1484605540

Rudofl Dupkala

Ak sa Patoćka identifikuje so Sokratom aj vo yyśśie uvedenych nazoroch na tzv. moralnu otazku, potom ako podia Sokrata, tak aj podia Patoćku, ćlovek je bytostou, która tvori svoju podstatu, zmysel i ciel’ svojho żivota permanentnou starostou o (svo-ju) duśu, t.j. aj (ći najma) ustavićnym prekonavanim vlastnej mravnej nedostatoćnosti.

Uviedli sme uż, że yaćśinu svojich nazorov na etiku a moralku Patoćka sformuloval a prezentoval na pozadi analyz a interpretacii Sokratovho ideoveho dedićstva. Takto yyjadril aj svoj nazor na problem dejinnosti ludskej esencie a jej dósledky pre założenie moralky. Patoćka sa nazdava, że ako je Sokrates vyndlezcem mravm otazky, puvodcem otazky po dobru, tak je aj objevitelem lidske dejinnosti, lebo objavil ćloveka ako bytost’, która udeluje svojmu żivotu zmysel v aktualnom, resp. v konkretnom żivotnom diani a bytost pro niż deni md vyznam,je historicka bytost’[ 11,147].

Patoćka zdórazńuje tuto skutoćnost’ v komparacii Sokrata so sofistami, ktori, kedże ćloveka nepochopili, dejinne, nepochopili ani Sokratovu otazku po dobru, teda: nepo-chopili że dobry źivot to nie je len nejaky technicky problem, że na dobry źivot (ći skór na to - ako dobre żit?) nejestvuje żiadny hotovy recept, nejestvuje taky navod (postup), aky może uplatnit' ćlovek, ak sa chce stat’ napriklad dobrym obuvnikom, ći lekarom a pod.

Vymedzujuc dejinnosfćloveka a exiplikujuc jeho historicku esenciu (podstatu) ako to, ćo nemóże byt’ dane vopred a uplne, sa Patoćka opat’ dostava aj k problematike zakotvenia moralnej otazky, do ontológie, lebo iny charakter ma moralka v kontextoch tzv. nedejinnej ontológie, t.j. ontológie većnych a nemennych entit, kde aj k podstate moralky prinależi to, ćo je većne a nemenne a iny charakter musi mat’ moralka vnim-ana v kontextoch dejinnosti ludskej esencie, ku której prinależi naśe preżivanie (a spolutvorenie) źivotneho diania, teda aj preżivanie samotneho (procesu) mravneho biadania, ynutorneho zapasu atd’.

Zatial’ ćo vprvom pripade, t.j. ypripade ontológie yećnych a nemennych entit, (alebo na urovni tzv. metafyzickeho eternismu) je o moralke rozhodnute uż vopred, lebo aj jej podstata może byt’ odvodena len od yećnych, nemennych (a spravidla transcendentnych) podstat yśetkeho jestvujuceho, v druhom pripade, t.j. vkontexte dejinnosti ludskej esencie, moralka sa tvori v historickom (żivotnom) diani. Z tohto hladiska je najvlastnejsim yykonom ćloveka ako bytosti slobodnej, która je schopna rozhodovat’ o sebe, volit’ a tvorit’ svoju esenciu, prićom podstata moralky spoćiva prave v procesoch tejto - 1’udsky historickej - sebatvorby a ta, ako sme na to uż poukazali sa realizuje prostrednictvom permanentneho hladania a rozhodovania sa, navyśe nie len bez akehokol’vek transcendentneho predurćenia, ale i bez akejkol’vek transcendentnej garancie, ći zaruky.

14    - MIĘDZYNARODOWE STUDIA FILOZOFICZNE - NR 3/2007