Skupina gen. Stefana Hubického na Slovensku

(1944-1945)

Mateusz Gniazdowski

Stefan Hubicki, Polish retired Brigadier General, former Health Minister and head of Social Insurance
Institution (ZUS), one of the leaders of Polish refugees conspiracy in Hungary during the Second World
War. His activists from Fighting Poland Camp (OPW) forming political organization of Józef Piłsudski’s
followers, were in touch with Slovak diplomats in Budapest and counter oriented Slovak officials (e.g. Ján
Klinovský, Pavol Čarnogurský). In the spring of 1944, when Germans started occupying Hungary and
persecuting the Polish activists in this country, Gen. Hubicki with his wife and a group of his cooperators
illegally entered the territory of Slovakia with Slovak friends’ help. They were given a wide secret support
of some Slovak pro-Polish officials as well as opportunity to sojourn in the territory of Slovakia to the
end of the War. Their contacts with Slovak officials expanded the liaison communication between
occupied Poland and Government Officials in exile and thus proved to be useful.

Prítomnosť skupiny gen. Stefana Hubického na Slovensku sa
spája s otázkou konšpiračných stykov prívržencov predvojnovej poľskej
vládnucej garnitúry, tzv. pilsudčíkov

1

s opozične orientovanými predsta-

viteľmi spoločensko-politického života Slovenského štátu. Konšpiračná
činnosť odbojárov hlásiacich sa k odkazu Józefa Piłsudského patrila
v povojnovej historiografii k citlivým témam. Pilsudčíci boli kritizovaní
za autoritatívny spôsob vládnutia „sanácie” a bola im pripisovaná zodpo-
vednosť za vojenskú porážku v septembri 1939. Navyše im po vojne ko-
munistické súdy vyčítali zarytý antikomunizmus, dokonca aj údajnú kola-
boráciu s Nemcami počas vojny, čo neskôr opakovala i oficiálna historio-
grafia. Aj preto sa kontaktom pilsudčíkov so Slovákmi počas vojny v
odbornej literatúre venovalo len skromné miesto. Často boli tieto otázky
vynechané, spomenuté len okrajovo alebo tendenčne.

2

Viaceré aspekty

týchto konšpiračných stykov boli podrobnejšie analyzované až
v poslednej dobe, pričom autori poukázali napríklad na ich nezanedbateľ-
ný vplyv na poľsko-československé vzťahy v exile.

3

Pre výskum konšpi-

1

Ťažko nájsť vhodnejší slovenský ekvivalent pre poľský termín „piłsudczycy“.

2

Pozri napríklad: OKĘCKI, S. – JUCHNIEWICZ, M.: Nie dzieliły ich Tatry: Polacy, Czesi i Słowacy w

ruchu oporu w latach drugiej wojny światowej. Warszawa 1983, s. 70 – 73; BORODOVČÁK, V.:
Slovensko v nátlakovej diplomacii poľskej vlády v Londýne. In: Slovanský přehled, r. 1982, č. 2, s. 112.

3

Pozri: PETRUF, P. – SEGEŠ, D.: Memorandum Karola Sidora Slovenská otázka z júna 1943. In:

Historický časopis, r. 2005, č. 1, s. 123 – 150; SEGEŠ, D.: Wspólna droga Kazimierza Papée z
Karolem Sidorem – z historii stosunków polsko-słowackich w okresie II wojny światowej. In:
Niepodległość, t. 55 (35), r. 2005, s. 284 – 316; SEGEŠ, D.: Karol Sidor a jeho úvahy o zahraničnej
politike. In: Zahraničná politika, r. 2006, č. 2, s. 11 – 12; GNIAZDOWSKI, M.: Kontakty
piłsudczyków ze Słowakami w latach 1939 – 1945. In: Niepodległość, t. 55 (35), r. 2005, s. 107 – 150.

112

Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V

račných stykov naďalej ostávajú veľmi dôležitým zdrojom spomienky
a svedectvá. O prítomnosti skupiny gen. Hubického na Slovensku
v rokoch 1944 – 1945 sa zmienil Pavol Čarnogurský v novinových spo-
mienkach v období relatívnej liberalizácie režimu v 60. rokoch,

4

v se-

demdesiatych rokoch ich signalizoval aj Janusz Berghauzen, ktorý sa
s Čarnogurským kontaktoval.

5

Vojnové kontakty predvojnového vládneho tábora so Slovákmi

vyrástli na podhubí, ktoré vytvoril charakter poľsko-slovenských vzťa-
hov v medzivojnovom období. S určitým zjednodušením sa dá povedať,
že zdôrazňovanie slovenských ašpirácií na poli politickej podpory auto-
nomistického tábora, ale aj na poli kultúrneho zbližovania, boli domé-
nou „sanácie“ – vládneho tábora pilsudčíkov. Aj keď v politickom živo-
te Slovenska propoľská orientácia utrpela porážku (najmä po poľských
územných nárokoch na jeseň roku 1938) a jej hlavný predstaviteľ Karol
Sidor bol odstavený na bočnú koľaj, ostala v spoločensko-politickom
živote Slovenského štátu skupina činiteľov žičlivých Poľsku. Dvaja z
nich, Pavol Čarnogurský a Ján Klinovský, často chodievali do Budapeš-
ti, ktorá sa stala jedným z významných centier poľskej odbojovej čin-
nosti v zahraničí.

6

Na začiatku vojny tam vzniklo aj jedno z najaktívnej-

ších stredísk pilsudčíkov v exile.

Budapeštiansku skupinu organizoval od decembra 1939 brigád-

ny generál vo výslužbe Stefan Hubicki (1877 – 1955), ktorý bol
v rokoch 1930 – 1934 ministrom práce a sociálnej starostlivosti, neskôr

4

Pozri: ČARNOGURSKÝ, P.: Maršalovo tajomstvo. In: Smena na nedeľu, I. časť – č. 36, 27. 9.

1968; II. časť – č. 37, 4. 10. 1968; ČARNOGURSKÝ, P.: Wspomnienia. In: Dzieje Najnowsze, r.
1977, č. 4, s. 150 – 156; ČARNOGURSKÝ, P.: Svedok čias. Bratislava 1997, s. 102 – 103;
Bohužiaľ, stručné zápisky gen. Stefana Hubického z vojnového obdobia majú romantický, literárny
nádych a z hľadiska historickej rekonštrukcie aktivít autora nepredstavujú väčšiu hodnotu. Obšírny
úryvok bol publikovaný v Maďarsku: HUBICKI, S.: És ha visszatérünk ... (preložil Béla Hámor).
In: Magyar Jövő, r. 2003, č. 4, s. 16 – 18.

5

BERGHAUZEN, J.: Stosunki polsko-słowackie (1938-1947). Przegląd Historyczny, r. 1975, č. 3,

s. 430; BERGHAUZEN, J.: Polsko-slovenské vztahy v předvečer 2. světové války a slovenská účast
v polské kurýrní službě a při přechodech hranic v letech 1939 – 1945. In: Za vítězství nad
fašismem: Sborník přednášek ze sympozia o boji československých a polských antifašistů v letech
1933 – 1945. Nový Smokovec 1975, s. 214 – 215; pozri tiež: LATKOWSKA-RUDZIŃSKA, H.:
Łączność zagraniczna Komendy Głównej Armii Krajowej 1939-1944. Odcinek „Południe”. Lublin
1985, s. 153, 169-170; MARUŠIAK, J.: Poľská kuriérska služba a Slovensko v rokoch 1939 –
1945. In: Historický časopis, r. 1996, č. 4, s. 644 – 647.

6

Stručný náčrt poľských aktivít v Maďarsku (v poľštine a maďarčine) PRZEWOŹNIK, A.: Polacy w

Królestwie Węgier 1939-1945: Lengyel menekültek Magyarország területén 1939-1945. Budapest 2006.

113

Mateusz Gniazdowski: Skupina gen. Stefana Hubického na Slovensku (1944-1945)

komisárom štátnej sociálnej poisťovne (ZUS).

7

Po vypuknutí II. svetovej

vojny bol vymenovaný za predsedu Celopoľského výboru starostlivosti o
utečencov. Spolu s pracovníkmi ústredne ZUS prešiel do Maďarska, kde
viedol poľskú sekciu YMCA v Maďarsku a poľský klub (świetlica), ktoré
boli do júna 1940 strediskom pilsudčíkov v Maďarsku. K utečencom ak-
tívnym v tomto hnutí patrili tiež Julian Piasecki, bývalý viceminister do-
pravy, bývalý šéf krajskej správy (vojvoda) v Stanisławowe (dnes Ivano-
Frankivs’k) Stanisław Jarecki, zástupca vojvodu v Tarnopoli (Ternopiľ)
Bazyli Rogowski, bývalý šéf vojenského historického ústavu pplk. Wac-
ław Lipiński a ďalší.

8

Do vedenia organizácie sa rýchlo prebojoval cha-

rizmatický Julian Piasecki. V decembri 1940 s jeho pomocou utiekol z
internácie v Rumunsku do Budapešti bývalý hlavný veliteľ maršal Ed-
ward Rydz-Śmigły.

9

Na jar roku 1941 Piasecki zriadil v Budapešti Oboz

Polski Walczącej (Tábor bojujúceho Poľska, OPW). Na jeseň roku 1941
prenikol do okupovaného Poľska, kde rozvíjal konšpiračnú činnosť orga-
nizácie. Po odchode Śmigłyho a Piaseckého sa do čela základne OPW
v Budapešti postavil gen. Hubicki, pričom vojenské oddelenie organizácie
medzi internovanými vojakmi viedol plk. Eugeniusz Kogut-Wyrwiński a
za tlačové a spravodajské aktivity zodpovedal novinár Janusz Kowal-
czuk.

10

Nadviazanie poľsko-slovenských kontaktov v Budapešti sa, podľa

spomienok P. Čarnogurského, uskutočnilo už na jar roku 1940. Je treba
zdôrazniť, že vtedajšia politická klíma tomu nepriala, keďže na začiatku
vojny signály poľsko-maďarskej spolupráce vytvárali na Slovensku
obavy. Slovensko-maďarské vzťahy boli napäté a Maďarsko sa, na roz-

7

Pozri: GAŁĘZOWSKI, M.: Wierni Polsce: Ludzie konspiracji piłsudczykowskiej 1939-1947.

Warszawa 2005, s. 237 – 244.

8

Podrobnejšie biogramy: tamtiež, s. 251 – 261; 515 – 526; 576 – 581; 409 – 417. Pozri tiež:

GAŁĘZOWSKI, M.: „Wzór piłsudczyka“: Wacław Lipiński 1896 – 1949: żołnierz, historyk,
działacz polityczny. Warszawa 2001; GNIAZDOWSKI, M.: Kontakty Wacława Lipińského so
Slovenskom počas II. svetovej vojny a jeho predstavy o budúcom politickom usporiadaní strednej
Európy. In: Vojenská história, r. 2003, č. 2, s. 21 – 30.

9

Edward Rydz-Śmigły prešiel z Maďarska do okupovaného Poľska cez Slovensko v októbri 1941.

Pravdepodobne v decembri 1941 zomrel vo Varšave na srdcový infarkt. Pozri bližšie: KUNERT
A., K.: Ostatnie dni marszałka Śmigłego: Wybór dokumentów. Warszawa 1992; GAŁĘZOWSKI,
M.: „Wzór piłsudczyka“..., s. 163.

10

Pozri podrobnejšie: PRZEWOŹNIK, A.: Piłsudczycy na Węgrzech 1939-1944. Przyczynek do

dziejów Obozu Polski Walczącej. In: Niepodległość, t. 45 (25), r. 1992, s. 90 – 108; PIETRZAK, J.:
Wśród uchodźców na Węgrzech i w podziemiu w kraju. Wojenne losy ppłk. Wacława Lipińskiego
(1939-1945). In: Acta Universitatis Lodziensis, Folia Historica 60, r. 1997, s. 104 – 108.

114

Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V

diel od Slovenska, nezúčastnilo protipoľského ťaženia. Od jari roku
1939 sa na Slovensku pravidelne objavovali správy či najrôznejšie chýry
o plánoch pripravovanej anexie Slovenska Maďarskom. Maďari sa zas
obávali slovenských snáh o navrátenie území obsadených po prvej vie-
denskej arbitráži. Príchod sovietskej armády k maďarským hraniciam
v septembri 1939 vyvolal obavy, že ZSSR obsadí aj Podkarpatskú Rus, čo
by mohlo odštartovať aj slovenské územné revízie.

11

Ani príchod tisícov

poľských vojakov do Maďarska neunikol pozornosti Slovákov, ktorí sa
obávali, že Maďari použijú Poliakov v diverzných akciách proti Sloven-
sku.

12

Maďarov znepokojovalo poľsko-československé zblíženie v exile

a nervózne reagovali na kontakty poľských utečencov so Slovákmi.

13

Medzi poľskými dôstojníkmi prevažovali však promaďarské nálady, čoho
výrazným príkladom bolo vystúpenie bývalého šéfa Zastúpenia Poľskej
armády pri Ministerstve honvédov brig. gen. Stefana Dembińského, ktorý
12. marca 1941 v súkromnom vystúpení v londýnskom rozhlase BBC
podporil maďarské územné zisky na Slovensku a vyslovil sa za budúcu
spoluprácu poľských a maďarských ozbrojených síl.

14

Ani tieto nepriaznivé politické podmienky neprekazili nadviazanie,

resp. pokračovanie slovensko-poľských kontaktov v zahraničí. Snažil sa
o to Karol Sidor a jeho prívrženci, ktorí navštevovali Budapešť. Asi ako
prvý zo Slovákov sa s Poliakmi v Budapešti začiatkom jari roku 1940
stretol Ján Klinovský (1905 – 1944), predseda Obilnej spoločnosti pre
Slovensko. Klinovský už počas štúdií v Prahe nadviazal priateľské styky
s Poliakmi. Spočiatku bol prívržencom Milana Hodžu a agrárnej strany,
neskôr Karola Sidora, vďaka ktorému sa stal šéfom obilného syndikátu.
Počas vojny sa rozhodol využiť početné obchodné kontakty a možnosť

11

LIPTÁK, Ľ.: Maďarsko v slovenskej politike za druhej svetovej vojny. In: Príspevky k dejinám

fašizmu v Československu a v Maďarsku. Bratislava 1969, s. 198 – 200; JANEK, I.: Maďarsko-
slovenské diplomatické vzťahy v rokoch 1939 – 1941. In: Slovenská republika 1939 – 1945 očami
mladých historikov IV. Banská Bystrica 2005, s. 334 – 351.

12

Pozri: GNIAZDOWSKI, M.: Lengyel háborús menekültek az els első bécsi döntés után

Magyarországhoz csatolt szlovákiai területeken. In: Fórum Társadalomtudományi Szemle, r. 2004,
č. 1, s. 35 – 50; GNIAZDOWSKI, M.: K otázke prítomnosti poľských utečencov na obsadenom
území južného Slovenska počas II. svetovej vojny. In: Slovenská republika 1939 – 1945 očami
mladých historikov II. Trnava 2003, s. 125 – 148.

13

LAGZI, I.: Droga żołnierza polskiego przez węgierską granicę w latach 1939 – 1941. Poznań

1987, s. 89 – 90.

14

Vystúpenie odsúdilo exilové československé Ministerstvo zahraničných vecí, poľská vláda sa od

neho dištancovala. Pozri podrobnejšie FRIEDL, J.: Na jedné frontě. Vztahy československé a polské
armády za druhé světové války. Praha 2005, s. 215 – 216.

115

Mateusz Gniazdowski: Skupina gen. Stefana Hubického na Slovensku (1944-1945)

používať diplomatickú poštu pre pomoc poľskému odboju. Do predsta-
venstva Obilnej spoločnosti pozval grófa Jana Zamoyského, majiteľa
kúpeľov vo Vyšných Ružbachoch. Medzi riaditeľmi bol Michal Pálka,
príbuzný Milana Hodžu, ktorý sa v 1946 oženil s poľskou grófkou Al-
bertou Wielopolskou z Veľkých Brestovian.

15

Priateľom Klinovského

bol generálny tajomník štátneho alkoholového monopolu Ján Kuchár,
absolvent gymnázia v Poľsku. Prostredníctvom neho mohol Klinovský
časť finančných prostriedkov z

operácií medzi syndikátom

a monopolom odkladať na odbojovú činnosť, vrátane pomoci Poliakom.
Vďaka Klinovskému prostredníctvom pošty obilnej spoločnosti
a spoločnosti pre zahraničný obchod DOVUS putovali poľské zásielky
z Budapešti, a neskôr aj z Bratislavy, do Bernu.

16

K ich expedícii sa

využívala aj pošta slovenského Snemu.

17

Z rôznych roztrasených infor-

mácií o kanáloch, ktorými poľská korešpondencia putovala vďaka Slo-
vákom na Západ, vyplýva, že ich služby využívali tak opozične oriento-
vaní pilsudčíci, ako aj poľské vládne orgány.

18

Priateľ Klinovského Pavol Čarnogurský tiež často chodil do

Budapešti, pretože bol šéfom predstavenstva celulózky v Slavošovciach,
ktorej filiálka v Gemerskej Hôrke (Özörény) sa po prvej viedenskej
arbitráži ocitla na území Maďarska. V roku 1941 sa Čarnogurský a Kli-
novský pomerne často stretávali s pilsudčíkmi, hlavne s Bazylom Ro-
gowskim, neskôr sa stretnutí zúčastňoval aj tajomník slovenského vy-
slanectva Gejza Krno.

19

Témou rozhovorov boli okrem iného otázky

bezpečnosti poľských kuriérov na území Slovenska. Rozprávať sa mohli
slobodne, bez jazykovej bariéry: Klinovský a Čarnogurský byli goralmi
a ovládali poľštinu.

20

Dôležitejšie však bolo, že vďaka kontaktom na

poľsko-slovenskom pomedzí mohli kontaktovať poľských utečencov
s tamojšími obyvateľmi, ktorí im pomáhali v prevádzačskej činnosti.

15

ČARNOGURSKÝ, P.: Wspomnienia..., s. 152.

16

Pozri: LATKOWSKA-RUDZIŃSKA, H.: Łączność zagraniczna..., s. 153, 169 – 170.

17

Šéf parlamentnej kancelárie František Foltín dodával vraj na tieto účely snemové obálky

adresované do Bernu. Náhodou sa o tom dozvedel aj predseda Snemu Martin Sokol, ktorý vraj
neskôr podporoval túto akciu. ČARNOGURSKÝ, P.: Wspomnienia..., s. 154 – 155.

18

Pozri podrobnejšie: Orlof, korfanty itp.

19

Gejza Krno do nemeckého útoku na ZSSR pracoval na slovenskom vyslanectve v Moskve. Podľa

Jozefa Jablonického už v Moskve a počas spiatočnej cesty cez Istanbul v júli 1941 nadviazal spoluprácu s
československým odbojom. JABLONICKÝ, J.: Z ilegality do povstania. Bratislava 1969, s. 79.

20

Klinovský pochádzal z Bobrova na Orave, Čarnogurský z Malej Frankovej na Spiši.

116

Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V

Zapojil sa do nej napríklad farár Andrej Podolský z Veľkej Frankovej,
ktorý preniesol peniaze pre OPW v Poľsku.

21

Neskôr sa poľsko-slovenských stretnutí v Budapešti zúčastnil aj

slovenský vyslanec Ján Spišiak.

22

Nepatril však k Sidorovej skupine

v HSĽS, bol hospodárskym činiteľom z okruhu predvojnových „argalá-
šov“. Okrem osobných kontaktov mu prostredie polonofilov z HSĽS
imponovalo aj kritikou jednostrannej pronemeckej línie slovenskej vlá-
dy. Po vojne pred súdom Spišiak priznal, že udržiaval kontakty
s Poliakmi od roku 1942.

23

Z konfrontácie jeho výpovede so spomien-

kami Čarnogurského vyplýva, že sa stretával s Jareckim a Rogowskim,
ale aj Karolom Ferfeckim, ktorý pracoval pre poľskú vojenskú konšpi-
račnú základňu „Liszt” a ešte predtým viedol pružné prevádzačské stre-
disko pri konzuláte v Užhorode

.

24

Dňa 19. marca 1944 začala operácia „Margarethe I”, čo zname-

nalo nielen nemeckú okupáciu Maďarska, ale odštartovalo aj vlnu tero-
ru. Poliaci v Budapešti boli zatýkaní a vraždení.

25

Generál Hubicki sa

obrátil na Spišiaka s prosbou o pomoc. Hubického ľudia dňa 24. marca
1944 odniesli do bytu vyslanca archív OPW v kufroch, medzi nimi aj
kufor Edwarda Rydza-Śmigłygo. Spišiak vraj niekoľko dní skrýval vo

21

MARUŠIAK, J.: Poľská kuriérska služba..., s. 645.

22

Ján Spišiak (1901 – 1981), právnik, od roku 1929 riaditeľ právneho odboru v Tatrabanke. Vysla-

nec Slovenskej republiky v Budapešti (1939-1944). V roku 1944 pomáhal nielen Poliakom, ale aj
ohrozeným Židom a Francúzom. Väznený v ZSSR (1944-1947), po návrate zbavený viny Národ-
ným súdom. Pracoval v Národnej banke a prednášal na Univerzite Komenského v Bratislave (od
1965 – profesor). Pozri: TKÁČ, M.: Ján Spišiak (1901 – 1981). In: Biatec, r. 2002, č. 7, s. 28 – 29;
Slovenský biografický slovník V. Martin 1992, s. 323.

23

SNA v Bratislave, f. Národný súd, k. 133, Tnľud 10/47/15, Spišiak, Ján: Krátky životopis, s. 27.

Pred súdom hovoril o zástupcovi krakovského vojvodu. Možno to vyplývalo zo skutočnosti, že
spomínať Tarnopol pripojený do ZSSR by bolo preňho počas procesu nevhodné. Tvrdil pritom, že
kontakty s Poliakmi udržiaval „od konca roku 1942 alebo od začiatku roku 1942”. Vzoprel sa
konšpiračnej spolupráci s Jánom Klinovským.

24

Karol Ferfecki („Wolff”, „Rudzki”, nar. 1908) bol pred vojnou pracovníkom poľského konzulátu

v Moravskej Ostrave. 21. augusta 1939 riaditeľ odboru v MZV Tadeusz Kobylański navrhol dele-
govať Ferfeckého do Bratislavy na sledovanie „vyvíjanej Nemcami zo slovenského územia ukrajin-
skej akcie zameranej proti Poľsku”. Ferfecki bol potom zástupcom šéfa a následne šéfom prevá-
dzačského strediska v Užhorode, neskôr pôsobil v kontaktnom referáte vojenskej konšpiračnej
Základni Romek (Baza „Romek”) v Budapešti. Pozri: AAN, MSZ, sign. 6484, Obserwacja przez
Poselstwo RP w Bratysławie działalności Ukraińców; LATKOWSKA-RUDZIŃSKA, H.: Łączność
zagraniczna..., s. 160 – 161; Rocznik Służby Zagranicznej Rzeczypospolitej Polskiej, r. 1934, s. 151;
Rocznik Służby Konsularnej Rzeczypospolitej Polskiej, r. 1938, s. 55; porovnaj: KLISZEWICZ, L., A.,
B.: Placówki wojskowej łączności kraju z centralą w Londynie podczas II wojny światowej. Warszawa
– Londyn 1998. s. 160 – 161. Autor uvádza aj iné meno Ferfeckého: Franciszek Karol Ament.

25

PRZEWOŹNIK, A.: Polacy w Królestwie Węgier..., s. 33.

117

Mateusz Gniazdowski: Skupina gen. Stefana Hubického na Slovensku (1944-1945)

svojej rezidencii Cecyliu Wojewodovú, manželku Bolesława Wojewodu,
bývalého pracovníka poľských konzulátov v Užhorode a v Budapešti.

26

G. Krno dňa 10. apríla 1944 vystavil Hubickému, jeho žene Anne Reginie
a Cz. Wojewodovej slovenské pasy. Dostali dokumenty, z ktorých vyplý-
valo, že pochádzajú z poľsko-slovenského pohraničia, čo malo osprave-
dlniť ich „nárečie“ v prípade kontaktov s orgánmi maďarskými, nemec-
kými alebo slovenskými.

27

Dňa 19. apríla 1944 ich Spišiak odviezol

autom do Bratislavy do domu Čarnogurských pri ulici Palisády č. 62.

28

Druhá skupina Poliakov prišla vlakom do Levíc. Bol v nej Ba-

zyli Rogowski, Janusz Kowalczuk, manžel Cecylii – B. Wojewoda a K.
Ferfecki.

29

Cieľom skupiny bolo organizovať v Bratislave náhradné

vojenské spojovacie stredisko pre prípad rozbitia konšpiračnej základne
„Pestka“ v Budapešti.

30

Začiatkom apríla 1944 skupina prešla v Tekove

maďarsko-slovenskú hranicu a poslala skôr dohodnutý telegram do Bra-
tislavy. Čarnogurský po nich poslal auto do Kozároviec, v noci prišli do
Bratislavy, kde sa stretli so skupinou gen. Hubického.

31

Najskôr sa vše-

tci siedmi ubytovali u Čarnogurských, potom odišli do Bojníc. Zo spo-
mienok Aristida Jamnického vyplýva, že Čarnogurskému v pomoci
Poliakom asistoval aj šéf slovenského zdravotníctva František Šubík

26

Cecylia Wojewoda (1910-2006) ukončila právnické štúdiá na Univerzite Štefana Batoryho vo

Vilniuse, v roku 1939 sa vydala za Bolesława Wojewodu (1909-1946), pracovníka poľských kon-
zulátov v Budapešti a v Užhorode. Pozri: Współcześni polscy pisarze i badacze literatury. Słownik
biobibliograficzny, t. IX. Warszawa 2004, s. 229; Rocznik Służby Zagranicznej Rzeczypospolitej
Polskiej. Warszawa 1934; 1938. Pod skomoleným menom („Ladislav Vojvoda”) bol Wojewoda
spomínaný v dokumentoch slovenskej vojenskej rozviedky ako zamestnanec konzulátu v Užhorode a
organizátor prevádzačskej a špionážnej siete. VHA Trnava, f. 53/40, 95/2/122; Peší pluk 8., Michalov-
ce, 22 IV 1940, Poľská špionážna sieť – zatknutie, hlásenie, s. 116. Vojenská konšpiračná základňa
Romek 9. júna 1941 informovala ústredie o prepustení z maďarského žalára „Rudzkiego” (K. Ferfec-
kiego) a B. Wojewodu. KLISZEWICZ, L., A., B.: Placówki wojskowej łączności..., t. 1, s. 116.

27

Stefan Hubicki dostal pas z menom Ján Surový, narodený v Zubrici (Orava) 18. marca 1877.

Jeho manželka Anna Regina Szeligowska rodená Boguszewska – Mária Surová, nar. v Ružbachoch
(Spiš) 15. septembra 1890; Cecylia Wojewoda – Cecília Janikovská, nar. 22. apríla 1915 v Dolnej
Lipnici (Orava). ČARNOGURSKÝ, P.: Wspomnienia..., s. 153; ČARNOGURSKÝ, P.: Maršalovo
tajomstvo (I. časť); ČARNOGURSKÝ, P.: Svedok čias..., s. 103.

28

ČARNOGURSKÝ, P: Maršalovo tajomstvo (I. časť). Dnes už je ťažké presne určiť, v akom

zložení prechádzali obe skupiny. Cecylia Wojewodova v telefonickom rozhovore tvrdila, že prišla
na Slovensko vlakom.

29

ČARNOGURSKÝ, P.: Maršalovo tajomstvo (časť II.). Sprievodcom skupiny bol ppor. Zbigniew

Ryś („Zbyszek”).

30

BIENIEK, J.: Między Warszawą a Budapesztem. Nowy Sącz 1999, s. 44. Pozri správy

z organizácie prevádzačskej činnosti RYŚ, Z.: Niedoceniona służba kuriera. In: Wspomnienia
polskich uchodźców na Węgrzech w latach 1939 – 1945. Warszawa 1999, s. 504, 507.

31

ČARNOGURSKÝ, P.: Maršalovo tajomstvo (časť II.).

118

Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V

(Andrej Žarnov).

32

Možno aj preto bola skupina ubytovaná v kúpeľoch,

Hubicki získal lekárske oprávnenia a Cz. Wojewodová získala zamest-
nanie v kúpeľoch Sliač.

V Bojniciach sa Poliaci učili po slovensky (Klinovský kvôli nim

zamestnal učiteľa). Okresným náčelníkom v Prievidzi bol v tom čase
Albert Lexmann, priateľ Klinovského a Čarnogurského, ktorý zabezpečil
Poliakom občianske preukazy (podľa Čarnogurského s vedomím Šaňa
Macha).

33

Keď si osvojili základy slovenčiny, rozdelili sa a začali praco-

vať na rôznych miestach. Stefan Hubicki ako doktor Hrušovský bol za-
mestnaný na majetku ministerstva školstva v Olichove pri Zlatých Mo-
ravciach, Janusz Kowalczuk ako Ján Konár bol obchodným zástupcom
trnavskej likérky Andraščíka, vďaka čomu mohol bez problémov cesto-
vať po Slovensku. Bazyli Rogowski bol zamestnaný pod menom Andrej
Lacek ako účtovník stavebnej spoločnosti Tatra v Bratislave. Ostal tam
najdlhšie, do Poľska sa vrátil až koncom roka 1946. V do-
me Čarnogurských v

Bratislave nechal Bazyli Rogowski kufor

s pozostalosťou maršala Śmigłyho (kufor zhabala ŠtB, keď zavreli Čar-
nogurského 8. októbra 1947 a vraj sa doteraz nenašiel).

34

Najpravdepo-

dobnejšie v Bratislave ostal aj Ferfecki pod zmeneným priezviskom
(Frašký).

35

Prítomnosť Ferfeckého v skupine Hubického môže byť spoje-

ná aj so skutočnosťou, že na jeseň 1943 sa konšpiračná organizácia pil-
sudčíkov v Maďarsku podriadila poľskému vojenskému veleniu. Pre vo-
jenskú základňu pracoval už v Budapešti B. Rogowski.

36

Pomoc Čarno-

32

JAMNICKÝ, A.: Oprášené histórie. Bratislava 2002, s. 312. Andrej Žarnov, vlastným menom

František Šubík (1903-1982), básnik a lekár, profesor patológie (od 1940), od roku 1942 viedol
odbor zdravotníctva na Ministerstve vnútra, člen Štátnej rady, v 1952 emigroval do USA. „Preslávil
sa“ najmä účasťou v medzinárodnej lekárskej misii v Katyny. K tomu pozri: LACKO, M.: Masakra
katyńska a Słowacja. Obraz tragedii w prasie słowackiej wiosną 1943 roku. In: Pamięć
i Sprawiedliwość, r. 2005, č. 2(8), s. 217 – 236.

33

ČARNOGURSKÝ, P.: Svedok čias..., s. 103; ČARNOGURSKÝ, P.: Wspomnienia..., s. 156.

34

ČARNOGURSKÝ, P.: Maršalovo tajomstvo (II. časť).

35

ČARNOGURSKÝ, P.: Wspomnienia..., s. 156.

36

V Maďarsku organizovali Oddiely Armie Krajowej (Oddziały Armii Krajowej, OAK)

v internačných táboroch. V rámci konsolidácie odboja sa budapeštiansky OPW podriadil vojen-
skému, vládnemu veleniu. V apríli 1943 z rozhodnutia gen. Hubického kpt. Wincenty Medyński
nadviazal kontakt z kpt. Franciszkom Mazurkiewiczom (pseud. „Kordyan”) z vojenskej konšpirač-
nej základne „Liszt”. Gen. Hubicki viedol ako veliteľ OPW v Maďarsku rokovania o podriadení
vojenskej časti organizácie OPW veliteľovi OAK, plk. Janovi Korkozowiczovi. Rozhovory skončili
porozumením a zlúčením vojenskej organizácie PW s OAK. Plk. Kogut Wyrwiński z OPW sa stal
členom štábu OAK. PRZEWOŹNIK, A.: Piłsudczycy..., s. 101 – 104; Armia Krajowa w dokumen-
tach 1939-1945. 3. časť. Wrocław 1990, dokument č. 504, s. 195 – 196.

119

Mateusz Gniazdowski: Skupina gen. Stefana Hubického na Slovensku (1944-1945)

gurského a Klinovského využívala však nielen armáda, ale aj civilný apa-
rát exilovej vlády.

37

Medzi Poliakmi na Slovensku vznikol návrh ozbrojeného návratu

do Poľska prostredníctvom partizánskej jednotky zloženej z utečencov
skrývajúcich sa na Slovensku. V jarných a letných mesiacoch roka 1944
sa Klinovskému hlásili mnohí noví utečenci, ktorí sa z Maďarska chceli
dostať do Poľska. V

tomto období sa priateľ Klinovského

a Čarnogurského gen. Augustín Malár stal veliteľom dvoch východoslo-
venských divízií a spolu s Čarnogurským plánoval vo vhodnej chvíli ich
prechod na stranu spojencov. Tou príležitosťou mal byť príchod Sovietov
ku Karpatom. V polovici augusta 1944 Klinovský zorganizoval stretnutie
gen. Malára s Poliakmi počas obeda u Zamoyského, na ktorom sa prebe-
rali otázky vojenskej spolupráce.

38

Podľa J. Berghauzena sa stretnutia

s Malárom zúčastnili Klinovský, Čarnogurský, Rogowski, Ferfecki
a ďalší dvaja Poliaci z Maďarska. Gen. Malár sľúbil vyzbrojiť dvesto-
člennú jednotku.

39

Tieto plány však neboli realizované, keďže 29. augusta

1944 vypuklo Povstanie a 31. augusta bol gen. Malár zajatý Nemcami
v Prešove a jeho divízie boli odzbrojené.

40

Nemáme takmer žiadne správy o ďalších konšpiračných aktivi-

tách skupiny Hubického na Slovensku. Klinovský bol spolu s desiatimi
inými činiteľmi zavraždený 17. septembra 1944 zdemoralizovanými
partizánmi na Hájnickom moste pri Sliači. Podľa Čarnogurského
na Sliači bola vtedy aj Cecylia Wojewoda a len zázrakom sa vyhla ma-

37

V júli 1944 prišiel do Bratislavy Wacław Felczak a organizoval vládne politické stredisko pre

spojenie s domovom – konšpiračnú bunku „S”, ktorá udržiavala kontakt s exilovou vládou aj
prostredníctvom pošty slovenského MZV. V praxi išlo najmä o korešpondenciu Obilnej spoločnosti
so Švajčiarskom. Z toho vyplýva, že tie isté kontakty, ktoré predtým používali aktivisti OPW a
vojenská základňa „Pestka”, slúžili aj vládnej „politickej” spojovacej základni, podriadenej
Ministerstvu vnútra. Pozri: GRABOWSKI, W.: Delegatura Rządu Rzeczypospolitej Polskiej na Kraj,
Warszawa 1995, s. 25; FELCZAK, W.: Wspomnienia. IV. časť. In: Tygodnik Powszechny, r. 1957, č.
13. Podľa Wojciecha Frazika sa Felczak pokúšal nadviazať kontakt so slovenskými orgánmi už
začiatkom roka 1943. FRAZIK, W.: Kamień rzucony na szaniec – Wacław Felczak 1916 – 1993. In:
Węgry – Polska w Europie Środkowej: Historia – Literatura: Księga pamiątkowa ku czci prof.
Wacława Felczaka. Kraków 1997, s. 14; FRAZIK, W.: Wacław Felczak. In: Konspiracja i opór
społeczny w Polsce 1944-1956: słownik biograficzny. 2. časť. Kraków 2004, s. 110. Porovnaj:
VALENTA, J.: Signál o neznámé stopě polsko-slovenských politických kontaktů? In: Slovanský
přehled, r. 2001, č. 1, 2001, s. 47 – 50; BIENIEK, J.: Między Warszawą a Budapesztem..., s. 44.

38

ČARNOGURSKÝ, P.: Wspomnienia..., s. 156.

39

Pozri BERGHAUZEN, J.: Stosunki polsko-słowackie..., s. 430.

40

Podrobnejšie JABLONICKÝ, J.: Samizdat o odboji: štúdie a články. Bratislava 2004, s. 464 – 482.

120

Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov V

sakru.

41

Manželia Wojewodovci počas Povstania pôsobili v zahranično-

politickej redakcii Zpravodajskej agentúry Slovenska (ZAS). Bola to
tlačová kancelária povstaleckej Slovenskej národnej rady, ktorá posky-
tovala domáce a zahraničné správy redakciám, zložkám SNR a veleniu
ozbrojených síl. Wojewodovci odpočúvali a spracúvali správy z rozhla-
sových relácii v poľskom jazyku (C. Wojewodová aj po anglicky).

42

Po

vojne odišli do Veľkej Británie, kde v roku 1946 Bolesław Wojewoda
zomrel na chorobu pľúc, Cecylia Wojewodová sa vrátila do Poľska,
bola významnou prekladateľkou anglickej literatúry (zomrela vo Varša-
ve 16. augusta 2006).

Počas Povstania bol Čarnogurský v Malej Frankovej. Týždeň po

odchode partizánov z dediny, 15. novembra 1944, za ním prišli gen.
Hubicki s manželkou a Janusz Kowalczuk. Boli ubytovaní v miestnej
škole, v ktorej bol Čarnogurský učiteľom. Hubicki pracoval ako lekár
tiež v Spišskej Starej Vsi.

43

Poliaci ostali v Malej Frankovej do 4. apríla

1945 a vrátili sa do Poľska. Kowalczuk sa v Poľsku naďalej angažoval
v konšpiračnej činnosti. Nadviazal kontakt s Feliksom Gwiżdżom, kto-
rého poznal už pred vojnou (mimochodom, senátor Gwiżdż bol vtedy
hlavným exponentom v kontaktoch poľských orgánov s ľudákmi. Za
protikomunistickú činnosť bol väznený v rokoch 1950 – 1954).

44

Hu-

bicki mal kontakty aj s protikomunistickou konšpiráciou a pre nesúhlas
bezpečnostných orgánov nemohol bývať vo Varšave. Pracoval ako
skromný lekár v Serocku do svojej smrti v roku 1955.

45

Za spoluprácu s poľským odbojom v roku 1986 získal Pavol

Čarnogurský, spolu s ďalšími Slovákmi zapojenými do spolupráce
s Poliakmi, Kríž Armie Krajowej.

46

Pomoc, ktorú poskytli Slováci pred-

staviteľom pilsudczykovského prúdu poľského odboja svedčí o tom, že
ich polonofilstvo nemalo konjunkturalisticky charakter. Nadviazali
s nimi kontakty v Budapešti napriek tomu, že slovensko-poľské vzťahy

41

ČARNOGURSKÝ, P.: Wspomnienia..., s. 150 – 151. Povstalecké orgány potrestali vrahov smrťou.

42

CHARVÁT, J.: ZAS – Zpravodajská agentúra Slovenska v období Slovenského národného

povstania. In: Otázky žurnalistiky, r. 1999, č. 2, s. 184.

43

Pozri: PACHOŃSKI, J.: Stefan Hubicki. In: Polski Słownik Biograficzny, t. XVII, s. 401 – 402;

ČARNOGURSKÝ, P.: Svedok čias..., s. 102 – 103.

44

J. Kowalczuk neskôr pracoval ako novinár a zomrel vo Varšave v roku 1977. GAŁĘZOWSKI,

M.: Wierni Polsce..., s. 372 – 374.

45

Tamtiež, s. 242 – 243; PIOTROWSKI, J.: Piłsudczycy bez lidera. Toruń 2003, s. 372 – 373.

46

Pozri Kříž Zemské armády Pavlu Čarnogurskému. In: Informace o Charte 77, č. 6, r. 1989, s. 19;

Rozhovor autora s Jánom Čarnogurským 30. októbra 2003.

121

Mateusz Gniazdowski: Skupina gen. Stefana Hubického na Slovensku (1944-1945)

neboli v tom čase veľmi priateľské. Ani organizácia evakuácie skupiny
Hubického z Maďarska na Slovensko zrejme nebola výrazom politickej
vypočítavosti. Takéto kontakty s „reakčnými“ predstaviteľmi poľskej
konšpirácie boli Sidorovým prívržencom skôr na obtiaž a neprispievali
ich zvýhodneniu ich pozície v rokovaniach s domácim odbojom, ktorý
sa čoraz výraznejšie hlásil k obnove Československa.

122