básnik Ján Buzássy:
Slovenčina je cudný jazyk
Básnik a prekladateľ. V 60. rokoch šéfredaktor progresívnej Mladej tvorby. Tvrdí, že ho bývalý režim nikdy nenútil písať angažovane. Normalizáciu prežil vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Prekladal romantického Byrona, raného Pasternaka, ale aj prózy Bunina či Pounda. Vydal 17 zbierok básní. Kresťan, moralista a skeptik, ktorého poézia vychádza z estetického ideálu antiky, no popri jemnej vznešenosti obľubuje aj suchý britský vtip a vyznáva princíp spojenia citlivého rozumu a rozumného citu. Ján Buzássy.
Dá sa vôbec vierohodne preložiť poézia?
Každý jazyk má vlastný dokonalý systém, ktorého významové odtiene sú veľmi citlivé. Celkom verne sa to všetko naozaj preložiť nedá. Je možné, povedzme, pretlmočiť princíp, myšlienku, o čom tá báseň je a akým spôsobom je napísaná... Ale poézia je dosť demokratická - niekedy namiesto kôň napíšete krava, a v našom jazykovom systéme to má odrazu logiku rovnocennú pôvodnej. Keď sa napríklad v anglickej básni spomína mesiac apríl, do slovenčiny ho musím preložiť ako máj, lebo v anglickej tradícii je práve apríl lásky čas. Elliot píše, že apríl je najkrutejší mesiac - zobúdza korene, núti ich, aby rástli, niekam sa šplhali a obracali zem.
Preložili ste aj veľkú časť z diela romantika Byrona, charizmatického hrdinu 19. storočia. Brita, čo bojoval za slobodu Grécka. Neponášal sa svojím spôsobom na nehynúci idol 20. storočia - Che Guevaru?
Možno rovnako vášnivo miloval slobodu. Dokonca, keď išiel bojovať za slobodu Grécka, kúpil loď a vyzbrojil ju z vlastných peňazí. Keď dorazil na pobrežie, ochorel a zomrel. Ani do boja sa, chudák, nedostal. Je to typický princíp romantizmu - nedosiahnuť dosiahnuteľné, alebo vytvoriť nedosiahnuteľné. Krédo romantického života - čo je neuskutočniteľné - to je najkrajšie. Zvláštne je, že ja sám som nikdy nebol typ romantika, ale vydavateľstvo Tatran sa rozhodlo ponúknuť preklad rozsiahleho výberu Byrona práve mne.
Ako ste si teda s ním poradili?
Vždy som si uvedomoval, že je to veľký básnik, ale nevedel som pochopiť, ako to myslí s tým svojím svetabôľom. Napokon som zistil, že mu prisúdili niečo, čo nebolo celkom presné. Netvrdím, že vo svojej poézii nemá také miesta, to môže mať bárs kto, aj u mňa sa nájdu, ale bol to hlavne človek nepochopený svojou dobou. Navyše mal stále pocit, že je zatratený, lebo sa vraj narodil „pod zlou hviezdou". Otca mal alkoholika, ktorý po tom, čo prepil veno svojej manželky, rodinu opustil, a malý Byron ostal s matkou, čo síce pochádzala z rodu škótskych kráľov, ale bola považovaná za bláznivú hysterku. Byron napokon zdedil veľký majetok z otcovej strany, ale od narodenia mal poškodenú nohu a svoj handicap musel prekonávať inteligenciou a talentom. Keby sa mu nebol až otcovsky venoval riaditeľ školy, ktorú navštevoval, silu svojho nadania by v sebe možno nikdy neobjavil. Keď išiel študovať na vysokú školu, zobral si so sebou sluhu a koňa - stále kríval, nerád chodil pešo, jazdil teda na koni a veľa plával.
Aký bol jeho vzťah k ženám?
Raz o sebe povedal, že jeho srdce je ako vtáčik, ktorý sadne na prvý konár, čo sa ohne. V istom období bol v takej móde, že ženy sa naňho doslova vrhali. Mondénne dámy európskych salónov boli z neho veľmi rozrušené. Existuje fáma, že bol bisexuál. Nepriamo to naznačuje jeho list priateľovi, v ktorom píše, že sa raz v Grécku, kde bola bisexualita dosť obvyklá, ubytoval v istom kláštore a „jašil" sa tam s mladými chovancami.
Pestoval si démonický obraz v kombinácii so vznešenými ideálmi slobody?
Poznačila ho kalvínska výchova, cez ktorú nadobudol presvedčenie o svojom predurčení ku zlému. V pomerne krátkom čase sa mu teda podarilo minúť obrovský majetok a spomínanú vojenskú loď kúpil už možno za posledné peniaze.
Ste tak povediac stará škola. Píšete ešte svoje básne rukou, alebo už priamo do počítača?
Píšem modrým atramentovým perom. Myslím si, že nedostatky v reči a písaní sú chybami myslenia. Ak by som mal mať kŕč z písania tvrdým guličkovým perom, tento kŕč by sa mi preniesol aj do myšlienok. Naučil som sa uvoľnenejšie pohybovať rukou, a nechcem to opustiť. Do počítača prepisujem už hotové verzie.
Dnešní mladí ľudia neprikladajú veľký dôraz písaniu rukou, vlastne ani pravopisu. Myslia si, že sa bez týchto znalostí v čase počítačov zaobídu.
Keď niečo len tak tárate, odletí vám to von z úst, ale keď to napíšete, hneď vidíte, či je to povedané zle, alebo nie. Napíšete to potom inak a lepšie. Škola písania je aj škola reči a myslenia. Pred počítačmi bol trend komunikovať už len cez obraz a zvuk, takže máme šťastie, že prišli. Trochu to za nás vyriešili, dnes sa už bez písma nezaobídeme, čo je skvelé, lebo len cez písmo ľudia dokážu ozaj tvorivo rozmýšľať.
Ako tvoríte? Nezahodili ste niekedy svoju prácu tak, ako Gogoľ celú druhú časť svojich Mŕtvych duší?
Uňho to bol prejav zúfalstva, ktorý môže nastať u každého autora, keď má pocit, že to, čo píše, je márnosť. Napríklad Faulkner, keď dopísal svoju poslednú knihu, zlomil ceruzku - vybavená vec. Takéto gestá som si ešte neosvojil, ale je pravda, že mám doma krb, kde pálim časť korešpondencie, reklamy a definitívne pokazené básne. Možno keby som bol formát, ako títo dvaja, tak by som lámal alebo spaľoval. (Smiech.)
Čím si vysvetľujete, že náš čitateľ málokedy siaha po slovenskej literatúre v porovnaní s prekladovou?
U nás je to tradícia. Ani socializmus, ktorý na to dal veľa peňazí, v tom nedokázal urobiť podstatné zmeny. Máme málo sebavedomia, úcty k vlastnej kultúre a k sebe samým. Potom tu vzniká zvláštna situácia, že slovenské knihy sa viac nečítajú ako čítajú, a víťazia preklady z angličtiny. Je to asi aj móda. Aby sa to zmenilo, treba sústavne robiť kampane. Občas si pozriem maďarskú televíziu, hoci nerozumiem po maďarsky, a obdivujem, čo tam všetko robia, aby spropagovali vlastnú kultúru, ktorej venujú more času. Nečudo, že sú potom Maďari takí hrdí. Je ťažké dobehnúť to nejakými politickými heslami - ide o dlhodobú prácu. To, ako sme vytesnili kultúru z verejnej činnosti, sa prejavuje aj v tom, že naši ľudia nemajú o nič záujem. Nechce sa im ísť ani voliť. Majú pocit beznádeje, že je všetko zmarené a nič nemá zmysel. Trápi ich už len to, či si dnes trochu zarobia a čo bude zajtra... Je hrozná takáto krátkodychosť. Pričom, nech je akákoľvek politická zmena, zakaždým začíname odznova. Nepokračujeme v tom, čo už bolo spravené. V duchu - všetko, čo bolo pred nami, je zlé, my, novídeme a spravíme to lepšie. Že to spravili komunisti, chápem, lebo si museli vytvoriť štát, ktorý by ich toleroval, a ktorý by mohli kočírovať. Spravili si teda z umenia propagačný systém. Mali pocit, že vymyslia nového človeka, ale to sa, ako obyčajne, nepodarilo.
Zažili ste osud človeka, od ktorého nikto nechcel angažovanú tvorbu. Ako sa vám to podarilo?
Kto nechcel, nemusel písať. Možno straníci museli, neviem, čo im hovorili na schôdzach - ty napíšeš o združstevňovaní, ty o budovaní železiarní, ale dosť o tom pochybujem. Skôr sa uspokojili s požiadavkami, aký má ten socialistický realizmus vyzerať. Princíp bol - nevysloviť, že ja nechcem byť socialistický realista. A keď som to nepovedal, mohol som písať, čo som chcel. V 50. rokoch to bolo samozrejme inak. Vtedy ľudia naozaj popísali, čo nechceli. Naši nadrealisti, napríklad, nikdy nechceli tvoriť rýmované básne, ale museli, lebo bola požiadavka, že umenie má byť svojou formou národné a obsahom socialistické. Národná forma znamenala rýmovačky, častušky, či popevky. Niektorí sa na to dali.
Tí, čo sa na to dali boli grafomani? O čo im išlo?
Niektorí takto písali z naivity, iní to pochopili ako prostriedok k získaniu postavenia. Skvelý básnik Ján Kostra napísal napríklad v roku 1949 veľkú oslavnú ódu na Stalina, ale je isté, že v 50. rokoch by bol voči tomuto fašírovateľovi ľudstva rozladenejší.
Vy ste knižne debutovali v uvoľnenej atmosfére 60. rokov. V tom čase ste pracovali v progresívnej Mladej tvorbe. Ako vyzerala cenzúra vtedy?
Bolo vlastne dobre, že existoval oficiálny štátny cenzor, ktorý povedal presne, čo sa nesmie. Básnik Ján Skácel, šéfredaktor moravského časopisu Host do domu, mi rozprával, že keď o nejakom článku tušil, že ho vyhodia, pripravil iný, ešte ostrejší. Cenzor potom vyhodil ten „podvrhnutý" a pôvodný, o ktorý Skácelovi išlo, prešiel do tlače. Vyžadovalo si to veľké nervy a nedalo sa to robiť stále. Mňa raz takto predvolali na štátny dozor kvôli istej básni Ivana Laučíka. Cenzor sa ma pýtal, prečo útočíme proti Rómom. V texte stálo: „Z rádia hrá pesnička Bye, Bye, Love!" Cenzor si myslel, že básnik zobrazil Rómov, ako si pýtajú peniaze. Boli však aj uvoľnenejší cenzori, nie až takí kŕčovití. Po roku 1968 cenzúru zrušili a museli sme sa naučiť pozorne čítať Pravdu, aby sme pochopili, koho a za čo môžu vyhodiť.
Od počiatku ste boli sústredený na antickú literatúru. Pomohlo vám to?
V 50. rokoch tu pre mladého človeka neboli žiadne vzory, o ktoré by sa mohol oprieť. Vtedy v Čechách začala vychádzať edícia antickej knižnice, navyše moja manželka bola latinčinárka, takže aj od nej som mal veľa textov. Našiel som svoje pole v antike a v svätom Augustínovi, ktorí s ňou čiastočne súvisel. Staršia európska kultúra mi vlastne umožnila ostať nezávislým od iných a od záverov straníckych zjazdov, ktoré vytyčovali hlavné ciele literárnej vedy.
Z dnešného pohľadu, keď o prežitie kultúry a literatúry treba bojovať, to vyzerá, akoby predchádzajúci režim umeleckú sféru načisto preceňoval.
Vtedy bolo umenie v tejto spoločnosti jedinou slobodnejšou sférou. Darmo komunisti povedali - píšte o súčasnikoch. Rudo Sloboda písal len o súčasnom človeku a neboli to socialistické diela. Nedalo sa to tak celkom kontrolovať ako v úrade, či vo výrobe. V 70. rokoch ideológov najviac dráždil voľný verš. Zvolil som si teda formu sonetu a vydal som dve knihy, kde som ako autor vyjadril, čo som chcel. Samozrejme, že som nepísal, aký je Husák blbec, ale to by sa nedalo napísať ani dnes, lebo do básne sa táto informácia nehodí. Báseň si sama predpisuje, čo potrebuje. Navyše, slovenský jazyk je dodnes puritánsky a oproti češtine, či angličtine neznesie vulgárne slová. Slovenčina je cudný jazyk, pestovaný do značnej miery učiteľmi, farármi a právnikmi. A cudnosť je dobrá vlastnosť.
Nie je skôr ostýchavý a jednoducho si netrúfa?
V ľudových rozprávkach či piesňach sa všeličo povie, aj tvrdé a vulgárne slová, ale tým, ako sa časom okresávali, sú vo svojom kontexte kultivované. Čo bolo povrchné a okrajové, odpadlo a ostal vysoko štylizovaný tvar.
Ako cítite súčasnú slovenčinu, ktorá je spletená z jazyka médií, mestského slangu aj novšej literatúry?
Vo svojich novinárskych príspevkoch som sa vždy snažil popri nových slovách použiť aj niečo tradičné. Keď som napísal slovo cool, pripomenul som aj slovo potmehúdstvo, čo už málokto povie, ale každý tomu ešte rozumie. Keď ho všakdeme používať, a namiesto toho budeme hovoriť, že je niekto „podšívka", je to strata. Napokon, podšívka je výraz požičaný z českého vrecka, ale potmehúd je krásny slovenský vynález, dokonalosť sama. Tak ako niekto používa české slovo ješitný, ktoré vôbec nie je také priehľadné ako slovenské slovo márnomyseľný... Ľudia si často robia starosti, keď počujú v televízii nejakú reklamu, kde zaznie otrocký kalk z cudzej reči, ale to nie sú rozhodujúce veci. Pokiaľ bude v školách kvalitná výchova a kultúrna atmosféra, keď sa ľudia naučia kultivovane rozprávať a dobre myslieť, stále sa to bude zlepšovať. Pred voľbami sa síce kazí každý jazyk a politici, ktorí sa inak usilujú vyjadrovať kulantne, aby ich nikto nenapadol - veď sú to väčšinou vzdelaní ľudia, čo za socializmu nebolo - nechajú sa strhnúť a majú tvrdšie výrazy. Ale takto je to vždy a všade.
Zmenil sa podľa vás človek od antických čias?
Veľmi málo. Nezmenil sa vlastne vôbec ani fyzicky, ani myšlienkovo. V antike síce nepoznali magnetofóny, ale vymysleli fyziku, geometriu, rozvinuli matematiku, čo je základ tých našich aparátov.
Nezmenil sa ani hodnotový systém?
V Aténach žili takí demokrati, čo ani my teraz nie sme. Občas sa síce dostala k moci oligarchia, čiže vláda „tých najlepších", dnes by sme povedali mafia, ale princíp bol dokonalý.
Myslíte si, že dnešný človek by ešte dokázal napísať silnú drámu porovnateľnú s antickou?
Antická dráma vychádzala z mýtov, ktoré boli všeobecne známe, akoby sme dnes napísali drámu na motívy ľudovej rozprávky. Každý by tomu síce rozumel, ale nebolo by to ono - v rozprávkach sa pomerne málo vraždí. V mýtoch sa vraždilo podstatne viac, čo je základ pre dramatické vyhrotenie charakterov. Médea, aby sa pomstila manželovi, dokonca upáli vlastné deti. U nás sa namiesto vraždy písali udania. Neviem, čo sa robí teraz, no verejná mienka tu prakticky neexistuje.
Posun je teda v tom, čo dovolí kresťanstvo?
Som kresťan, ale nemôžem povedať, že sa kresťania nedokážu pomstiť. Bohužiaľ, niekedy sa pomstia veľmi škaredo. V antike, keď niekto niekoho zabil a pomstil krivdu, ktorú spáchal ten zlý, vyplnil tým vôľu bohov. „Urobil poriadok" - trochu sa síce zakrvavil, ale bol hrdina.
V mene Božom sa zabíja dodnes. Ako môže viera v najvyššie duchovné hodnoty priviesť človeka k nápadu niekoho zabiť?
Človek potrebuje niečo vyššie, podľa čoho by sa správal. A keď sa tá vysoká idea pochopí príliš vulgárne a zjednodušene, stáva sa z nej ideológia na zabíjanie ľudí, čo rozmýšľajú ináč. Sme svedkami teroristických aktov, ktoré sa napospol robia z ušľachtilých dôvodov.
Po všetkých svojich skúsenostiach, ste optimista, alebo pesimista, keď vidíte, pred čím všetkým stojíme?
Vyznávam filozofiu optimistu, ale povahou som skeptik. Nie je to ľahká kombinácia, ale ide to. Vždy si poviem - lepšie sa do toho nepustiť, lebo sa iba pobabrem, ale môj optimizmus mi vzápätí povie - práve preto to skúsime.
Je podľa vás potrebná zmena po voľbách?
Veľká zmena sa diať nebude tak či onak. Možno prídu nejaké korekcie, aby ten, čo zvíťazí, mal pocit, že niečo urobil, čo pred ním nebolo, základný smer je však daný EÚ. A Únia nám nebude nič tolerovať. Stále do nás šťúrajú, aby sme už konečne niečo spravili s úplatkárstvom. Sú štáty, čo sa urazia, my sme sa zatiaľ neurazili, a to je dobre. No na druhej strane, som starý človek, teda nevidím to ani nejako ružovo. Dosť z tých ľudí, čo teraz postávajú na uliciach, ešte pred 10 rokmi mali kde bývať a žili pomerne normálne. Teraz sa nevedia uchytiť a sú stratení. Socializmus demagogicky zneužíval svoj sociálny program, nerád som to počúval, ale teraz zisťujem, že je sociálna otázka aktuálna. Zodpovednosť musí niesť celá spoločnosť. Vláda povie - vybavte si to v mestách a obciach, ale obce hovoria, že nemajú peniaze. Takto vypestujeme človeka, čo oslabne fyzicky, mravne a psychicky, a aj keby mu chcel niekto pomôcť, povie si - načo?
Táto situácia je u nás drsnejšia v porovnaní čo i len so susedným Českom.
Pritom sa Česi, paradoxne, nehlásia ku kresťanstvu, ako my.
Tak ako je to vlastne so slovenskými kresťanmi?
Všade sú dobrí aj zlí. Kresťanstvo ukáže človeku, že môže byť dobrý za okolností, ktoré vyžadujú nejakú obetu, alebo disciplínu. A to sa mnohým ľuďom zdá ako protiklad slobody. Sloboda však môže byť aj veľká bezradnosť.
Akú má dnes váhu slovo básnika?
Pre ľudí, čo nečítajú, nijakú. No umelecké výpovede v dejinách zohrávali často kľúčové úlohy. Keď Šostakovič v čase vojny zložil slávnu Leningradskú symfóniu, ktorú zahrali vyhladovaní, nevyspaní, uzimení muzikanti v obkľúčenom Leningrade, čo bolo absolútnym vyjadrením patriotizmu a neústupnosti v boji proti fašizmu, veľmi skoro ju naštudovali aj symfonici v USA. Vyvolalo to takú silnú odozvu, že možno aj preto začali Američania v tejto atmosfére urýchlene posielať vojenský materiál Stalinovi.
Čím to je, že naša verejná mienka nič nezaváži?
Dlho to trvá. V socializme tu ešte pretrvávala kresťanská verejná mienka, ktorá do istej miery pomáhala ľuďom všeličo zvládať. Dnes je akoby vysilená, ale mienka bez náboženstva a náboženskej morálky nemá hĺbku, ani opodstatnenie.
Myslíte, že v takej Británii, kde verejná mienka vždy dokázala otriasť parlamentom, sú všetci hlboko veriaci?
To je práve tá chyba, že islam nemá poriadnú protiváhu. Európe chýba niečo kresťansky jednotné a významné, čo by vytváralo nielen verejnú mienku, ale aj zákony. Dnešné zákony sú veľmi tolerantné a otvorené. Pustíme sem moslimov, necháme ich tu pracovať, postaviť si mešity, ale niektoré mešity sa medzitým zvrhli na univerzity zabíjania a sú prípravou na to, že sa náboženstvo stáva ideológiou a slúži inému cieľu ako je náboženský. Európska verejná mienka v súčasnosti pre seba považuje ideológiu za prekonanú záležitosť, ale jednotný názor by nám pomohol aj pri dvojtvarých zákonoch, uplatňovanie ktorých výchádza z princípu - čo nie je zakázané, je dovolené.
Aké je vaše osobné krédo?
Moja najlepšia odpoveď by bola Credo in unum deum - Veriť v jedného Boha. A môj tematický program je pohyb na okraji duše a ducha, ich presahy do telesného aj duchovného sveta človeka. Ďalšou témou je pre mňa spolupráca so svedomím.
Ste novodobý moralista?
V podstate áno. Civilizácia by mala mať morálku, lebo ak ju nebude mať, tak bude, podľa Dostojevského, všetko dovolené. Keď sa potom pozriem na nejaký ženský krk a poviem si - musí byť môj! - a holými rukami ho začnem škrtiť - kto mi v tom zabráni, keď je všetko dovolené?
Na záložke jednej zo svojich zbierok máte inú myšlienku, ktorou sa riadite - citilivý rozum a rozumný cit. Ako si predstavuje rozumný cit?
Išlo mi o vzájomnú rovnováhu rozumu a citu. Dnes by sme povedali - jing a jang. Je to poučenie z antiky, keď ľudia boli veľmi racionálni aj v citoch. Z tohto obdobia napríklad nepoznáme jedinú romantickú ľúbostnú báseň, aké vznikli v čase stredoveku. Zaujímavý náznak romantizmu má jediná báseň, v ktorej je motív muža, čo stojí zúfalý pred zavretými dverami svojej milenky. Pričom to možno bola hétera, ktorá tam mala iného šamstra a preto sa zamkla - to už autor nehovorí, ale je to romantické. A na tento obraz antickej nedosiahnuteľnosti neskôr nadviazal Appolinaire: "Otvorte mi tie dvere, do ktorých s plačom búcham!"
Básnik Ján Buzássy (1935) debutoval ako tridsaťročný zbierkou Hra s nožmi, ďalej vydal knihy Nausikaá, Krása vedie kameň, Bazová duša, Pláň, hory, Náprava vínom, Zátišie a mnohé ďalšie. Prekladá Elliota, Byrona, Puškina, Pasternaka, Bunina, Pounda či Ginsberga. Bol redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ a šéfredaktorom Mladej tvorby a Kultúrneho života.