1484605554

Eticka dimenzia v asubjektivnej fenomenologii Jana Patoćku

apanie ćloveka rozvijane jednak v kontexte ućenia o troch żivotnych pohyboch a jednak v suvislosti s reinterpretaciou sokratovskeho projektu peće o dusi.

Patoćkov zaujem o ćloveka pritom vyplyval uż z jeho chapania filozofie ako vy-nimoćnej a śpecifickej aktivity ludskeho ducha, która je od pohybu 1’udskej existencie neoddelitelna. Aby filozofia splnila svoje posianie, musi mysliet’ na to, ćo je v żivote ćloveka posledne, najhlbśie a zakladne [11,100].

Ćlovek je podia Patoćku - heideggerovsky - vrhnuty do sveta, który predstavuje śp-ecificky priestor (i horizont) jeho rozhodovani, zapasov a volby możnosti. V tomto priestore sa uskutoćńuju (a naplńaju alebo nenaplńaju) pohyby jeho existencie, v których sa rozhoduje nie len o tom, ćim ćlovek je (alebo ma byt’), ale tież o tom, akym je, resp. akym może byt’.

Ćlovek, t.j. bytie v możnostiach, je to bytie, które sa permanentne tvori (stava sa) a to na zaklade volby z aktualnych możnosti. V tomto kontexte je potrebne chapat’ aj Patoćkove tvrdenia, podia ktoreho: ćlovekje tak, że je a zaroveń md byt. To, że je, musi byt jeho vykonem, musi to vyslovne prevzit. Co znamena toto prevzit? To znamena, że nejsme vući svemu vlastnimu byti lhostejni, ve pritomnosti vżdy uż anticipujeme, rozvrhujeme neco, ćim jeśte nejsme. Żivot je vykonavani byti... Nase byti je vżdy na ceste... Jsme kvuli nećemu, jsme pro neco. Pro sebe, pro sve byti, pro svuj żivot. Takto se nas żivot vztahuje sam k sobe, ale ne tak, że se na sebe diva, nybrż, że se kona [12, 69].

Patoćka teda nevnima ćloveka ako transcendentalny subjekt, ale ako bytost’ medzi inymi bytostami vo svete, prićom zdórazńuje, że ćlovek je vćlenen do sveta jiż svou telesnosti [12, 53]. V tej to suvislosti dokonca priamo konstatuje, że z transcend-entalniho subjektu vede k ćloveku cestapres telesnost [12,53].

Z uvedeneho vyplyva, że Patoćka tzv. telesnu zlożku subjektivity rozhodne neigno-ruje, resp. nezatlaća do uzadia. Naopak, poukazuje na vynimoćnost’ telesnosti ako z hladiska vzt’ahov ćloveka k svetu, tak i z hladiska vzt’ahov ćloveka k sebe samemu, lebo telesnost’, t.j. aj możnost’ pohybovaf sa - a pohyb - v Patoćkovom chapani - t.j. vychodiskovy prejav existencie każdeho telesna. Rozhodujucim vśak napokon nie je pohyb naśho telesna, ci telesnej zlożky naśej subjektmty, ale je nim pohyb naśej exi-stencie (ako takej), t.j. jednoty naśej telesnosti i duchovnosti. K memu vedosmi o ćlo-veku - piśe Patoćka - vśakpatri vice, ćlovek nenipouze vec mezi vecmi... ćlovekje bytost, ktera nejen je telesna, konećna, ale też chape svou vlastni konećnost... vi o svete, md schopnost pochopit, porozumet i druhym żivym bytostem a byt si plne vedom tohoto pochopeni [13, 75-77].

V suvislosti s problematikou ćloveka a prirodzeneho sveta Patoćka sformuloval os-obitnu koncepciu troch żivotnych pohybov, resp. troch modov pohybu 1’udskej existen-cie. Vychadza tu z Aristotelovho chapania pohybu, hoci upozorńuje, że Aristotelovo

WYŻSZA SZKOŁA FINANSÓW! ZARZĄDZANIA W WARSZAWIE    9