddaných vyberali často dávky ako z habsburgovskej, tak aj z tureckej strany. Situáciu podstatne skomplikovali neprestávajúce vzbury uhorskej šľachty proti Habsburgovcom. V 17. storočí povstania Bocskaya, Bethlena, Františka Rákocziho, Thökölyho s centrami v Sedmohradsku a na území Slovenska sa realizovali po dohode a s pomocou Turkov. Posledné povstanie, Františka II. Rákocziho v rokoch 1703- 1711 podporovalo Francúzsko. Politické zápasy doby mali väčšinou ideologické rúcho nového fenoménu - reformácie a jej náprotivku, rekatolizácie.
Reformácia prenikla na Slovensko veľmi rýchlo, najmä prostredníctvom nemeckých obyvateľov miest. Už roku 1549 vydalo päť východoslovenských miest svoje vyznanie - Confessio Pentapolitana. Medzi maďarským obyvateľstvom sa šíril kalvinizmus, koncom 16. storočia však získala na Slovensku veľkú prevahu reformácia umierneného smeru, augsburského vyznania. V druhej polovici 16. storočia boli už protestanti vo väčšine, čiastočne i vďaka podpore šľachty, pre ktorú to bola vítaná príležitosť na sekularizáciu cirkevných majetkov.
Protiofenzíva katolicizmu, vedená predovšetkým habsburským dvorom a za pomoci jezuitov bola úspešná predovšetkým získavaním šľachty, ale i vďaka nátlaku a prenasledovaniu protestantov. Mocenské pomery v mestách sa najmä počas stavovských povstaní často menili, s ním aj vzájomné prenasledovanie, teror fyzický aj duchovný. Pozitívnym odrazom tohoto sváru bola aj konkurencia v zápase o duše a vedomie: vzniklo mnoho nových protestantských škôl, napríklad kvalitné Kolégium v Prešove, ako konkurencia obom jezuitským univerzitám, ale aj nové katolícke stredné školy. Zrkadlom tohoto kvasu bola aj hudba a literatúra, architektúra, honosnosť baroka katolíckych chrámov i strohá elegancia protestantských svätostánkov, limitovaných svetonázorom ale aj protireformačnými predpismi. Konfesionálny spor v dramatickej podobe spoločenskej zrážky trval skoro dva a pol storočia, až do tolerančného patentu Jozefa II. roku 1781, ktorý odstránil občiansku a náboženskú diskrimináciu protestantov a ortodoxných kresťanov. V kultúre ale aj v politike však katolícko-protestantský fenomén hral v slovenskej spoločnosti významnú úlohu aj v nasledujúcich storočiach a je pozorovateľný dodnes.
Posledná ofenzíva Osmanskej ríše v Podunajsku, pokus o dobytie Viedne roku 1683 boli aj začiatkom jej vytláčania na Balkán. Krajina, zbavená vojenského tlaku sa rýchlo regenerovala. Počet obyvateľstva, zdecimovaného vojnami a epidémiami stúpal, zo Slovenska sa sťahovali obyvatelia aj na juh, do vyľudnených oblastí. Tak vznikli početné, dodnes zachované enklávy slovenského obyvateľstva na území dnešnej Juhoslávie, Maďarska a Rumunska. Ožili remeslá a obchod, objavujú sa prvé manufaktúry. Osvieteneckí panovníci, predovšetkým Mária Terézia / 1740 -1780/ a Jozef II. /1780 - 1790 / umožnili prvé kroky modernizácie: bolo zrušené nevoľníctvo, ktoré väčšinu dedinského obyvateľstva viazalo k pôde a vydávalo ich celkom na milosť a nemilosť zemepánov. Vznikli základy pozemkového katastru, zlepšila sa a profesionalizovala administratíva a súdnictvo. Tolerančný patent bol krokom k otvorenejšej spoločnosti. Položili sa základy štátneho školstva a všeobecnej školskej dochádzky. V roku 1763 vznikla v Banskej Štiavnici Banská akadémia, prvá technická vysoká škola na svete. Ťah krajiny smerom k modernizácii bol zreteľný a sľubný. Narážal však na niekoľko veľkých, a ako sa neskôr ukázalo, osudných prekážok.
Osvietenecké reformy pribrzdil strach z francúzskej revolúcie i napoleonské vojny. V Uhorsku politika viedenských panovníkov narážala aj na ďalšie priehrady, najmä strach šľachty pred stratou tradičných hospodárskych i politických privilégií, obavy pred centralizmom panovníckeho dvora. Preto mnohé z reforiem uhorské stavy sabotovali. V zápase s Habsburgovcami ktorý viedol v 17.a začiatkom osemnásteho storočia k sérii ozbrojených povstaní, znova sa začal kryštalizovať menej radikálny ale rozhodný odpor "proti Viedni". Kým prv mal tento spor často náboženské a stavovské rúcho, teraz začal dostávať stále výraznejšie nacionálny náter.
Mária Terézia a Jozef II. presadzovali ako väzbu mnohonárodnostnej monarchie nemčinu. Snaha rozšíriť vzdelanie do najširších vrstiev, rast byrokracie obmedzovali tradičnú, ale nacionálne neutrálnu latinčinu. V osvieteneckom vydaní neišlo však o germanizáciu, ale o stvorenie spojiva štátu, národné jazyky neboli potláčané, ale mali vymedzený praktický i kultúrny priestor. Bol to pravdepodobne jediný a posledný možný spôsob, previesť úspešne monarchiu cez prah modernizácie do veku nacionalizmu. Bol neúspešný. Uhorské mocenské elity proti idei centralizovaného štátu, proti "Viedni" stavali ideu suverénneho Uhorska, pri čom okrem historických argumentov čoraz viac sa využívala aj moderná nacionálna idea. Od konca 18. storočia sa predstava tradičného uhorského stavovského národa, teda v podstate uhorskej šľachty sa čoraz viac transformovala do idei uhorského politického národa všetkých stavov a z nej potom do predstáv etnicky jednotnej krajiny.
Uhorsko bolo však rovnako ako celá monarchia mnohonárodnostný štát: Maďari v ňom tvorili menšinu, väčšinou boli Rumuni, Slováci, Srbi, Chorváti, Nemci, Rusíni. Proces národnej emancipácie, "národného obrodenia" prebiehal u nich v rôznom čase a rôznym tempom, dočasným víťazom v tejto súťaži boli Maďari. Ak hovoríme iba o maďarsko -slovenskom vzťahu tak zavážila napríklad centrálna poloha maďarského etnika v Karpatskej kotline, predovšetkým však významná úloha šľachty v procese národnej emancipácie. Šľachta, hoci je časť bola etnicky slovenská, osvojila si uhorskú štátnu ideu v tej podobe, ako ju razila maďarská politika: ako ideu maďarského národného štátu. Etnicky jednotný maďarský štát ostal cieľom vládnucich maďarských elít až do 20. storočia. V prostredí formujúcich sa moderných nemaďarských národov stalo sa to pre krajinu permanentnou traumou, deformujúcim prvkom. Proces pomaďarčovania nie prirodzenou asimiláciou, ale "zhora", nátlakom stal sa brzdou proklamovaného cieľa vládnucich elít - urobiť z krajiny vyspelú, západne Európe rovnocennú krajinu.
Prvé maďarizačné zákony prijal uhorský snem už v rokoch 1790 a1792. V nasledujúcich desaťročiach boli jazyky iných národov, teda aj slovenčina vytláčané z úradov, samosprávy, zo škôl. Tento proces bol pozvoľný a od začiatku narážal na odpor. Aj slovenské národné uvedomovanie dostávalo v tom čase významný nástroj - spisovný jazyk.
Na území Slovenska sa používala povedľa latinčine už od stredoveku aj nemčina a slovakizovaná podoba češtiny. Tá sa stala aj bohoslužobným jazykom slovenských protestantov. V prostredí katolíckeho seminára v Bratislave, ktorý mal podľa osvieteneckých predstáv zámeru vzdelávať kňazov aj ako vychovávateľov ľudu v jeho jazyku, položil v osemdesiatych rokoch 18. storočia Anton Bernolák základy slovenského spisovného jazyka, opierajúc sa o jeho západoslovenské nárečia. Táto fáza národného obrodenia vyprodukovala početné osvetové a literárne diela, najmä poéziu, preklady z antickej literatúry i preklad Písma svätého. Roku 1792 vznikla j pre osvieteneckú dobu typická učená a literárna spoločnosť, Slovenské učené tovarišstvo. Mimo tohoto "bernolákovského" jazykového prúdu však ostávala protestantská časť národného pohybu, ktorá sa držala češtiny. V tridsiatych rokoch 19. storočia sa však v prostredí evanjelického lýcea v Bratislave kryštalizovalo nové jadro národného hnutia, ktorého vedúcou postavou sa stal Ľudovít Štúr. Potreba národnej osvety v zrozumiteľnom jazyku, jazykový dualizmu katolícko - evanjelický viedli k vzniku myšlienky uzákoniť novú, celé Slovensko integrujúcu podobu spisovného jazyka. Za základ bolo vybrané stredoslovenské nárečie, Ľ. Štúr roku 1846 vydáva jej gramatiku. Ale už roku 1844 vyšiel v novom spisovnom jazyku literárny almanach Nitra, od roku 1845 v ňom vychádzali Slovenské národné noviny. Akceptovali ho aj katolíci.
Štúrovská slovenčina, ktorá v neskorších úpravách je základom spisovnej slovenčiny dodnes, mala v nasledujúcom vývoji oveľa väčší význam, ako to bolo u národov, disponujúcich vlastným štátom, presne určenými hranicami, hlavným mestom. Slovenčina mala integrujúci charakter, často zastupovala národnú a štátnu ideu, bola akýmsi obranným valom. Nositeľ jazyka - spisovateľ, básnik bol vnímaný ako stelesnenie nie iba prvkov estetických, ale i morálnych, väzba jazyk - národ sa často blížila k stotožneniu.
Európska revolučná kríza rokov 1848 - 1849 má v slovenskej národnej emancipácii významné miesto. Vo víre udalostí, poznamenaných revolúciami a búrkami vo Francúzsku, Nemecku, Taliansku i po celej habsburskej monarchii Slováci po prvý kráť vystupujú na javisko ako samostatný politický činiteľ Na uhorskom sneme roku 1948 požadovali dôsledné demokratické a konštitučné zmeny, oslobodenie poddaných, občiansku rovnoprávnosť. Slovenský pohyb sa pohyboval spočiatku v jednom prúde s maďarským, keď však prišiel s požiadavkou na územnú samosprávu dostali sa do ostrého konfliktu. Zatiaľ čo v ďalšom priebehu revolúcie maďarský národný pohyb vyústil do detronizácie Habsburgovcov a vyhlásenia samostatnosti Uhorska, Slováci žiadali od panovníka odčlenenie od Uhorska a vytvorenie samostatnej slovenskej provincie v rámci ríše. Ozbrojené zrážky slovenských dobrovoľníckych zborov s maďarským vojskom priekopu nedôvery a odmietania prehĺbili na desaťročia.
Porážka maďarskej revolúcie v roku 1849 vrátila na uhorský trón Františka Jozefa II., formálne bol obnovený absolutizmus, ale oslobodenie roľníckych más z poddanstva, rovnosť pred zákonom a ďalšie výdobytky revolúcie nebolo možné vrátiť späť. Neoabsolutistická moc, v snahe predísť ďalším výbuchom sama otvárala dvere hospodárskym reformám, modernému zákonodarstvu, kapitalistickému podnikaniu. Aj keď v svojej podstate bola viedeňská vláda dvora a aristokracie bytostne centralistická, po skúsenostiach z revolúcie nemohla ignorovať reálne pohyby v spoločnosti. Po vojenských porážkach v Taliansku a roku 1866 vo vojne s Pruskom musela ustúpiť aj v revolúcii porazenému, ale nezlomenému Uhorsku. Roku 1867 bola monarchia pretvorená na dualistický štát, Rakúsko - Uhorsko so spoločným panovníkom, zahraničnou politikou, clami a menou.
V maďarskej politike až do roku 1918 sú zreteľné dva smery: jeden sa snaží využiť výhody a priestor dualistickej monarchie, druhý usiluje o úplnú samostatnosť Uhorska. Oba však viac či menej dôrazne presadzovali ideu nielen politicky, ale aj etnicky rovnorodého štátu. Vlastná vládna moc, modernizácia krajiny a s tým spojená mobilita, sekularizácia, urbanizácia a industrializácia posúvali krajinu vpred, ale súčasne dávali štátu do rúk predtým nebývalú moc posilňovať asimilačné procesy, ale aj generovať nové. Štát sa k urýchleniu maďarizácie snažil využívať cirkvi, školstvo, obranu postihnutých znemožniť potláčaním rumunských, srbských, slovenských,. rusínskych spolkov, škôl, tlače. Tento tlak mal stúpajúcu tendenciu, roku 1870 sa učilo po slovensky na 1 882 ľudových školách, roku 1914 iba na 365.
Politický kvas, vedúci k Rakúsko - uhorskému Vyrovnaniu roku 1867 využilo aj slovenské národné hnutie. V roku 1863 bola založená celonárodná kultúrna a vedecká organizácia Matica slovenská, z verejných zbierok vznikli tri gymnáziá so slovenským vyučovacím jazykom, predovšetkým však bol sformulovaný politický program. Na zhromaždení v Turčianskom svätom Martine bolo roku 1861 prijaté Memorandum národa slovenského, ktoré sformulovalo požiadavku uznať svojbytnosť slovenského národa a jeho samosprávu v podobe slovenského Okolia. Na tomto autonómnom území mala byť slovenčina úradným a vyučujúcim jazykom, v nej mali vychádzať zákony. Cieľom malo byť silnejšie Uhorsko,"jednotná, slobodná, konštitucionálna vlasť a v nej sloboda, rovnosť a bratstvo národov."
Program Memoranda, postupne rozširovaný o sociálne, hospodárske požiadavky ostal aktuálny až do zániku Uhorska. Pre jeho presadenie nemala však slovenská politika dosť síl, často sa musela sústrediť na púhe pretrvávanie. V sedemdesiatych rokoch dokonca budapeštianska vláda zrušila Maticu slovenskú a slovenské gymnáziá.
Uhorská polovica habsburskej monarchie v rokoch 1867 - 1918 poskytuje zvláštny a rozporný obraz. Na jednej strane rozvoj, predstavovaný rýchlou stavbou železníc, ciest, urbanizáciou, industrializáciou. Budapešť sa buduje ako moderná európska metropola s ambíciami vyrovnať sa Viedni. Na druhej strane modernizačný proces bol v mnohom deformovaný a nedostatočný: Uhorsko a v jeho rámci Slovensko aj naďalej ostávalo prevážne agrárnou krajinou, s hospodárskou, civilizačnou a kultúrnou úrovňou, ktorá ležala na pol ceste medzi západom Európy a jej východom a juhovýchodom. Malo to viacero príčin: jedny boli prekonateľné iba dlhodobým vývojom, napríklad dôsledky toho, že dve revolúcie, ktoré sformovali Európu 19. storočia, teda politická a priemyselná prichádzali oneskorene. Prvý parný stroj na Slovensku sa objavuje už roku 1832, 1842 v Bratislave založili prvú banku, roku 1846 postavili prvú železnicu, ale ešte roku 1910 pracovalo v priemysle na Slovensku iba 100 361 ľudí pri čom Slovensko patrilo medzi najindustrializovanejšie oblasti Uhorska.
Veľkým handicapom modernizácie bola pomalá demokratizácia štátu. Volebný systém pripúšťal k urnám ešte roku 1910 na Slovensku iba okolo 5% obyvateľov. Obavy pred masami nemaďarských národov odsúvala mnohé potrebné politické reformy až na čas, keď sa stane Uhorsko nacionálne jednoliaty štát. Jediný prostriedok, akým sa to dalo dosiahnuť v dohľadnom čase -násilná maďarizácia vykazovala výsledky, ale rodila aj protiakcie a živila ohniská budúcich zmien.
Pomalý hospodársky rast vyprovokoval masové vysťahovalectvo. Medzi rokmi 1880 - 1914 sa iba do USA vysťahovalo zo Slovenska okolo 500 000 ľudí. Vysťahovalci tam založili sieť spolkov, časopisov, osvojili si idei demokracie a federalizmu, mnohé, k čomu doma nemali podmienky. V rokoch prvej svetovej vojny toto krajanské hnutie zohralo veľkú úlohu. V domácej slovenskej politike myšlienka nejakej "celonárodnej " reprezentácie, vychádzajúca z tradície roku 1848 a Memoranda z roku 1861 dostávala už modernejšiu podobu. Pred prvou svetovou vojnou pôsobili už všetky vtedajšie hlavné európske politické smery. Konzervatívny predstavovali prevážne protestantská Slovenská národná strana a katolícka Slovenská ľudová strana. Na ľavici pôsobila sociálna demokracia, v strede agrárne hnutie a napokon veľmi agilné boli malé reformné skupiny s liberálnymi prvkami, predovšetkým skupina okolo revue Hlas. Všetky boli v opozícii proti Budapeštianskym vládam, pri veľkých programových rozdieloch mali niektoré spoločné požiadavky - jazykové práva, pretože slovenčina bola postupne zatláčaná iba do domácností, všeobecné volebné právo, ktoré by dalo hlas mase slovenských roľníkov. Reálny pomer politických síl v štáte bol však taký, že riešenie sa v dohľadnom čase neukazovalo. Zmenila to radikálne až prvá svetová vojna.
Vojna zostrila desaťročia narastajúce pnutia v habsburgskej monarchii, sociálne i národnostné konflikty. Tradičné autority panovníka, cirkvi boli oslabené, svetový konflikt otvoril predtým nemysliteľné nové geopolitické kombinácie. Pre Slovensko, ktoré od roku 1777, od delenia Poľska nemalo hranice so žiadnym cudzím štátom a vždy bolo územím vnútri monarchie naskytla sa v priebehu vojny úplne nová možnosť realizovať svoje národné záujmy, a to v kooperácii s Čechmi.
Česká spoločnosť bola o generáciu pred slovenskou vo formovaní občianskej spoločnosti, vlastných hospodárskych a kultúrnych inštitúcií, mohla sa oprieť aj o tradíciu starého českého štátu. Počas vojny začala sa prikláňať k idei úplnej emancipácie vo vlastnom štáte. Profesor T. G. Masaryk, hlavný protagonista samostatnosti po odchode do emigrácie roku 1915 začal agitovať za likvidáciu Rakúsko -Uhorska a český štát v Paríži, Londýne i vo Washingtone. Čechy, z troch strán zovreté nemeckým priestorom potrebovali však "bránu na východ" a tú poskytovalo Slovensko. Zo starých kultúrnych väzieb česko-slovenských sa stávala väzba politická. Projekt Česko - Slovenska našiel odozvu a podporu vo vplyvnej krajanskej českej a slovenskej komunite v USA a presadil sa aj doma. Najužším Masarykovým spolupracovníkom v zahraničí sa stal slovenský astronóm, žijúci vo Francúzsku, Milan Rastislav Štefánik. Hlavným argumentom u mocností Dohody v prospech nového štátu bolo zorganizovanie československého vojska," légií" v Rusku, vo Francúzsku a v Taliansku. Vo chvíli porážky monarchie v Prahe 28. októbra 1918 bola vyhlásená Česko- Slovenská republika, o dva dni Slovenská národná rada v Turčianskom svätom Martine prihlásila sa k novému štátu.
Slovensko vstupovalo do Česko- Slovenskej republiky s niekoľkými handicapmi. Budapeštianska vláda sa nehodlala Slovenska vzdať, Slovenská národná rada nemala dosť síl a Slovensko sa stalo súčasťou štátu iba vďaka vojenskej pomoci z Čiech. Pri výraznej nerovnováhe síl sa Prahe podarilo presadiť centralistický model štátu. Republika bola národnostne veľmi pestrá, Česi boli oproti Nemcom, Slovákom, Maďarom, Rusínom a Židom v menšine. Východisko sa hľadalo v konštrukcii "československého národa", čo však našlo Slovensku iba málo prívržencov. Jazyková i kultúrna blízkosť Slovákov a Čechov bola nesporná, ale rovnako aj pocit a fakt odlišnosti. Zmenami roku 1918 posilnené slovenské národné sebavedomie sa vzpieralo takýmto účelovým konštrukciám, demokratický politický systém Česko -Slovenska na rozdiel od Uhorska poskytoval lepšie možnosti a nástroje k obrane. Pokusy o "etnický čechoslovakizmus", tvrdenie že Česi a Slováci sú jeden národ, iba "dočasne" v minulosti odlúčený postupne boli zatláčané rôznymi koncepciami jedného politického národa s dvoma jazykmi. Postupne bola nahlodávaný aj centralizmus. Myšlienka samosprávy Slovenska, v podobe autonómie presadzovaná predovšetkým Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou sa udomácňovala ako prirodzený dôsledok osobitnosti krajiny.
Spory o postavenie Slovenska v štáte sú významnou súčasťou medzivojnového obdobia, nie však jedinou. Republika bola parlamentnou demokraciou, aj v čase, keď všade naokolo sa presadili diktatúry, pretrvávala ako "ostrov demokracie" v strednej Európe. To umožňovalo explóziu sociálnych a kultúrnych zmien, ktoré možno nazvať novou vlnou národného obrodenia. Slovenčina, oficiálne "jazyk československý v slovenskom znení" sa stala úradným jazykom, na školách sa učilo po slovensky a v jazykoch menšín. Roku 1918 vychádzalo iba 23 slovenských periodík, roku 1937 už 250 denníkov a časopisov zábavných, umeleckých, vedeckých.
Slovensko malo po roku 1918 po prvý kráť v dejinách presne vymedzené hranice, svoje hlavné mesto - Bratislavu, celoslovenské administratívne orgány. Vznikli celoslovenské hospodárske inštitúcie - priemyselníkov, remeselníkov, poľnohospodárov, celoslovenské spolky spisovateľov, výtvarníkov, Slovenské národné divadlo, bola obnovená Matica slovenská. Fungovali desiatky politických strán, odborových centrál, tisíce spolkov a združení, teda celé tkanivo modernej občianskej spoločnosti. Rovnaká dynamika sa prejavovala v kultúre - v literatúre, výtvarnom umení, architektúre, kde staršiu orientáciu na Viedeň a Budapešť zatláčala orientácia na Paríž a Prahu. Po prvý kráť sa sformovali aj skutočné politické elity. Do uhorského parlamentu sa prebojovalo iba niekoľko Slovákov, v pražskom boli zastúpení primerane počtu obyvateľov. Slováci boli ministrami, veľvyslancami, Milan Hodža bol od roku 1935 prvý predseda vlády - Slovák
Naplňovanie priestoru, otvoreného demokraciou, plynulý evolučný vývoj boli brutálne prerušené koncom tridsiatych rokov. Nacistické Nemecko využilo hnutie Sudetských Nemcov pod vedením Konráda Henleina ako vnútornú rozbušku proti Česko- Slovensku. V Mníchove si v septembri 1938 vynútil Hitler od Anglicka a Francúzska súhlas s okupáciou pohraničných oblastí republiky. O dva mesiace neskôr, vo Viedeňskej arbitráži Nemecko a Taliansko pririeklo Maďarsku aj južné oblasti Slovenska. Mníchov znamenal koniec obranyschopnosti republiky, ale aj demokracie. V pomníchovskom otrase a marazme sa v Prahe vláda posúvala smerom k autoritárstvu, na Slovensku Hlinkova slovenská strana vyhlásila 6. októbra 1938 autonómiu Slovenska a krok za krokom likvidovala demokratický režim i opozíciu. Pomníchovské Česko -Slovensko bolo však len zastávkou v Hitlerovej agresívnej politike. 14. marca 1939 pod hrozbou rozdelenia Slovenska medzi jeho susedov autonómny snem v Bratislave odhlasoval osamostatnenie Slovenska, 15. marca Hitler vnútil prezidentovi Háchovi nemecký protektorát nad Čechmi a Moravou.
Slovensko prežívalo tragédiu druhej svetovej vojny rozdelené. Štvrtina územia bola okupovaná Maďarskom, Nemecko zabralo malé ale dôležité územie na západe, takže jeho hranica prebiehala priamo územím hlavnému mesta Bratislavy. "Ochranná zmluva" z marca 1939 podriaďovala zahraničnú politiku, hospodárstvo, armádu Slovenskej republiky nemeckej kontrole. V nacistickej mocenskej sfére malo Slovensko akési prechodné postavenie medzi Protektorátom Čechy a Morava a vazalskými štátmi ako Maďarsko, Rumunsko na juhovýchode. Jeho armáda sa podieľala na vojenskom ťažení proti Poľsku a od roku 1941 proti Sovietskemu zväzu, vo vnútornej politike dávalo Nemecko vládnucej Hlinkovej slovenskej ľudovej strane istý priestor na vlastnú verziu diktatúry. Režim bol zmesou tradicionalistického konzervativizmu, katolíckych sociálnych doktrín, stavovského zriadenia austrofašistického typu s niektorými radikálnymi inováciami. Demokratické, socialistické a liberálne prúdy, organizácie a koncepcie boli zatlačené do ilegality.
Režim spočiatku mal dosť širokú podporu. Nacionálna rétorika bola úspešne živená spormi s Maďarskom o južné územia, ale aj vonkajšími atribútmi samostatnosti, ako prezident, snem, vláda, vlastná mena, armáda, hymna, vlajka, medzinárodné uznania a diplomatické styky. Vojnová konjunktúra pomáhala prekonávať hospodárske problémy osamostatnenia. Odbúranie demokracie, jednoznačné začlenenie štátu do nacistickej sféry a politiky však od prvej chvíle vytvárali aj ohniská opozície. V podmienkach diktatúry opozícia sa rýchlo menila na ilegálny odboj. Ten bol politicky veľmi pestrý: od skupín, ktoré nesúhlasili s rozbitím Česko- Slovenska a usilovali o jeho reštitúciu až po komunistov, usilujúcich o sovietske Slovensko v rámci sovietskej federácie. Domáce odbojové skupiny boli napojené na exilové organizácie na západe, najmä na londýnsku exilovú československú vládu Eduarda Beneša, na východe na moskovské vedenie československej komunistickej strany. Podobne ako za prvej vojny vznikli aj zahraničné československé jednotky vo Francúzsku, na Blízkom východe, v Anglicku a v Sovietskom zväze. Bojovali vo Francúzsku, v Severnej Afrike, v bitke o Anglicko i pri oslobodzovaní Francúzska. V Sovietskom zväze sa česko-slovenská vojenská jednotka, rozmnožovaná aj prebehlíkmi z armády Slovenskej republiky postupne rozrástla až na armádny zbor.
Postavenie bratislavskej vlády sa priebehom vojny oslabovalo. V tieni nacistickej "ochrany" prijala rad opatrení, ktoré ju s nacistickým Nemeckom pevne zväzovali. Ľudová strana bola tradične antisemitská, od prvej chvíle príchodu k moci prijímala rad za radom sériu protižidovských zákonov ktoré vyvrcholili roku 1942 súhlasom z vyvezením Židov do vyhladzovacích táborov na území Poľska. Politika prispôsobovania krajiny nacistickej "Novej Európe" zatvárala Slovenskej republike definitívne dvere do povojnovej Európy. Spojenci - Veľká Británia, Francúzsko, USA i Sovietsky zväz už roku 1941 uznali československú exilovú vládu Eduarda Beneša.
Suverenita Česko - Slovenskej republiky bola obnovená najprv na území Slovenska. Odbojové skupiny vytvorili už roku 1943 ilegálnu Slovenskú národnú radu /SNR/.SNR za pomoci protinacistických dôstojníkov v armáde pripravovala povstanie, ktoré by umožnilo rýchly prechod frontu cez Slovensko od východných Karpát až k Viedni. Ešte pred skončením príprav koncom augusta 1944 začala nemecká armáda obsadzovať Slovensko, narazila však na odpor povstaleckej armády a partizánov. Obranné boje trvali dva mesiace. V centre povstania Banskej Bystrici SNR vyhlásila zvrchovanosť Československej republiky, armáda sa prehlásila za l. československú armádu na Slovensku. SNR zakázala Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu, zrušila protidemokratické zákony, po dva mesiace riadila povstalecké územie ako suverénna vláda.
Slovenské národné povstanie bolo aj v rozmeroch svetovej vojny veľkým odbojovým a vojenským vystúpením. 60 000 vojakov a 20 000 partizánov viazalo po dva mesiace značné nemecké sily. Povstanie však ostalo akoby v tieni iných súčasných udalostí - Varšavského povstania, prevratu v Rumunsku, rýchleho postupu spojencov vo Francúzsku. Pre slovenské dejiny dvadsiateho storočia malo však kľúčový význam: demonštrovalo schopnosť a zrelosť Slovákov k samostatnému vystúpeniu, bolo vo vtedajšej Európe zriedkavým javom spoločného postupu ľavých i pravých síl.
Povstanie dodalo slovenským elitám sebavedomie, potrebný politický kapitál i skúsenosti aby sa dožadovali vstupu do povojnového Československa s Čechmi ako "rovný s rovným". Vojna však nezanechala za sebou iba rozbité železnice, mosty, domy, zamínované polia, nestvorila iba pátos antifašizmu ale aj politické deštrukcie a radikalizmus. V obnovenom štáte sa bojovalo v rokoch 1945 - 1948 o ďalší smer vývoja - či k reformovanej predvojnovej parlamentnej demokracii alebo doľava - k režimu sovietskeho typu? Demokracia bola však od prvej chvíle obmedzovaná a okliešťovaná. Poštátnenie veľkých tovární, baní, peňažníctva, veľkostatkov vytvorili prielom do súkromného vlastníctva. Zbavenie občianstva a majetku Nemcov a Maďarov, odsun za hranice Nemcov a čiastočne Maďarov udržiavalo na veľkých územiach dlhodobý mimoriadny stav a z nacionalizmu sa stávala štátna ideológia. Povojnové obrovské hospodárske ťažkosti radikalizovali ľudí, ale i tak idea komunizmu ostávala menšinovou. Vo voľbách roku 1946 na Slovensku komunisti dostali 30 % hlasov, počas povstania založená Demokratická strana 62 %. Prevaha ľavice v západných, českých oblastiach štátu však umožnila zvrátiť vývoj aj na Slovensku. Vo februári 1948 sa v Prahe zmocnili vlády komunisti, republika sa stala definitívne súčasťou sovietskeho bloku.
Komunistická diktatúra pokračovala a dovŕšila sériu deštrukcií spoločnosti, ktorá začala už počas vojny. Diktatúry postihovali nielen jednotlivcov, ale plošne celé skupiny obyvateľstva. Cez vojnu musela odísť zo Slovenska väčšina Čechov, bola prakticky zlikvidovaná početná židovská komunita so silným postavením v hospodárstve, slobodných povolaniach. Po vojne vysťahovávanie a obmedzovanie občianskych práv zasiahlo Nemcov a Maďarov, po februári 1948 boli postihnuté celé veľké sociálne skupiny obyvateľstva. Kolektivizácia podlomila tradičné hodnoty roľníctva a dediny, v mestách základný substrát ich kultúry - remeselníci, obchodníci, príslušníci slobodných povolaní boli vyvlastnení a proletarizovaní. Rýchle a násilné premeny vnášali do spoločnosti trvalý prvok radikalizácie a netolerancie. Ohrozovali a likvidovali základné špecifikum stredoeurópskych kultúr, tvorivé napätia multietnických prostredí, konfrontácie tradicionalizmu a modernizmu.
Násilný zlom v dlhodobom evolučnom vývoji krajiny, radikálna geopolitická a kultúrna preorientácia zo západu na východ bol navonok prekrytý kvantitatívnym rozmachom niektorých modernizačných prvkov. Rýchla industrializácia premenila krajinu z prevážne agrárnej na priemyselnú, roku 1948 pracovalo v priemysle 216. 884 ľudí, roku 1983 už 809 928. Industrializácia urýchlila urbanizáciu, výstavbu dopravnej, telekomunikačnej siete. Vznikla hustá sieť odborných škôl, k vysokým školám v Bratislave pribudli ďalšie v Košiciach, Nitre, Zvolene, B. Bystrici, Trnave, Žiline, Prešove. Podstatne sa rozšírila sieť divadiel, knižníc, vedeckých a osvetových inštitúcií, ale aj nemocníc a sociálnych zariadení. Práve nerozvinutá civilizačná infraštruktúra odlišovala predtým krajinu od západnejších oblastí Európy.
Tento kvantitatívne impozantný rozmach bol však protirečivý a limitovaný. Sovietsky model hospodárstva, organizácie spoločnosti i zvonka vnucované kultúrne vzorce zničili mnoho reálneho ale aj sociálneho a kultúrneho kapitálu. "Budovanie " základná paradigma režimu tak čiastočne iba nahrádzalo trosky opustených a zničených hodnôt, inštitúcií. Aj naozaj nové možnosti diktatúra, monopol jednej ideológie a jedných vzorcov kultúry obmedzovali a deformovali. Napríklad až v tomto čase vznikol po ojedinelých predchádzajúcich pokusoch slovenský hraný film, avšak tieto prvé kroky robil pod prísnym tlakom cenzúry a ideologických požiadaviek Po prvý krát sa vo väčšom rozsahu formuje veda a výskum, ale museli neustále zápasiť s umelou a zámernou izoláciou od "kapitalistického" sveta.
Izolácia bol základom pretrvávania ale aj zániku komunistických diktatúr vo východnej Európe. Sovietsky blok bol budovaný a spravovaný ako uzavretý, Moskvou monopolne kontrolovaný samostatný svet. Hospodársky bol organizovaný okolo Rady vzájomnej hospodárskej pomoci, vojensky okolo Varšavskej zmluvy Ani prepracovaná sústava izolácie - obmedzenie cestovania, osobných stykov, kontrola dovozu časopisov, kníh, filmov, rušenie zahraničného rozhlasu nedokázali však celkom zastaviť pohyb informácií a myšlienok. Trhliny v izolácii, informácie o svete narúšali oficiálny proklamovaný nárok "socialistického tábora" na akoby jediné možné vzorce pokroku, vývoja,. zmeny, kultúry i politiky. Režim veľmi rýchlo politicky i duchovne narazil na múr, ktorý sám postavil obmedzovaním tvorivosti, iniciatívy, informovanosti. Pretože však komunistická diktatúra už v prvých rokoch po prevrate brutálne potlačila a likvidovala svojich oponentov, mohla ešte po desaťročia pretrvávať. Nemohla sa však rozvíjať.
Keď bola terorom zničená reálna aj potenciálna opozícia, mohol režim prejsť k nenápadnejším nástrojom sociálnej kontroly, ale nástroje priameho diktátu boli v pohotovosti. Krátke periódy "odmäku", z ktorých ťažila aj kultúra, rýchlo nahrádzali "normalizácie" neostalinskej diktatúry. Bolo to tak po nástupe Chruščova v polovici päťdesiatych rokov, potom v dlhodobejšej perióde "liberalizácie" v druhej polovici šesťdesiatych rokov. Kultúra z týchto oslabení tuhosti diktatúry nielen ťažila, ale sa na nich aj aktívne podieľala. Kultúra, najmä literatúra, divadlo i film v podmienkach monopolu moci jednej strany zohrávali úlohu akéhosi "pašeráka" reformných až opozičných myšlienok. V šesťdesiatych rokoch pôvodne literárny týždenník Kultúrny život sa stal celonárodnou mienkotvornou inštitúciou a ohniskom reformných myšlienok.
Pokusy o vnútornú reformu režimu, predovšetkým "socializmus s ľudskou tvárou" Alexandra Dubčeka z roku 1968 sa javia z historického odstupu ako v mnohom iluzórne. Akékoľvek podstatné zmeny v sovietskej mocenskej sfére boli nemožné, pokiaľ Moskva bola silná a západ odmietal, podobne ako počas maďarskej revolúcie roku 1956 riskovať posun od studenej vojny do vojny horúcej. Boli to však pre spoločnosť, kultúru, nastupujúce generácie nielen skúšky etiky, ale aj akési nadýchnutie, momenty nadväzovania na tradíciu, otváranie okien do sveta. Udržiavali kontinuitu toho, čoho sa režim najviac bál - rozmanitosti myslenia.
Priama okupácia Československa armádami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 zachránila diktatúru na ďalších dvadsať rokov, súčasne ale skočila aj s poslednými ilúziami o jej reformovateľnosti. Navonok bolo všetko naďalej ako má v komunistickej diktatúre byť: Strana sa uznáša a vláda vykonáva, slávia sa budovateľské víťazstvá, rozdávajú vyznamenania, kritizuje upadajúci Západ, ale v skutočnosti už nič nebolo tak ako predtým. "My " a "oni" boli už na míle vzdialení, aj vládnuca strana prestávala hovoriť o budúcnosti a komunizme, orientuje sa na prežitie. Disident Milan Šimečka nazval obdobie po roku 1968 "rokmi nehybnosti". Boli aj rokmi očakávania.
Krutá porážka Sovietskeho zväzu v studenej vojne koncom osemdesiatych rokov a to na všetkých frontoch - ideologickom, hospodárskom i vojensky - strategickom vytvorila aj v geopolitickom priestore Slovenska novú situáciu. Po prvý kráť od druhej svetovej vojny v balanse vnútorných a vonkajších politických síl prešlo rozhodovanie, zodpovednosť i riziká na domácu politickú reprezentáciu. Bez sovietskej podpory sa komunistický režim zrútil tak hladko a rýchlo, že prevrat dostal meno "sametová revolúcia." V Prahe Občianske fórum, v Bratislave Verejnosť proti násiliu masovými demonštráciami a generálnym štrajkom 27. novembra 1989 prinútili vládu k ústupu. Bol zrušený v ústave zakotvený politický monopol komunistickej strany, obnovená sloboda médií. Brána k demokratickej spoločnosti a k obnoveniu suverenity štátu bola otvorená.
Historickým znakom Slovenska je dvojitý kríž na troch vrchoch. Pre obdobie po roku 1989 môžu symbolizovať aj tri obrovské pohoria problémov, ktoré musela krajina riešiť. Po prvé - vytvorenie na troskách komunistickej diktatúry demokratických štruktúr. Po druhé, prechod od centralizovanej štátnej ekonomiky na trhové hospodárstvo a napokon po tretie, nové riešenie postavenia Slovenska v Česko- Slovensku i v medzinárodnom spoločenstve. Každá z týchto úloh by stačila zamestnať jednu generáciu, museli sa však riešiť rýchlo a spolu.
Na prvý pohľad najbrizantnejším bolo štátoprávne postavenie Slovenska. Obdobný problém viedol v Sovietskom zväze a v bývalej Juhoslávii k dlhotrvajúcim krvavým stretnutiam, v Česko- Slovensku bol riešený relatívne hladko a rýchlo. Dejiny spoločného štátu od roku 1918 zaznamenali viacero pohybov od cetralizmu k voľnejším zväzkom a naopak. V pozadí permanentných recidív centralizmu bola reálne pretrvávajúca početná prevaha - dva ku jednej Čechov voči Slovákom, ale aj historický náskok Čechov hospodársky, kultúrny i v organizácii spoločnosti. Tento náskok sa postupne zmenšoval, ale pretrvával. Do novej etapy dejín v roku 1989 Česko - Slovensko vstupovalo ako federácia dvoch republík, Českej a Slovenskej. Bola to federácia sovietskeho typu, teda iba formálna, paralyzovaná absolútnym centralizmom vládnucej komunistickej strany. Po novembrovom prevrate roku 1989 sa štátoprávne predstavy české a slovenské podstatne rozchádzali. Na Slovensku väčšina ako minimum chcela "funkčnú", "ozajstnú" federáciu alebo konfederáciu. V Česku bola aj jestvujúca federácia považovaná za okupantmi roku 1968 vnútená zbytočnosť, názory sa pohybovali od tradičného centralizmu po maximálne už jestvujúca federáciu Nekonečné rokovania, návrhy a protinávrhy znepokojovali spoločnosť, brzdili iné nevyhnutné reformy. Na Českej strane sa začali presadzovať predstavy o geopolitickej výhodnosti ohraničiť sa samostatným Slovenskom od mocenskej sféry Ruska a nepokojného Balkánu, využiť lepšie šance silnejšej českej ekonomiky na rýchly vstup do európskych štruktúr. Aj na Slovensku medzi politickými elitami myšlienka osamostatnenia postupne nadobúdala pôdu.
Dva dni po parlamentných voľbách v júni 1992 sa zišli predsedovia víťazných strán - z Česka Václav Klaus a zo Slovenska Vladimír Mečiar a naštartovali "zamatový rozchod " l. septembra bola prijatá ústava Slovenskej republiky, 25. novembra odhlasoval v Prahe federálny parlament zákon o zániku federácie. l. januára 1993 vznikli dva štáty, Slovenská republika a Česká republika, spojené colnou úniou. Slovenská republika sa stala ako v poradí 180 štát členom OSN.
Pokojný rozchod po vyše sedemdesiat ročnom spolužití v spoločnej republike a po skoro štyristoročnom spolužití v habsburskej monarchii bol vo vtedajšej klíme postkomunistických krajín malým zázrakom. Pomerne rýchlo sa podarilo vybudovať aj všetky štruktúry parlamentnej demokracie: volený snem, parlamentu zodpovednú vládu, Ústavný súd a ďalšie inštitúcie. Na čele štátu od roku 1993 bol snemom zvolený prezident Michal Kováč, roku 1999 už priamou voľbou bol zvolený za prezidenta Rudolf Schuster. Komunistickej strane podriadené "prevodové páky" -odbory, mládežnícke, ženské, kultúrne, osvetové organizácie nahradili dobrovoľné združenia, vznikla plejáda politických strán. Funkčnosť systému overili v rokoch 1990 - 1998 štyri voľby do parlamentu a niekoľko referend. Predstavy z prevratových dní, že sa podarí plynulo nadviazať na tradíciu medzivojnovej demokracie sa ukázali ilúziou: priepasť generácií bola priveľká, spoločnosť odlišná. Formovanie novej demokratickej tradície a politickej kultúry sťažoval najtvrdošijnejší a najdlhodobejší z "troch kopcov problémov" ekonomika.
Slovenská ekonomika bola desaťročia plánovane budovaná ako väzba Česko-Slovenska na Sovietsky zväz. Mnoho tovární vyvážalo skoro celú produkciu na východ, obrovské zbrojovky boli kostrou strojárstva a živili celé oblasti. Po páde Sovietskeho zväzu ostali bez odbytíšť, preorientácia na západné trhy bola ťažká a niekedy nemožná. Pád ekonomiky bol hlboký a dlhý: priemyselná i poľnohospodárska výroba klesli do roku 1993 o tretinu, ešte koncom deväťdesiatych rokov príjmy nedosahovali úroveň pred prevratom, nezamestnanosť dosiahla 20 %. V reštitúciách vrátili pôvodným majiteľom po roku 1948 zhabané domy, dielne, poľnohospodársku pôdu, lesy, ale ostával problém vlastníctva množstva tovární, hotelov, skladov, budov vybudovaných po roku 1948. Privatizácia veľkej časti tohoto obrovského majetku osobami, napojenými na politiku kontaminovala verejný život klientelizmom, korupciou čo viedlo za vlády koalície Vladimíra Mečiara v rokoch 1992 - 1998 k zahraničnopolitickej izolácii Slovenska. Hoci všetky poprevratové vlády proklamovali ako svoje hlavné zahraničnopolitické ciele vstup do NATO a do Európskej únie, "návrat do Európy", Slovensko v tomto snažení zaostalo za konsolidovanejšími susedmi z tzv. "Vyšehradskej štvorky " - Poľskom Českom a Maďarskom.
Pád komunizmu roku 1989, ako všetky veľké premeny sám o sebe mnoho nevyriešil, otvoril však priestor a obnovil nádej. Vyniesol na povrch aj otázky, ktoré diktatúra potláčala a neriešila. Pätinu obyvateľstva Slovenska tvoria rôzne menšiny - Maďari, Česi, Rusíni, Ukrajinci, Rómovia, Nemci. Vzťahy väčšinového národa a menšín sú konštantou politického života. Niektoré z týchto vzťahov sú predovšetkým problémom komunikácie a konzensu, napríklad slovensko -maďarský, štandartne riešiteľné a riešené. U skoro pol miliónovej komunite Rómov sú ich sociálne, ekonomické i spoločenské problémy zásadne riešiteľné iba dlhodobo, generačne, ale ich tlak už v súčasnosti je obrovský.
Akademický spor z prvých poprevratových rokov, či sa "vraciame do Európy" alebo sme v nej vždy boli sa presunul do sféry praktickej politiky: koordinácie práva s Európskou úniou, dosiahnutie noriem armád NATO, medzinárodná kooperácia kultúrnych, vedeckých inštitúcií, samospráv i nevládnych organizácií. Slovensko vždy v Európe bolo, ani diktatúry nedokázali zničiť základy položené kresťanstvom, renesanciou, reformáciou, osvietenstvom, demokraciou. Je na čo nadväzovať, ale je očividné i to, že Európa i svet, od ktorých Slovensko delila po desaťročia železná opona, sú tiež po polstoročí iní.
Konfrontácia "inakostí, jeden z pilierov európskej tradície môže byť ničivá ale aj plodná. Má mnoho podôb i priestorov. Slovensko s jeho 5, 4 milióna obyvateľov, s rozlohou podobnou ako Dánsko a Švajčiarsko zaraďujú na prelome tisícročí geopolitické príručky tzv. Indexom ľudského rozvoja zo 174 skúmaných štátov na 40. miesto. Východiskové údaje indexu, ako národný dôchodok, dĺžka života, úroveň vzdelanosti sa dajú presne merať a porovnávať. Na akom mieste je slovenská kultúra? Na to sa samozrejme nikomu nenapadne odpovedať, dokonca ani sa to spýtať. Bol by to nezmysel, popieralo by to dva základné rozmery kultúry, národný a všeľudský. Nemení to však nič na jej význame. Práve z pohľadu slovenských dejín je podcenenie kultúry sotva predstaviteľné - tvorí jeden zo svorníkov, ktoré cez stáročia preklenujú meniace sa dynastie, štáty, hranice. Bola a je tým, čo pretrváva.