9. Ústna ľudová slovesnosť

a.k.a.

Slovesný

folklór

Súčasť slovenskej kult., patria sem ľud. tance, zvyky, obyčaje, kroj, Čičmany (ľud. architektúra), ľud. výtvarníctvo. Je to osobitný
literárny podsystém, ktorý zahŕňa úžitkové a umelecké výpovede ľudu. Zobrazuje slovenský ľud v mnoho storočnom dejinnom
vývoji, odráža sociálne a kultúrne vzťahy prostredia – je výrazom ľudovej ideológie. Má kontakty s inými druhmi umenia, obyčajne
sa spája s tancom, spevom, s rôznymi obradovými a magickými praktikami.

Ľudovú slovesnosť skúmajú 2 disciplíny:

•

Folkloristika

•

Etnografia (národopis)

Špecifické črty ľudovej slovesnosti:

•

Ústny charakter – ĽS sa šírila ústnym podaním (tradovaním)

•

Kolektívny charakter – ĽS vzniká a vyvíja sa v ľudovom kolektíve. Orig. d

ielo malo autora

, kolektív ho však prijal a

dotváral, na autora sa časom zabudlo. :(

•

Krajový charakter – ĽS existuje v podobe rôz. variantov v závislosti od

kraja/miesta

– ovplyvňujú ju nárečia, improvizácia.

Súvislosti:

ĽS je podstatne staršia ako umelá literatúra. Umelá lit. v čase vzniku nadväzovala na ĽS – mnohé um. diela vznikli dotvorením
ľudových slovesných prejavov. ĽS po vzniku umelej lit. nezanikla, súbežne sa s ňou rozvíjala. Vzájomne sa ovplyvňovali hlavne v
období romantizmu. Zápisy ĽS tvoria základné skupiny vývinu každej lit. Ústna ĽS, jej poetika narába s pojmami teórie literatúry.

Rozdielnosti:

•

ĽS mala kolektívny charakter

[VS]

individuálny charakter UL

•

ĽS mala podobu variantov

[VS]

má pevná forma UL

•

ĽS na strane vykorisťovaných

[VS]

na strane vykorisťovateľov UL

Kalendárny obradový folklór: Počiatky ĽS boli späté s rôznymi mag. obradmi a úkonmi (rôzne zaklínadlá, zariekania, ochrana proti
prírodným pohromám). Šíreniím kresťanstva postupne zanikal – nahradil ho kalendárny obradový folklór – obradové piesne.
Rodinný obradový folklór: Rozvíjal sa súbežne s kalendárnym. Piesne pri významných živ. udalostiach (krst/svadba/pohreb).

Druhovo-žánrové členenie ľudovej slovesnosti:

1. Lyrika

Ľudové piesne, kalendárna obradová lyrika, rodinná obradová lyrika. V

dejinnom vývoji vznikali piesne, kt. odrážali spol. situáciu

:

Sociálne piesne

– kontrasty medzi bohatými a chudobnými; p rvky sociálnej krivdy

.

Zbojnícke piesne

– burcovali proti nespravodlivosti. Ústrednou osobnosťou bol Jánošík

Vojenské a regrútske piesne

– 16./17. st. turecké nájazdy; piesne o zverbovaných mládencoch (rukovali dobrovoľne // lapili)

+ Ľúbostné piesne, pastierske, banícke, uspávanky, trávnice.

Výrazové prostriedky v lyrike :

Figú

ry

Štylistické

– slová a slovné spojenia, kt. sú odchýlkou od bežného vyjadrovania (plnia estetickú funkciu).

Slovné

– založené na opakovaní slov; anafora, epifora, epanastrofa, epizeuxa.

Vetné

– paralelizmus – opakujú sa tie isté konštrukcie s malými obmenami.

Rečnícke

– vyjadrujú postoj k adresátovi, oslovujú neživé predmety alebo nejaké osoby – apostrofa.

Trópy (forma nepriameho vyjadrovania) – výrazové prostriedky, kt. nepriamo označujú predmety alebo javy a na základe podobnosti prenášajú
pomenovania z jedného javu na iný, napr. metafora, metonymia (čítam Sládkoviča), personifikácia, epiteton, básnické prívlastky, prirovnanie,
synekdocha (pomenovanie celku časťou – Slovan // pomenovanie časti celkom – celá dedina vyšla na ulicu), symbol, zdrobneniny.

Kompozícia ľudovej piesne:

Tradičné štvorveršie (niekedy 2- alebo 6-) – piesňová forma; sylabický veršový systém –

rovnaký počet slabík. V strede verša sa nachádza

polveršová intonačná prestávka, kt. delí verš na dve polovice. Rým je zdužený.

2.1. Veršovaná epika

Vojenské a zbojnícke balady (ep. žáner/pochmúrny dej/prostredie/tragický koniec). Typický je zhustený dej, zvýšená subjektívnosť.
Patria medzi najstarobylejšie žánre, vždy zobrazovali rodinné a spoločenské vzťahy + často sa objavuje motív zakliatia. Vojenské
balady v 17. st. reagovali na turecké vpády.

Črty balady:

Ľudová slovesnosť a romantická literatúra – výrazne ovplyvnila aj Jána Bottu!!!1!

(veru tak aj Jána Bottu, ladies and gentlemen)

Spoločné črty ľudovej slovesnosti a romantizmu: bohatá emocionálnosť, túžba po sociálnej spravodlivosti (odboj proti útlaku),
hrdinom bol jednoduchý/prostý/chudobný človek zobrazený očami ľudu, spoločný sylabický verš, (často aj rým).

Ján Botto

– Žltá ľalia

– symbolický názov – poškvrnenosť Evičky (porušila manželskú prísahu, tzv. lásku až za hrob)

Postavy –

Evička a Adamko

– typické pre ĽS sú zdrobneniny, analógia s Bibliou (hriech). Rozprávačom je stará mať.

Spoločné črty Žltej ľalie a ĽS:

Majú podobnú kompozíciu, dominuje 4-veršie, sylabický verš, konkrétne obrazy – chalúpka, dedina; po smrti hrdinov sa chalúpka
mení na mohylu (rámcuje dej!). Jadro

=

samotný baladický príbeh

. Typický je rýchly spád, stupňuje sa napätie, tajomstvo, hrôza.

Trojstupňová gradácia – mŕtvy Adamko vychádza na trikrát spod prahu bez oči, uši a nosa. Tajomná postava – pán v čiernom
fráčku s kopýtkami – Evičkin zvodca, symbolizuje Z.L.O. => obv. prichádza z mesta (kontrast mesto, dedina). Má tragický
koniec – smrť Evičky.

2.2. Neveršovaná epika (próza)

Najstaršie žánre: príslovia, porekadlá, pranostiky, hádanky. +Patria sem rozprávky

(fantastické, démonologické, legendové, zvieracie)

. V

19. st. vznikli realistické rozprávky – vystupuje tu bystrý, odvážny hrdina; popri reálnych postavách aj fantastické bytosti.

Znaky rozprávky :

•

Každá rozprávka začína „Kde bolo, tam bolo...“ (ustálené úvodné/záverečné formulky)

•

Majú symetrickú kompozíciu – reťazovito nadväzujú, deje sa neprelínajú

•

Príbeh sa rozvíja na princípe stupňovania (klimax) –

trojstupňová gradácia!

•

Odráža túžby ľudového kolektívu

(7 míľové čižmy, stolček prestri sa)

•

Čierno-biele videnie – len kladné a záporné!!

•

Kontrast dobra a zla, pričom

dobro v závere víťazí nad zlom

(… mravoučná pointa)

•

Postavy reálne i nadprirodzené

+ čarodejné predmety; zvieratá – symbolika

Ľudová povesť:

Viažu sa na konkrétne historické udalosti alebo postavy. Obyčajne lokalizuje na určité miesto. Dej a postavy sú

zvyčajne vymyslené. Vystupujú tu nadprirodzené postavy a biblické bytosti. Najstaršie povesti z 15. st. – zobrazujú zidealizovaného
panovníka –

Matej Korvín.

Rozdelenie povestí: miestne, historické, etymologické (pôvod názvov), heraldické (pôvod erbov)

Anekdocha – krátky prozaický príbeh, jedna úsečná epizóda s nečakaným záverom

3. Dráma

Najstaršie – obradové hry – pri svadbe, pohrebe, vianočné, betlehemské hry, trojkráľové, koledové, pastierske s biblickým námetom o Ježišovom
narodení – spájal sa verš, spev a tanec; umelecky najhodnotnejšie, dramaticky najvyspelejšia –

hra o sv. Dorote

.