autor: Zuzana Kontrišová 3.B

Pozdravujem vás lesy, hory
z tej duše pozdravujem vás!
Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí,
zrak jeho urknul, zmámila
lož, ohlušila presila:
vy k žitiu privediete zas,
vy vzkriesite, vy zotavíte,
z jatrivých vyliečite rán,
v opravdu priamom, bratskom cite
otvoriac lono dokorán,
a srdečnosť kde odveká,
kde nikdy nevyspela zrada,
bez dotazu, kto on, čo hľadá,
na lono to, hľa, v objem sladký
ramenom láskyplnej matky
pritúliac verne človeka...
... možno trošku ošúchané, ale i napriek tomu krásne slová geniálneho človeka, milovníka
slovenčiny a velikána našej realistickej literatúry, "nášho" P.O.Hviezdoslava, vystihujú a zároveň
prezentujú nekonečnú lásku, vernosť a oddanosť k tomu maličkému fliačiku na mape sveta, lásku k
Slovensku. K tomu kúsku zemského povrchu, ktorému právom patrí prívlastok naše a ktoré by bez
nás - Slovákov prakticky neexistovalo.
Je nás takmer 5,5 milióna. Päť a pol milióna občanov zvrchovaného, "znovuzrodeného",
samostatného mladého štátu, ktorý má pred sebou cestu k tomu svojmu šťastiu.. Aká tá cesta bude a
čo nás na nej čaká? Na túto otázku nebudem odpovedať už len z dvoch prostých dôvodov... Nie som
majiteľkou krištáľovej gule a karty neboli nikdy mojou silnou doménou...Prenechám teda prognózy
prognostikom a urobím krok späť.
Všetci máme svoju históriu. Dokonca i prítomnosť je ňou podmienená. Od nepamäti tvorí
pomyselný začiatok toho, čo sa nám v tomto momente zdá strašne vzdialené. Toto magické slovíčko
priťahuje našu zvedavosť, túžbu po poznaní, pôsobí silou na naše zmyslové centrá a vedie nás do
minulosti. Opäť jej raz podľahneme a žijeme v Pompejách, podávame si ruku s Leonardom da
Vincim, stávame sa účastníkmi bitky pri Waterloo, umierame v prvej svetovej...
Žijeme svoju históriu. A národy ju žijú s nami.
Náš národ - národ slovenský, poeticky nazývaný "holubičím", mal svoju minulosť zložitú od
počiatku. Odkedy Slávi osídlili naše územie na prelome 5.- 6.storočia až po súčasnosť. Prečo sme
boli, sme a budeme vždy niekým ovládaní? Máme pocit, že sme slabí? Čo je príčinou toho, že
nedokážeme otvoriť svoju myseľ a aspoň čiastočne nepozdvihneme naše sebavedomie?... Otázky,
otázky, otázky...Ale kde sú odpovede? Čo je vôbec v nás, to sa objaví, keď nám život prsty popáli...
Neraz sme dostali "na frak" úplne bezdôvodne a my, namiesto hľadania pravdy sme len zodvihli
ruky na znak pokory, sklonili sme hlavu a cúvli do kúta. Vybrali sme si "menšie zlo". Takmer desať
storočí sme žili v područí Uhorska. Koncom 19.storočia sme sa nemo prizerali pomaďarčovaniu a
hoci sme "frflali" popod nos, nedokázali sme sa vzoprieť. V období Slovenského štátu sme sa stali
príkladným satelitným štátom matrónskeho Nemecka...A v roku 1945 nás po urputnom boji proti
fašizmu vzalo pod svoje "ochranné krídla" naše veľké spravodlivé Rusko...and what about now?
Spasí nás Amerika?!
Národ - to nie je len spoločenstvo pár tisícov, či miliónov ľudí existujúcich na istom území v
istom čase...je to rodina, sú to priatelia, známi, nám milí i nemilí, ale predovšetkým sú to ľudia s
rovnakou mentalitou, ľudia bojujúci za práva svojej krajiny, ľudia žijúci v realite, ale nevzdávajúci
sa svojich snov... Možno moje slová vyznejú príliš moralisticky, ale mám pocit, že dnešná mladá
generácia má cit pre vlastný národ akosi potlačený do úzadia, skrytý kdesi hlboko v ich vnútri,
častokrát sa mladí hanbia za to, odkiaľ pochádzajú a kam patria. Prečo? Kto mi na to odpovie?
Odpoveď je asi v nás samých. Je len na na nás, či ju vyslovíme nahlas. Ja si v tejto chvíli

"Musí byť malý národ plebejský?"

(Aké ponaučenie pre dnešné dejiny vidím v slovenských dejinách.)

Strona 1 z 2

Kontrisova

2008-04-21

http://www.sgymlc.sk/dejepis/prace/kontrisova.html

netrúfnem odpovedať vzhľadom na moje skúsenosti a fakt, že sama patrím k mladej generácii,
povestnej okrídleným výrokom:"Ja neviem, ja s tým nič nemám, ja som to nebol, neurobil,
nepoznám..." Tak teda:"Neviem prečo si utierame ruky a hanbíme sa za Slovákov."
Myslím, že ešte existuje cesta späť. Ja viem, že je ťažké priznať si chybu , obrátiť list a nájsť
novú budúcnosť(alebo minulosť?). Ale na tomto našom veľkom, hrbatom, častokrát i kostrbatom, ale
predovšetkým spoločnom svete sme tu na to, aby sme prekonávali prekážky...a odpúšťali. Tak teda
odpusťme Slovákom, že stáročia zotrvávali v letargii, nepriznajúc príslušnosť k vlastnému národu.
Odpusťme predkom ich strach pred hľadaním vlastnej identity Odpusťme nadradeným, že nás
ovládali. Odpusťme sami sebe, že sme závislí na mocných tohto štátu a sveta. Odpusťme, obráťme
tvár k "slnku" a hľadajme našu cestu...odteraz a navždy...

Strona 2 z 2

Kontrisova

2008-04-21

http://www.sgymlc.sk/dejepis/prace/kontrisova.html