autor: Eva Fialová 3.A

Nie, malý národ v žiadnom prípade nemusí byť plebejský. Ja osobne si pod pojmom národ
predstavujem samostatne fungujúci celok ľudí, ktorí majú čosi spoločné. Jazyk, kultúru, históriu,
územie, a do istej miery aj povahu. Uznávam, že určitý súvis medzi nimi je, no nikto ma
nepresvedčí, že územná veľkosť, či početnosť ľudí tvoriacich národ, ovplyvňuje mentalitu týchto
ľudí. Nielen mnohomiliónové národy dokážu bojovať za svoju národnú slobodu. Dokážu to aj malé
národy. Za predpokladu, že sa nájde zopár silných osobností. Ktoré budú za ten národ bojovať zo
všetkých síl.
V slovenských dejinách je jedným z príkladov rok 1848. Slovensko bolo časťou uhorského štátu a
uhorského národa už pekných pár storočí, keď konečne prišiel akýsi Štúr , Hurban, či Hodža a
množstvo iných národných buditeľov, ktorým sa nielen že situácia v štáte nepáčila, ale nechýbalo im
ani dostatočne veľké odhodlanie niečo s tým urobiť. Zdá sa mi divné, že dlhé roky nič a zrazu si
slovenský národ uvedomí, že mu momentálna politická, kultúrna, či sociálna situácia nevyhovuje a
chce s tým niečo spraviť.
Štúr a spol. síce žiadny zázračný úspech nedosiahli, no myslím, že určite nečakali, že uhorská
alebo rakúska vláda bude nadšene súhlasiť so slobodným postavením Slovenska a Slovákov. Podľa
môjho názoru to však bol ohromný úspech, lebo Slováci sa konečne zobudili a dokázali že keď ide
do tuhého, dokážu sa spojiť a byť chvíľu jednotní. A po tomto náročnom, vyčerpávajúcom výkone
mohli kľudne zase na chvíľu "zaspať". Tváriť sa, že sa ich nič netýka, len ticho nadávať na celý svet.

Takto "pokojne" prešlo pár rokov. No zrazu tu bol rok 1944 a s ním SNP, kedy sa Slováci opäť na
chvíľu prebrali a Nemcom na pár týždňov poriadne znepríjemnili život. Slováci dokázali, že sú
ochotní a schopní aj za cenu najvyšších obetí bojovať za svoju slobodu.
A takto sa to opakuje stále dokola, náhle krátkodobé "prebudenie", kedy dokazujeme, že vieme
robiť "veľké veci", a potom opäť upadnutie do dlhodobej letargie, "zaspatie". Tvárime sa že sme
všetci spokojní s tým, čo máme, skrývame sa za falošnú skromnosť a ochotu navzájom si pomáhať a
pritom na seba potajomky zazeráme, nakúkame do susedovho dvora a filozofujeme, ako je možné,
že ten druhý má viac. Keby sme mali trochu rozumu a občas si otvorili oči, možno by sme toho
dokázali, keby sme držali pokope. Povesť o Svätoplukových prútoch pozná každý, ale načo by sme
sa nad tým zamýšľali, veď nás sa to netýka. Veľkú Moravu si Maďari ľahko a pomerne rýchlo
podmanili, lebo bola vnútorne oslabená zápasmi o moc. No keď sa tak pozeráme na dnešné
Slovensko, nápadnú podobnosť akosi stále nevidíme. Prečo raz nedokážeme aspoň na chvíľu
premôcť svoju ješitnosť a nesnažiť sa byť za každú cenu jedinečnými a najlepšími? Prečo si niektorí
ľudia pri plnení svojho povolania, resp. funkcie musia dokazovať, že iba a len oni dokážu pre tento
štát niečo pozitívne spraviť a liečiť si tým svoje komplexy menejcennosti? Je to také náročné
pochopiť, že "v jednote je sila"?
Už francúzski osvietenci vedeli, že panovník nevládne občanom, ale vládne z ich vôle a pre nich.
Je také ťažké aplikovať to na našu spoločnosť? Zrejme áno.
Malý národ nemusí byť plebejský. Ten náš zrejme áno. Od pradávna sme potrebovali jedného
človeka na čele, jedného vodcu, za ktorým by sme sa ťahali ako stádo oviec. Bez vlastného názoru,
bez schopnosti a vôle vyjadriť ho, bez chuti počúvať názory tých druhých. A tí, ktorí nechcú byť
zaraďovaní do tejto skupiny, ktorí chcú byť iní a riskujú vlastnú hlavu len za možnosť slobodne sa
vyjadriť, sú odsudzovaní. Tak to bolo už v dávnej minulosti a v trochu zmenenej podobe to pretrváva
dodnes. Je len na nás, či s tým niečo spravíme. Schopní by sme aj boli, no ťažko povedať, či aj
ochotní.

"Musí byť malý národ plebejský?"

(Aké ponaučenie pre dnešné dejiny vidím v slovenských dejinách.)

Strona 1 z 1

Fialova

2008-04-21

http://www.sgymlc.sk/dejepis/prace/fialova.html