Turci na Slovensku

V 16. a 17. storočí boli neustálou hrozbou pre územie Slovenska pustošivé turecké
nájazdy. Slovenské etnikum sa totiž nachádzalo v bezprostrednom susedstve Turkov.
Vojenská sila Uhorska za panovania Jagelovcov veľmi zoslabla, čo Turci neváhali využiť.
Ešte v roku 1521 sa zmocnili pevností Belehrad a Šabac (Srbsko), ktoré dovtedy
chránili krajinu pred tureckou inváziou.
Prvýkrát Turci zaútočili na Uhorsko v bitke pri Moháči, ktorá sa odohrala dňa 29.
augusta 1526. Turecký sultán Sulejman II. (1520 - 1566) na hlavu porazil vojsko
uhorského kráľa Ľudovíta II. a feudálov, pod zástavami ktorých bojovalo a vykrvácalo
mnoho českých, moravských a poľských vojakov. Mladý kráľ Ľudovít II. zahynul na
bezhlavom úteku v moháčskych močariskách. Turecké hordy vyplienili celú Dolnú zem.

Smrťou uhorského kráľa Ľudovíta II. sa skončila vláda Jagelovcov v Uhorsku i v
Čechách. Na základe dynastických práv si uhorský trón i českú korunu nárokoval
rakúsky arcivojvoda Ferdinand Habsburský, manžel sestry Ľudovíta II. Uhorským
kráľom sa chcel stať aj Ján Zápoľský (1526 - 1540), najmocnejší šľachtic v krajine.
Podporovala ho najmä drobná a stredná šľachta, ktorá ho na jeseň roku 1526 zvolila za
kráľa. V polovici septembra roku 1526 iná skupina šľachty vyhlásila v Bratislave za
uhorského panovníka Ferdinanda I. Habsburského, ktorý bol už od októbra zvolený za
českého kráľa. Nástupom Ferdinanda I. na český a uhorský trón sa položili základy
habsburskej monarchie, ktorá až do 20. storočia bola európskou veľmocou.

Ferdinand I. musel o vládu nad Uhorskom zviesť tvrdý a vyčerpávajúci zápas s Jánom
Zápoľským, ktorý sa skončil mierom v roku 1538. Zápoľský a Ferdinand I. sa navzájom
uznali za kráľov a rozdelili si územie Uhorska na dve časti. Po nečakanej smrti kráľa
Jána I. roku 1540 Ferdinand I. odmietol uznať nároky Zápoľského syna Jána Žigmunda
(1540 - 1571) na otcovo dedičstvo a pokúsil sa vojensky ovládnuť aj druhú časť
krajiny. Prívrženci Zápoľskovcov si privolali na pomoc sultána Sulejmana II., ktorý pri
Pešti v auguste roku 1541 porazil Ferdinandových žoldnierov a obsadil Budín. Po
zásahu Turkov sa Uhorsko rozpadlo na tri časti. Južné a stredné územie kedysi
mocného kráľovstva na stopäťdesiat rokov okupovali Turci. Sedmohradsko sa stalo
samostatným kniežatstvom pod tureckým protektorátom. Slovensko, severovýchodná a
západná časť Maďarska, ako aj zvyšok Chorvátska zostali pod zvrchovanosťou
Ferdinanda I. Ten vládol aj krajinám českej koruny a Rakúsku, a tak Slovensko zostalo
integrálnou časťou súštátia, v ktorom panovala rakúska vetva habsburského rodu.

Naša krajina sa stala útočiskom utečencov pred Turkami. V dedinách juhozápadného
Slovenska, vyľudnených epidémiami a vojnami na začiatku 16. storočia, sa krátko po
moháčskej bitke začali usadzovať Chorváti, ktorí opustili svoje domovy v dôsledku
neustálych tureckých útokov. Na Slovensko prišli aj mnohí šľachtici z južnejších častí
monarchie a cirkevné inštitúcie sa na čele s ostrihomským arcibiskupom, ktorý sa roku
1543 usídlil v Trnave. Do Bratislavy sa presťahovali všetky dôležité orgány. Bratislava
sa na tri storočia stala hlavným a korunovačným mestom habsburskej časti Uhorska i
mestom, kde sa až do roku 1848 schádzal zákonodarný orgán krajiny – snem.

S hrôzami tureckého pustošenia sa obyvateľstvo Slovenska stretlo prvýkrát roku 1530,
keď Ferdinandov generál Viliam Roggendorf obľahol Zápoľského v Budínskom zámku,
prišli mu na pomoc vojská belehradského pašu Mehmeda. Po ústupe Ferdinandových
vojsk turecké hordy vpadli prvý raz aj na Slovensko. Vyplienili Považie až k Piešťanom,
údolie Nitry až k Bojniciam, pozdĺž Hrona prenikli až po Beňadik. Okrem bohatej koristi
vraj odvliekli do zajatia okolo 40 000 slovenských roľníkov a mešťanov.

Turecké plienenie sa stalo na dlhé roky postrachom obyvateľstva, a to nielen na hranici
s Tureckom, ale občasné nájazdy hlboko na slovenské územie sa s určitou periodicitou
opakovali až do porážky Turkov pri Viedni roku 1683. Roku 1541 padol do rúk Turkov
Budín, o dva roky nato aj Ostrihom, pevnosť na Dunaji a súčasne cirkevné centrum
Uhorska. Ostrihom bol bránou do slovenského územia, odkiaľ Turci robili nájazdy do
údolia Váhu, Hrona a Nitry a bezprostredne ohrozovali slovenské mestá a dediny.

Obyvateľstvo, väčšinou odkázané samo na seba, začalo organizovať vlastnú obranu.
Mestá sa opevňovali, budovali sa strážne veže a na blížiacich sa Turkov upozorňovali
vatry ako výstražné signály. Po dobytí Ostrihomu Turkami vznikla na slovenskom území
nová pevnosť – Nové Zámky, vybudovaná podľa najmodernejších zásad fortifikácie.
Ostrihomská kapitula sa presťahovala do Trnavy a arcibiskup sa presídlil do Bratislavy.
Kráľ Ferdinand sa nezmieril s potupným mierom, ktorý bol nútený podpísať Turkami
roku 1547, pripravil sa na novú vojnu a pokúsil sa získať späť Sedmohradsko. Opäť
vypukla vojna, ktorá sa však roku 1551 skončila katastrofálnou porážkou zle
pripravených cisárskych vojsk. Turci sa zmocnili ďalších oblastí na slovenskom území.
Roku 1554 získali veľmi dôležitú pevnosť – Fiľakovský hrad a vytvorili na slovenskom
území štyri správne okresy „sandžaky“ – Ostrihomský, Novohradský, Sečiansky a
Fiľakovský. Toto územie s takmer sedemsto obcami sa dostalo priamo pod tureckú
správu. Obyvatelia platili sultánovi daň z hlavy a sultánovým správcom rôzne iné dane,
ktoré si neraz vynucovali násilím.

Turci si upevnili kontrolu nad dobytými územiami v stredných a južných častiach
Uhorska a zaistili osamostatnenie Sedmohradska. Uhorské kráľovstvo sa zmenšilo na
tretinu svojej niekdajšej veľkosti a jeho jadrom sa stalo Slovensko.
Mestečká a dediny na cisárskej strane však na tom boli azda ešte horšie. Dane a
poplatky platili cisárovi a jeho šľachticom a, navyše, neustále ich ohrozovali turecké
nájazdy. Dostávali od Turkov výhražné listy, ktoré ich mali prinútiť k poplatnosti a k
poslušnosti. Napríklad roku 1556 fiľakovský beg Hamza poslal banským mestám takýto
výhražný list: “Vyzývame vás, aby ste už raz prišli k rozumu a poddali sa nám. Lebo
inak vojsko Jeho Veličenstva sultána je už na ceste, aby obyvateľov tejto krajiny k
poddanstvu prinútilo. Čo vám potom budú osožiť zátarasy vo vašich lesoch, strážne
veže a mocné múry vašich miest? Lebo Turek pristúpi k vašim zásekom, naši strelci
rozprášia vašu jazdu a prebijú sa k vám ako jeleň rovinou.“ Takéto listy dostávali
obyvatelia mestečiek na Slovensku pravidelne a veľké množstvo. Mnohé z nich sa v
archívoch zachovali.

Roku 1593 za panovania cisára Rudolfa II. sa cisárske vojská pokúsili zaútočiť na
Turkov. Začala sa dlhá, pätnásťročná vojna. Spočiatku boli cisárske vojská úspešné.
Dobyli späť pevnosti Fiľakovo, Sečany, Novohrad a Ostrihom, potom sa však začal
urputný boj, v ktorom sa úspechy a vojnové šťastie prikláňalo raz na jednu, raz na
druhú stranu. Počas vojny vpadli na územie Slovenska spojenci Turkov Krymskí Tatári
a územie stredného Slovenska úplne vyplienili.

Správa Osmanskej ríše

V štruktúre tureckej správy bol najvyššou územnou jednotkou ejálet, nazývaný aj
vijálet či pašalik, ktorý mal vlastne charakter miestodržiteľskej provincie. Na čele
ejáletu stál paša či beglerbeg (čiže beg begov). Ejálet bol rozdelený na viacero okresov
– sandžakov, kde vojenskú a súčasne administratívnu moc reprezentovali príslušní
begovia. Najmenší územnosprávny celok predstavovala náhije. Istou osobitosťou sa
vyznačovala turecká súdna správa úzko spätá s moslimským náboženstvom. Súdnictvo
v ejálete reprezentoval kádí, ktorý vystupoval aj ako predstaviteľ islamského
duchovenstva a náboženského práva (šeriátu), takže nebol úplne podriadený
príslušnému pašovi (napr. budínsky kádí podliehal rumélijskému kádíaskerovi). Do
kádího kompetencie patrilo aj zabezpečovanie viacerých verejnosprávnych opatrení a
rozhodnutí (napr. zásobovanie vojska, kontrola trhov), prípadne ich sankcionovanie
(napr. rozpis a vyberanie štátnych daní). Funkciu právneho znalca a poradcu v súdnej
správe zastával müfti, ktorý priamo nesúdil, vydával však záväzné stanovisko v

sporných prípadoch. Hlavnou úlohou tureckej okupačnej správy bol stály a trvalý výber
štátnych a vojenských daní a poplatkov od obyvateľstva na podmanenom území. Preto
sa viedli veľmi presné daňové registre – deftery. V období mieru predstavitelia tureckej
správy do miestnej samosprávy ani do náboženstva „neveriacich“ (čiže kresťanov)
priamo a výraznejšie nezasahovali.